V noci sa túlam po uliciach. Napĺňa ma pocit prázdnoty a ticha, kedy zmĺknu autá na cestách a vypnú sa rádiá opité propagačnými alkoholmi.

Vyhýbam sa ľuďom, akoby to bola háveď. Občas niekto naruší moju samotu na ulici, utekám k najbližšiemu rohu, aby som votrelca vyplašil zo svojho nočného raja, kde hučia iba myšlienky.

Mojou extázou je ticho po desiatej. Narúšané, nedokonalé a jednoduché.

Viac pozornosti venujem plyšovému sloníkovi, ktorý ma čaká doma na posteli s úsmevom na perách, čo mu z pier nikdy neschádza. Ten jeho úsmev... Vždy ma vie rozosmiať. Je taký detský. Bozkal by som ruky človeku, čo mu ten úsmev navždy našil. Navždy sa usmievať. Asi by ma z toho boleli lícne svaly. Tie moje sú... nerozcvičené.

V noci mi z akvária vyskočí rybička. Asi omylom. Zrazu nie je ticho a ja ju zato znenávidím. Hádže sa po podlahe, chvostovou plutvou sa snaží dostať niekam do vody. Do skla, z ktorého asi omylom vyskočila. Nadúva sa. V pravidelných intervaloch skáče, až mám z tej svine strach.

Po polhodine sa až nepohne. Ani keď ju vložím späť do akvária. Vyhodím ju z balkóna. Ráno ju zožerie túlavé mača.

Ráno moje éčko vyprší. Budem čakať celý deň. Aspoňže mám pri sebe sloníka. 

Autorova stránka: rozumvplamenoch.webnode.sk