Vďaka.

Vidíš, publikácia poviedky je ďalší problém, na ktorý som zabudla. Tie možnosti sú dosť chabé. Napadajú mi len zborníky víťazných a finálových poviedok súťaží, inak veľmi neviem. Zájsť s poviedkou do vydavateľstva? S jednou asi sotva, to by ich autor musel mať celú zbierku alebo zostaviť zbierku s inými autormi, ale to už fakt neviem ako. No a potom ešte snáď literárne časopisy, no s nimi je to ako s vydavateľmi. Vyskúšala som osloviť všetky, čo mi Google našiel (síce nie s poviedkou, ale na tom v tomto prípade myslím nezáleží). Reakcia? Klasika: Ignorácia. A to už mám už vydaný román! Čo potom tí nepublikovaní??? Pri takýchto skúsenostiach sa mi zdá naozaj smiešne tvrdenie, že krátkou prózou človek v literárnom svete skôr prerazí.

Aj ja sa so svojimi textami ťažko – pokiaľ niekedy vôbec – lúčim. Aj s postavami a prostrediami. Až u troch – čo je nadpolovičná väčšina – mojich poviedok mi následkom naviazanosti na nápad, postavy a prostredie napadlo ich pokračovanie, väčšinou vo forme románu, no nakoniec nezrealizovaného.

Inak – hej viem, že ja som toho už vyjadrila dosť a tiež by som sa potešila názorom iných, ale predsa mi nedá nepopísať osud mojej – podľa mňa aj čitateľov – najvydarenejšej poviedky. Dĺžka 34 strán, vek napísania 19 rokov. Poslanie do súťaže. Nič. Tri prerábky, skracovanie kvôli maximálnemu rozsahu druhej súťaže (aj keď len so zaťatými zubami), poslanie do druhej súťaže. Zase nič. Aj keď to už bolo „lepšie nič“ ako v prvom prípade (v rebríčku celkového umiestnenia som skončila vyššie). No ja sa na to... :-) A predsa ešte jeden povzdych. Inú svoju poviedku, menej vydarenú, som poslala do elektronického literárneho časopisu, kde vraj uverejňujú absolútne, ale absolútne všetko, aj ten najväčší sajrajt, čo im príde, lebo tomu aspoň odborníci vypíšu chyby a iní autori sa na tom poučia. Potvrdili prijatie mojej poviedky a... nič! Nepublikovali! Tak ja som z toho hotová. Neviem, či to značí, že románom človek skôr prerazí, alebo že mne konkrétne idú romány lepšie.

Ani nevieš, ako ma tento článok potešil. :) Stopercentne s tebou súhlasím, ale keď človek každom kroku naráža na názor, že je potrebné najskôr písať kratšie útvary, ťažko sa ubráni pomysleniu, že na tom asi niečo bude. Sama však poviedky nečítam, nelákajú ma (presne z tých dôvodov, ktoré si uviedla) a všetky pokusy o napísanie nejakej sa skončili biedne. Nechrlím nápady jeden za druhým a už vôbec nie také, ktoré by sa vmestili do dvadsiatich normostrán. Navyše si ani nemyslím, že poviedka človeka naučí písať romány, je to predsa skutočne úplne iný útvar.

Takže som rada, že nie som sama so svojím názorom. :)

1. Dobrý článok:)

2. Chcem len tvoje dobro - na túto vetu už oddávna odpovedám: Nemáš dosť vlastného, keď sa ti žiada aj to moje?

3. Poviedky nás nabádajú písať, ale keď ich vydavateľstvu ponúknete, dozviete sa, že poviedky nevydávajú; nie je o ne čitateľský záujem. Aj pre tie dôvody, ktoré si tu uviedla, napríklad, že čitateľ si obľúbi postavy, preto nechce o ne tak rýchlo prísť. Poznám však viacero ľudí, ktorí radšej čítajú poviedky, na iné nemajú čas, vraj. Skôr si myslím, že ten čas nevhodne obetujú zbytočnostiam a predžutým informáciám z iných médií a pri románe (alebo poviedke, ktorá už nie je poviedka podľa pravidiel, lebo má viacero odbočiek a menej zrozumiteľných inotajov - toť moja úchylka) sa im nechce rozmýšľať - niektorí autori to po čitateľoch požadujú, heh!

