Tak to teda neviem. Hoci mám ďaleko od ideálneho písania, narážam na obrovský problém, ak chcem niečo vyškrtnúť, vložiť či pozmeniť, lebo kauzalitou mi to rozbije niečo iné, čo tiež musím zmeniť, to mi ale logikou veci naštrbí tretie, štvrté a ani sa nenazdám a prepisujem celý román. :-) Obyčajne ten rozpad zastavím na úrovni tretieho-štvrtého rúcania sa nejakými záplatami, ale viem, že to nie je to pravé orechové. Filmové adaptácie rovnaký problém, tie ich náplasti na amputovaných dejových líniách sú často zúfalo nedostatočné, krv z nich tečie prúdom. Dobrý román nie je o tom, že nahádžeš nejaké udalosti na kopu. Medzi tými udalosťami by totiž mali byť aj akési súvislosti. A ak tam sú, tak ich nevieš beztrestne škrtnúť.

"absolútnymi nevyhnutnosťami" - vieš, de facto každá vedľajšia línia nie je absolútne nevyhnutná a dá sa vyškrtnúť (čo sa aj často deje pri filmových adaptáciách). A naopak, kdekoľvek sa dá nejaká vedľajšia línia dotvoriť. Či sa tam hodia alebo nie bude vždy len subjektívny názor. Môj názor je, že čím rozsiahlejšie dielo a prepracovanejší svet, tým viac dejových línií a dôležitých vedľajších postáv by malo byť, aby ten svet ožil.

Verím, že vrcholom geniality v písaní je vytvárať atmosféru len absolútnymi nevyhnutnosťami :-) (tj, každé písmenko má pre dej minimálne dve funkcie). Ale inak mi hovoríš z duše, o “zbytočnostiach”, ktoré zbytočnými vôbec nie sú, mám už skoro dokončenú ďalšiu úvahu. Lenže tieto moje úvahy by sa už patrilo prestriedať aj čímsi iným. :-)

Máš dobrú kuchyňu, plnú koláčikov :-).

Pravda, dnes už romantiku dávajú skoro všade, často nasilu len aby tam bola. Aj mňa to niekedy irituje, uveriteľnosť potom ide dolu vodou, a niekedy sa tým hrdina aj znechutí.

Učitelia tvorivého písania sa ale ako obvykle mýlia, pokiaľ tam nechcú mať nič zbytočné, nech čítajú matematické dôkazy (čo je inak tiež zaujímavé čítanie)! Tie "zbytočné" veci dotvárajú svet, atmosféru, len to s nimi netreba prehnať.

Ďakujem.

Ako niekto mimo akejkoľvek sociálnej skupiny a ten, kto sporadicky a viac-menej ambivalentne zatúži po uznaní, Ti prejavujem uznanie za tento článok. Okrem iného je aj presne mierenou fackou. Takmer súhlasím.

Prvá polovica básne je pre mňa taká suchá a nepresvedčivá. Od "Štvorka dnes ide tunelom" sa mi to páči. Tá najdlhšia strofa sa mi zdá celkovo najlepšia, tou si zabil, to si Ty a Tvoja kvalita. Teda až na ten posledný voľný verš. Niežeby prekážal, ale do istej doby u Teba nebol typický.

„A podľa mňa len málokedy pochopíš všetko presne tak, ako to autor myslel...“ Čo mi tým naznačuješ? :-) Ale vážne, ak sa mi niečo v knihe páči, tak som si takmer istá, že vložiť to tam bolo aspoň jedným z úmyslov autora. Možno mal úmyslov aj viac a ja som zachytila len tento jeden. Ak tam čitateľ nájde niečo, čo tam autor vedome nevložil, musí ísť o veľkú domýšľavosť čitateľa alebo veľkú zhodu náhod.

„...i v rámci tunajšej krajiny sme ľudia veľmi rozdielni...“ A toto tam mám tiež. :-) A napriek tomu máme napríklad aj my dvaja nejaké spoločné obľúbené knihy.

„Ale i keď ťa to vtiahne, tak to hrozí - veď dobrý román by mal byť aj námetom na zamyslenie, a pri tom zamyslení (počas čítania) sa neraz myseľ zatúla.“ To je fakt. Ale keď sa ja osobne začnem túlať, prestanem čítať. V okamihu, keď mi čosi dopne, často aj listujem dozadu. Navyše sa nazdávam, že dobrý autor vie jednak pritiahnuť pozornosť späť, keď treba, a jednak nenakladá čitateľovi viac než vie v jednej chvíli stráviť. Takže po zamyslení by malo nasledovať niečo, kde veľa rozmýšľania a pozornosti ani netreba. Ale to je iba taká moja hypotéza.

Pozri napr. aj pri prednáškach z fyziky som nie vždy pochopil všetko, ale i tak ma zaujali (apoň tie časti, čo som pochopil). A podľa mňa len málokedy pochopíš všetko presne tak, ako to autor myslel (obzvlášť v beletrii a ešte viac v poézii či lyrike) - a čo.

Áno, podobné tam máš. A áno, moje je pohnané do extrému aby som zdôraznil pointu, ale i v rámci tunajšej krajiny sme ľudia veľmi rozdielni, veď pozri len na nás dvoch.

Nuda/nevtiahnutie podnecujú úlet myšlienok inam. Ale i keď ťa to vtiahne, tak to hrozí - veď dobrý román by mal byť aj námetom na zamyslenie, a pri tom zamyslení (počas čítania) sa neraz myseľ zatúla.

Ako môže preboha zaujať kniha, ktorú človek nepochopí, ak teda vie, že nepochopil? (Ak nevie, o tom nižšie.) Ja si na žiadnu takú nespomínam a logicky to nedáva žiadny zmysel. To nie je pesnička, kde netreba vedieť, o čom sa spieva, vlastne nevedieť to mnohým piesňam skôr pridáva na hodnote. :-)

O príčinách nepochopenia niečo podobné píšem aj ja. Problém je však v tom, že nepochopenie mojich textov neprišlo od Severokórejčana, ani od Eskimáka. A inak nábožensky orientovaní ľudia skôr zvyknú odmietnuť obsah či naštvať sa, ale nie nepochopiť.

Keď už ani čitateľ nevie, že nepochopil, je to veľmi ťažký prípad. :-) Vlastne ten spomínam ako tretí z rozličných typov nepochopenia.

O zapamätaní si v úvahe píšem tiež, je jasné, že keď človeka text nevtiahne, tak sa mu myšlienky túlajú inde a nepamätá si. Ja ale hovorím o prípadov, kedy čitateľom vypadlo pár podstatných „detailov“ v knihách, ktoré vychvaľovali do nebies. A nemám dôvod pochybovať, že by tá ich chvála nebola úprimná.