U nás je to veľmi často tak, že na začiatku túlačky je výrazná inšpirácia knihou, resp. článkom. V tomto prípade to bola knižka českého horolezca, vodáka (spolukonštruktéra legendárneho plavidla Matilda), ale i prírodovedca a pedagóga (profesora na Univerzite Palackého v Olomouci) Otakara Štěrbu – V dunajské deltě, (Panorama, edice Cesty, Praha 1979). Prvýkrát som ju čítal ešte ako stredoškolák. Odvtedy však snáď aj viac než desaťkrát. Mal som ju už príliš hlboko pod kožou na to, aby som sa o deltu aspoň nepokúsil. „Nenápadne“ som knihu posunul Jane a udalosti začali nadobúdať spád a môj sen reálnejšie kontúry. Jana je jednoducho žena činu. Nakoniec, po päťdesiatke je už veru najvyšší čas začať si plniť sny z mladosti. Pri pátraní na internete sme sa obrátili na známeho cestovateľa Petra „Becka“ Ondrejoviča, ktorý nám dal kontakt na zaujímavého chlapíka a dnes už môžeme všetci povedať, že aj skvelého sprievodcu ( a výborného kuchára), najmä však profesionálneho a naozaj zanieteného prírodovedca, Tomáša Derku. Ten dokázal skĺbiť veľmi rôznorodú skupinu 15 nadšencov, ktorých však spájal spoločný cieľ. Sieťou kanálov, ramien i jazier prepádlovať asi 120 km z mesta Tulcea, ktoré je akousi bránou do delty, až do čiernomorského prístavu Sulina. Za to, že sa to všetkým podarilo bez výraznejšej psychickej i fyzickej ujmy na zdraví :-), mu patrí obrovská vďaka.
Vodákom netreba zdôrazňovať, že autentický zážitok v divokej, stále človekom pomerne málo poznačenej prírode, spojený s istou fyzickou aktivitou a námahou, je viac než komfort hotelov a výletných lodí. To prvé, ale v posledných rokoch stále viac i to druhé, nájdete v delte Dunaja i dnes.
Skôr než vám dáme nazrieť do svojich lodných denníkov, užite si trochu faktografie
Na konci 2800 km dlhého toku, čosi viac než 100 km pred ústím do mora, sa Dunaj rozvetvuje na tri veľké ramená. Chilijské tvorí prirodzenú hranicu Rumunska s Ukrajinou. Prostredné Sulinské je najkratšie, umelo vyrovnané a prehĺbené, končí v čiernomorskom prístave Sulina. Sfintu Gheorghijské je podstatne dlhšie, stále pekne meandrujúce, končí v prístave Sfintu Gheorghe. Samotnú deltu však tvorí najmä to, čo je medzi nimi. Labyrint jazier, kanálov, ramien, nedozerných trstinových porastov, plávajúcich plaurových ostrovov, ktoré dokážu zo dňa na deň premeniť i tú najpresnejšiu mapu na bezcenný kus papiera.
Svojou rozlohou 4100 km2 je dunajská delta (po delte Volgy) druhou najväčšou v Európe. Tvorí ju 668 jazier a 3500 km vodných tokov a kanálov. Delta je zároveň rajom vtáctva, ktorého symbolom sa stal pelikán. My sme videli i rôzne druhy volaviek, kormoránov, lyžičiarov, ale i ibisy, potápky, dudky chochlaté, krakle belasé, rybáriky... V delte rastie 1150 druhov rastlín. Ich symbolom sa stali najmä porasty bielych lekien a žltých lekníc. Samozrejme, toto miesto je zároveň eldorádom rybárov, ktorým na udiciach i v sieťach občas uviaznu i raky a sladkovodná korytnačka. V delte však odpradávna žijú i ľudia. Výlet sem je akoby návratom do minulosti. Hlinené domčeky s trstinovou strechou, prašné cesty, kde majú pred autami stále prednosť kravky, kone a osly. Viaceré osady založili a dodnes tu žijú Lipovania. Ruskí staroverci, ktorí ušli pred náboženským prenasledovaním v 17. storočí z Ruska a usadili sa tu. Dodnes „balachajú“ rozprávajú jazykom, ktorého základom je stará ruština. Okrem nich tu žijú Rumuni, Ukrajinci, Bulhari, Židia a Gréci. V menších dedinkách sa však dohovoríte najmä po rusky. Lipovania sa živia najmä rybolovom a tým, čo si dopestujú a dochovajú. Rybári dodnes používajú tradičné čierne veslice. Nevedel som sa na ne vynadívať. Vznikali po stáročia, aby nakoniec dosiahli dokonalosť. Vpredu i vzadu sú veľmi zúžené, pretiahnuté do výšky. Napriek svojmu objemu sú veľmi pohyblivé, poháňané väčšinou jedným párom jednoduchých vesiel. Sú čierne ako smola, ladné ako krásne mulatky. Veslá však už rybári väčšinou vymenili za výkonné motory. Doteraz však lovia najmä do sietí.
