Všetky krčmové príbehy sa začínajú rovnako – prvým kolom.

Jeseň

Práve sme opúšťali podnik, keď sa Miro priznal, že je panic. Písal sa rok 2011. Presvedčili sme Mira, že v dvetisíc dvanástom nastane koniec sveta a nie je nič smutnejšie, ako zomrieť bez jedinej noci strávenej so ženou.

„Asi máte pravdu,“ uznal Miro.

Jasné, že sme mali. Pri bare som objavil vizitku nočného klubu Paris. Zavolal som ta. Pred podnik po nás prišiel čierny mercedes. Nasadli sme. Ja, Ľubo a Števo sme vedeli, aké to je. Števo bol v tom čase dokonca zadaný. V aute som si myslel, že ide do klubu iba tak – posedieť si. Panic Miro mlčal. Bol nervózny.

Vystúpili sme priamo pred dverami klubu. Interiér ladený do ružova. Matne osvetlené steny. Aj podlaha. („Au, doriti!“ zakopol Števo.)

Posadali sme si na gauče. Z reproduktorov vychádzali tóny džezovej muziky. Spoločnosť nám spestrilo šesť dám. Prezrel som si ponuku nápojov. Myslím, že keby sme nemali trochu vypité, zvrtli by sme sa a vypadli. Za malé pivo ste v pokladnici nechali tri eurá. Každej sme objednali po jednom. My sme nechceli. Akože sme už pili dosť.

„Tak čo, chlapci?“ jedna z dám. „Určite ste sem neprišli iba tak.“

Miro mal právo vybrať si ako prvý. Vzal si tú najkrajšiu. Nasledovali Ľubo a Števo. Moja voľba padla na modrookú blondínu.

Šli sme do izby. Sprcha, posteľ, nočný stolík, televízia a videá s pornom. Kompletná výbava. Sadli sme si na posteľ a začali sa zhovárať. Mal som hodinu. Chcel som s ňou nadviazať kontakt, tak som sa opýtal, prečo robí šľapku. Kvôli synovi. Raz ju dajaký chlap nabúchal a opustil. Býva s otcom. Prácu jej poradila kamoška. Žije si na vysokej nohe.

„A čo ty?“ opýtala sa. „Čím sa živíš?“

Povedal som, že študujem. Pracujem ako novinár, a som aj spisovateľ.

„Taký mladý? No jasné, zlato.“

Nechel som, aby sa cítila oklamaná, tak som ju oklamal, že pracujem ako brigádnik v Tesku. Ťahám nočné. Uverila. Prebrali sme jej syna, štúdiá, život. Zhovárali sme sa, až sa priblížil koniec hodiny.

„Počuj, dáme si aspoň cigaretu?“ opýtala sa.

Oznámil som jej, že fajčím iba pri pive, ale keď má cigarety, tak si s ňou dám. Zapýrila sa. Chvíľu som nechápal prečo, ale potom mi došlo, čo chce vyfajčiť. Aj ja som sa hneď začervenal. Ale potom som už neprotestoval.

Z izby som vyšiel desať minút po limite. S úsmevom na perách. Moji kamaráti ma už čakali. Uspokojení. Zatiaľ čo sme sa ja a blondína zhovárali, kamoši kefovali prvú ligu. Najviac si to užil Miro. Prvýkrát šlo všetko prirýchlo, ale neskôr to už bolo oukej. Ľubo mlčal. O všetkom referoval iba jeho spokojný pohľad. Števo vlastne podviedol frajerku.

Bolo treba vyrovnať účet. Hodina stála sto eur. Každého. Hotovosť sme nemali. Znova prišiel mercedes. Zaviedol nás k najbližšiemu bankomatu. Vytiahli sme peniaze a zaplatili šoférovi. Bolo už tak neskoro, že sme videli, ako sa rodí nový deň. Počkali sme na emhádečku. Ospalí ľudia nastupovali do autobusu, ktorý ich viezol do práce. Sedeli sme vzadu. Rehlili sme sa, až nás okrikovali. Hovorili sme si o zážitkoch. Boli sme o stovku ľahší, ale o skúsenosť bohatší. Každý chlap by mal aspoň raz v živote zavítať do bordelu. Aspoň si podebatovať a na cigaretku. A ak by to náhodou nevedel, odkážte mu, že oheň nepotrebuje.     

Zima

Vianočné trhy. Snežilo. Medovina zahrievala moje telo. Mažoretky na pódiu. Potom nejaká skupina. Moderátor kecal nezmysly. Bolo na čase sa vypariť. Na intrák som došiel pred polnocou. Stretol som vysmiateho Ľuba. Kývol na mňa, nech sa prídem pozrieť. Na podlahe Ľubovej izby ležal chlap. Chrápal. Bol pomerne dosť spoločensky unavený.   

Kamoš vysvetlil, že je to jeho bohatý známy. Dal Ľubovi prachy, nech si poriadne užije.

„A čo?“ opýtal som sa unavene.

Namiesto odpovede mi Ľubo ukázal, koľko má práve teraz vo vrecku. Hneď som pochopil, prečo sa tak usmieva.

