Doma práškoval polia susedom, až prišiel do armády na sever Nemecka. Stal sa vojenským letcom. Celý život ho rodičia učili, aby mal v úcte Boha, dobré mravy a svojich blížnych. Mal devätnásť rokov a šialený strach, že ho zabijú. Dosiaľ mal za sebou iba cvičné lety, ale dnes sa to zmení.

Na bojovom poli – nad tým, čo je nad obilnými, kde sa pestuje jačmeň a tak – si uvedomil, že sa nesprával podľa božích prikázaní a dobrých mravov. Najmä vtedy, keď v lete na lúke po západe slnka prežil s Janou tú najkrajšiu noc svojho života po tom, čo mu dovolila dotknúť sa svojho lona, z ktorého po celé stáročia čerpajú inšpiráciu poeti.

Na Boha nemyslel ani vtedy, keď kradol peniaze z miestneho obchodu a keď namiesto toho, aby šiel do kostola, chodil do biografu. Doma klamal a vymýšľal si kázne. Mama všetko zhltla. Mama sa neustále modlila. Kľačala pred dreveným krížikom v spálni a v tichu šepotala.

Mami, vzlykol si v duchu.

„Posledná šanca pred odletom!“ kričal kapitán.

Tak, ako obvykle, i dnes pred odletom prišiel na letisko farár. Ponúkal duchovný zmier, požehnanie. Kňazovým príchodom sa vlastne rátalo s tým, že sa s niektorými neráta do budúcna. 

„Posledná šanca, skurvysynovia!“

Pripadal si ako úbožiak. Doma bol rebel. Robil si, čo chcel. Bol vodcom chlapčenskej skupiny a každý ho počúval. Bol stelesnením sily a krásy. Teraz sú jeho kamaráti mŕtvi. Dedina vypálená. Je tu sám so sebou, a pred sebou si nevie povedať, kým vlastne je. Na čo sa hral. Na čo to bolo dobré. Chcel zmier. Chcel veriť. Veril v posmrtný život, ale ešte viac veril v ten obyčajný, krásny, bolestný, smrteľný život.

Nebol zasraným zbabelcom. Nechcel využiť svoju šancu na očistenie len preto, že sa už nikdy nemusí vrátiť. I Boh má svoju hrdosť a určite by mu povedal, ako pekne s ním vyjebal, keď sa päť minút predtým, než mal skončiť v pekle, dostal do neba.  

Pri prvom lete sa nezomiera. Vyplýva to zo štatistík. Zatiahol si zips na koženej bunde a vybehol z hangáru. Chlapi utekali k lietadlám. Všade vládol chaos, ale v tomto zmätku bola neskutočná dávka organizácie a poriadku. Každý vedel, čo má robiť. Každý mal svoje miesto.

Vysadol do kokpitu, zatiahol sklené okno. Svet stíchol. Chytil riadiacu páku lietadla. Messerschmitt – najnebezpečnejšia stíhacia jednotka v dejinách. Luftwaffe nimi vyhrá vojnu.

Dostal pokyn na štart. Pripútal sa. Vrtuľa sa rozkrútila. Keď vzlietol, ľutoval, že sa rozhodol nezmieriť. Na nebesiach sa zaradil do formácie. Vládlo hmlisté počasie. Vo vysielačke počul veliteľov kreténsky hlas. Všetci zelenáči sa majú držať na chvoste. O chvíľu to bude aj tak jedno. Angličania robia z formácií deformácie jedna radosť.

Určite tu dnes nechcel umrieť. Myslel na vyznamenania, ktoré dostali vojaci a padlí vojaci za odvahu či hrdinstvo. Chvíľu chcel aj on patriť k hrdinom. Neskôr mu však skúsený letec v krčme povedal, že vojna nemá hrdinov. Že je to tá najväčšia pičovina, akú človek kedy vymyslel. Vojnou sa dostávame pod úroveň zvierat. Sme na chvoste pomyselného vývojového reťazca. Muži, čo vedú vojny, sú ohyzdnejší než hyeny. Strácajú svoje mená, korene. Sú iba mäsovými schránkami bez duše. Nemajú úžitok. Prijať vyznamenanie znamená uveriť, že som skutočne bojoval za akúsi myšlienku či vznešený cieľ. Že som bol lepší než môj nepriateľ. Vo vojne nie sú sny či ciele. Je iba jediný sen a cieľ – prežiť. Kurva, prežiť. Vojna robí z ľudí zvery. Neprináša nič, iba spúšť. Nemá filozofie, smery či strany. Má len jeden, z divých vajec vyliahnutý cieľ – prežiť.

Len čo sa rozpútala bitka, schytal to. Do krídla. Rútil sa k zemi. Do mora. Snažil sa stabilizovať lietadlo, nešlo to. Všimol si, že horiace messerschmitty sa rútia do vody. Angličania boli ako osy. Bodali zo všetkých strán. Hmla sa na malú chvíľu rozplynula a on zbadal ostrov. Pristane na pobreží, pomyslel si.

