Kedysi dávno v kopcovitom kraji žil otec s dcérou. Mali neveľké gazdovstvo. A keď dcéra dorástla na výdaj, v ich dome sa často objavovali návštevy.
Zblízka i zďaleka chodili pytači – mladší i starší, bohatí i chudobní. Vysoká, krásne tvarované lýtka vytrčali spopod sukne. Nejednému mužovi kvapkali z úst sliny, keď videl okolo ísť dievčinu so svetlou šticou a bohatým poprsím. Jemne oválna a symetrická tvár by mohla zdobiť i pánsky majetok.
Ale Ľubana odohnávala všetkých mužov- ten bol škaredý, onen lenivý, tamten moc chudobný a nejeden bol zženštilý.
Ubiehali mesiace, otec starol. Jej matka zomrela, keď jej začali rásť kopčeky na hrudi. A Ľubana? Bola hrdá na seba, ako sa vie postarať o gazdovstvo. Aj v dedine sa všetci chlapi za ňou otáčali.
Povrávalo sa, že si myslí o sebe, že je najkrajšia nielen v chotári, ale v širokom okolí. A každému mužovi to dávala poriadne najavo.
Horšie však bolo, že otec túžil vidieť behať vnúčatá, len toho správneho ženícha stále nebolo.
"Koľko ich bolo dnes?“ spýtal sa otec dcéry jedného dňa večer.
„Neviem. Desiati? Dvadsiati? Len čo človeka od roboty zdržujú,“ Ľubane to bolo jedno.
Sotva však dohovorila, ozvalo sa búchanie. Otcova lyžica už udierala o dno taniera, veru ani Ľubanina matka tak dobre nevedela navariť.
„Kto je?“ opýtal sa otec.
„Slavoj, z dolniakov. Už dva dni putujem za vašou dcérou, “ ozval sa mužný hlas.
„Ľubana, otvor! Pozrieme sa na toho junáka.“
Dcéra poslúchla. Odišla  k dverám, ale ani ich poriadne neotvorila a už ich znova zatvorila. Dokonca ich ešte aj závorou priprela.
„Odroň, žobrák, starý dedko. To už radšej Kosteja za muža ako jeho,“ vyletí z nej.
„Ako si praješ, tak budeš mať,“ Slavojov prehĺbený hlas bolo počuť až v duši.
Večerná sivota sa rázom zmenila  v čiernu búrku. Na okenice začal prudko narážať vietor, Ľubana ich nestihla ani zavrieť. Sotva jednu zavrela, druhá sa otvorila. Dovnútra sa valila voda, izbu osveťľovali blesky.
Závora sa začala sama odsúvať. Víchrica vyvalila dvere. V nich stála  tmavá postava. Záblesky tu postavu chvíľami osvetlili. Stál tam starý vyschnutý starec, kosti vytŕčali z jeho tváre. Keď svetlo z búrky ožiarilo tvár, Ľubana zhíkla – starec nemal oči ani kožu.
„Dievča zlaté, zase si mi len roboty narobila,“ otec sa len na toľko zmohol.
Kostej otrčil ruku. Darmo sa Ľubana bránila, neznáma sila ju tisla za tou chodiacou kopou kostí. Akonáhle bola dosť blízko pri ňom, chytil ju okolo drieku a prehodil cez pleco. Jednou rukou ju držal, druhou prikázal dverám.
Dvere hlasno vrzgali, no čosi ich držalo.
"Ale už dosť, papľuha jedna," otec silno tresol lyžicou o stôl až tanier nadskočil, "okamžite ju vráť! Žiadne podvádzanie. Ja ti dám len tak si sem prísť a zobrať si ju. Buď chlap! Myslíš si, že vtrhneš sem, ukážeš pár lacných trikov a je tvoja? No kde sme?!"
Otec naprázdno chňapol oboma rukami a teraz pre zmenu Kostej s Ľubanou cestovali do domu. Otcove mierne prikývnutie razom zatvorilo dvere.
Otec uvoľnil ruky. Ľavou rukou urobil upokojujúce gesto a počasie sa stíšilo.
Kostej šmaril Ľubanu o stenu. Oba rukávy si vyhrnul, v očiach mu vzbĺkli malé ohníky.
"To som vedel robiť ešte v kolíske," otec luskol prstami a Kostejove nohy začali obopínať korene, zmenili sa na halúzky a tie hrúbli do kmeňa až Kostej celý zarástol v húštine.
"Ľubana! "Keď si si ho zavolala, tak sa s nim hraj ty," otec si zívol, dnes toho bolo už dosť.
Ľubana sa postavila a odpľula si ku Kostejovi. Húština zasyčala a vyparila sa.
"Silu máš! Šikovný si! Ale si ma prekvapil," Ľubana uznanlivo prikývla hlavou.
Kostej pohyboval so skostnatelými ustami. Na chvíľu zmizol v pare a vyjavil sa z nej šuhaj, nie nepodobny Ľubane, len o čosi starší od nej.
"Vidiš, keď chceš, tak je s tebou rozumná reč. A nie prísť, schmatnúť ma a zmiznúť ako zlodej uprostred noci, " Ľubana na konci zjajkla.
Kostej totiž kývol očami a Ľubanou trhlo o stenu. Z hrád povaly i z podlahy vyskočili okovy s reťazami a obmotali Ľubanine  ruky.
"Deti, tichšie! Alebo sa choďte hrať niekde inde," otcov hlas z pece znel ospalo.
"Dobre otec," akonáhle dohovorila, zmraštila tvár a Kosteja odhodilo k dverám.
Ten sa postavil a perami naznačil bozk. Ľubana ho ucítila na svojich perách.
No sotva sa spamätala, ucítila na vlasoch ruku, ktorá ju z ničoho nič potiahla za vrkoč, hoci Kostej bol ďaleko.
Celú noc sa takto šklbcovali, raz ten - raz onen.
Ráno ich oboch našlo na podlahe. Obaja boli vysílení ležiac jeden obďaleč druhého.
"Vidím, deťúrence, že ste sa dobre zabávali. Ale treba vstať a robiť," otec sa potešil, nuž dobrého ženícha bude mať.
Než mesiac narástol do tej istej veľkosti, hrnce navarili svadobnú polievku.
A keď sa rázne zmení počasie, tak ľudia vravia , že Ľubana i Kostej sa znova  handrkujú, ktorý z nich je lepší.

http://aleshorvath.sk