Pekná báseň, treba si ju asi radšej prečítať nahlas - tak vynikne jej forma. Podarila sa ti.

Zo snov a plánov povstala celá naša civilizácia. Často z takých, ktoré sa zdali na prvý pohľad absurdné či ťažko realizovateľné. 

Tvoje plány sú (a ako Ťa poznám, vždy boli) ambiciózne. Chceš robiť veci inak (a podľa Teba lepšie), ako ostatní. Založiť vydavateľstvo je naozaj pekný sen. Veľmi Ti prajem jeho naplnenie. Získame tak ďalšiu kolegyňu, kam budeme môcť presmerovávať autorov, ponúkajúcich nám tento žáner (už dnes tak robíme, pretože ľudia nám vytrvalo posielajú rukopisy rôznych žánrov, napr. tzv. ženské romány, ezoteriku, cestopisy a pod.).

Pred časom tu už takýto nápad bol - dostal som asi pred tromi rokmi mailom žiadosť o radu pri zakladaní vydavateľstva zameraného len na sci-fi. Podrobne som im odpovedal, ako sa dá vydavateľstvo založiť ("ľahko a za jeden deň"), koľko povinností má vydavateľ voči štátu (kopu, ako každý podnikateľ), na čo by si mali dať pozor a nad čím mávnuť rukou. Žiaľ, odvtedy som o nich nepočul, zrejme podcenili dva handycapy, ktoré ich na ceste k úspechu čakali: malý slovenský knižný trh v kombinácii s menšinovým žánrom. (Neverte táraninám, že existujú len knihy "dobré" a "zlé" alebo len "dobrá" a "zlá" hudba - darmo je operné dielo "dobré", prívržencov metalovej hudby nedotiahnete do lóže Národného divadla ani párom koní - analogicky: poznám MNOHO ľudí, ktorým keď ponúknete knihu či film žánru sci-fi, povedia. "To nie!" Ja napríklad nečítam detektívky - nudí ma to, darmo sú "dobré" - môj postoj tu však nezaváži - detektívky nie sú menšinový žáner - vydávajú sa aj na Slovensku v desaťtisícových nákladoch. Sci-fi určite nie.)

Či je sci-fi "menšinový" žáner, o tom sa dá diskutovať. Hoci som bol vždy jeho veľkým priaznivcom, myslím si, že je - z hľadiska čítanosti (= predajnosti) kníh určite. A na predajnosti kníh každé vydavateľstvo stojí a padá.

Nápad s literárnym serverom s presnými pravidlami je tiež dobrý. Žiaľ, ľudia (vraj okrem Nemcov) nemajú radi "presné pravidlá" a na internete už vôbec nie. Tvoj portál tak môže skončiť ako "elitný klub" s menšou návštevnosťou. Ale "elitný klub" sa mne (ako anglickému lordovi), celkom pozdáva (prečo by sme na všetky stránky mali púšťať "hocikoho z ulice"). 

"Nezmyselné komentáre"  - často práve tie smerujú k jadru veci. A mazanie komentárov je tiež na diskusiu, sem-tam to hádam aj treba, ale radšej nie - internet je ríša slobody. Niekedy však ťažko odlišiť slobodu od anarchie. Čo s tým? Zatiaľ sa nikomu nepodarilo internet "skrotiť" - je ako povodeň - postavíš jednu hrádzu, voda ti podomelie druhú, alebo ti vyschne koryto (oj, aký pekný dvojzmysel). Z napísaného nevyplýva, že s povodňami netreba bojovať. Pod úplnú kontrolu však web nedostane nikto - platí to rovnako pre štáty, firmy i jednotlivcov. 

Vlastniť funkčný a navštevovaný portál s určitým zamerením si od správcu vyžaduje množstvo hodín času, pričom táto činnosť je nepretržitá a odmenou za ňu je často akurát tak "dobrý pocit", že ste niekomu "poslúžili" - pritom sa Vám nikto zato ani nepoďakuje, skôr vás bude kritizovať. Priamy úžitok z toho máte malý alebo nijaký - a nemyslím tým len peniaze, ale hlavne množstvo času, ktorý tomu budete musieť venovať. V podobných prípadoch používam svoju okrídlenú vetu: "Ide o vzácny prípad ľudí so sklonom k sebapoškodzovaniu".

Držím palce!