V poslednej chvíli vyrovnal lietadlo a tvrdo dopadol. Podvozok sa odtrhol a stíhačka sa žuchla po tráve. Krvácal, ale žil. Padol do územia nikoho. Vystúpil z dymiaceho stroja a rozhliadol sa. Blížila sa k nemu malá skupina ostrovanov. Sťažka dýchal. Zlomené rebrá. Krv sa mu valila z nosa i z uší. Zahmlievalo sa mu pred očami. Otras mozgu. Odpadol.

Keď precitol, stála vôkol neho skupina domorodcov. Nemci, Angličania, Francúzi. Muži, ženy. Všetci tu žili pospolu v priateľstve. V rukách mali motyky a iné náradie, lebo sa práve vracali z poľa. Dívali sa naňho, nerobili nič. Len sa dívali, akoby odhadovali, kto je. Nepodali mu ruku, aby mu pomohli vstať. Neošetrili mu rany. Iba čumeli.

„Pomoc,“ zmohol sa na slovo, ale nik nerozumel. Prosil teda po nemecky, ale vytúžená hilfe neprichádzala.

„Pomoc!“ zvrieskol.

„S tvojím pádom prišla na tento ostrov vojna,“ prevravel jeden z chlapov so sekerou v ruke.

„Nie, bola to nehoda. Nechcem vám ublížiť. Potrebujem pomoc.“

„Pozri sa na seba,“ utíšil letca muž so sekerou. „Máš na sebe uniformu, za opaskom puzdro s pištoľou a priletel si na lietadle, ktoré vyhladzuje život. Ty si vojna. My tu vojnu nechceme, preto sme na tomto ostrove. Bez dlhých súdov či dohadov, bez jedinej výmeny názorov musíš zomrieť, človeče.“

„Čože? Som nevinný. Ja som vojnu nerozpútal. Ja iba lietam. Snažím sa prežiť.“

„Si súčasťou vojny a nerobíš nič dobrého. Momentálne nás všetkých ohrozuješ. Riskujeme, že sem tvoji nadriadení prídu a objavia naše domovy. Ostrov by si pričlenili bieli, čierni či červení. Všetci by si robili nároky na jeho strategické postavenie. Nik by nebral ohľad, že ostrov nepatrí nikomu, kto ho chce vlastniť. Je tu pre tých, čo chcú jednoducho žiť.“

„Aj ja chcem žiť.“

„Áno. Ak by si sem priplával na člne nahý s pokojom v duši, nik by ti neublížil. Bol by si vítaný. Ale ty si padol z nebies. Zázrakom si prežil. Už teraz si spolovice mŕtvy. Osud chcel, aby si pristál tu. Svojím spôsobom si vlastne šťastný muž. Muži vo vojne zomierajú a veľa ráz nevedia, prečo majú bojovať a prečo majú padnúť. Ty však budeš vedieť, prečo ťa zabijeme. Budeš obeťou mieru, lebo so sebou nesieš svár. Tak, ako je obeťou vojny mier, tak ty budeš pripomienkou na to, že si slobodu nenecháme vziať akýmsi skurveným chlapčiskom, čo prosíka o pomoc.“

Len čo to dopovedal, schytili letca dvaja statní mužovia. Zviazali mu ruky a jeho hlavu položili na peň padlého stromu. Ostatní priviazali k lietadlu laná a zhodili ho do mora. Stroj zmizol vo vlnách. Ostrovný rečník si poťažkal sekeru. Domorodci sa zhromaždili okolo pňa.

„To predsa nemôžete,“ vravel letec. „Nič som vám neurobil. Nikdy som dokonca nikoho nezostrelil. Bol to môj prvý ostrý let. Dostali ma skôr, než som mohol vyslať prvú salvu. Nič som neurobil. Majte súcit. Dovoľte mi žiť...“

„Žiť, žiť, žiť,“ opakoval rečník. „Žiť budeme my, lebo nie sme súčasťou mechanizmu, čo drví všetko živé. Ty si jeho skrutka. Ak nebudeš žiť ty a tebe podobní, mechanizmus sa rozpadne. Si vojak, čo sa skrýva za vznešené ciele a hrdinstvá. Vojna nemá hrdinov. Červení, čierni, bieli – všetko je jedno. Vojna robí zo všetkých ľudí netvorov.“

Rečník podišiel k pňu.

„Chceš ešte niečo povedať?“ opýtal sa chlapca.

Letec však mlčal. Rečník napriahol sekeru. 

Chlapec, ktorý dnes letel svoj prvý a zároveň posledný let, šepotal: „Otče náš, ktorý si na nebesiach...“