Naša plavebná trasa
1. deň Tulcea – kanál Tulcea – kanál Mila 36
2. deň kanál Sontea – jazero lacul Nebunu- kanál Baclanesti
3. deň lacul Baclanestii Mari – kanál Olguta – dedina Mila 23 – kanál Eraclea
4. deň kanál Lopatha – lacul Miazazi – lacul Matita – lacul Merhei – kanál Letea – dedina Letea
5. deň Letea – kanál Sulimanca – lacul Nebunu – dedina Periprava
6. deň Z Peripravy peší výlet do vnútra ostrova Letea na tamojšie slaniská a piesočné duny, obe sú zaradené medzi biosferické rezervácie s prísnym stupňom ochrany
7. deň traktorom na opačný koniec ostrova Letea cez osadu C.A. Rosetti do vymierajúcej dedinky Sfištofka, kanálom Sfištofka do čiernomorského zálivu Golful Baia Musura – prístav Sulina
8.a 9. deň sulinská pláž, oddych pri Čiernom mori
10. deň loďou zo Suliny sulinským kanálom späť do Tulcey viac než 3 hodiny parádnej plavby
Zvyšok z celkových 14 dní zabrala pomerne dobrodružná a miestami i strastiplná cesta vlakom tam i späť. Zážitkom je najmä rumunská vnútroštátna trať Tulcea – Medgidia. Vlak sa ženie vyprahnutou Dobrudžou a vy v diaľke vidíte obrovskú vodnú plochu najväčšieho jazerného systému delty, ktorému dominuje jazero Razelm. V tej chvíli už tuším, že mi opäť niet pomoci a do tejto časti delty sa ešte vrátim.
Čriepky z Ivanovho lodného denníka (dátumy záznamov sa nie vždy zhodujú s dátumom udalosti)
Ráno 24. 7. prvé pelikány, perfektná pádlovačka, kúpačka a pelikánovačka (snaha priblížiť sa čo najviac k pelikánom), nadobudnuté zručnosti - nastúpiť i vystúpiť z člna v hlbokej vode, najesť sa v člne, zaplávať si a ťahať za sebou Pálavku, dnes viac než komáre trápia mravce a pijavice, tie rýchlo odtrhnúť a zahodiť, nie však do Lucie, ako sa mi takmer podarilo...
25. 7. Mila 23 pekná dedinka (selo) hoci už aj tu sa „bije“ pôvodné s novým, pôvodného je však chvalabohu stále viac, jedli sme - mňam mňam u toho chlapíka , čo o ňom píše Boris Filan, pekný kostol, práve zádušná omša, pravoslávny pop, zvláštna zvonkohra...
26. 7. Ráno že najprv pešo do Letey, ale potom išli rybári na voze s koníkmi do dediny a zobrali nás, viezli sme sa spolu s veľkým vrecom rýb, najprv asi hodinu v pravoslávnom kostole na omši (neskutočne dlhá asi 3 hodiny po hodine sme potichučky odišli), pekný ikonostas, pop taký hipícky týpek, veľa koní, miestna srandistka (veselá alkoholička) baba Darja, spoločné foto, adresa na mape, návrat na táborisko, balenie, pádlovačka...
