Keď Jack nadránom otvoril oči, v izbe bolo ešte matné hmlovité šero. Spoza okien sa blížil východ slnka, ale v tom okamihu pôsobila strácajúca sa noc veľmi ospanlivo. Vzduch bol presýtený nočným spánkom. Ťažkou, ale príjemnou vôňou chlapčenských pľúc a odležaného prachu. Jackove ústa sa roztiahli a vyčarili šťastný úsmev. Počúval, ako mu do uší dolieha ticho, rušené iba pravidelnými výdychmi od Davida. Obrátil sa na ľavý bok, pozrúc pritom naňho. Už ho ani neprekvapilo, keď zbadal jeho paplón ležiaci na zemi. Ticho hľadel a rozmýšľal, či mu ho má znova zdvihnúť. Ach, ešte aspoň chvíľku, potom ho pôjdem zakryť, pomyslel si. Pomaly sa prevracal na druhý bok a ostal zaskočený. Tom tam nebol! Jeho posteľ bola prázdna a vankúš mal skrytý presne tak, aby to vyzeralo, že spí. V skutočnosti bol unikátne pokrkvaný, že by tomu Jack neuveril ani za tmavej noci a nie ešte za brieždenia. Neskrýval v sebe prekvapenie, pretože sa ešte nikdy nestalo, aby Tom nebol tak skoro v posteli. Práve on bol ten, kto vstával z trojice ako posledný a vonkoncom sa nerád budil. Vždy vtedy moriakovsky hundral. 

Čo sa stalo? hovoril si a všetky príjemné spomienky a obrázky zo sna sa načisto rozplynuli. Už sa nevidel, ako stojí na brehu rieky a spolu s mužom, ktorého oslovoval otec, chytá na veľkú udicu ryby. Skutočná realita mu dopomohla vstať z postele. S trochou ospanlivosti, ktorá z jeho tela zdĺhavo vyprchala, tackal sa k Davidovi až pred ním nakoniec zastal, ale paplón zo zeme mu nezdvihol. Namiesto toho mu začal šťuchať do ramena a snažil sa ho zobudiť.

„Davy, hej... vstávaj, ty leňoch jeden...“

Chlapec zo seba vydal iba medvedie mrmlanie a pretože mu bola zima, naslepo zašmátral po paplóne; chcel sa ním prikryť.

„Ha-álo-ó, vsta-áv-aj! Aj ja som musel a nechcelo sa mi...“

Davy znova zamrmlal rovnakým hlasom, ale napokon sa ozval. „Čo je! Prečo ma budíš?! Jack, neotravuj ešte!“

„Tom je preč. Nevieš, kde sa tak skoro mohol vybrať?“

„Neviem... podaj mi ten paplón. Prosím!“ odpovedal mu bez záujmu. Bol očividne veľmi nahnevaný, keď ho Jack takto začal zobúdzať. Snažil sa dotiahnuť na ležiaci paplón, no bol priďaleko a pretože ešte nevstal, nemal ani chuť sa za ním hádzať. Jack si vzdychol a hodil mu paplón do hlavy.

„Poď hore! Musíme ho ísť pozrieť, čo ak spravil nejakú somarinu?“

David sa ani nepohol, ani neposlal Jacka preč a ani si z lenivosti nenapravil paplón. Ležal tak ako predtým a zaspával. Bolo ticho.

„DAVID!“ skríkol odrazu Jack. „DA-VI-D!!!“

Obaja už boli rozladení, pretože svoje postele museli opustiť skôr ako zvyčajne. David sa zatiaľ úspešne bránil.

„ZMIZNI UŽ HORE, LEBO TI NIEČO SPRAVÍM!“

Výstraha nepomáhala. V izbe bolo ticho ako v hrobe a Jack stál nad Davidovou posteľou naďalej bez úspechu. Odrazu mu prebehlo hlavou niekoľko nápadov, ako najlepšie spraviť Davidovi zle a prinútiť ho tak vstať. Nevedel si vybrať – samé šialenstvá. Nakoniec sa rozhodol a konal.

Pokrčil nohy v kolenách. Skočil. Posteľ pod ním zaprašťala a pritom odletelo niekoľko starých železných struniek. Jack sa zvalil na paplón takým spôsobom, aby sa spod neho jeho kamarát nemohol dostať. Rukami ho začal štekliť. Štuchal ho do brucha a bokov, ale netrvalo dlho a David sa začal mykať a zúriť. Kričal, aby ho prestal štekliť, ale Jack nie. Smial sa. Po chvíli narástla v Davidovom tele sila a dostal sa zo zovretia. Nemohol mu to nevrátiť aj s úrokmi. Bláznili sa, robili blbosti a keď sa už nevládali smiať, sadli si vedľa seba.

