Tvoj prvý odstavec ma mimoriadne potešil – konečne nejaký čitateľ pochopil a prijal môj zámer. Mala som už dosť tých fantasmagoristických rozprávok o nešťastných ľuďoch, ktorých z trápenia vyviedla láááááska a chcela som ponúknuť niečo, čo nie je od reality vzdialené na tisíc svetlených rokov, ale možno len nejakú míľu-dve. Len ma trošku prekvapuje, že by si sa s Jackie vedel rozlúčiť aj v tomto v podstate dosť zdrvujúcom bode. Čitatelia vraj údajne väčšinou prajú hrdinom happyend a preto je údajne taký tlak na autorov, aby ich písali.

Asi až v tejto kapitole som pochopil určitý "realizmus" tvojho príbehu, teda že život nie je plný prekvapení, zvratov či nečakaných dobrodružstiev, nie je to nijaký scenár k akčnému, ani k romantickému filmu. Ja osobne netvrdím, že tomu tak je, ani že tomu tak nie je. Každopádne ty takýto názor zastávaš a touto kapitolou sa ti ho podľa mňa, podarilo dobre vystihnúť.

Celý čas, čo sem hádžeš Denník, som si hovoril, prežije to Jackie alebo naozaj zomrie? Teraz vidím, že je to vlastne jedno. Život, v ktorom na ničom nezáleží, nie je odlišný od smrti, ako píšeš. Väčšina podobných príbehov by skončila buď šťastným návratom k sebe, k nájdeniu zmyslu a odpovedí na všetky otázky, alebo totálnou depresiou a skoncovaním so životom. Jackie nezahnala strach nájdením lásky, ani naopak. Zbavila sa oboch, zbavila sa všetkých emócií. A keď sa jej to podarilo je už konečne šťastná? Nie je šťastná, nie je nič. Vlastne sa z nej stal stoik. Dosiahla apatiu, už ju nič nevyvedie z miery.

Viem, že ešte nasleduje ďalšia kapitola/kapitoly, ale ak by mal príbeh končiť takto, nemal by som nič proti. Ono vlastne dopovedať Jackiin príbeh dokonca je v podstate trochu popretím toho, čo si sa v tejto kapitole snažila vyjadriť. Podľa mňa by sme sa nemali dozvedieť, ako to s Jackie dopadne, lebo na tom nezáleží. Život či smrť? Ak prežije, bude mŕtva, ak zomrie, nebude o nič mŕtvejšia než je teraz... Takže by som to nechal nedopovedané. A to teraz nemyslím zo srandy :)

Tvoje komentáre, Wavako ma vždy potešia, tak som rada. S deťmi aj s manželom je to proste boj, ale baví ma!

Zuzi,

fajne sa to čítalo - opäť raz. Príjemné spestrenie. Hoci máš z môjho pohľadu aj lepšie príspevky, ale to je všetko otázka subjektívneho vnímania. Faktom ostáva, že písať rozhodne vieš. Navyše, pri Tvojich príspevkoch - aj keď sú dlhšie - nezvyknem trpieť obavami, že to bude nuda. ;)

A, samozrejme, opäť jeden trefný nápad, spracovaný trefným spôsobom. Toto na Tvojom písaní milujem. Tú trefnosť, schopnosť vystihnúť.

Aaaaaa tiež nechápem, kde matky berú vnútornú silu občas nedať svoje deti na adopciu :D Možno pochopím, až raz budem mať vlastné :P Ale tá poznámka v komentári o Tvojom manželovi a Tebe je super. Znie to tak... reálne :)

No veď v tom je základný problém – šťastie podľa Jackie zahŕňa veci, ktoré sú neovplyvniteľné a nezískateľné. Ale ona predsa dospela do stavu, že už nie je nešťastná. Lenže to „nie nešťastie“ je priamo podmienené rezignáciou. Akonáhle začne na niečom záležať (čo je nevyhnutné preto, aby sme niečo robili), vnútorný pokoj a vyrovnanosť sa naruší. Úplné zmierenie sa s osudom a motivácia sa totiž navzájom vylučujú. Dokonca aj v prípade, že jediným cieľom života je „držať“ vnútorný pokoj – je to absurdné želanie, keďže chcenie niečoho sa vylučuje s vnútorným pokojom a aj túžba po zachovaní momentálneho stavu prináša napätie.

Iste, ten môj záver nebol celkom o Jackie. "Byť šťastná" je pekný cieľ, ale nejasný, niekedy nedosiahnuteľný (ak kritérium šťastia zahŕňa veci, ktoré nemôže ovplyvniť či získať).

To, k čomu dospela, by jej malo umožniť aspoň "nebyť nešťastnou", čo je užitočný kompromis. Nie ale dôvod na rezignáciu. V tom sa naše názory líšia. Zmierenie s osudom, vnútorný pokoj, vyrovnanosť - podľa teba toto nie je život - tu sa však nezhodneme.

Tu si ale podľa mňa mýliš dojmy s pojmami. Jackie sa neusiluje, aby veci mali hlbší zmysel a aby ju poznali aj o tisíc rokov. Veď to v jednej kapitole priamo spomínala – nie je v ničom nadaná a nevadí jej to. Jackiein jediný cieľ je byť šťastná, čo má od diery do sveta ďaleko – ale teraz pochopila, že nech bude robiť čo sa len dá, ani len takýto „prízemný“ cieľ nikdy nemôže dosiahnuť. Čiže následky nemá nijaký čin ani z krátkodobého ani zo strednodobého pohľadu. A tam je už rezignácia, myslím, namieste.

To že na ničom nezáleží ti v zásade môže priniesť dva výsledky - buď tú rezignáciu, keď si uvedomíš, že čokoľvek urobíš, nemá to nijaký "hlbší" zmysel. Alebo naopak voľnosť - z rovnakého dôvodu - netrápim sa tým, či niečo dosiahnem, alebo či to čo robím je úplne správne a najlepšie možné, lebo nakoniec to je i tak jedno.

Samozrejme tým "nezáleží" a "je to jedno" mám na mysli dlhodobé "kozmologické" hľadisko. Z krátko či strednodobého pohľadu majú činy a ich následky zmysel - to je zároveň odpoveď na to, prečo vôbec niečo robiť. Podľa mňa je ale dôležitejšie sústrediť sa na prítomnosť než na to, aby som urobil dieru do sveta a ľudia o mne vedeli aj o tisíc rokov.

A ja podobne ako minule :-) nechápem, čo je na rezignácii nesprávne. Podľa mňa je to absolútne prirodzený dôsledok toho, že na ničom nezáleží. Kde na niečom záleží, tam vstupujú do hry city; kde vstupujú do hry city, tam nie je možná voľnosť. Nie v oblastiach, ktoré sú citmi ovplyvnené.

Ako som spomínal už minule - Jackie dospela v zásade k správnym záverom, v princípe podobným aké nájdeme vo východných filozofiách. Namiesto voľnosti jej to ale prinieslo rezignáciu. Povedal by som, že nedokáže uniesť realitu sveta, a teda aj toho, že v konečnom dôsledku zrejme naozaj na ničom nezáleží.