27. 7. selo Periprava, na druhom brehu ukrajinská dedina Vylkove, kontrolujú nás rumunskí hraničiari, táborisko za dedinou pri jazere, ľudia úprimní aj zvedaví, iba opilci v krčme trošku dotieraví, krčma zároveň aj obchod, dostať v podstate všetko iba vajcia, zeleninu a také veci nie, to si dopestujú a dochovajú obyvatelia sami, kravky sa pekne vracajú z paše domov samé, víria prach a múdro kývu hlavami, autá im dávajú prednosť
o chvíľu do krčmoobchodu na nákup, vraj praženica zo 4 vajec je veľa, ach jaj čo ma ešte čaká, rastlinka ephedra, červené bobuľky, na slaniskách v pôde veľa vykryštalizovanej soli, len vegetácia, ktorá tomu dokáže vzdorovať, stromy schnú a vymierajú, všade tu rastie konope, dalo by sa kosiť, možno preto sú niektoré kravky také veselé, piesočné duny – púšť uprostred vody, divoké kone, dostal som štyri vajíčka len tak z domu vybehla ženička že na pamjať Alexandrova, jej syn, už zomrel, utopil sa, vraj sa na neho podobám, smutné, aj sme sa vyobjímali, vajíčka ešte čerstvo okakané, neskutočne tmavožlté žĺtka skončili v leči, dosť na dnes rečí....
až 1. 8. ale skúsim si spomenúť po poradí, Sfištofka vymierajúce selo už len 60 obyvateľov, na mňa hlboký dojem mimo turistického i akéhokoľvek záujmu, nádherný kostol, zarasteným kanálom (dobrý šalát) až do zálivu Musura po našom Mašura, vlny, vietor, dosť makačka - vnímanie zadáka ale aj radosť - vnímanie háčika, Tomáš našiel kanál, ktorým sme vplávali do Suliny, vzájomné gratulácie, oddych, sušenie lodí..., autobusom na stále ako-tak divokú sulinskú pláž, rušil len nový discobar „ dynamit, kilo mít a byl by klid...“, múzeum v starom majáku už nepotrebnom, more sa posunulo a neustále posúva, na pamiatku magnetky, pekná pravoslávna katedrála (UNESCO), katolícka bazilika generálna rekonštrukcia, neprístupná, čorba de peste - kríženec maďarského halászlé s ruským borščom, veľmi dobrá polievočka, celé hodiny v mori, v slanej vode si liečim staré neduhy, smútky, že to už končí, pekné na tom to, že vždy je tu predsavzatie vrátiť sa, ak áno, určite Sfintu Gheorghe a jazero Razelm, niekedy snáď...
Z Janinho lodného denníka
22.7. - vlakom o 15.48 z Nitry s prestupom v Nových Zámkoch do rýchlika Hungaria, v ktorom už sedí naša partia do dunajskej delty (vek od 5 do 67 – vivat Juraj), ups! nestihli sme nočák do Bukurešti, vďaka Milošovi spíme v dominikánskom kláštore.
23.7. - celý deň v Budapešti, pretože šaman Tomáš získal lístky až na ďalší polnočák: navštívili sme Citadelu, Baziliku sv. Štefana, synagógu a lačne sa kukali na Dunaj, oddychovali sme v skateparku, niektorí si dali na tržnici klobásky, nočák v dámskom vagóne, veľký komfort aj s raňajkami, na rumunských staniciach kľud, nikto neotravuje, aj tá Pešť bola kľudná, jediný problém je môj zub: sníva sa mi, že sedím u zubára a konečne mi trhá všetky zuby, je fajnové ležať na posteli a z uháňajúceho vlaku nadchýnať sa krásou rumunských hôr, lepšie by bolo mať pohory a prejsť si ich (snáď niekedy nabudúce), posúvam si hodinky o hodinu naviac, práve keď pádíme Draculovou Transylvániou.
24.7. - príchod do Bukurešti o 15.30, delím sa s bublaninou, získava aj miestna bezdomovkyňa, natešene tancuje. O 17.30 busom do Tulcey. Riadi Divoký Bill a ja sa učím prvé rumunské slová buna ziua, va rog, la revedere, fara alcool, Dunarea a caine - všade túlaví psíci – sú neškodní a hrdí ako rumunskí obyvatelia, ich tulácke partie sú podobné tej našej, do Tulcey sa dostávame o 22.00 a spíme v ďalšom komfortnom mieste – v hoteli Insula – futuristické ekologické miesto, ale klimatizácia nefunguje, varíme sa vo vlastnom pote – chcem Dunaaaaj.