-vp- 

Áno, prepisovať, vylepšovať, škrtať – s tým úplne súhlasím. Chcieť publikovať okamžite po dopísaní je hlúpe a je žiaľ dosť autorov bez akejkoľvek sebareflexie, ktorí potom situáciu tým poctivým len sťažujú, lebo poriadne odradia všetkých tých redaktorov a spisovateľov.

Či by som dala väčšiu možnosť pre nepublikovaných? Úprimne, už dlhšiu dobu o tom snívam. Zaradila som to do kategórie vecí, čo urobím „keď budem slávna a bohatá“. :-D Jednou z nich je aj založenie vlastného vydavateľstva, vydavateľstva len na žánre fantastiky, ktoré bude jedinečné tým, že bude odpisovať úplne všetkým autorom. Ale – pozor, nejakú súdnosť predsa len mám – autori spočiatku môžu poslať iba obmedzený, malý počet strán, presne ako píšem v príspevku, na ktorom sa ukáže, či má vôbec cenu prečítať si rukopis až do konca. Až keď pár prvých strán zaujme, autor dostane výzvu zaslať aj zvyšok. Odpoveď však príde vždy. Ale ešte predtým založím ten literárny server, kde žiadny prispievajúci nemôže pridať nový príspevok, ak nemá komentárov pod cudzími dielami viac ako svojich príspevkov. Prirodzene, na naštartovanie tohto systému budú prvé príspevky musieť byť „grátis“. A podvodníci pridávajúci nezmyselné komentáre budú zabanovaní.

Jaj, tu na internete človeka toľko vecí naštve, že ani nevie, do akých zlepšovákov by mal skôr investovať – ak sa ovšem raz z toho hnoja dostane a nebude si na webe v chudobe dvíhať tlak do konca života. :-)

Súhlasím s názorom, že človek sa môže zdokonaľovať aj pri písaní románu. Ak si nebude myslieť, že hneď po jeho napísaní sa oň vydavatelia pobijú, ak ho bude - trebárs aj niekoľkokrát - prepisovať, opravovať, vylepšovať, prípadne aj po častiach, či úryvkoch zverejňovať napr. na webe, aby si otestoval čitateľov. 

Na radu "začínajte kratšími útvarmi" môže potom reagovať vetou: "Už sa stalo". 8 rokov sme v škole písali "kratšie útvary", vždy som tam excelovala, teraz sa chcem popasovať s niečim dlhším.

A k tým "väčším možnostiam pre nepublikovaných" - ponuka rukopisov presahuje finančné i časové možnosti vydavateľov asi 100-násobne - aj my - hoci jasne deklarujeme, že naša parketa sú odborné knihy, sme doslova zavalení ponukami na publikovanie a preklad kníh z celého sveta. Naviac, slovenský knižný trh je v kríze, mnoho kníhkupcov krachuje, v skladoch sa hromadia knihy. Veľké reťazce začínajú tuším fungovať na princípe komerčných rádií: "Hráme iba hity" = ak sa kniha do 3 mesiacov nepredá, vrátia Ti ju (ošúchanú) a viac ju do predaja nezoberú. Pozor, jeden reťazec predajní zahŕňa 20-50 predajní, takže, ak Ti vrátia titul, prídeš napr. o 30 predajných miest. Ak to urobia 2-3 reťazce, zostanú Ti v sklade hroble kníh, ktoré už nikdy nepredáš. Malých predajní ubúda, knižný trh ovládnu časom 2-3 reťazce s predajňami vo veľkých obchodných centrách. Tie budú rozhodovať o tom, ktorá kniha a či vôbec sa bude predávať. A predávať sa bude to, čo sa do 3 mesiacov vypredá. Veru tak, Žilberťe Bekóďe, tu sa hrá o lóve a nie o nejakú literatúru. Beletria sa cez internet vo väčšom množstve predať nedá, ľudia si potrebujú knihu prelistovať.

Dávala by si v tejto situácii "väčšie možnosti pre nepublikovaných", t.j. vydávala neoverených debutantov, alebo by si radšej vzala knihu známeho slovenského autora, ktorý sa číta, resp. siahla po preklade knihy, ktorá bola preložená napr. do 30 jazykov a zaujala, povedzme, 10 miliónov čitateľov po celom svete? 

Znova (asi po 50. raz) pripomínam, že Enigmy sa problémy s publikovaním pôvodnej literatúry týkajú len okrajovo - my pôvodnú tvorbu prakticky nevydávame a trh s odbornou literatúrou je dosť odlišný od predaja beletrie. Až sa čudujem, že tu o tom opakovane diskutujem, keď sa ma to nejako bytostne netýka. Človek je už taký...

