Po týždni v nemocnici som doma. Čaká ma 6 týždňov PN, 6 týždňov do svadby. Pri odchode z nemocnice zisťujem, že nemôžem zapnúť nohavice, v ktorých som pred 7 dňami prišla. Naozaj mi už tak skoro začína rásť brucho? Obzerám sa doma v zrkadle a mám zmiešané pocity. Bojím sa pohladiť si bruško, nechcem sa predčasne zbližovať s niečím, čo nie je isté. Snažím sa nahovárať si, že ak to nevyjde tentoraz, nevadí. Trávim veľa času v posteli, aby som dala čo najväčšiu šancu tomu malému zázraku vo mne. Na nočnom stolíku mám hrkálku, ktorú mi mama kúpila, keď sa dozvedela, že som tehotná a ja ju teraz odkladám hlboko do skrine. Nemôžem sa na ňu pozerať.

Mám preštudovanú kopu časopisov a najmä článkov o komplikáciách v prvých mesiacoch tehotenstva a ľutujem, že som to všetko čítala. Na svadbu sa mi nechce ani pomyslieť a viem, že chcem nemožné, keď Martinovi navrhujem, aby sme sa len zosobášili a išli domov. Vlak je už rozbehnutý, hostia pozvaní - a bezo mňa, hudba objednaná, jedlo vybrané, nemám silu bojovať proti niečomu, čo som doteraz tak veľmi chcela.

Možno preto, že Martin nikdy v našich rozhovoroch nepripustil, že moje tehotenstvo dopadne zle, možno preto, že som sa hodiny nútila pozitívne myslieť, alebo preto že moje bruško sa zväčšovalo zo dňa na deň, začala som veriť, že sa mi narodí zdravé bábätko a začala som sa tešiť na svadbu. Najvyšší čas, týždeň pred.

Bola som v štrnástom týždni tehotenstva, 5 a pol týždňa na PN a 3 dni pred svadbou. Čakala ma ďalšia kontrola u lekára a ja som si tentoraz v čakárni pripravovala otázku, ktorú položím lekárovi: Môžem mať sex? Lekár sa musel pri tej otázke usmiať, možno preto, že som bola červená až po uši a povedal: „Nemôžem vám pokaziť svadobnú noc, ale opatrne. Opatrne."