25.7. - výdatné raňajky, nakupujeme na tržnici rajčiny (v Periprave im hovoria baklažány), super syr, chlieb, melóny pepeme (ahoj Pepo) a najmä vodu, na hlavu 10l, lebo hurá – prvá civilizácia až o 3 dni. 0 13.tej sme sa odviezli kompou na druhý breh a konečne fúkame Pálavy a 1 Helios, aby sme vyrazili Tulčianskym kanálom. Andrej hľadá peňaženku, aby ju samozrejme mal vo vaku. Vidím prvú tabuľku s číslom 38 (vraj míľ) do Suliny. My si však dáme plus mínus 120km. Na prvej odbočke vľavo vjazd do sulinského kanála a prvej vpravo do kanála Mila 36, kde bivakujeme. Získavam pierko od kormorána. Večer zoznamka prírodných ľudí pri Tomášovej ciorba de peste – stále si vravím: partia tak trochu bláznov, prišli sme dobre.
26.7. - prvá seriózna pádlovačka a romantickááá: popadané stromy, preto občas slalom, brehy zarastené vŕbami a trstinou, keď sa breh otvorí, ponúkne sa výhľad na otvorený jazerný priestor obývaný vtáctvom neskonalej nádhery a čistoty, labute, volavky, kormorány, ibisy – ciganuše, potápky, pelikány....rybáriky, včeláriky....husi a zasa donemoty...stretli sme prvých naozajstných rybárov, motorizovaní návštevníci delty si nás fotia ako my pelikány, získavam peknú brošňu– je ňou hadovka lesklá, ktorá sa na mne suší takmer polhodiny, ďalší získavajú pijavice (aj Ivan), keď koníčkovali kanálom, niektoré sa pricucli na člny, my dievčatá chytáme z nich miernu paniku. Po 20. km bivakujeme na mieste plnom komárov, rýchlo kakať na výslnie a rybári (Ľuboš, Jakub, Miloš a Andrej) chytať ryby, niektorí už dobre spálení napriek Tomášovým radám zakrývať si určité partie (krk, plecia, stehná) – Pepe na nekrózu.
27.7. - vyrážame 9.15 tak ako vždy, pár metrov návrat a šviháme si to jazerom Baclanestii Mari (asi 2,5km) s častým protivetrom vpred, mení sa charakter vody (Tomáš tvrdí, že jej je veľmi málo), čistí sa. Obrovský priestor nám ponúkne prvé lekná i prvého sediaceho pelikána, všade vykúkajúce megažaby, kotvice plávajúce, rezavky aleovité, miliofírie – pohľady do akvária....na brehoch vrbice (jedna pekná kvitne aj v mojom malom lacule). Mila 23 je na odrezanom ramene sulinského kanála, preplávame ho dosť vysilení protivetrami, ale odmena je sladká, vlastne rybacia – hostina u Petera. Kostol s dymiacim popom, modré trstinové domčeky, úzke ulice, domáci Lipovania v úzkych uličkách a milovskí psíci – bludári a chlpáči, sú nesmierne fotogenickí. Dávame si zraz o 19.tej, aby sme vytvorili hada (zviazali Pálavy) a motorizovaný rybár nás odviezol so zapadajúcim Slnkom na bivakové miestečko. Volám s Filipom a obaja sa tešíme (on je v skautskom tábore), zároveň sledujem odhodlanie Andreja spať vo voze. Ráno to trpko oľutoval (podľa očakávania všetkých). Prepádlovali sme asi 17km. Večerná kúpačka. Z Adi bude dobrá mama.
28.7. Vyrážame o 9.00 sieťou kanálov (vždy o 7.mej Tomáš zakikiríka budíček, občas mu odkotkodákam) cez 3 jazerá, jedno väčšie ako druhé (viď. Ivan) dve z nich zadákujem. Neskutočne prenádherným kanálom, v ktorom si výborne zaplávame, pred nosom prelet množstva rybárikov, sa dostávame na grindul Létea. Sledujem stret jazera s morom, na brehu množstvo morských mušlí. Pomáham variť šošovicovú poljéfku a unikám pred inváziou komárov do stanu k Júliovi Cézarovi.
