Po chladnej noci svitlo ešte chladnejšie ráno. Muži vychádzali z bane, triasli sa od zimy. Obloha ostávala sivá a pochmúrna. Silný vietor vytváral snehové záveje.

Kvart, v plnej zbroji, vyšiel von ako prvý. Nasledovali Elmarin, Arbilien a Halestin.

„Plán poznáte,“ prevravel vodca, golier teplej vesty si zopol sponou.

Ostatní prikývli.

„Synu,“ uprel pohľad na Arbiliena. „S jazdectvom zaútoč čo najrýchlejšie. Prekvap ich sprava. Nebudú to čakať. A... dávaj na seba pozor.“

Arbilien kývol hlavou.

„Ak ich zaženieš, neprenasleduj ich,“ kládol mu na srdce Kvart.

„Ideme!“ zavelil Elmarin.

Muži sa vydali k Smutnému poľu.

Kvart rozmiestnil mužov. Veľká armáda sa na bojovom poli ukázala rýchlo. Kráľových vojakov bolo viac, než ich nepriateľov. Ravčania sa však nebáli. Nebol to ich prvý boj.

Rebajkín, generál kráľovského vojska, podišiel spolu s oddaným zástupcom do stredu poľa. Elmarin, Kvart a Halestin im vyšli naproti.

„Som rád, že ste prijali moje pozvanie,“ prevravel Rebajkín. Na nepriateľov sa usmial, ani čo by netušil, že sa čoskoro môžu ocitnúť zoči-voči s mečom v ruke.

„To nebol problém,“ odvetil Kvart. „Nie sme králiky. Nebojíme sa.“

„Bola by neslýchaná lož – tvrdiť, že sa bojíte. Ale tak ako vždy, aj dnes...“

„Nám ponúkaš slobodu, ak sa vzdáme,“ dokončil namiesto neho Elmarin.

„Áno,“ potvrdil Rebajkín.

„Viete, že to nie je možné,“ odpovedal mu Halestin.  

„Nie je to možné?“ čudoval sa Rebajkín. „Ak odhodíte zbrane, vašich mužov necháme odísť. Ženy a deti, ktoré ukrývate čertviekde, by boli odvezené domov.“

„A naše hlavy by ste vystavili v hlavnom meste,“ dopovedal Kvart.

„Na všetko hľadíš so zlou vôľou, Kvart. Ale tentoraz máš pravdu. Vy traja. A... Kde je Červený plášť? Hádam nechystáte nejaký úskok.“

Rebajkínov spoločník sa uškľabil. Traja vyhnanci sa nervózne pomrvili.

„Ako sa teda rozhodneš, vodca?“ opýtal sa generál. „Vzdáš sa?“

Elmarin sa mu zahľadel do havraních očí. Rebajkín pohľadu neuhol.

„Pokiaľ dýcham taký istý vzduch, ako tvoj pán, nezložím zbrane. Kráľ za svoje skutky zaplatí. Už sa teším, ako sa bude tváriť, keď sa dozvie, že jeho muži znova prehrali proti úbohým vyhnancom.“ Elmarin sa otočil a vrátil k svojim oddaným.

Rebajkín si zahryzol do jazyka. „Stretneme sa v boji,“ povedal Kvartovi a Halestinovi, spolu so spoločníkom odišiel.

„Dnes to bude ťažké,“ vravel vodca vyhnancov, na hlavu si nasadil železnú prilbicu. „Kvart, vezmi si na starosť ľavé krídlo. Halestin, pravé. Ja budem mať stred. Veľa šťastia.“

Kvart a Halestin odišli na opačné strany.

„Vyhráme,“ riekol Rebajkín vernému spoločníkovi. „Cítim to.“

„A čo Červený plášť?“ osmelil sa opýtať Oselind.

„Neviem. Asi nás napadne odniekiaľ zozadu alebo zboku.“

„Mám vojakom povedať, že tu nie je? Možno by ich to posmelilo.“

„Nie. Červený plášť tu niekde je. On príde.“ Obrátil sa k armáde, mocným hlasom zvolal: „Prvý rad, vpred!“ 

Tretina kráľových vojakov sa pohla k vyhnancom.

„Ukážeme im, čo je skutočný boj,“ riekol Elmarin, s mečom v ruke sa rozbehol v ústrety tisícke ostrých čepelí.

Arbilien vysadol na koňa, v rukách pevne zvieral kožené opraty.

„Jazdectvo sa rozdelí do dvoch skupín,“ nakazoval Elmarinov syn, „jedna napadne kráľovu armádu zľava, druhá sprava. Ak sa nám podarí zatlačiť ich, budeme ich prenasledovať, pokým nepadne posledný.“

„Ale, pane,“ prerušil ho jeden z mužov. „Kvart nám nakázal, aby sme ich po zatlačení nechali ujsť.“

„Teraz ti velím ja! Budeme ich prenasledovať! Nech padnú všetci!“

„Rozkaz,“ poslúchli muži.

Kvart si prerážal cestu cez les brnenia a mečov. Bol ostriekaný krvou, prepotený, udychčaný. Z úst sa mu valili kúdoly pary. Poranili ho, oslabili, no čím viac škrabancov mu pribúdalo, tým viac nepriateľov padlo.

Elmarin nemal medzi bojovníkmi páru. Ostrím meča poslal do hrobu toľko mužov, že by zaplnili dva cintoríny. Kráľovi vojaci sa mu nedokázali dostať na kobylku.

