Mohol by to byť dobrý text k piesni, zaujímavo napísané...

Nikto tu školu pohltenú sopkou nechcel. Aj keby ten sen bol pravdivý (čo nie je), akosi Ti unikla veta, citujem "...sny nie sú vhodný spôsob pre spisovateľov pokúšajúcich sa ma dojať niečím z môjho okolia". :-)

Chcela si školu pohltenú sopkou, tak máš školu pohltenú sopkou. :-) Omg, to mám teraz špekulovať ako vybuchne Poľana!?! 8-O

Haha, veľmi vtipné. BTW, vieš, že to s tou sopkou v mojom príspevku bol iba imaginárny príklad? ;-) Nikdy sa mi žiadny taký sen nesníval. Raz sa mi síce snívalo, že ožila a explodovala Poľana, ale vtedy bolo ohrozené oveľa väčšie územie.

Aha, tak pardon. Ja som myslela, že tou všednou každodennosťou nadväzuješ na predošlý odstavec, kde sa sťažuješ, že Ťa ako čitateľa nudí. Nuž, mňa nie, lebo také veci ako bývajú v správach, sa mne nedejú (i keď tuším raz v správach boli dve vety o tom, ako sme 30 hodín čakali na letisku v Egypte, ale to je zrovna udalosť, ktorú nepovažujem za vrchol akcie a diania vhodného pre čitateľov).

Ale mne to bude vadiť, aj keď to bude v neznámej dedinke! Hlavne, že sa postavy volajú Ďuro a Mara a hneď vieme, kde sme, čo sa môže stať a najmä, čo sa nemôže. Akurát prednedávnom som čítala poviedku odohrávajúcu sa v evidentne fiktívnej dedinke a aj tak mi nesmierne liezla na nervy, lebo bola slovenská a zároveň v nej prebiehali paranormálne javy. To, čo prekáža čitateľom, je až na druhom mieste. Dianiu vo svojom príbehu musí veriť v prvom rade autor – lebo kto by už veril, ak on nie?

Píšem že väčšina kníh si zrejme nič nerobí z dodržiavania tej všednej každodennosti, a teda že ju príliš nedodržiavajú, a čitateľom to nevadí. Priam by som povedal že to vyžadujú, aby sa nenudili.

Prostredie je háklivejšie, isteže keď opisuje miesto ktoré dobre poznáš a nesedí to, trocha to zaškrípe. Ale z filmov sme už zvyknutí, že aj keď sa to odohráva v nejakom meste či krajine, natáčané je to obvykle niekde úplne inde. Nanajvýš tam tak dajú nejaký krátky záber na Eifellovku, aby sme vedeli kde sme :-). Takže ak to aj bude na Slovensku, umiestni to do nejakej dedinky v zapadákove, ktorú i tak nik nepozná, a nepresnosti budú prekážať nanajvýš jej obyvateľom - lenže tí sa o tej knihe pravdepodobne ani nedozvedia :-).

Nejako Ti nerozumiem. Najprv spomínaš, že väčšina ľudí si nič nerobí zo všednej každodennosti v knihách a potom, že si nič nerobia z preháňania v knihách. Preháňanie a každodennosť je ale dosť veľký rozdiel. Proti nudnej všednej každodennosti v knihách by som nič nemala. Problém je v tom, že knihy, aj tie zo slovenského prostredia, mi ukazujú niečo úplne iné než je moja každodennosť!

Chápem, máme napísať príbeh o tom, ako ti sopka zničí školu, s tým sa myslím stotožní veľa súčasných aj bývalých žiakov :-).

Ja mám najradšej keď sa dej odohráva mimo Zeme, a teda nehrozí to čo popisuješ. I keď dôvod je trocha iný - čo sa deje na Zemi vidíme denno denne okolo seba, tiež zo správ, reportáží, dokumentov atď., nechce sa mi o tom čítať ešte aj v beletrii.

Ale zrejme si v tomto dosť náročná. Väčšina kníh si z dodržiavania tej nudnej všednej každodennosti veľa nerobí a čitateľom to evidentne nevadí. Prednedávnom som dopočúval (audioknihu) Inferno od Browna a tam tiež každé mesto do ktorého vkročili sa razom premenilo na mega akčnú kulisu - aj ľuďom ktorí tam nikdy neboli musí byť hneď jasné, že to preháňa. Napriek tomu sú jeho knihy myslím pomerne úspešné, i keď mne osobne sa táto konkrétne nejako extra nepáčila, i keď dopočúval som až do konca, čiže úplný prepadák to nebol.

Aj keď ja sa v básňach veľmi nevyznám, táto sa mi páčila. Také poukázanie na dnešné neduhy doby. Posledná veta to pekne ukončila.

  Materialista vie, že mu nik zhora zázračne nepomôže, a keďže sám by neprežil, všetko musí riešiť v spolupráci s ostatnými - komunitou kde žije. Preto sa musí naučiť s rôznymi ľuďmi vychádzať, tolerovať rozličné postoje a názory. Smrť je konečná - bezvedomie, niet sa preto čoho po smrti obávať. Keď už to na zemi začne byť príliš ukrutné (nevyliečiteľné choroby, neznesiteľná bolesť) bez vyhliadok na zlepšenie, nemá problém akceptovať smrť a pokojne odísť napr. aj za pomoci eutanázie. Nenadarmo sa tomu hovorí večný spánok - človek akoby zaspal a viac sa neprebudil. Zaspávania sa materialista nebojí. Zároveň nič veľké neriskuje, keby náhodou predsa len nejaká posmrtná existencia či reinkarnácia existovala, bude sa týkať aj jeho.

  Ten čo verí v posmrtný život je naopak celý čas v neistote. Nemá ako vedieť či to bude lepšie alebo horšie, a je tu riziko, že jeho trápenie sa nikdy neskončí, smrťou sa môže aj zhoršiť. Veriaci (v závislosti na božstve) sa bude báť neznesiteľné utrpenie ukončiť, a bude lpieť na bezcennom živote, aby ho nestihol večný trest. V podstate nikto nie je bez viny a hriechu, a tak ho budú neustále nahlodávať obavy či bol jeho život dostatočne dobrý aby sa vyhol pekelným mukám - bolo by naivné si myslieť že nejaká spoveď či pokánie nás zbaví zodpovednosti pred bohmi. Taktiež v snahe zapáčiť sa bohu bude sa snažiť jeho učenie šíriť doslova ohňom a mečom, svoje názory bude nanucovať druhým, nikoho zvonka nebude tolerovať, a v menne vyšších cieľov je schopný napáchať také zlo, o akom sa materialistovi ani nesníva.