29.7. - vstávame o 5.3o, aby sme už o 7.mej sedeli na voze s rybármi a odviezli sa do sela Létea na pravoslávnu omšu. Ženička nás núka vstúpiť, ometie si nohy, prezuje si biele ponožky a my sme hodinu v tranze a konečne sa donútime odísť. Ľudia sú nadšení, že hovoríme rusky, sú tu dva magazíny, 1 hlavný bulvár, aj križovatka so stopkou a 1 café bar, v ktorom sa káva nepodáva. Chlapci jazdia na koňoch bez sedla, pripadám si ako v Kusturicovom filme. Modré domčeky sú upravené. Keď domáci hovoria, kak zdes plocho žiť, my tvrdíme, ale krasivo. Spoločne sa vraciame konským povozom a balíme. O 14. tej traverzujeme ďalej kanálom, čo nemá meno, stretáme zmäteného kormorána a vpádlujeme do starého Dunaja, kde zasa už veľké lode. Myslím na psíka zubáčika, ktorému sme v Létei kúpili keksíky a babu Dariu, ktorá mi napísala adresu a ja jej pošlem fotku. Miloš: Daria, a vy ljubite pivo? Kak jest, ljubim, kak net, nenado. Dopádlujeme do Peripravy, kde Tomáš na 18.tu objednal traktor, ktorý nás odváža k bivakovému jazeru. Ďalšie čarovné územie obývané Lipovanmi. Kravičky, čo si idú samé z paše domov – sú si také sebestačné ako peripravskí ľudia. V magazíne sme nenašli ani rajčiny – baklažány, ani syr, ani pepeme melóny – to si každý dopestuje, ani jajcá. Kapela mastí o život Besamé a ja zaspávam so slzami od dojatia. Nádherný deň. Je nedeľa.
30.7. - oddychový deň. Zostávame na bivakovom mieste pri jazere, blízko kravy, kone a les, do ktorého sa dnes vychystáme na 4-hodinovú túru, aby sme uvideli pôvodný dubový les plný jaseňov, topoľov a bielych jelší, parazitujúcich lián, pieskové duny, slanisko s ephedrou a salicorniou...vraj si ju Francúzi zavárajú ako fazuľku. Vchádzame do prvej rezervácie na ostrove Létea, kde sú pieskové duny a divoké kone. Už v Létei nám hovorili, že všade pisok i pisok. Vidíme dudka, nepodarí sa mi ho odfotiť. Celú cestu robí Tomáš výklad, najprv o mravcolevovi, jeho larvu nám predvedie v akcii – zožerie mravca, potom nám dokonale popíše sexuálny život vážky a nakreslí do piesku stopy domácich zvieratiek, napr. korytnačky. Fotím divoké kone aj púšť a lepím si do cancáku modrý kvietok od jazera. Nezostal celý, zvyšok mi uchmatol sulinský morský vietor. Ivan mi vpísal tieto slová: Všade tu rastie konope – tráva, čo po nej zostane veselá peripravská krava. Nad ňou si poletuje dudok i krakľa, farbami pestrými svieti jak fakľa. Akoby to ktosi naaranžoval, k večeru nachádzame na Pepovom stane dospelého mravcoleva.
31.7. - od bivakového Lacul nás po rannej kúpačke a praženici s rajčinami, ktorých semiačka doniesla peripravskej ženičke dcéra z Grécka, odviezol o 9.tej traktor naprieč ostrovom Lethea cez C.A.Rosetti až do parádnej Sfištofky – Сфиштoфка, (asi 60 obyvateľov), aby sme po hodine jazdy s pohľadmi na slanisko, dubové lesy a tušené piesočné duny popri monastyre znovu nafúkali Pálavy a šalátovým kanálom sa preplavili do Musurského zálivu. Obed bol v šalátovom kanáli v člnoch, znova si nás fotili a kričali: How are you? A ja som kričala tiež: I'am fine and you? A smiali sme sa. Poľahky a nečakane sme vhupli do zálivu a znovu šalát, uprostred ktorého bol práve vďaka turistom v motorákoch vyjazdený vodný priechod – chodníček do mora, uzučký ako pijavička a potom plavba po divokom Čiernom mori, 2 km určite, vlny sa vzdúvali a ja som zavýjala ako vlk, kašľala na vektory a zadák zakričal, že nemám pišťať, ale ja som musela, lebo to bolo divoká plavba až k brehu a odrazu hup a boli sme v sulinskom kanáli a prepádlovali do Suliny – cieľa našej cesty. 120 km púte sme zapili Majovou slivovicou, potriasli si rukami a boli šťastní: niektorí preto, že už nebudú musieť viac pádlovať, niektorí preto, že vyhrali boj so živlom a niektorí preto, že mali možnosť zažiť dunajskú deltu – medzi tými som aj ja. O 18.tej sme nasadli do busu a odviezli sa na sulinskú pláž, z ktorej sme už vyzbierali všetky kotvy kotvice plávajúcej, skamarátili sa s tuláčikmi psíkmi a zažili veselé morské laškovanie. Zaspávam so splnom a blikaním majákov: zľava sulinský a sprava sf.-georgijský. Záhadné svetielka musím byť spokojná s tým čo mám. A nie je toho málo.
