Pekne ďakujem za príjemný komentár. A k tvojej otázke, prvú časť - tackanie sa za kočíkom dôverne poznám, to s tým stánkom bol taký zrazu-nápad.

Maj sa

Z.

1. Kurzíva a tučné písmo sú formy zvýraznenia textu. Je trocha mätúce keď celý text zvýrazníš (ešte dvojnásobne!) Obe formy zvýraznenia majú niečo do seba ale treba ich samozrejme vedieť používať. Opýtaj sa slovenčinárky ako :) Požiadať o pomoc nie je hanba.

2. Rozprávky nadovšetko :D Som pobavená kontrastom medzi tvojim "mottom" a prvotinou, ktorú si vyvesila (týmto článkom).

3. Príbeh by mal mať dej, ktorý má hlavu a pätu. Ani jedno som v tvojom príspevku bohužiaľ nenašla. 

4. Nechcem útočiť na tvoju tvorbu viet a súvetí, ale čítaj viac kníh aby si nabrala ich správne tvary. Mnohé z nich v tvojom článku nedávajú zmysel. Okrem toho, samozrejme, že sú tam fakt aj zbytočné vety...

5. K téme: Po Twilight-e vyťahuješ takúto, prepáč, ale smiešnu formu upírstva? Nielen, že mi to nepripadá originálne ale skôr urážajúce všetkých literárnych upírov, ktorí doposiaľ existujú...

Na tvojom mieste by som tento príspevok od prvého písmena prepracovala a dala mu novú formu. Nezabudni na hlavu a pätu. Sloh si už niekedy písala, či nie? (Úvod, jadro a záver ti niečo hovorí?) 

Veľa šťastia v ďalšej tvorbe :) Ja

Ahoj, 

tento tvoj príspevok sa mi veľmi páči. 

Je to úsmevné ale trocha aj do neba volajúca nespravodlivosť. Veľmi pekne si skĺbila "sen" s realitou. Dieťa by podľa mňa totiž pri hluku vyvalených dverí už nespalo... :D 

Je to veľmi dobre spracované aj po štylistickej stránke. Aspoň teda podľa mňa. Ale neodpustím si otázku: To ti len tak napadlo alebo si to z časti aj zažila? 

Zatiaľ :) 

Ja

Tak, a je dobojované. Viem, posledná kapitola by si ešte zaslúžila kopu úprav, no chcela som ju vyvesiť čím skôr – v priebehu najbližšieho mesiaca sa totiž k internetu veľmi nedostanem. Budem rada, ak napíšete svoje názory nielen na koniec, ale aj na celé toto moje najdlhšie po častiach na Enigme uverejňované dielo. Ďakujem.

Cítiť sa príjemne je nevyhnutným predpokladom šťastia. Ale čestne priznávam, zaradeniu zdokonaľovania sa, konkrétne učenia, medzi príjemné činnosti, absolútne nerozumiem. :-)

Opravené.

a páľavu idúcu z horiacich stromoch a krov - stromov

Zas úplne rovnako to nie je, pokiaľ to teda nie Jackie alebo nejaký dokonalý budhista (ak takí vôbec existujú).

Akože načo? Mám (dúfam) slobodnú vôľu a jednoducho si niečo zaumienim. Sú veci, ktoré mi robia dobre, cítim sa pri nich príjemne (napr. vylihovanie v posteli :-)). I také pri ktorých zdokonaľujem moje ja (napr. učenie). Je mnoho činností, ktoré človeka uspokojujú, sú mu príjemné, či ho inak napĺňajú, to ale ešte neznamená, že ho robia šťastným. Skôr spokojným.

I keď už sa asi začíname motať v kruhu...

Ak človek vie rovnako vyrovnane prijímať dobré aj zlé veci, načo sa potom snaží vytvárať si dobré? A načo sa vôbec o niečo snaží? Hovorím – snažiť sa držať vyrovnanosť je nezmysel. Ak by nás mrzelo, keby sme o vyrovnanosť prišli, tak sme vyrovnaní neboli. Ak by nás to nemrzelo, snaha je zbytočná.
To je pekná myšlienka, že šťastie je niečo spontánne. Ale keď ono spontánne nie a nie prísť, ešte môžeme skúsiť tú snahu.

Nie - vnútorný pokoj a vyrovnanosť sa s motiváciou nevylučujú. Ak sa s niečím vylučujú, je to skôr to neviazané šťastie. Pretože tak ako vyrovnane prijímaš veci zlé, podobne vyrovnane prijímaš aj veci dobré (ale nikdy to asi nie je úplne zarovno).

Príklad - chceš dosiahnuť majstrovstvo v bojovom umení, čo je obrovský cieľ vyžadujúci ohromnú motiváciu (tvrdý dlhoročný tréning, veľa sebazapierania i bolesti). Nerobíš to ale kvôli šťastiu, to ti v tej ceste môže skôr prekážať. Pokoj a vyrovnanosť sú tu omnoho dôležitejšie, povedal by som že až nutné.

Šťastie je skôr niečo spontánne, nie cielené.