Bolo po všetkom. Bitka sa skončila a radosť z víťazstva doznievala v chlapcoch ešte niekoľko dní. Premohli bandu a Leefordovi dokázali, že ich sila je oveľa väčšia. Darmo, keby bol prestal, nechal na pokoji všetkých chlapcov, nemusel by takto dopadnúť.  Sám si to zapríčinil – hnev mladíka Flitta mu spôsobil nemalé zranenia. Po skončení incidentu sa víťazi vzdialili a privolali ošetrovateľov. Leeforda a pár chlapcov odviezli do nemocnice; pravá ruka mu v zápästí rupla a opuchla do enormných rozmerov. Pri páde bol podkopnutý a natrhol si achilovku. Nech sa mu ale stalo čokoľvek, štyrom kamarátom to bolo úplne jedno. Nezáležalo im na ňom. Dostal svoj trest zaslúžene!

Ešte v ten večer sa dohodli, že sa stretnú na samotne a cítili vzrušenie, pretože sa im vydaril celý deň. Jack tentoraz nezabudol na malého Toma a vzal ho zo sebou. Nočný výlet sa podaril. Úspešne zavreli dvere na osamelej izbe a oslava sa začala!

Sediac vnútri, nedokázali sa nesmiať na svojich ranách, pretože sa ešte nikdy nevideli doriadení. Česť výnimkám! Mali nadostač opuchnuté, krvou podliate líca a pery. David mal navreté ľavé oko a vo fialovočervenkastej farbe vyzeral presne ako šašo. Z čerstvo zaschnutej rany na natrhnutých ústach sa mu pustila krv, pretože sa neudržal búrlivému smiechu. Tom sedel na posteli vedľa Jacka a zabával sa s nimi. Bol rád, že ho Jack zobral. Sledoval jeho každučkú vetu a neskrýval vlastné rozčarovanie, keď videl, ako sa dokázal zabávať v spoločnosti tých, ktorí mu boli jediní.

Oliver nečakal dlho a vybral dobre ukryté bohatstvo, ktoré dostali odmenou za statočný boj. Bolo starostlivo zabalené v tričku, omotanom strapatou šnúrkou. Doráňanými rukami ho otváral a kládol pred nich na zem. Z ich úsmevom sa nedalo zistiť, či sa tešili viac alkoholu alebo pocitu, že zbili najväčšieho grázla v ústave. V každom prípade ich do toho zamotal Peter Flitt a oni mu boli vďační. Dokázali si, že spoločne spravili najlepšiu vec, aká sa len na tomto mieste mohla udiať. Možnože bitka nebola tým najlepším spôsobom, akým mohli donútiť Leeforda, aby prestal šikanovať celý ústav, ale čo mohli vymyslieť inšie? Sú predsa zavretí, aby sa napravili a zmenili svoje správanie k lepšiemu! Ale ak neriešili problémy medzi chlapcami vychovávatelia a učitelia, museli si ich vyriešiť sami.

Noc bola poriadne sychravá. Do malých okien bičoval studený dážď a neprestajne klopotal do zahrdzavenej rímsy nad nimi. Zdvíhal sa vietor a v tvrdo dopadajúcich nárazoch  lámal sa o nápor nedobytnej steny.

„Myslím,“ rozprával Jack, „že sa nikdy zo zranení nevylíže a ostane v nemocnici naveky. Podľa mňa, takýto trest by mu padol vhod! Ostal z neho obyčajný chudák a nič inšie si ani nemohol zaslúžiť! Sviniar je to jeden! Ešte teraz mám zlosť, keď ho spomíname!“ Zacítil, ako mu od zlosti rozpaľuje tvár.

„Neboj sa, predýchaš to. Aj ja, vlastne všetci ho nenávidíme. Chce to len nejaký čas a všetko bude lepšie,“ utešoval ho Oliver. 

„Ak sa aj náhodou Leeford vráti, jeho bitie určite nie! Uvidíte, že sa všetko zmení a ja tomu verím. Verím, že sa Peter Flitt stane ochrancom celého ústavu a ten hlupák si naňho ani nesiahne... Určite ste si to museli všimnúť!“

„Davy a čo?“ opýtal sa ho Philip.

„No... že ako viedol Flitt potýčku, stúpol vo všetkých očiach, každý na neho pozerá – tak ináč, s takou...“

„...úctou a vďačnosťou, čo!?“ skočil mu do reči Oliver a zohol sa pre fľašu.

„Áno, presne. Myslím si, že mu jeho úspešný plán veľmi pomôže dostať sa na čelo hierarchie. Má teraz o dôvod viac a keď si pomyslíte, že sme to boli práve my, kto mu nedávno zachránil kožu, fí, určite sa s jeho slávou zvezieme!“

„Hej a možno, keď sa vráti Leeford z nemocnice, ospravedlní sa Petrovi Flittovi

a stane sa z neho úplne nový človek,“ poznamenal Philip a zasmial sa nad vlastnou poznámkou.