1.8.v skratke: - raňajšia kúpačka, prechádzka až ku kamennému násypu, čajky, lebka pelikána, zabitá užovka vodná, pešo do Suliny za pamiatkami : cintorín, maják – farul, pravoslávna katedrála a katolícka bazilika (určite pozrieť). Mirka cvičí na pláži jogu, mušľa od Lucie. Zostávam s havinkou dlho do noci a užívame si výhľad na more a mesiac.
2.8. v skratke: ranné hopkavé vlny, vylihovanie a potom s búrkou v pätách do mestečka na obed, poobede bratanie sa so slniečkom.
3.8. vstávame o 5.tej ráno, nádherne je, bo o 6.tej prichádza ujo s vozíkom a odváža nám bagáž do prístavu, my pešo. O 7.mej vyplávame a nevieme sa vynadívať, niektoré obrazy sú smutné – umeliny s kanálom, iné potešia viac. Ranná kávička na lodi bola dobrá. Melanchólia pri pohľade na kanál – prvú odbočku na plavbu deltou, potom obed v Insule a návšteva múzea dunajskej delty v Tulcei. Zasa zlyhávajú vlaky, ale nevadí mi to, nechce sa mi z delty späť.
4.8. vo vlaku rozprávočky a iné Mia devi príhodi a skúsenosťi, ako i Rišove výpočty. Odchod z Tulcey 3.8. o 15.30, z Medgidey o 21.30 4.8. z Aradu 15.30 (čas na Aradcity), z Budapešti 20.05 a z NZ 22.36. Spím doma. Ráno si vyvesím na dohľad povolenie vstúpiť do rezervácie Delta Dunării.
La revedere DELTA.
Foto: Jana
Comments
Pridať nový komentár
Výborný článok. Tento rok by sme radi navštívili Deltu Dunaja. Ešte mám o nej málo informácií, tak by som sa chcela spýtať, či by sa dalo z Tulcei do Suliny prejsť aj terénnym autom? Splaviť by sme chceli len niektoré úseky a auto mat vždy nedaleko.....je to možné? Treba na to zvláštne povolenia?
Parádna reportáž!
Pripomenuli ste mi moju návštevu delty Dunaja v 70. rokoch minulého storočia. Išli sme tam na na prvom modeli embéčky MB 1000. Kilometre trstiny, rybárske domce na ostrovoch a more vodných vtákov mi dodnes utkveli v pamäti. Hádam sa tam ešte niekedy dostanem - aj keď je to dosť ďaleko.
Vlado Preložník
Vďaka za pochvalu.Za vstup do Delty sa už zopár rokov platí. V Tulcei v prístave si na správe rezervácie zaplatíte vstup na zvolený počet dní a s ním automaticky i povolenie táboriť. Pred odchodom do delty som v Martinuse objavil turistického sprievodcu po Rumunsku(žiaľ vydavateľa si už nepamätám), kde bola jedna kapitola venovaná možnostiam "autoturistiky" v delte. Knižku som len prelistoval. Pamätám si, že tam boli viaceré návrhy trás. My sme sa napríklad na ostrove Letea presúvali lesnou cestou traktorom, ale celá trasa by pre terénne auto nebola problém. V Tulcei dostanete pomerne podrobnú mapu a u "rendžerov" aj presné informácie. Situácia v delte sa však môže z roka na rok zmeniť.Samozrejme, treba mať základnú predstavu, ale treba byť pripravený aj na mieste ju korigovať. Zvážte prípadne aj možnosť nechať auto v Tulcei a do Suliny sa prepádlovať kratšou variantou, sulinským kanálom. Z neho sa dá občas vplávať do ramien a vrátiť sa. Samotný kanál je však pomerne fádny. Cesta späť zo Suliny do Tulcei pravidelným každodenným lodným spojom nie je problém a pre suchozemcov je to zážitok.Prajeme zdar!