... Vás sa môj komentár netýka, Adhary tiež nie, je skôr pre ľudí, čo nikdy nenapísali ani riadok, na ZŠ a SŠ mali zo slohu trojky-štvorky, nikdy nejavili nejaký badateľný záujem o literárnu tvorbu alebo literatúru ako takú a zrazu - obyčajne pod dojmom nejakej zlomovej udalosti (napr. Jano im ušiel za Ančou) - sa rozhodnú napísať 400-stranový román, plný elementárnych gramatických a štylistických chýb s fádnym dejom. Je to niečo podobné, ako keby sa človek, čo stál 5-krát na korčuliach prihlásil na Majstrovstvá republiky v krasokorčuľovaní.

Tak to si dobrá. Ako sa Ti podarilo dostať od nich odpoveď až v polovici prípadov? Moja úspešnosť pri vymáhaní odpovede je tak 20-25 %. A to dokonca aj potom, ako som už bola publikovaná!

Ďakujem, že si sa zapojil. V princípe neodporujem – dnes už uznávam, že tréning naozaj treba. Proti tréningu nič nemám a ak sa do tréningu skutočne počíta aj denník a podobné žánre (čím si nie som istá, nakoľko pri denníku som sa netrápila nad literárnou úrovňou, vyjadrovacími prostriedkami a už vôbec som po sebe neprepisovala a neškrtala), tak som pred začiatkom písania prvého románu trénovala až-až. Aj kadejakými nedokončenými pokusmi a snahami už od prvej triedy základnej školy. Môj príspevok sa však týkal tých začínajúcich autorov, ktorí majú nápad na román, ale keď sa s tým nejakému odborníkovi zveria, dostanú po prstoch s tým, aby radšej napísali poviedku. Mať nápad a nadšenie je však podľa mňa hneď po talente to hlavné, čo človek na písanie potrebuje. Ozývajú sa rady typu „píšte len to, čo by ste si naozaj chceli prečítať“ a „píšte to, čo vás skutočne zaujíma“. Mňa len zaráža, že si nikto nevšimol, že táto rada sa ľahko môže dostať do rozporu s inou, rovnako omieľanou radou: „začínajte kratšími útvarmi“. A to práve v prípade, keď autor na kratšie útvary nemá inšpiráciu alebo ich aj sám nerád číta. Prečo by nemohol trénovať hneď na románe? Veď ho nemusí (hneď) vydávať. A podľa mojej skromnej mienky nie je nič lepšie na osvojenie si písania románov ako práve – písanie románu. Iste, kratšie útvary takisto pomôžu so štylistikou, ale stavba románu sa na nich natrénovať nedá.

Môj príspevok sa týkal tiež výraznej diskriminácie nepublikovaných románopiscov. Lebo nepublikovaný predsa automaticky neznamená, že je netrénovaný. Neviem, prečo si každý myslí, že prvý zverejnený či prvý vydavateľstvu ponúknutý román je automaticky jeho prvý napísaný. Žeby preto, lebo sa predpokladá, že nikomu sa neoplatí začínať s ďalším románom, kým nemajú vydaný ten predošlý? To zďaleka nie je pravda, okrem seba poznám najmenej ďalších štyroch ľudí, čo už majú najmenej jeden román v šuflíku hotový a pracujú na ďalšom. Schéma napíšem-vydám-napíšem-vydám-napíšem-vydám podľa mňa bežne funguje len u známych autorov. Nie, román ponúknutý na posúdenie môže byť v skutočnosti autorov x 1. a hoci tie prvé možno nestáli za veľa, lebo na nich získaval skúsenosti, tento už má úroveň. Ale presne toto si skúsení spisovatelia a kritici, ktorí zhodou okolností začínali poviedkami (aj tak sa dá, to nepopieram, iste je veľa ľudí, čo má veľa nápadov na poviedky), nechcú uvedomiť. A tak panuje výrazné zaujatie a nedôvera voči autorom románov, ktorí predtým nemajú v tlačenej forme čosi kratšie a je príliš málo možností pre autorov začínajúcich svoju publikačnú činnosť s románmi.

