Tebe sa asi nepáčili Akty X :-).

Možno nabudúce:)

...a ja som sa potešila, že to bude niečo o cestovaní v čase!

Vďaka za tento podrobný komentár. Som rada, že sa našiel niekto, kto to vidí podobne.  Pod láskou som v príspevku myslela partnerskú a niekde ju nazývam presne takto, ale, samozrejme, pojem lásky sa dá použiť aj na rodičovskú lásku a podobne. Je to len záležitosť názvoslovia a definície. A súhlasím s tým, že nejaká forma lásky je asi v dobrej knihe nevyhnutná – to sú pre mňa tie emócie, ktoré by tam určite byť mali.

Ahoj Adhara,

úplne chápem, čo sa Ti na väčšine dnešných románov nepozdáva. Musím uznať, že máš pravdu, chcelo by to niekedy niečo trošku iné, lebo sa toho prejeme.

Ja osobne mám rada knihy, kde je láska zobrazená nevšedne a pri tom je obyčajná, nie je "fantazmagorická" - neviem opísať, ako sa to dá takto podať, ale keď na takú knihu narazím, tak to jednoducho viem. Napr. od Tessy Afsharovej - Perla v piesku - odporúčam úplne každému. Je to biblický príbeh a samozrejme, je o láske. Dôležité asi je, čo pod pojmom "láska" chápeme. Ja verím v Boha, neverím v cirkev a pre mňa, keď sa povie slovo láska, predstavím si pozitívnu energiu, nesúvisí to s náboženstvom ani s ezoterikou, je to niečo, čomu verím. Nazvala by som to "princípom ľudskosti".

Mňa skôr štve to, že sa za lásku pokladá iba vzťah muža a ženy. Pritom je toľko druhov lásky a z mojej osobnej skúsenosti je najkrajšia a najčistejšia tá k dieťatu - to však asi pochopí iba človek, ktorý dieťa má, ja som to tiež takto nevnímala, kým som nemala to svoje. Myslím si, že v každom románe by mala byť láska - nie však nevyhnutne medzi mužom a ženou (nemyslím teraz na homosexuálnu lásku) ale láska k svetu, k životu, k umeniu, medzi priateľmi, súrodencami, deťmi, v rodine, k literatúre .... je jej nekonečne veľa - som presvedčená, že všetko pozitívne, čo cítime a čo sa vo svete deje je láska - dokonca aj jej absencia poukazuje na to, že tu chýba.(horory nám v podstate ukazujú, čo by sa stalo, keby sme lásku k životu v sebe zabili)

Takže v podstate súhlasím s tvojím názorom, že sa do každéhu románá tlačia romantické vzťahy - niekedy na úkor príbehu. Nesúhlasím však s tvojou definíciou, čo označuješ za lásku - ale to je skôr na filozofickú diskusiu ako na literárnu.

Zaujímavé však je, že ľúbostné romány - ako si spomínala - idú  na dračku, je o nich záujem. "Ľudia cukria ako besní". Čítala som dávnejšie knihu "Jak napsat bestseller" autorka tam vysvetlovala, aké sú príncípy úspešnej knihy, ktorá dokáže osloviť masu ľudí. Vystihuje vraj niečo v našej psychike, nejakú venčú pravdu v nás ľuďoch, spoločnosti. Zdá sa, že väčšina ľudí túži po "klišé" - čo znamená istotu, ktorú v dnešnej dobe nenachádzame asi nikde - v ekonomike, v spoločnosti, v politike - možno z tohto dôvodu sú romány s ľúbostnou zápletkou tak v kurze. Ja ich neodcudzujem, ale tiež vnímam "neustále omielane toho istého dookola" ako trochu otravné.

Pekný večer!

Kahlua

1. "Kto žiadostivo vzhliadne na ženu, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.“
Samozrejme, že vzhliadne a aj si plastickuy predstaví, čo by bolo, keby... muži sú tak geneticky naprogramovaní - môže za to hlavne testosterón. Ale ani ženy za mužmi v predstavách príliš nezaostávajú. Jeden britský výskum potvrdil, že počet myšlienok žien na sex za 1 deň sa pohyboval medzi 1 - 140 myšlienkami. Mnohé z nich neboli iste vyvolané len predstavivosťou, ale i konkrétnym objektom. Je to naprosto normálne, zdravé a bežné. Iná vec je realizácia týchto myšlienok - bránia nám v tom spoločenské normy - ináč by sme išli "rovno na vec". Podľa Nového zákona teda všetci do jedného prídeme do pekla, lebo priemerne myslíme na sex (a to nielen so svojimi zákonitými partnermi): muži 1-380x, ženy:1-140x denne! Nebo je teda úplne zbytočná inštitúcia.
2. "Pravý, začínajúci vzťah medzi dvomi osobami opačného pohlavia nemá byť totiž stavaný na vzájomnej telesnej príťažlivosti tak, ako je tomu dnes, ale jeho základným predpokladom má byť duševný súzvuk dvojice. Alebo inak povedané, splynutie duší."
Väčšiu hlúposť som už dávno nepočul. Je to presne naopak - vzťah začína tak, že si niekoho všimneme vizuálne a nadviažeme s ním najprv očný, potom slovný a - ak sa zadarí - napokon telesný kontakt. To je naprosto normálne. Funguje pritom tajomná "chémia" (čiže feromóny), t.j. partner nám musí "voňať", darmo cítime "duševný súzvuk", keď chémia nefunguje - z takého vzťahu nič dobré nebude.
Hádam nechcete, aby partnerov do manželstva vyberali mamičky a držali ich až do svadby 20 m od seba. To sú názory z 18. storočia. 

Peknučké. V mnohom mi to pripomenulo Nórsko. Najmä tými vodopádmi a kvetmi. S lupínami máme jednu tragikomickú príhodu. :-) Ja mám Island obzretý len z výšky pri prelete ponad na ceste do USA. Ale aj z tej perspektívy sa mi páčil.

V tropickom podnebí južného Slovenska sa mi podarilo dokončiť 1. časť fotoreportáže z Islandu. Ochlaďte sa v priezračných vodopádoch a na mrazivých ľadovcoch. Sopky obchádzajte oblúkom.

Po dlhom čase som opäť zavítal na Enigmu, jedno zo svojich najobľúbenejších miest na internete, aby som sa podelil o pár myšlienok, odložených v šuflíku.  

Nuž toto je prvá... Dúfam, že jej prečítanie vo Vás zanechá hlbší dojem a možno i vzbudí k zamysleniu.

Wau