Najnovšie komentáre
Aha. Nadprirodzené schopnosti mi nenapadli. Myslela som, že muž je jednoducho nájomný vrah. Hoci toto vysvetľuje aj tú príhodu so zrazeným pubertiakom.
Ďakujem za komentár a konštruktívne pripomienky. To, že revolver nevystrelil, nebolo spôsobené osudom, ale mužovými nadprirodzenými schopnosťami. Hobití príbytok asi nebolo vhodné prirovnanie, beriem na vedomie – celkovo to asi nezapadlo ani do štýlu, v ktorom bol príbeh podaný. Chcel som však vyjadriť popis malého bytu a v tej chvíli mi to prišlo ako vhodné zvolené slovo :)
Celkom pekná poviedka. Slušne napísaná, málo zbytočných slov, opakovania na správnych miestach (karty nikdy neklamú), čo vytvára atmosféru. Text zaujme už od začiatku a to je veľké plus. A tiež je dobrý po pravopisnej stránke, to sa tu často nevidí. :-) Pointa však nebola prekvapivá, nejako som to tušila celý čas s od polovice je to už úplne jasné. Len mi nejako nedošlo, prečo revolver nevystrelil. Ak to mala byť sila osudu, neladí mi to s celkovou pragmatickou pointou poviedky. Ak to zariadil muž, neladí mi to s faktom, že žena si zbraň doniesla so sebou. Keby ju našla v jeho dome, bolo by to iné, ovšem potom by nedávalo zmysel, prečo by prišla bez zbrane...
Rušilo ma zopár vecí:
„používajúc jeden zo svojich trinástich úsmevov sa stoicky usmeje.“ – používajúc úsmev sa usmeje? Okrem toho, že tá veta nedáva zmysel, opakujú sa v nej slová. A s prechodníkmi opatrne, mnoho ľudí je na ne alergických.
„Muž v drahom obleku mal predsa bývať vo vile a nie... nie v hobitom príbytku.“ – pokiaľ si dobre pamätám, hobiti nikdy nebývali na poschodí, takže prirovnanie panelákového bytu k hobitej nore nie je úplne ideálne. :-)
„Zastane!“ – je to oznamovacia veta, niet dôvodu na výkričník. Zrejme to ten výkričník mal vygradovať, ale v tomto prípade to nie je vhodný spôsob.
„„Presne to som si pomyslel aj ja,“ muž sa konečne usmeje.“ – nemyslím si – no možno je to iba môj dojem – že „muž sa konečne usmeje“ vie fungovať ako uvádzacia veta. Možno keby mala iný slovosled, konkrétne „konečne sa usmeje muž“.
Ďakujem za komentár, aj za úprimnosť. A neboj, už ťa nebudem dlho trápiť, nasledujúca časť už bude posledná. No ak si vydržala doteraz, pevne verím, že dočítaš do konca. Maj sa!
v tejto časti ma nič nenudilo :D
Ale nie, vážne. Fakt. Dobre sa to čítalo a nemalo to nejaké výraznejšie dejové zádrhele. Aj keď, nespomínam si (píšem komentár po pár dňoch, ako som to čítala), že by ma nejaká časť zvlášť zaujala, ako napr. tá s tým pohovorom. Toto bolo také vyrovnané pre mňa. Teším sa na pokračovanie. :)
Technické problémy s pridávaním na túto stránku mávam aj ja. Možno by si pred vložením príspevku mohla vyskúšať vložiť text najprv do notepadu či wordpadu, aby "zakapalo" všetko wordovské formátovanie. A až odtiaľ ho preniesť sem. Je to (minimálne medzi lamami :-)) bežný postup pri nahrávaní textu cez rôzne redakčné systémy.
Ano, nejako divne sa mi to zobrazilo. Skúšala som to opraviť, ale nešlo mi to. Neviem prečo. V súbore som to mala napísané normálne. Ale ďakujem za názor.
V prvom rade, forma. Robí príbeh nečitateľným. Slová stojace osamotené v riadku či na jeho konci s obrovskou medzerou pred nimi len mätú. Navyše niekde akoby často slov a viet úplne zmizli, napríklad začiatok vety: „to teraz pôjdeš vyklepať, tak...“ Neviem, či sa to tak zle zobrazuje len mne, každopádne je veľmi náročné to čítať – čo je škoda, lebo po stránke gramatickej a zhruba aj štylistickej to nevyzerá na zlé dielo. Ale takto ťažko hodnotiť. No aspoň niečo: „Tomáš krúti volantom a kričí na mňa, aby som rýchlo vysadla.“ – ak sa nemýlim, idú v aute šialenou rýchlosťou, a brat hovorí sestre, že má z toho auta vyskočiť? Veď to by pre ňu znamenalo istú smrť. Nechápem.
mňa to čítanie netrápi. Práveže to rada čítam, aj keď mi niekedy dlhšie trvá, kým si na to urobím čas. A škoda, že už posledná. Ale tak hádam zas vyvesíš niečo nové. Nie ako ja, čo som už skoro rok nič nevypotila :D