4. Nápad so súťažami o najlepšiu prvú kapitolu románu, v druhom kole i o celý román, sa mi páči.

5. Osobne sa neviem rozlúčiť so žiadnym svojím textom, či už je na pol strany alebo na tristo stranách. Jednu svoju poviedku, ktorá má sedemnásť strán a asi je zo všetkých mojich poviedok najviac poviedkou, som písala štyri mesiace (Držme sa za ruky). Celkom by ma zaujímalo, ako sú na tom iní, s poviedkami, s časom, ktorý im venujú, s chuťou či nechuťou do ich písania. O Adhare už niečo viem - radšej román.

ten alebo ten berie viac, než dáva? Lebo najskôr asi takéhoto posudzovateľa treba... Podľa mňa je hojnosť dostupná každému, a ak má niekto viac, neznamená, že druhému menej ostane. Je jej dosť pre každého, len poznanie o tom, že to tak je, sa k máloktorým dostane.

Vesmír pracuje na základe vesmírneho zákona príťažlivosti - aké myšlienky a pocity vyžarujem, také veci sa mi objavia v mojej realite. Vždy dostanem to, na čo najviac zameriavam svoju pozornosť, takže ak myslím na veci, ktoré nechcem, dostanem ich ešte viac. Ak, naopak, mám v hlave len veci, ktoré chcem a tie ostatné ignorujem, prídu ku mne tie. Chce to tréning, nič viac. Podľa mňa iná (ani väčšia) spravodlivosť ako táto neexistuje.

Ľahkosť a jednoduchosť a pritom taká údernosť v jednom - ďakujem :) veľmi príjemné

Adhara,

je samozrejmé, že pokiaľ si s názvom spokojná, že ho nezmeníš. A ako uvádzaš, je asi aj dobrý. Ja netvrdím, že to aj musíš zmeniť, len mne akosi nesedí a čo je hlavné, je to vec vkusu. Niekomu sa páčiť bude a niekomu nie. Ja som opačný prípad, mne jednoducho nereže a tým pádom sa neviem dokopať k čítaniu. Hold ja som už taká. Ako vravím snáď to príde. Veď je to len názov, i keď z iného uhla., Názov, meno predáva...aj tvoju knihu..alebo knihu iných,že? Možno by to bol úspech, dať taký  názov pre knihu, by si na tom dobre zarobila, ale ako vravim je to vec vkusu u mňa by to asi neprešlo. Ale to by ťa nemalo odradiť, že?

tak to mi je ľúto, že Ťa ten názov odrádza. Myslela som, že názov bude na tom ľudí naopak priťahovať, keď už ničím iným, tak svojou miernou významovou nezmyselnosťou (ako samovrah býva označený ten, kto sa už zabil, prípadne práve umiera, čo ale trvá krátko, tak ako si môže viesť denník?), ktorá mala v ľuďoch vzbudiť zvedavosť, čo sa pod ním skrýva. Pripadá mi úderný a výstižný, keď mi prišiel prvýkrát na um, okamžite som vedela, že to je ono. Má len jednu chybu a to, že už existuje kniha s rovnakým názvom. :-( (Čo ale zároveň dokazuje, že nie je taký zlý, ak ho už niekto použil.) Takže prepáč, ale nad jeho zmenou neuvažujem.

Adhara,

snáď sa donútim čítať tento text, ale zatiaľ je to nemožné. Stále ma odrádza ten názov: ,,Denník samovraha." No už, aby som čítala o nejakom samovrahovi. No neviem. Asi sa musím dostať do správnej nálady, aby som sa odhodlala. Vždy, keď si prečítam ten názov, tak to aj zbalím. Ja neviem asi mám nejaké citlivé obdobie ale hlavne o tom ako premýšľa samovrah...no ako vravím odrádza ma ten názov. Snáď k tomu dôjde a sa cez to prekopem. Keby to bolo, že denník nemenovaného hatlatitlu ..., alebo nejak tak, ale ten samovrah... tak mi to rezonuje, že sa nedá, no nemôžem.

Tiež pociťujem smútok, že Jožko už nie je medzi nami, aj keď som sa s ním stretával len sporadicky. Na Kosodrevine (čo je horský hotel v polovici južnej strany  Chopka) vedel vždy vytvoriť pre nás vodákov, ale i deti, lyžiarov, muzikantov, nezabudnuteľnú atmosféru. Dlho na to budeme spomínať.

No, Jackie bolo myslené ako zdrobnenina z mena Jacqueline, i keď si nie som istá, či sa to takto môže písať. Prinajhoršom to však môžeme brať tak, že vzhľadom na to, že je to len meno, ktoré si kedysi chcela dať, to meno nemuselo byť francúzske (ako som si aj ja chcela kedysi dať nie-slovenské meno ;-)).

Hej, snažila som sa vyhýbať klišéovitému sentimentu, potopiť všetko, čo ma na mnohých príbehoch vrátane tých akože reálnych tak štve a skúsiť, či... ale to by som už veľa prezrádzala. :-)