Samo vykĺzol z miestnosti a ostražito načúval. Ticho. Až podozrivo ticho... Nenamáhal sa za sebou zavrieť dvere, bola to zbytočná strata času. Musí rýchlo vypadnúť, všade lepšie ako tu. Koho tým chceš presvedčiť? pomyslel si. Tam vonku to bude ešte horšie! Hneď si vytvoril niekoľko bláznivých predstáv svojho konca, hoci odvahu mu to práve neprinieslo.
Zrazu stál pred železnými dverami, skoro do nich narazil nosom. Fíha, nevšimol som si, že kráčam tak rýchlo. Samo sa ešte raz obzrel cez plece, ale bol sám. Opatrne strčil spinku do kľúčovej dierky, ale nestihol ňou ani otočiť.
Vzduch v pivnici sa naplnil ešte horším smradom, aký tam bol doteraz. Sama prudko naplo, hrozilo, že sa povracia, hoci vlastne v sebe nemal nič. Prudko sa otočil, chcel zistiť, čo je ,,materskou loďou" toho smradu a zároveň si hneď predstavil niekoľko možných odpovedí. Ale to, čo videl, by ho nikdy nenapadlo.
V strede chodby sa akoby sformovalo všetko šero v ,,pivnici" do jednej obrovskej machule. Samo si automaticky tipol, že má tak dva metre na šírku i výšku. Zdalo sa, že smrad prichádza odtiaľ. Samo sa uprene pozrel do jej stredu a vzápätí zdesene cúvol. Teda, chcel cúvnuť, ale dvere mu v tom bránili. Len do nich narazil chrbtom a chodbou sa rozľahlo hlasné ,,Bum!".
Šmuha pomaly mizla a postupne odhaľovala postavu, ktorá stála v nej. Vysoká, chudá, akoby v živote nejedla. Mala na sebe žltú pokožku a ešte žltšie oči, skoro ako vlk. Dlhé čierne vlasy jej padali na plecia. Prudko sa pozrela Samovi do očí a Samo mal pocit, že pred ňou stojí úplne nahý. Ale prečo, to nevedel.
Niečo sprav! Ujdi, alebo niečo povedz, len tu nestoj ako soľný stĺp, čo ak to zaútočí?! A čo to vlastne je?! jačal po sebe v duchu, ale nahlas nepovedal nič.
,,Si to ty? Ten malý chlapec?", spýtala sa ho postava potichu takým tónom, ktorý jasne hovoril: Mňa si ľahko znepriatelíš, takže pozor, čo budeš robiť alebo hovoriť! Samo, ktorý doteraz tipoval, či ide o muža alebo ženu, teraz mohol s istotou povedať, že sa mu prihovoril muž. Ale bolo mu to málo platné, vôbec nevedel, či má len prikývnuť alebo vyjadriť súhlas nejak inak.
Po niekoľkých minútach úplného ticha mu muž s úsmevom povedal: ,,Hmm, nevieš rozprávať? Niečo ti odhryzlo jazyk? Alebo máš iný problém? Chudáčik..." V tom hlase bolo toľko falošného súcitu, že Samo nebol schopný v ňom nájsť niečo iné. Chcel niečo povedať, ale nenapadalo ho nič, ani len nejaké drsné alebo drzé slovo, ktorými sa vždy vedel brániť. Aspoň vo svojom svete. tu mu bolo všetko nanič.
,,Nie!", vykoktal zúfalo. Ty hlupák, nemohol si povedať niečo normálne?! nadával si, sotva tú ,,vetu" dokončil.
,,Óóó, konečne nejaká zmysluplná veta. Škoda len, že si tam neprihodil zopár múdrejších slov. ,,Nie" je zvyčajne pre väčšinu ľudí to posledné slovo.", Muž sa mu otočil chrbtom a pozrel sa von z okna. ,,No tak, nebudem tu predsa sám, tak poďte už!", zamrmlal si skôr pre seba ako pre Sama.
Samo sa rozhodol využiť toho, že si ho muž nevšíma, a tak sa začal pomaly zakráda k najbližším dverám. Nevedel, čo alebo kto je za nimi, ale bolo mu to jedno. ,,Viem, čo robíš, tak s tým prestať. Mňa sa tak ľahko nezbavíš, to ti poviem hneď na začiatku nášho ,,dôveryhodného" zoznámenia.", ozval sa muž bez toho, aby čoilen otočil hlavu.
Samo stuhol. Ako to vedel? Pozrel sa na muža, potom na okno. Nie, v skle nemohol vidieť jeho odraz, na to bolo priveľmi špinavé. Žeby mal oči aj vzadu? Nie, to je nezmysel... nie, toto celé je nezmysel!
,,Ako sa voláš?", spýtal sa ho nečakane muž. ,,Z mien sa dá veľa zistiť." Stále neotáčal hlavu.
Samo preglgol. Skús sa mu vzoprieť! Naznač mu, že nie si hračka, s ktorou môže robiť úplne všetko! nabádal sa v duchu. Tak dobre. rozhodol sa. ,,Nemôžem sa predstaviť úplne neznámemu človeku, to nejde, veď neviem tvoje meno.", povedal potichu. Tak a je to tu. Teraz príde búrka. Alebo horšie- hurikán! Pripravil sa.
