Keď vodáka už omína zadok
Vodáci vedia, že ich záľuba aj bolí. Najviac si to „odnesú“ ruky, po zopár kilometroch pádlovania, najmä na „oleji“ alebo nebodaj v protiprúde, sú vyťahané a pripomínajú skôr predné končatiny šimpanza. Čo však bolí naozaj a je tvrdou sedačkou skúšané najviac, je zadok. Určite veľmi dobre viete, o čom hovorím. Najprv sa len hmýrime, potom využívame kanoistický „posed“ aj na stojatej vode, vymýšľame si „nevyhnutné“ prestávky, hľadáme nové, miestami až jogínske polohy... Keď nás však už „sedacia časť tela“ omína príliš, je dobré občas vymeniť vodnú turistiku napr. za pešiu, vymyslieť si zaujímavú trasu a cieľ, obuť túlavé topánky a vyraziť.
My sme tak tohto roku urobili viackrát. Dve akcie však považujeme za obzvlášť vydarené a v myšlienkach sa k nim často vraciame. Podarili sa i celkom pekné fotky, tak by bola škoda sa s nimi nepodeliť.
Prvá akcia sa konala ešte v čase snežienok, skoro na jar. Zmysleli sme si, že zopakujeme nonstop prechod hlavného hrebeňa Považského Inovca. Trasu poznáme, už sme ju párkrát prešli i týmto spôsobom, ale je to už zopár rokov, tak vyskúšajme, či na to ešte máme. Hlavný hrebeň tohto pohoria začína v Hlohovci a končí v Mníchovej Lehote pri Trenčíne. Jeho prechod trvá poctivých 26 hodín. Ak ho však robíte bez prestávky, časy záverečných úsekov sa začínajú „nenápadne“ predlžovať.
Prvá časť hlavného hrebeňa je úsek Hlohovec – sedlo Havran (nad Piešťanmi). Aby sme naozaj nič neoklamali, začali sme v Hlohovci na železničnej stanici. O 8,00 ráno sme vyrazili. Je to nie veľmi namáhavá, i keď pomerne dlhá, 6 hodín trvajúca túra. Vedie striedavým miernym stúpaním i klesaním v južnej časti pohoria. Pre nás to bol však len začiatok, tak žiadna kríza sa jednoducho konať nesmela. V sedle Havran (št. cesta Piešťany – Radošina) nás vzpružila kofola a kávička. I batohy sme odľahčili o zopár namazaných chlebíkov a sladkostí.
Po prestávke, asi o 15,00 sme pokračovali ďalej. Za Havranom sme „načali“ druhú časť pohoria, tzv. Krahulčie vrchy. Červená značka pokračuje na pomerne známy Marhát a Kostolný vrch. Je to pekná, stredne náročná trasa s už ojedinelými výhľadmi. Fyzicky náročnejší je výstup na Marhát, z ktorého sú vďaka novej rozhľadni skutočne ojedinelé výhľady do širokého okolia. Trasa tvorí druhú časť hrebeňového prechodu pohorím a v sedle Gajdy prechádza z Krahulčích vrchov do Nizkeho Inovca. Trvá približne 5 hodín a aj tento čas sme ešte ako - tak zvládali. Na Marhát sme dorazili v posledných lúčoch zapadajúceho slnka. Kým sme však vyliezli na rozhľadňu, všetko sa ponorilo do tmy a videli sme len plamienok sviečky pri vrcholovom kríži hlboko pod nami. Čosi sme zjedli a vypili, vytiahli čelovky a pokračovali v našej púti. Na dlhé hodiny sme zobrali do partie i kamarátku tmu, ktorej dva kužele svetla z čeloviek veľmi „neublížili“. Na Bezovec vedie chodník najprv lesom, neskôr holinami, kde je sťažená orientácia, cestu sme však našťastie poznali a často si ju pred túrou premietali v mysli, takže sme zo značky ani raz nezišli.
O polnoci na Bezovci sme trochu otrasenú psychiku nakopli Red Bullom a kopou sladkostí. S mierne zaťatými zubami sme sa pohli ďalej.
Za Bezovcom už vchádzame do Vysokého Inovca a 3 a ½ hodinový úsek do sedla pod Panskou Javorinou nám už trvá minimálne o hodinu viac. To nás však vôbec netrápi, v tejto fáze pochodu nás časy prestali zaujímať, dôležité je prísť do cieľa. Trasa vedie prevažne lesom a náročnejšia je v závere, najmä pre strmšie stúpanie v oblasti Prieľačiny a Panskej Javoriny. Kto už má nejaké skúsenosti s diaľkovými nonstop pochodmi vie, že je možné si počas chôdze i zdriemnuť. Čestne prehlasujeme, že je to naozaj tak.
Najvyššie vrchy hrebeňovky však boli ešte stále pred nami. Za skalnatým Ostrým vrchom sa najprv ozvali prvé nesmelé trilky vtáčat, ktoré zosilneli presne tam, kde to má byť, na Vtáčom vŕšku. Za Jakubovou sa konečne začalo brieždiť. Slnečné lúče nás privítali na najvyššom bode našej cesty, 1042 m vysokom Inovci. Tu sme sa dlho nezdržali, nie je z neho žiadny výhľad a „pokazili“ ho i asfaltová cesta a vojenské objekty s vysielačkou. Zostup z Inovca nás celkom slušne vytrápil. Je to dobrý „padák“ a absolvovali sme ho ako raky. Ich tempom a pospiatky, aby sme aspoň trošku pomohli ťažko skúšaným prstom na nohách. Na chate pod Inovcom sme sa priznali odkiaľ ideme a obslúžili nás, i keď ešte nebolo oficiálne otvorené. Na staničku v Mníchovej Lehote sme sa dotiahli okolo obeda a na optimistickejší a trúfalejší variant tohto nášho výmyslu, prísť až do Trenčína (už Strážovské vrchy), sme nemali ani pomyslenie.