Čo teraz? Brnkli sme Mirovi, nech hneď dojde. Števo nedvíhal. Jeho chyba. Zavolali sme si taxi. Starý šofér bol mrzutý. Zastavili sme sa na prvej benzínke – čipsy, tyčinky, vodka, pivo, bagety. Ďalšia benzínka – vodka. Tretia benzínka – čokoláda a vodka. Na ďalšiu nás už nechel vziať, tak sme si vypýtali číslo na taxikára s poriadnym fárom a dobrou náladou. Keď nás vyzdvihol na parkovisku, začínali sme byť spoločensky unavení. Za volantom Chrysleru sedel tmavý mladík. Len čo sme nastúpili, smial sa z nás.

„Kam to bude?“

Opýtali sme sa ho, za aký čas zrýchli z nuly na stovku.

„Asi tak desať sekúnd.“

Chceli sme dôkaz. Zaváhal. Ale potom... dvanásť sekúnd. Zrýchlenie nám poprevracalo žalúdky. Prevážal nás po meste a my sme sa zatiaľ opíjali. Núkali sme i šoférovi, ale nechel. Rozhodli sme sa zájsť do Miskolca.

„Chlapi, cesta stojí deväťdesiat eur tam a deväťdesiat naspäť.“

„No a?“ Ľubo.

Na hranici medzi Slovenskom a Maďarskom sme si to však rozmysleli a požiadali ho, nech sa vráti. Cestou do Košíc sme značkovali E sedemdesiat jednotku. Po návrate do mesta šofér vypol taxameter a užíval si spolu s nami. Na intrák nás odviezol okolo tretej ráno. Za odmenu sme mu nechali tri fľaše Goralu.

Na izbe. Muzikou od Elánu sme zobudili asi polovicu osadenstva ubytovne. Balkón na druhom poschodí susedil so strechou letnej krčmovej terasy. Miro mal chuť zatancovať si. Preliezol na strechu a predvádzal niečo ako elektrošoky. Z vedľajších izieb nás častovali oplzlými slovami. Najmä ženy. Mira volala príroda. Pristúpil k okraju strechy, doloval v nohaviciach, až sa na zasneženom okraji pošmykol a porúčal na zem. Dopadol ako vrece zemiakov. Ja a Ľubo sme boli hneď triezvi. Utekali sme dole za kamarátom.

Miro ležal na betónovom chodníku. Sneh odtiaľ odpratali ešte včera. Usmieval sa na nás a poležiačky močil. Asi to spôsobila krv nadupaná alkoholom, ale kamošovi sa nič nestalo. Odviezli sme ho do postele. Na schodoch sme všetci traja šabľovali.

S Ľubom sme sa vrátili do izieb. Jeho zazobaný známy ešte stále chrápal na zemi. Pridali sme sa. Z reproduktoru doznela pieseň Joža Ráža: „Zdá sa, že som zas na mol, veľký majster alkohol sa nikdy nezmýli.“

Jar

Bol piatok. Deň pre voľbami. Kompas hlásal, čo si ľudia zaslúžia. V tom čase bol lídrom rebríčka so štyridsiatimi percentami. Vo vzduchu vládlo korupčné napätie, o ktoré sa investigatívnou prácou postaral kanadský novinár. Ľudia boli znechutení z nových zistení. Napriek tomu sme sa zmohli iba na pár protestov. Situácia naštvala mňa i mojich kamošov. Cítili sme sa bezmocní. Nechápali sme, prečo ľudia odovzdávajú hlasy tým, ktorí si ich nezaslúžia. A nezaslúžil si ich asi nik. Zhodli sme sa, že každý volič musí byť na mol.

Mestské bilbordy a sitilajty boli v tom čase pokreslené a znehodnotené pouličnými výtržníkmi, ktorí s vervou dávali najavo nesúhlas. Najviac si to odniesli obrázky Kompasu. Tváre predstaviteľov slovenského národa boli zosmiešnené. Slogany zase prekrútené.

Mali sme plán. Ja, Ľubo a Miro. Zaobstarali sme si grafitový čierny sprej, ktorý sa pekne vynímal na bielom podklade. Bolo jedenásť hodín. Noc. Jeden z predstaviteľov Kompasu mal bilbord na frekventovanej ceste pri Kasovare. Denne tadiaľ prešli tisícky áut.

Tvár som si zahalil do šatky. Miro dával pozor hore na kopci. Rovnakú úlohu mal aj Ľubo, ale dole pri pošte. S grafitovým sprejom mi to šlo dobre. Pod slogan politickej strany som napísal vopred dohodnutú vetu:

Opili vás 40%!!!

Po dokončení práce sme si dali znamenie. Všetci traja sme odišli iným smerom. Srdce mi bilo divoko. Obzeral som sa dozadu, stále som mal na tvári šatku. Sprej som vyhodil do kontajnera. Onedlho som vstúpil do baru. Moji kamaráti ma už čakali, na stole boli pripravené poldecáky so štyridsať percentnou vodkou. Pripili sme si na študentské časy.  