Takže zhrnutie: Tréning áno, ten podporujem, len chcem menej predsudkov a viac možností pre nepublikovaných románopiscov.

s Enigmou, tréning je dôležitý, veď len opakovaním sa možno stať majstrom, v hocijakom remesle - stačí objekt svojho záujmu robiť s vášňou a naozaj rád a potom si tú vášeň a radosť disciplinovane deň čo deň dopriať. Môj prípad je skôr ten (teraz to bude vyzerať, že sa obhajujem, fuj!), že som hĺbavejší typ a na hĺbku treba aj dĺžku - to mi poviedka neposkytuje. A pri poviedke sa mi nestane, aby mi ožili postavy a prevzali iniciatívu, aby mi radili, dumali so mnou. Lebo pri dlhších textoch sa mi to stáva a to je naozaj jazda, neskutočná ľahkosť písania, čistá radosť. Inak, verejne píšem štvrtý rok, na svojom konte mám asi päťdesiat krátkych próz a štyri veci na pokračovanie. K tomu dvadsať odmietnutí od vydavateľstiev (desať aj so slovom nie, desať bez akéhokoľvek slova). A jedno áno, prvé:)

(Tento text je určený autorom, ktorí začínajú. V praxi sa teda netýka diskutujúcich na tomto fóre - tí už medzi začínajúcich autorov nepatria. Niektorých ich názorov sa však týka. Hlavná myšlienka: Myslím si, že krátke slohové útvary sú najvhodnejšie na rozvoj literárnej tvorivosti. Isteže to nemusia byť poviedky, je mnoho ďalších žánrov, ktoré sa dajú na tento účel využiť.)

Vrcholné výkony si vyžadujú TRÉNING a ŠTÚDIUM. (Talent je len nutná, ale nepostačujúca podmienka úspechu - podľa Edisona je úspech 1% talentu a 99% driny - podľa mňa to trochu nadsadil, je to tak 30 na 70).  Je to tak u športovcov, umelcov, hercov, vedcov, ale i remeselníkov. Športovci trénujú od malička v kluboch, športových školách, oddieloch; maliari navštevujú celé roky výtvarné akadémie, deti s hudobným talentom celé roky trénujú stupnice, etudy, drvia sa teóriu a noty, majú súkromných učiteľov, remeselníci majú špecializované školy... Na všetkých týchto školách sa postupuje od elementárnych vecí (napr. maliarstvo: kresba, akvarel - hudba: stupnice, jednoduché etudy - futbal: rozvoj kondície, beh, prihrávky, streľba... a tak postupne až k uceleným, či obťažným veciam, napr. zahrať celé predstavenie, odohrať zápas, zahrať bez chyby Beethovenov klavírny koncert... Dôraz sa kladie na OSVOJENIE SI "REMESLA". Občas sa možno vyskytnú jedinci, čo nepotrebujú "trénovať" (napr. vynorí sa urastený junák kdesi z afrického pralesa, čo zabehne stovku bez tréningu za 10 sekúnd), no v skutočnosti sú takého javy dnes takmer nemožné - väčšina aj veľmi talentovaných ľudí musí vložiť do svojho rozvoja množstvo práce  (psychológovia uvádzajú potrebných 10.000 hodín na dosiahnutie úspechu v nejakom odbore.) V modernej dobe nároky enormne stúpajú, čoraz viac ľudí sa derie na výslnie úspechu a na ich prípravu sa používajú čoraz sofistikovanejšie metódy. Nechápem, prečo by sa to nemalo týkať aj literatúry.

Ako je to v skutočnosti s literatúrou? Darmo tu zatracujete názor, že by sa malo začínať kratšími útvarmi. Už sa stalo! Je jedno, či vám to bolo po chuti, a či nie. Začínali ste s nimi všetci povinne a zo zákona: na základnej a strednej škole - volalo sa to Slovenský jazyk a literatúra. V rámci tohto predmetu sa všetci žiaci povinne trénujú v tvorbe kratších útvarov i rôznych žánrov (napr. opis, rozprávanie, úvaha, fejtón a pod.), to sa hodnotí a známkuje. Iste, sú to tzv. slohové práce. Napísanie súvislejšej práce z vybraných tém je dokonca podmienkou pripustenia k maturite. Popri tom sa všetci žiaci povinne oboznamujú s gramatikou, pravopisom, teóriou literatúry i významnými literárnymi dielami. Časť z nich to potom využije v samostatnej literárnej tvorbe, ak pocítia takúto potrebu. Darmo pár ľudí tára, že "oni nijaký tréning v krátkych útvaroch nepotrebujú" - už ho predsa absolvovali. A niektorí, vďaka zanieteným učiteľom, aj veľmi kvalitný.