Muž sa však na Samovo prekvapenie rozosmial. ,,Človeku? Ty ma nazývaš človek?!" Zdalo sa, že nemôže uveriť tomu, čo Samo povedal. ,,Nikto ma ešte nenazval človekom... nikto si netrúfol... ale ty, ty pravdepodobne nevieš, aký je rozdiel medzi svetlom a tmou." Muž sa k nemu obrátil tvárou.
Čo? nechápal Samo. O čom to hovorí? Aké svetlo, aká tma? Potom mu to došlo. Svetlo... to boli ľudia. A tma... to mal byť on?
Muž sa mu pozrel do očí. ,,Samo... také meno som ešte nepočul, ale tam u vás je to divné, však?" Kývol hlavou smerom k dverám.
Samo rýchlo sklopil zrak. On vie čítať myšlienky? Tak zistil, že som mu chcel ujsť? Nie, nepozeral sa na mňa... dúfam. ,,Odkiaľ to vieš?", spýtal sa ešte tichšie ako naposledy.
,,Ja? Ja o tebe viem od tej doby, čo si prekročil hranicu, ktorá nás oddeľovala." Muž prevrátil očami. ,,Ale odpoviem ti na tvoju otázku. Volám sa Dkleon." Dkleon. Bol prvý, kto sa Samovi v Nekhery sám predstavil, ak nerátal Laza. Laz... Chýbal mu. Naozaj nebol zlý spoločník. Rozhodne bol lepší ako tento tu.
,,A vieš, čo ti ešte poviem? Nazval si ma človekom... chyba! S nimi nemám ani nechcem mať nič spoločné. Sú to moja potrava, teda jedna časť z nich. Som démon." Posledné slovo zdôraznil, keby to Samo náhodou nepochopil.
Samo prudko cúvol, ale dosiahol iba to, že si opäť narazil chrbát. Sú moja potrava... jedna časť z nich... ktorá? Som ďalší človek, ktorého ,,zožerie"? Takto mám skončiť? zúfalo rozmýšľal. Už mu to skutočne liezlo na nervy, chcel sa konečne zobudiť ako pri každej nočnej more. Ale tu to bolo iné. V nočných morách sa rýchlo naučil spoznávať, kedy presne sa preberie, dokonca sa k tomu vedel aj donútiť. Tu nevedel ani jedno ani druhé. Nebola to nočná mora... ale Samo neprestával dúfať, že je. Jeho nádej však každou sekundou slabla.
Dkleon sa okolo seba poobzeral a potom sa opäť pozrel na Sama. ,,Poď za mnou, niečo ti poviem. Len nechcem, aby to počul Hrion a ostatní." Bez ďalšieho vysvetlenia podišiel k dverám, dotkol sa ich rukou a potom ich otvoril. Samo čakal, že sa mu to nepodarí, ale dvere sa bez váhania otvorili. Dkleon vyšiel von a počkal, kým nevíde von aj Samo. Ten nemal na výber a tak sa pomaly došuchtal k dverám. Keď prechádzal okolo Dkleona, smrad sa tak zväčšil, až Samo začal dýchať ústami.
Vonku už bola takmer úplná tma. V lete slnko zapadá neskôr, ale aj tak bolo jasné, že je už veľmi neskoro. Aspoň tam bolo teplo, čo sa nedalo povedať o ,,pivnici". Samo pokrčil prsty bosých nôh a stisol nimi niekoľko stebiel trávy. Rýchlo ho to prestalo baviť, tak ich pustil.
Dkleon medzitým pustil dvere a postavil sa tesne k Samovi. Dvere sa za ním zavreli, hoci ich ani len nepotisol. Samo sa prinútil nepreglgnúť, nechcel dať najavo strach. Ani to, že sa ide tým smradom zadusiť. Ako môže Dkleon takto existovať? akoby pochádzal zo smetiska.
Dkleon Sama chytil za plecia a prinútil ho zdvihnúť hlavu. Samo sa snažil pozerať všade inde, len nie do démonových očí, ale nedarilo sa mu.
,,Netvár sa, že ma nevidíš, lebo sa priblížim.", zasyčal Dkleon a posunul sa bližšie k Samovi. ,,A zbav sa tých urážlivých myšlienok o mne.", dodal, akoby sa nič nedialo.
Samo sa mu pokúšal vytrhnúť, ale Dkleon mu zaryl prstami do pliec. Samo v nich cítil bolesť, ktorá sa postupne presunula po celých rukách a skončila v dlaniach. Počkať, dlane... Samo sa pozrel dole na svoju ruku. Stále v nej držal spinku, ani o tom nevedel. Zarývala sa mu do mäsa a ruka mu začal krvácať. Ale aj tak ju nepustil. prinajhoršom ju mohol použiť ako zbraň.
,,Neviem, či vieš o...", začal Dkleon, ale rýchlo zmĺkol a pozrel sa kamsi doboku. Samo sledoval jeho pohľad a zbadal niečo, čo nechcel v žiadnom prípade vidieť. Asi dva metre od nich sa zjavila ďalšia čierna hmla. A nie jedna... bolo ich viac a stále pribúdali.
Pridať nový komentár