Sobota. Voľby 2012. Strecha Krásnej Hôrky zhorela do tla. V meste mal Kompas asi milión bilbordov. Zosmiešnených a zhanobených. V ten deň, kedy bolo vlastne už o všetkom rozhodnuté a na akékoľvek slogany mohli mocní našej republiky zabudnúť, sa stalo niečo, s čím som nerátal. Plátno bilbordu, ktoré sme s kamarátmi posprejovali, bolo ešte dopoludnia prelepené. So žiadnou inou zhanobenou outdoorovou reklamou v meste sa nič nestalo.

Novinu som oznámil kamarátom. Boli sme na seba hrdí. Opäť som sa presvedčil, že slová sú silnými zbraňami. Ak nie najsilnejšími! A že i tí, čo majú v rukách moc, sa ich boja a musia proti ním bojovať. Cítil som sa investigatívne. Voľby to však ani zamak neovplyvnilo. Iba čo som pridal prácu lepičom bilbordov.

Leto

S Ľubom sme šli do Medzeva. Na multižánrový festival. Pódium ovládli najprv neznáme kapely z okolia, potom dosky patrili reperom. Decká skandovali ich mená ako nadrogované. Večer zachraňoval IMT Smile. Na podujatí mali tombolu. Lístky do žrebovacej súťaže nám núkali krásne slečny. Keďže boli fakt veľmi krásne, kúpili sme si až dva.

Po desiatej začala afterpárty. Mladí tancovali a ešte viac pili. Utiahli sme sa k stánku s občerstvením. Šiel som k výčapu. Dve vodky a dve pivá.

„Vyhral si niečo v tombole?“

Predo mnou sa objavila kráska, ktorá mi predala lístok. Mala na sebe krátky top a krátku sukňu. Na nohách sandále. Viac už nič.

„Nemal som šťastie. Čo piješ?“ opýtal som sa.

„Vodku.“

Objednal som ešte jednu a zaplatil. Štrngli sme si a vypili.

„Takže si nič nevyhral?“

„Nie,“ zopakoval som. „Nemali sme šťastie. Tak zatiaľ.“

S Ľubom sme rozoberali ženské zadky. Občas prehodil aj niečo o peniazoch a o autách, ale v ten večer ma žiadna iná téma nezaujala. Šiel som po ďalšie kolo. Dve vodky a dve pivá.

„Ahoj,“ kráska z tomboly.

„Ahoj,“ odpovedal som. „Čo piješ?“

„Vodku,“ usmiala sa. (To vám poviem – to bol úsmev...) „Vyhral si niečo v tombole?“

Vtedy mi napadlo, že si zo mňa strieľa.

„Nie, veď už som ti vravel. V tombole som nevyhral.“

Pristúpila bližšie, až som zacítil jej vôňu. (To vám poviem – to bola vôňa...) Pozrela mi do očí a prevravela: „Ja som tvoja výhra.“    

Ľubovi som oznámil, nech ma nečaká. S kráskou sme vypili ďalšie panáky. Tancovali sme slaďáky na parkete. Blížil sa koniec podujatia, ale dídžej stále hral. Dokonca nám venoval aj pesničku. Parket sa vyprázdňoval, no my sme sa od seba ani na chvíľu neodtrhli. Vnímal som jej dotyky, jej dych a pomalé pohyby. Držal som ju za pás a všimol si jej zadok. (To vám poviem – to bol zadok...) Posledná pesnička patrila iba nám.

„Mám tu chatu, poď,“ povedala, keď sme dotancovali.

Šli sme niekam do lesa. Izby v chate boli však obsadené. Skončili sme na lavičke. Úplne sami. Obloha s osýpakmi. Prebrali sme život, štúdiá a tak. Celé hodiny sme prekecali. Odprevadil som ju na chatu. Dala mi svoje číslo. Vyzerala oddane, akoby sa zaľúbila. Sľúbil som, že jej zavolám. Nevedel som sa dočkať, kedy ju znova uvidím. Bozkávali sme sa, až sa lúče slnka opreli o stromy.

Autobus ma doviezol na intrák okolo šiestej. Stále som ju mal pred sebou. Nedokázal som prestať myslieť na to, ako krásne voňala. Zaspával som a prial si, aby bola zase pri mne.

Prebral som sa až večer. Uplynulá noc mi pripadala ako zo sna. Jediným dôkazom, že sa všetko naozaj udialo, bolo telefónne číslo v mojom mobile. Hľadel som naň a asi po desiatich minútach som ho vymazal. S kráskou sme sa už nikdy nestretli.    

Ľubo vravel, že som debil. Možno áno. Neodsudzoval ma, iba konštatoval.

Ak by sa ma aj po roku niekto opýtal, prečo som to urobil, povedal by som mu to isté čo stále. Občas má človek nutkanie robiť veci, ktorým sám nerozumie. Ale kdesi vnútri vie, že sú správne. A že rozhodnutie, ktoré učinil, nebude nikdy ľutovať. Bola to láska na jednu noc a ňou aj ostala.

Ľubo vytiahol z chladničky otvorenú fľašu vodky: „To musíme zapiť.“

Naliali sme si a pripili. Na študentské časy!  

Navštívte autorovu stránku: rozumvplamenoch.webnode.sk