Máme vo zvyku v posledný, resp. predposledný aprílový víkend (podľa počasia), tesne pred oficiálnym otvorením vodáckej sezóny, absolvovať práve tento úsek Hrona.  Na vode je ešte relatívny kľud, na svahoch Nízkych Tatier sa stále topia snehy, takže prúd statočne ťahá a naviac práve v tomto období je bez problémov splavný „ úsek plytčín“ Lopej – Nemecká. Na 24. a 25. apríla meteorológovia predpovedali pekné počasie, www.shmu.sk nám prezradila, že v Brezne na vodočte je 45 cm., čo je ideálny stav. Kto zaváha, nesplavuje. To sme vedeli, tak sme neváhali. V Brezne sme začali rovno oproti železničnej stanici.

Vody bolo naozaj tak akurát, počasie takmer gýč, ku šťastiu nám nechýbalo nič.  Už zďaleka sme videli, že „okno“ hate vo Valaskej je otvorené, mali sme naštudované a niekoľkokrát v praxi overené, že najlepšie to ide v ľavej časti okna, tak sme si trúfli bez prezretia vopred. Pekne to zhuplo, do Pálavky sme samozrejme nabrali, ale inak ok.

S prvým prezliekaním, keďže nie sme majiteľmi neoprénu, sme tu aj počítali. Opäť v suchom, nový lodný batoh Hikosportu sa osvedčil. Míňame sútok s Čiernym Hronom, pri podplávaní mostu čiernohronskej železničky sme pre istotu sklonili hlavy. Jednak z úcty k fortieľu našich predkov, ale aj bezpečnosti našich hláv.

O chvíľu nás už čakal prejazd slovenským „Grand Canyonom“, areálom Železiarní Podbrezová. Železiarom slúži ku cti, že koryto rieky vyčistili a vodákom už nehrozia ostré kusy betónu železa a iného odpadu, tak ako predtým. Obojstranná vysoká navigácia  však prúd pekne rozvlnila a aj nám sa postarala o zábavu.

Pred Lopejom sme si stihli pozrieť hať z lode, tak sme opäť neprezerali z brehu. Išlo to klasicky, v ľavej tretine. Úsek až po Nemeckú bol nádherne pohodový. Dalo sa kochať okolitou scenériou, nemuseli sme striehnuť na plytčiny, tie pri 45 cm v Brezne ani v tomto kritickom úseku nie sú.

Tesne pred táboriskom v Nemeckej sa „vrátila“ voda z malej vodnej elektrárne a bolo to cítiť, Hron sa rozbehol až tak, že v táborisku sme pristávali na dvakrát. Boli sme tam sami, ale bolo vidieť, že sa tam usilovne pracuje a chystá na sezónu. Zohriali sme si našu obľúbenú mňam mňam klasiku, trenčiansky párok s fazuľou a pokračovali ďalej.

Brusno, Medzibrod, Lučatín, nezmenená romantika a krajinársky malebný úsek. Skalná Kráľovná už čaká na prvých odvážnych skokanov. My to však dnes určite nebudeme. V lodenici na Mlynčoku škrípali píly, búchali kladivá a sekery, na sezónu bude opäť všetko načas nachystané. Nechceli sme zavadzať, tak sme si išli sadnúť bokom, ale úprimné pozvanie k ohnisku, od spriaznených duší, sa neodmieta. Ako prvých hostí tejto sezóny nás pohostili kávičkou. Ešte raz vďaka. S prianím dobrej sezóny sme sa rozlúčili.

O chvíľu nás potešil pohľad na Ľupčiansky hrad a zarazil pohľad  na ľupčiansku hať. Jej majitelia sa správajú ako páni Hrona. Natiahli plot až do rieky a snaživí strážcovia striehnu na obeť, ktorá by sa pokúsila pristáť vpravo. Keďže sme na splavný jazyk pri pravom brehu zľava dobre nevideli, radšej sme preniesli. Hať Príboj i prvá šalkovská hať  nám však nedovolili príliš dlho meditovať o postoji „vyvolených“ k prírode, bolo sa treba sústrediť na plavbu. Za strednej vody to však išlo aj bez prezretia z brehu. Ďalšiu plavbu spestrila akási čudná volavka, z ktorej sa vykľul čierny bocian. Ten je už dnes dosť vzácny, ale náš nám dokonca zapózoval. 

Pri druhej šalkovskej hati sme si urobili prestávku a s rešpektom sme pozorovali, ako si prúdy pod valcom pohrávajú aj s obrovskými kmeňmi. Za haťou Smrečina v Bystrici nám veľké vlny opäť zaliali Pálavu, ale prezliecť sa nebolo kde, lebo prúd a navigačné steny v meste neumožnili pristáť. (Asi do toho neoprénu predsa len investujeme.) Pristáli sme až v Iliaši, kde Fero z Banskej Bystrice chystal táborisko.

Opäť pozvanie k ohnisku a informácia o Vlkanovskej pereji. Vraj ani nenaberieme. No veľmi sme neverili, tak sme sa do suchého radšej ani neprezliekali. Urobili sme dobre. Perej sme splavili, aj sme si od radosti zavýskali, ale v Pálave bolo vody ako vo vani. To už však nevadilo, lebo tu sme končili. Rýchlo prezliecť, zbaliť Pálavu a na vlak do Brezna, kde sme mali zaistený nocľah. Po večernej porade sme prijali „uznesenie“, že v nedeľu budeme Hronu neverní a navštívime Dobročský prales pri Čiernom Balogu. Stálo to zato a Hronček nám už hádam odpustil.