Nikto nenúti nádejného spisovateľa, aby začínal práve poviedkami. Z uvedených "tréningových" dôvodov a postupného zlepšovania je však naozaj vhodné začínať kratšími žánrami - rovnako ako vás nebudú nútiť v 1. ročníku konzervatória naštudovať kompletný symfonický koncert, ale skôr etudu - na AMU nebudú od vás chcieť celovečerný film, ale skôr krátky dokument - na  maliarskej škole nebudete maľovať monumentálne plátno 4x4 metra, ale skôr kresbu 30x30 cm, a pod. 

Čím teda začať? Či chcete alebo nie slohmi na ZŠ a SŠ. Mnoho ľudí (aj známych spisovateľov) si píše denníky či zápisky z ciest (práve som dočítal Satinského Cestovné denníky - moc sa mu však nevydarili), školy vydávajú školské časopisy, kratšie útvary vám uverejnia aj "printové médiá", hoci už nie tak často, ako v minulosti. Román na pokračovanie v časopise dnes už nemá šancu. Príspevok vo vašom blogu áno. Doslovným rajom pre získavanie skúsenosti v písaní je internet - existuje mnoho portálov, kde môžete uverejňovať svoju tvorbu, pričom dostanete spätnú väzbu (treba ju však brať s rezervou). Na internete však dlhší text čitateľa skôr odradí - riešením je uverejňovať ho po kapitolách a držať čitateľa v napätí. Fenoménom dnešných čias sú blogy - je na nich množstvo kvalitných vecí - niektorí niekdajší blogeri sú dnes doslova literárnymi či novinárskymi celebritami, o ktoré javia záujem médiá. Existujú kurzy tvorivého písania, literárne kluby sú skoro v každom väčšom meste. Stretávať sa s "rovnako postihnutými", najmä ak sú talentovanejší ako vy, vás posunie dopredu.

No a potom existujú osamelé duše, ktoré si myslia, že nič z toho nepotrebujú, stačí si vraj bez akejkoľvek prípravy sadnúť k počítaču a rovno, bez opráv napísať 300 stranový román, o ktorý sa budú vydavatelia biť a čitatelia ho rozchytajú. I tak še dá - určite sú ľudia obdarení nevšedným talentom a neobyčajnými nápadmi, ktorí to dokážu. Je ich však strašne, strašne málo. Ostatným 99 % zostáva len POSTUPNE sa zdokonaľovať a tvrdo na sebe  pracovať. A ak ich príroda obdarila trochou talentu a budú mať i trochu šťastia, nejaké knižky, o ktoré prejavia čitatelia záujem sa časom z ich pera objavia. (Zdôrazňujem: o ktoré prejavia čitatelia záujem - lebo len vydať knihu je dnes doslova prkotina - stačí mať pár korún. Dá sa tak vydať hocijaká "vtákovina" - a nielen vlastným nákladom, ale aj cez vydavateľstvo - jednoducho si ho založíte! Treba na to tuším 10-eurový kolok a do hodiny ste "vydavateľ" :-)

Úspech sa nemusí dostaviť hneď - Rowlingovej Harryho Pottera odmietlo 11! vydavateľov. Knihu písala po večeroch s malou dcérou v prenajatom byte bez peňazí, ktoré jej pravidelne požičiavala priateľka; pretože ju muž opustil, životom sa doslova pretĺkala. Z prvého honoráru - 1000 libier sa išla od radosti zjašiť. Dnes patrí medzi najbohatšie ženy planéty a jej knihy čítajú milióny detí po celom svete. (Nehovorím tu o literátnej úrovni, ale o úspechu.)

Naša najúspešnejšia spisovateľka tzv. ženských románov, Keleová-Vasilková si vydala prvé 2 knihy vlastným nákladom v 500 (!) ks náklade. Až tretí rukopis si všimol Ikar. Dnes má na konte 1.000.000 predaných kníh. (Literárnu úroveň kníh tu nehodnotím, hovoríme o úspechu.)

21. storočie je úžasné, možností je v každom (kladnom aj zápornom) smere strašne veľa. Hektika doby, premiera informácíí, množstvo potrebných inovácií, nutnosť sa pružne prispôsobovať neustálym zmenám, však pôsobí na nás niekedy ako tsunami.

-vp- 

Vďaka, Aj mňa strašne teší, že nie som jediná. :-) Presne, aj s tými nápadmi je to u mňa tak.