Stojím v kuchyni s nožom v ruke a nešťastne si obzerám kus mäsa, ktorý mám nakrájať. Musím sa pousmiať. Mama vždy takto bezradne stojí a odkladá krájanie čo najdlhšie. Čaká, že sa vo dverách objaví otec a povie: „Mám ti to nakrájať?“ „Ak máš čas, tak to nakrájaj, ja musím ešte očistiť zeleninu.“ Otec sa na krájanie dôkladne pripraví. Umyje si ruky a začne brúsiť nôž. Nepoužíva žiadne brúsiče kúpené na výstavách, vždy si vytiahne starú ocieľku s ošúchanou drevenou rúčkou a presnými pomalými pohybmi o ňu obtiera čepeľ noža. Po chvíli vyskúša bruškom palca ostrie a keď je spokojný, odloží ocieľku. „Musíš to krájať vždy proti týmto vláknam.“ „Ja viem, ako to mám krájať, nemusíš ma poúčať.“ „Ak by si to krájala po vlákne, nedalo by sa to požuť,“ nedá sa odradiť otec. „Poď sa pozrieť.“ „Ja sa na to pozerať nemusím, a nemám čas. Keď mi chceš pomôcť, nakrájaj to bez zbytočných prednášok.“ Neprítomne hľadím von oknom a s nožom v ruke čakám, či niekto vstúpi do dverí a ponúkne mi pomoc. Musím sa s tým popasovať sama. Nemám talent na krájanie. Plátky sú nerovnomerné, mäso sa mi pod rukami šmýka, krúti, akoby bolo ešte živé. Pozerám na tú kopu dokatovaného mäsa. Vždy si pri krájaní s úsmevom spomeniem na rodičov. Ako dobre, že sa ich doťahovanie posledných dvadsať rokov vôbec nezmenilo.