„Vieš čo, Jack,“ povedal udychčaným hlasom a snažil sa zakryť zaslintaný vankúš.

„Čo Davy?“

„Si somár, už ti to niekto povedal?“

„Ty, a už poriadne dlho!“

Smiali sa a skoro by na Toma zabudli, keby očami nezablúdili na jeho prázdnu posteľ.

„Kde ten malý Tom mohol ísť?!“ spýtal sa David.

„Neviem, ale poďme ho pohľadať skôr, než sa mu niečo zlé stane alebo niečo zlé nespraví.“

Obliekli sa a vyšli z izby. Chodba bola prázdna a nebolo na nej ani jediného človiečika. Rozhodli sa, že najskôr pôjdu pozrieť do umyvárne, pretože dúfali, že práve tam by sa mohol Tom nachádzať. Keď prechádzali popod okná, ktoré boli mimochodom rozmazané od lenivej upratovačky, začalo svitať. Víťazný slnečný záblesk začal vnikať do Jackových očí, ten zastal a uvedomil si, že po prvýkrát vidí východ slnka od začiatku. Naozaj to bolo nádherné. David sa postavil vedľa neho a rukami sa oprel o parapetnú dosku. Nebol na nej ani jediný kvet. Nerozprávali. Iba sledovali, ako sa červená farba mení na zlatožltú a stúpa s ňou niečo guľaté, tak páliace zrak, že ho obaja museli sklopiť.

Pred nimi stálo prázdne ihrisko a miesto, na ktorom sa odohrala posledná bitka medzi Leefordom a veľkým hrdinom menom Peter Flitt. Z tohto uhla bolo pekne vidieť medzi stromy a pred sebou mali celé ihrisko až k rozľahlému opevneniu. Slnko vyšlo a ukázalo chlapcom svoju silu.

„Super, čo?“ povedal Jack.

„To áno.“

„Počúvaj, Davy, myslím, že nám dnes bude priať šťastie.“

„Ako to myslíš?“

„Neviem, ale to slnko mi to povedalo.“

„Ty si sa s ním rozprával?“ Usmial sa.

„Nie, jasné že nie...“

Posledný pohľad a práve v tom okamihu, keď sa ich zrak odvracal od páliaceho slnka, zazrel Jack, úplne na okraji veľkého tehlového múru, ktorý oddeľoval slobodný svet od nápravného ústavu – Toma! Bol malinký, čo robila veľká vzdialenosť medzi nimi. Jeho postava sa hýbala. Štverala sa na spomenutý plot a nerobilo jej to nejaký väčší problém.

„Do kelu, vidíš to Davy! Je tam Tom!“ skríkol Jack.

„Kde?“

„Tam! Pri múre, tá postava. Také oblečenie má iba Tom!“ ukázal prstom a lepšie zaostril.

„Áno, je to on... ale čo mu šibe? Chce preliezť múr a utiecť?!“

Sledovali, ako sa malá postavička štverá čoraz vyššie.

„To nedokáže,“ vravel Jack. „Pozri sa, už ho zbadali vycháči!“

Dve malé postavičky práve vybehli z neďalekých dvier a rútili sa na chlapca.

„Musíme ho varovať!“

„Nie Jack, nestihli by sme k nemu ani dobehnúť!“ schytil ho za ruku David a tým ho zadržal.

„Ale, veď on sa načisto zbláznil. Prečo to robí?“ vravel skleslým hlasom, pretože vedel, čo čaká Toma, ak ho chytia.

Nemohli robiť nič. Nemohli mu nijako pomôcť. Stáli tam, pri tom zašpinenom okne a pozerali, čo sa udeje. Tom už bol takmer na vrchole trojmetrového múra. Pre jeho malú postavu nebolo ťažké sa po starých škárach vyšplhať až hore. Jack si to uvedomil, ale nechápal, prečo sa tak nečakane snažil ujsť. Slnko ich pálilo do očí a museli si rukou tieniť čelo. Žmúrili. Videli, ako dozorcovia pribehli pod Toma. On ich nečakal. Bol takmer na dosiahnutom mieste, v očiach videl krásnu zelenú zem a veľké pole – dlhé ba obrovské... Krik vychovávateľov mu spôsobil preľaknutie. Noha mu spod štrbiny povolila a už nedokáže ovláda jej konanie. Bolo to rýchlejšie než veta. Šmýka sa a ani ruky mu už nepomôžu... Spadol nazad. Štrk pod ním vyletel do vzduchu a zasiahol učiteľa. Jack a David nečakali. Odušu sa rozbehli z budovy von. Tomovi sa niečo stalo!