„Pcha! To ťažko. Nič nemôže prinútiť starého somára, aby prestal odrazu híkať a začal mékať, ako malá ovečka,“ oponoval mu David.

„A možnože sa ani z nemocnice nevráti. Čo ja viem, možno ho riaditeľ už nebude chcieť!? Určite to tak nenechá.“

„Netrep, Tom. Riaditeľovi sú vnútorné záležitosti úplne ukradnuté. Hlavne, aby tu mal ľudí a dostával prachy, nie? Nebude sa zaujímať o jedného chalana, o ktorom možno ani nevie, že teraz leží v nemocnici.“

„Bol by som rád, keby sa Leeford nevrátil.“

„Aj ja, Jack.“

Ostalo medzi nimi ticho a Oliver otvoril uzáver na sklenenej fľaši. Naklonil sa nad výpary a vdýchol. Nečakane mu do nosa vbehol silný zápach liehoviny. Zakrútilo mu hlavou a začal sa na plné ústa z ničoho nič smiať. Takmer vrešťal ako pavián v cirkuse.

„OLIVER! Sklapni, lebo nás prezradíš! Nehuč tak!“

„Je to také hrozné?!“

„Nie, nie!! Je úplne skvelé už len vdychovať to!“ odpovedal a tentoraz priložil nos takmer u hrdlu. „ Je to sila! Dajte si...“  

Jackovým hrdlom stekal páliaci glg. Podal fľašu Davidovi a zatváril sa čudne. Cítil, ako mu vnútro rozožiera horúca tekutina. Všade, kadiaľ mu prešla do žalúdka, rástla a spaľovala ho. Začal pokašliavať. „Hrm... Hrm... je na nás dosť silná pálenka,“ povedal čudným zvýšeným tónom, akoby spieval.

„Uav, to je jedinečná chuť! To som ešte nezažil!“ rozkrikoval sa David. „Tu máš malý, daj si aj ty. Bude to tvoja prvá lekcia so skúsenými pijanmi...“ Všetci sa zasmiali.

„Čo?... Ja neviem. Môžem?“ zdráhal sa.

„Len si daj Tommy, neboj sa. Čo sa naučíš od nás... Hrm,“ opäť divne zaspieval, „to sa ti v živote len zíde,“ povedal Jack vidiac, ako naňho hľadí znepokojenými očami.

Chlapec sa nadýchol a troška roztrasenými rukami si bral fľašu od Davida. Všetci ho pritom sledovali.

„Počkaj! A nie je primladý?“ spýtal sa Oliver a s chuťou sa na žarte zasmial.

„Nie, určite nie! Veď aj ty si mal niečo podobné v sebe dávno predtým, než Tom,“ odpovedal Jack.

Tom dvíhal pred svoje oči fľašu. Tekutina v nej bola naozaj priezračná a videl tvár, sediacu naproti. Patrila Davidovi, ktorý ho sledoval.

„Potiahni si riadne do úst koľko len vmestíš, chvíľu počkaj, aby ti zohrialo jazyk a potom na raz preglgni,“ dávali mu posledné rady. Chlapec bol ešte rozrušený a nepil. Váhal. Pozeral na každého, akoby čakal, že mu ešte povedia niečo poučné.

„TOM! TOM! TOM!“ povzbudzovali ho a odrazu začali polohlasno búchať o bok

postelí.

Jack poznal Toma, odkedy sa dostal do ústavu, ale nikdy ho ešte nevidel takého strašne bledého. Pozeral raz na fľašu, raz na zem a nič nehovoril. Chvíľu mu trvalo, než sa za podpory postavil z postele a začal. „Tak to teda skúsim,“ vyhlásil. Vzápätí si do úst vlial kopec domáceho. Napuchli a zružoveli mu pritom celé líca. Preglgol, akoby pil obyčajnú vodu a líca mu opäť spľasli. Nastal v nich šok. Chlapci naňho pozerali s úžasom, pretože nejavil žiadne známky kašľa alebo nevoľnosti. Cítil sa normálne a podal alkohol Philipovi, sadajúc si na posteľ bez ničoho, akoby sa iba vrátil z toalety.

„Ty vado, nič ti nie je, Tom? Vôbec ťa nepáli hrdlo?“

„Nie Jack, asi mám iné telo,“ pokrčil plecami.

„Do kelu, veď ja som skoro zhorel, a vypil som menej než ty!“ konštatoval s prekvapeným výrazom v tvári.

Po chvíli David povedal, že nerozumie, prečo Leeforda ešte nijaký vychovávateľ nezbil.

