Niežeby som sa vyžívala v práci s deťmi. K tomuto druhu činnosti som nikdy zvlášť neinklinovala a predstava vedúcej, udupanej kopou rozjašených predpubertálnych výrastkov, ma vždy napĺňala príslušnou dávkou hrôzy. Paradoxne, za posledný rok aj niečo, som sa už niekoľkokrát nechala u nás v CVČ zatiahnuť do týchto aktivít – nerada sa totižto cítim ako úplná krysa, a taktiež sa vo mne občasne ozýva niečo ako morálne povedomie, ktoré ma upomína, že človek nemôže robiť len to, čo by chcel, a občas musí obetovať vlastné pohodlie pre dobro ľudstva.

31. január – polročné prázdniny. Deň ako stvorený pre ušľachtilé činy.

Piatok večer nám vedúca zadeľuje úlohy. Ostáva už len jedna.

„Na to poslené si môžeš poznačiť nás dve. My si to vezmeme, že Zuzi,“ žmurkne na mňa kamoška.

„No... tak teda dobre,“ prisviedčam neochotne.

Až do tej chvíle som dúfala, že sa tomu vyhnem. Nepodarilo sa.

Nedeľa večer, príprava disciplíny. Idem k Anči, len čo ma pooblizuje jej pes, púšťame sa do práce. Zaberie nám to tri hodiny. Chcela som pozerať film – nevadííííí.

Pondelok – deň D. Kupodivu, všetko ide hladko, fyzická i psychická kondícia sa udržuje v stave dlhodobého priemeru. Odrazu je to za nami – to už je vážne po tom??

Ten deň sa vyznačoval nezvyčajnou pohodou. Nezvyčajnou – to je naozaj výstižné slovo. No bolo možné ho charakterizovať ešte jedným. Bol bláznivý. Dôvod? Vcelku prekvapivý. :)

Vedenie centra sa totiž rozhodlo urobilť jeden nečakaný ťah - pripravilo program i pre staršiu mládež. Inými slovami, nás, starých capov. Mám 23 rokov, bezmála 24. Ten pocit bežať cez prekážkovú dráhu s knihou na hlave, lúštiť zápalkový hlavolam (ktorý som, samozrejme, nevylúštila – blondína, ako inak ;)), triafať na terč, stáť na slimákovi a dostať loptičku do jamky, či riešiť vedomostný kvíz.... to bolo čosi neskutočné.

Och a áno, vyhrala som kružidlo! :D