Bol si na ceste domou keď si zomrel.

Bola to autonehoda. Nič extra, ale aj tak smrteľné.  Zanechal si za sebou ženu a dve deti. Bola to bezbolestná smrť. Lekári sa ťa snažili zachrániť, ale nepodarilo sa. Tvoje telo bolo tak zničené že je lepšie že si sa neprebudil, ver mi.

A vtedy si ma uvidel.

„Čo... čo sa stalo?“ Spýtal si sa. „Kde to som?“

„Umrel si.“ Povedal som veľmi vážne. Nie je nutné aby som ťa vyľakal ešte viac.

„Bol tam... rútil sa na mňa kamión a... “

„Presne.“ Povedal som.

„Ja... ja som zomrel?“

„Áno. Ale necíť sa kvôli tomu zle. Všetci raz zomrú.“ Povedal som.

Obzeral si sa okolo. Bola tu bledá prázdnota. Len ty a ja. „Čo je toto miesto?“ Spýtal si sa ma. „Je toto... nebo?“

„Viac-menej.“ Povedal som.

„Si Boh?“ Spýtal si sa.

„Áno.“ Odpovedal som. „Som Boh.“

„Moja žena... moje deti,“ povedal si.

„Čo s nimi?“

„Budú v poriadku?“

„Bol by som rád keby boli,“ Povedal som. „Len nedávno si zomrel a prvá vec o ktorú sa strachuješ je tvoja rodina. Som veľmi rád keď niečo také vidím.“

Fascinovane si sa na mňa pozrel. Pre teba som možno ani ako Boh nevyzeral. Vyzeral som možno ako nejaký muž. Alebo žena. Nejaká tmavá autoritatívna postava. Možno som pôsobil skôr ako nejaký učiteľ než Všemohúci.

„Neboj sa, “ povedal som. „Budú v poriadku. Tvoje deti na teba budú spomínať z láskou v srdciach. Nemal si síce čas ich dobre vychovať a všetko spadlo na tvoju ženu ale to neznamená že ťa nemilovali rovnako ako ju. Tvoja žena bude veľmi smútiť ale v maličkom kútiku jej srdca bude vďačná. Aby som pravdu povedal, vaše manželstvo sa pomaly rozpadalo. Pokiaľ to nejako pomôže, ver mi že tvoja rodina bude žiť ešte veľmi dobrý život.“

„Oh,“ povedal si. „Čo sa stane teraz? Idem do neba alebo do pekla alebo čo... ?“

„Do ani jedného,“ povedal som. „Budeš reinkarnovaný.“

„Ah,“ povedal si. „Takže Hinduisti mali pravdu.“

„Všetky náboženstvá majú svojim spôsobom pravdu,“ povedal som. „Poď so mnou.“

Nasledoval si ma potichu keď sme sa prechádzali prázdnotou. „Kam to ideme?“

„Nikam,“ povedal som. „Len je lepšie kráčať a pri tom sa rozprávať.“

„Načo je to dobré?“ spýtal si sa. „Keď sa znovu zrodím, bude to aj tak všetko jedno nie? Budem len dieťa. Takže všetko čo som v tomto živote dokázal a všetko čo som sa naučil bude pre mňa zbytočné.“

„Nemáš celkom pravdu!“ povedal som. „Vieš všetko čo si vedel aj počas svojich minulých životov. Len si na to teraz nepamätáš.“

Zastavil som sa a chytil som ťa za ramená. „Tvoja duša je viac veľkolepá, nádherná a obrovská než si môžeš predstaviť. Ľudská myseľ môže obsahovať len malinkú frakciu toho čím si. Je to ako keď strčíš prst do pohára aby si zistil či voda v ňom je teplá alebo studená. Vložíš len maličkú časť seba do niečoho iného a keď ju vytiahneš tak získaš všetky skúsenosti ktoré tá vec mala.

