Najnovšie komentáre
Súhlas, systém "batôžkári", resp. "na vlastnú päsť", sa dá (s obmedzeniami) využiť aj v Polynézii, aj keď niektoré destinácie (napr. ostrov Bora Bora, Tahiti a pod.) sú jednoducho predražené a ťažko s tým niečo urobíte ("bez peněz sem nelez").
Pretože ide o nevšedné a nesmierne vzdialené miesta a väčšinou aj o "cestu snov", je dobré si radšej našetriť trochu viac a pozrieť si aj okolité krajiny. Rapa Nui sa spája obyčajne s poznávaním Chile. (Takýto zájazd vyjde na spomínaných 4000 €.) Chile nepoznám, akurát v Santiagu som mal počas preletu z Argentíny na Rapa Nui medzipristátie, no keď som opýtal spolucestujúceho diplomata, ktorý služobne i súkromne precestoval doslova celý svet, ktorú krajinu by mi počas zvyšku môjho života odporučil ešte navštíviť, nezaváhal ani sekundu: "Chile"!
Da sa to aj lacnejsie a rychlejsie :) na par mesiacov obmedzit svoj zivot iba na pracu a pohladat spravne terminy letov :) vobec som sa neobmedzovala a stacilo mi cca. 2500 €.
Objavenie Utopie zarucene :)
Varovanie pre tých, čo poviedku ešte nečítali, táto odpoveď obsahuje spoiler :)
Tak on predstavoval v podstate smrť alebo skôr posla smrti.
Áno, je to nádherná krajina. Chcela by som sa tam ešte niekedy vrátiť...
„škoda, že na ne máme vyhradený len krátky čas...“ – čo tam čas, ale peňazí máme na ne vyhradených málo. :-)
Nádherná krajina - mám rád bizarné veci v prírode a v Severnej Amerike ich je naozaj požehnane. Musím sa tam niekedy vypraviť.
V lete som bol pre zmenu v Strednej Amerike - tá je tiež prekrásna, zdanlivo jednotvárnejšia - samý prales, no o nevšedné zážitky však ani tu nie je núdza. Asi najzvláštnejší bol Cave tubing - splavovanie čistej perejnatej rieky pretekajúcej tropickou džunglou v Belize cez takmer kilometer dlhú krasovú jaskyňu v úplnej tme len s lampičkami na prilbách, na nafukovacích kruhových plavidlách. Pocit, keď ťa rieka vynesie po polhodine tmy na svetlo božie, do zeleného kaňonu porasteného tropickou vegetáciou, je neopísateľný.
Svet je plný zázračných vecí, škoda, že na ne máme vyhradený len krátky čas...
Materialista vie, že mu nik zhora zázračne nepomôže, a keďže sám by neprežil, všetko musí riešiť v spolupráci s ostatnými - komunitou kde žije. Preto sa musí naučiť s rôznymi ľuďmi vychádzať, tolerovať rozličné postoje a názory. Smrť je konečná - bezvedomie, niet sa preto čoho po smrti obávať. Keď už to na zemi začne byť príliš ukrutné (nevyliečiteľné choroby, neznesiteľná bolesť) bez vyhliadok na zlepšenie, nemá problém akceptovať smrť a pokojne odísť napr. aj za pomoci eutanázie. Nenadarmo sa tomu hovorí večný spánok - človek akoby zaspal a viac sa neprebudil. Zaspávania sa materialista nebojí. Zároveň nič veľké neriskuje, keby náhodou predsa len nejaká posmrtná existencia či reinkarnácia existovala, bude sa týkať aj jeho.
Ten čo verí v posmrtný život je naopak celý čas v neistote. Nemá ako vedieť či to bude lepšie alebo horšie, a je tu riziko, že jeho trápenie sa nikdy neskončí, smrťou sa môže aj zhoršiť. Veriaci (v závislosti na božstve) sa bude báť neznesiteľné utrpenie ukončiť, a bude lpieť na bezcennom živote, aby ho nestihol večný trest. V podstate nikto nie je bez viny a hriechu, a tak ho budú neustále nahlodávať obavy či bol jeho život dostatočne dobrý aby sa vyhol pekelným mukám - bolo by naivné si myslieť že nejaká spoveď či pokánie nás zbaví zodpovednosti pred bohmi. Taktiež v snahe zapáčiť sa bohu bude sa snažiť jeho učenie šíriť doslova ohňom a mečom, svoje názory bude nanucovať druhým, nikoho zvonka nebude tolerovať, a v menne vyšších cieľov je schopný napáchať také zlo, o akom sa materialistovi ani nesníva.