Rebajkín škrípal zubami. Z bezpečného miesta sledoval priebeh bitky. Rovnaký vývin ako vždy! Stále prehrávajú.

„Druhý rad, vpred!“ nakázal rozhnevane. Ďalších tisíc mužov sa pohlo.

„Pane, ďalšie jednotky by som radšej neposielal,“ radil mu Oselind.

„Hlupák!“ vyštekol generál. „Pochybuješ o mojom rozkaze?!“

„Nie, pane. Odpusťte.“

„Zmizni mi z očí!“ prikázal a opäť sa venoval boju.

Karta sa začala pomaly obracať. Vyhnancov bolo primálo. Kráľovskému vojsku nemohli dlho vzdorovať... Z lesa sa však prihnali jazdci na čele s Arbilienom.

„To je Červený plášť!“ zakričal niekto. „Zachráň sa, kto môžeš!“

Vojaci sa otočili k jazdcom, aby sa na vlastné oči presvedčili. A naozaj! Na čiernom koni sedel urastený muž. Mečom stínal hlavy ich druhov, za chrbtom mu vial krvavý plášť.  

Vojaci sa preľakli, utekali preč.

„Vráťte sa! Bojujte!“ kričal na nich Rebajkín.

„Teraz, kamaráti!“ zavelil Elmarin. „Rozdrvme ich!“

Vyhnanci vyrazili proti prekvapeným vojakom ako vlky na ovce.

Z opačnej strany sa prihnala aj druhá skupina jazdcov. Kráľova armáda sa ocitla v kliešťach. Rebajkínovými zverencami otriasal zmätok.

„Dorazte ich!“ reval Kvart. „Nech trpia!“ Jedinou ranou skolil dvoch sokov.

Pred Arbilienom vznikali úzke chodbičky. Nik s ním nechcel skrížiť meč.

„Zbabelci!“ kričal Červený plášť. „Mne neujdete!“

Niekoľkým kráľovým vojakom sa konečne podarilo prekliesniť si cestu na slobodu. Utekali, čo im sily stačili.

„Oselind,“ riekol Rebajkín so sklonenou hlavou, „musíme odísť.“

Generálov spoločník prikývol. „V tábore budeme rýchlo. Poďte!“

Rebajkín sa zahľadel na neohrozeného Arbiliena. „Zase ma porazil,“ povedal, v srdci mu vzrástla ešte väčšia nenávisť.

Kvart si všimol útek nepriateľov. Tešil sa. Arbilien zodvihol hlavu, rozhliadol sa.

„Nie!“ ziapal. „Rebajkín, ty otrok! Kráľov poskok! Neutekaj!“

Slová sa niesli ponad celé Smutné pole. Arbilien skrútil koňa generálovým smerom.

„Si synom smrti!“ kričal Červený plášť.

„Arbilien, nie!“ reval Kvart.

„Synu, vráť sa!“

Arbiliena nasledovalo niekoľko jazdcov. Nebolo ich však veľa.

„Zabite ho!“ nakázal Rebajkín hneď po tom, ako si všimol, že ho prenasleduje.

Kráľovi vojaci sa osmelili vzoprieť Červenému plášťu. Arbilien si uvedomil, že sa dostal do pasce. Rýchlo otáčal koňa z jednej strany na druhú. Hľadal miesto, kadiaľ by sa prebil späť do bezpečia.

„Už ho máte, zabite ho!“ jačal Rebajkín.

Arbilienovi prebodli koňa. Vypadol zo sedla. Jeho druhovia boli mŕtvi. Ostal sám, obkľúčený nepriateľmi. Zvŕtal sa do všetkých strán, sekal, ziapal. Nepriateľov bolo mnoho. Boli všade.

Zakrátko ho opustili sily. Vojaci sa k nemu opatrne priblížili.  

„Ste odvážni,“ vravel zmorený Červený plášť. „Odvážni poskokovia.“

Jeden z vojakov ho kopijou poranil na ramene.

Arbilien sa od vyčerpania a bolesti zvalil na zem.

„Zabite ho!“ reval Rebajkín. „No tak!“

K Arbilienovi podišiel vojak, pľuvol naňho. „Zabil si môjho priateľa!“ napriahol kopiju.

Vtom sa kráľovi vojaci rozpŕchli. Muž, ktorý Arbiliena opľul, sa rozvalil na zem s hlavou prestrelenou šípom.           

„Synu.“ Elmarin vzal jednorodeného do náručia.

Červený plášť ho odtisol, namáhavo vstal. Všimol si Kvartov rozhnevaný pohľad.

„Vyhrali sme?“ opýtal sa Arbilien, zasunul meč do pošvy a zvraštil tvár od bolesti, ktorú mu spôsobovalo prebodnuté rameno.

„Mohlo to s tebou dopadnúť zle,“ povedal Kvart, odložil luk, s ktorým zachránil Elmarinovho syna.

„Takmer som zabil Rebajkína...“

„Takmer zabili teba, ty hlupák!“ vybuchol hlavný veliteľ. „Nemal si ich prenasledovať!“

Arbilien sa zatackal. Bolelo ho celé telo. Pozrel Kvartovi do očí, bez poďakovania či ospravedlnenia sa vzdialil.

„Dúfam, že ho teraz konečne potrestáš,“ prevravel Kvart, obrátil sa k vodcovi.

Elmarin vyčerpane vzdychol. „Je mladý, teraz ešte nechápe. Musíme mu odpustiť.“ 

Všetky časti fantazijnej minisérie Červený plášť nájdete na http://rozumvplamenoch.webnode.sk/cerveny-plast/