Bol si človekom posledných 48 rokov, takže si sa veľmi nezväčšil a necítil si svoju veľkoleposť. Pokiaľ by sme sa tu prechádzali dlhšie, začal by si si postupne spomínať na všetky svoje minulé životy.“

„Koľko krát som bol teda reinkarnovaný?“

„Oh, veľa krát. Veľmi veľa krát. A žil si veľa odlišných životov.“ Povedal som. „Tentokrát budeš Čínske dievča z roku 540 p.n.l.“

„Počkaj, čo?“ Zasekol si sa. „Posielaš ma späť? Do minulosti?“

„Nuž, technicky áno. Čas, ako ho poznáš, existuje iba v tom tvojom vesmíre. Veci sú trochu odlišné tam odkiaľ pochádzam ja.“

„Odkiaľ si?“ Spýtal si sa opatrne.

„Oh samozrejme,“ Povedal som. „Som odniekiaľ. Odniekiaľ ďaleko. A je veľa iných ako ja. Viem že chceš vedieť aké to tam je ale úprimne, nerozumel by si tomu.“

„Oh,“ povedal si, trochu smutne. „Ale počkať, pokiaľ sa reinkarnujem späť v čase, mohol by som sa rozprávať zo svojim iným ja nie?“

„Samozrejme. Stáva sa to vždy. A keďže nevieš že si to ty tak si to ani nedokážeš uvedomiť.“

„Ale načo je to všetko dobré?“

„Vážne?“ Spýtal som sa. „Vážne? Pýtaš sa ma čo je zmyslom života? Nie je to trochu stereotypná otázka?“

„Nuž, ale je to stále dobrá otázka!“ Tlačil si na mňa.

Pozrel som sa ti do očí. „Zmysel života, dôvod prečo som vytvoril tento vesmír, je nato aby ste dospeli.“

„Myslíš ľudstvo? Chceš aby sme mi všetci dospeli?“

„Nie, len ty. Vytvoril som celý tento priestor pre teba. Každým novým životom rastieš a dospievaš a stávaš sa väčším a inteligentnejším.“

„Len ja? A čo všetci ostatný?“

„Nik iný tu nie je... len ty a ja.“

Prázdno si sa na mňa zahľadel. „Ale všetci tí ľudia na Zemi... “

„Všetko si to ty. Sú to len tvoje rozdielne inkarnácie.“

„Počkať, ja som všetci!?“

„Nuž a konečne to chápeš, “ Povedal som a jemne som ťa pobúchal po chrbte.

„Som každý človek čo kedy žil?“

„Alebo ktorý ešte bude žiť, áno.“

„Som Ľudovít Štúr?“

„Si dokonca aj Anton Bernolák, áno.“ Dodal som.

„Som... Hitler?“ Spýtal si sa, bledý.

„A taktiež si aj tie milióny ktoré zabil.“

„Som Ježiš?“

„A aj zástupy ktoré ho nasledovali.“

Stíchol si.

„Vždy keď si niekoho ponížil,“ Povedal som. „Ponižoval si sám seba. Vždy keď si niekoho potešil alebo keď si spravil dobrý skutok, potešil si aj sám seba. Každá veselá či smutná chvíľa ktorú hocijaký človek prežil, alebo prežije, prežiješ aj ty.“

Dlho si premýšľal.

„Prečo?“ Spýtal si sa ma. „Prečo si urobil toto všetko?“

„Pretože raz, raz sa staneš tým čím som ja. Pretože to je to čím si. Si môj druh. Moje dieťa.“

„Oh... “ povedal si prekvapene. „Myslíš tým že som Boh?“

„Nie. Ešte nie. Si plod. Stále rastieš. Až keď prežiješ každý ľudský život ktorý sa kedy zrodil a zrodí, až vtedy budeš natoľko vyvinutý aby si sa narodil.“

„Takže celý tento vesmír,“ povedal si, „je len...“

„Len jedno veľké vajíčko.“ Odpovedal som. „A teraz je čas aby si postúpil do ďalšieho života.“

A poslal som ťa tvojou cestou.