„To nikto nevie. Asi sa ho báli, alebo čo,“ riekol jeden z chlapcov a zmenil tému.  

Fľaša s tvrdým alkohol, ktorú dostali od Petra Flitta, sa pomaly začala vyprázdňovať a každú chvíľu z nej ulial ten, komu prišla na chuť. A veru, mali ju stále! Pre každého jedného: Jacka, Olivera, Davida, Philipa a Toma, bola to veľká oslava. Pripíjali na víťazstvo, na výhru proti Leefordovi. Tom bol medzi nimi nový, vôbec sa na bitke svojimi päsťami nepodieľal, a jednako ho všetci považovali za člena a kamaráta zároveň. A bol rád. Vedel, že mu Jack ráno odpustil bonznutie a pochopil, prečo sa včera s návštevou v noci náhlili. Toto tajomstvo ostalo iba medzi nimi a nikdy viac ho už nespomenuli.

„No, ja mám toho dosť,“ vyhlásil Oliver a hodil pálenku vedľa seba na posteľ. „Začína mi hučať v hlave a ešte máme nenačatú medovinu!“

„To teda máme, ale nikto nepovedal, že ju musíme dnes vypiť. Veď tu pobudneme... a noci sú dlhé...,“ povedal Philip.

„Nuž, možno! Ak sa nám nedostane príležitosť odtiaľto ujsť! Teda... skôr, než budeme mať osemnásť, lebo potom by to bolo zbytočné,“ zamiešal sa trochu podgurážený Jack a oči mu divoko utekali na stranu.

„Ach, zasa s tým začínaš?! To si celý ty, Jack. Stále ti chodí po rozume iba ako zdrhnúť!? Vieš dobre, že sme to už raz skúsili,“ povedal Oliver a napriek predchádzajúcim tvrdeniam, že má už pitia dosť, nalial si znova.

„Nie, čo hovoríš nie je pravda. Nemyslím na to stále, tomu ver, že nie! Keď spím, tak nemôžem myslieť na útek,... pokiaľ sa mi o tom náhodou nesníva, vieš! A budem si stále hovoriť, čo chcem!“ povedal a zmenil tón hlasu na hrubší.

„Jack, ja viem, že by bolo dobré a spravodlivé, keby sme odtiaľto vypadli. Ale kam by sme išli? Nemáme domov! Nemáme nikoho, kto by sa o nás postaral! Nikoho tam vonku nepoznáme! Je to neobyčajný a divný svet!“

„PRESTAŇ S TÝM DAVID!“ zakričal Jack. „NEHOVOR MI TAKÉ VECI!... JA TO DOBRE VIEM!“ Do očí sa mu začali tlačili slzy a nesnažil ich skrývať. „Veď,“ vravel už pokojnejším hlasom „máme predsa jeden druhého, nemáme? Nestačí to, aby sme sa mali dobre? Aby sme si našli robotu a domov?“

V izbe bolo ticho a nikto mu neodpovedal. Vedeli, že o tom nemali začať rozprávať, ale neskoro. Chlapcove slová bolo ťažké dostať z hlavy. Útek z ústavu! Aké dlhé sú už tie roky, čo ich tu zavreli! Neprávom! Nespravodlivo! Nikto ich ani nebránil! Jack a Oliver si to uvedomovali viac než ostatní. Oni spravili zle – nechtiac. Nemali ich sem posielať.

Medzitým sa úplne zotmelo a krik z ostatných izieb utíchol, pretože sa blížila večierka. Vychovávatelia začali pomaly vyliezať z jaskýň. V jednej izbe boli piati chlapčiská, ale bolo počuť iba ich dýchanie. Zadumane hľadeli k zemi a svetlo mesiaca sa strácalo za veľkým čiernym oblakom.

„Chalani,“ ozval sa odrazu tichý hlas. Bol celkom roztrasený a bojazlivý. „Je mi strašne zle!“ Malý Tom vstal z postele a v prvom momente si ho nik nevšimol. „Asi budem vracať,“ povedal a tackal sa k dverám.

Jack naňho pozrel.

„Ako ti je?“ opýtal sa.

„Strašne. Už to dlho nevydržím,“ povedal a dakde v žalúdku ho začalo napínať. Krčil sa.

„Tom! Vydrž! Priskočil k nemu Jack a podopierajúc ho, snažil sa s ním vybehnúť z izby. Sliny v Tomových ústach však boli až príliš presiaknuté kyselinou. Vypil toho priveľa a teraz mu neuveriteľne dráždilo žalúdok. Nemohol sa udržať až kým prídu na záchody. Bolo to silnejšie než on sám. Odporné... Vedel, že vracia... nemohol tomu zabrániť... naplo ho...

Jack nestihol kamaráta ani pustiť. Bol pomalý a dostal primeranú dávku.