Rozpálené a opuchnuté chodidlá len tak zasyčali pod prúdom studenej vody zo studne a odmietli sa „vrátiť“ do vibramiek. Boli sme radi, že sa ako - tak vpratali do vyčaptaných tenisiek. No a my s háčikom sme opäť zatúžili po otlačenom zadku z tvrdej sedačky našej Baraky......
Na hory nás opäť „vytiahlo“ v auguste. Spred dvoch rokov sme mali „rozrobený“ hlavný hrebeň Západných Tatier. Vtedy sme začali v Hutách, kam sme sa dostali až podvečer, tak sme zabivakovali ešte pred Sivým vrchom. Ráno sme pokračovali cez Brestovú, Salatín, Spálenú, Baníkov, Hrubú kopu až do Smutného sedla. Tam opäť bivak. Večer ešte všetko v poriadku, ale v noci sa strhla taká víchrica, že nám takmer rozkmásalo stan. Ráno žiadna zmena, tak sme doslova ušli do Žiarskej doliny. Samozrejme, v blízkosti Žiarskej chaty úplne iný svet. Takmer bezvetrie a vykúkajúce slniečko. Už vtedy sme si však zaumienili, že hrebeňovku určite dokončíme. Do „Západiek“ sme sa dostali až po dvoch rokoch a začali sme presne tam, odkiaľ sme zutekali, v Smutnom sedle.
Hore Žiarskou dolinou sme stúpali v daždi s tým, že veď uvidíme. Do sedla sme prišli večer a opäť po dvoch rokoch postavili stan. Ráno obloha ako vymetená a ešte viac vymetená moja hlava (telo nedostalo svoju dávku kofeínu). Po takmer troch hodinách chôdze a liepania sa na reťaziach stojíme na vrchole Baníkova. Tá hanba! Zo sedla sme vyrazili opačným smerom. Neviem, čo si naozaj myslel môj vodácky háčik, ale nahlas povedal : „No a čo, hlavne že sme v Tatrách, veď sú krásne!“ Dodnes som mu za tieto slová vďačný, keby ma v tej chvíli zhodil do doliny, nemohol by som ani ceknúť. Na obed opäť tam, kde sme skoro ráno začali, v Smutnom sedle. Na trase Smutné sedlo – Baníkov a späť môžeme robiť horských vodcov:). Niečo zjeme a vyrážame smer Plačlivé a Ostrý Roháč. Opäť reťaze a ostrý skalnatý hrebeň. S plne naloženými batohmi s „výzbrojou“, jedlom, varičom, vodou... na tri bivaky v sedlách hlavného hrebeňa, to nie je žiadny balet. Neskutočne ďaleké a nádherné výhľady však dávajú zabudnúť na všetku námahu. Podvečer sme prišli do Jamnického sedla a zabivakovali.
Ešte zbehnúť k Jamnickým plesám po vodu a môžeme variť. Takú kulisu pri chutnej polievke z vrecka si musí človek zaslúžiť. Ticho, západ slnka, scenéria skalnatých vrcholov, ktorým dominuje typická silueta slovenského Matterhornu - Ostrého Roháča.
Ráno otvoríme stan a zopár metrov nad ním črieda kamzíkov. Sú pokojné, nenechajú sa rušiť a pózujú nám ako manekýni.
Balíme, varíme, opäť poklusom k plesám doplniť vodu a ide sa ďalej. Z neďalekej skaly si nás obzerá svišť a našu prítomnosť veľmi nerieši. Je to už dobrý „tučko“, ale veď on v zime, zalezený v nore, poriadne schudne. Stúpame ďalej. Hore - dole ako na hojdačke. Jednoducho, tá správna vysokohorská hrebeňovka. Vrchol, sedlo, vrchol, sedlo... Deravá, Hrubý vrch, Končistá, Račkovo sedlo, Klin, Gáborovo sedlo, Bystré sedlo.
V ňom sa rozhodujeme, či odbočiť z hlavného hrebeňa a vystúpiť na najvyšší štít Západných Tatier –Bystrú (2248 m). Háčik je za, mne sa veľmi nechce. Uvedomím si však, ako sa veľkoryso zachoval na Baníkove a zo začiatku trocha zanovite stúpam na Bystrú. Na vrchole sa už teším. Vrcholovú fotku z najvyššieho bodu našej hrebeňovky chceli i kamzíky, dostavili sa rovno pred objektív fotoaparátu. Nenechali však mailovú adresu, a tak zostáva len dúfať, že sa ku svojim fotkám na Enigmu preklikajú.
Po hrebienku Bystrej (mimo značku) sa vraciame na Blyšť a červenou po hrebeni pokračujeme do Pyšného sedla, kde končí oficiálna turistická značka hlavného hrebeňa Západných Tatier. Čo sme si predsavzali, je splnené. Na krajinu padá súmrak a my bivakujeme.
Na dohľad žiadny použiteľný zdroj vody, prechádzame na úsporný program, ale na teplú polievočku „oferujeme“ posledný polliter. Vychutnávame si ostatný tohtoročný tatranský bivak, dlho do noci sa rozprávame, spriadame ďalšie vodácke a turistické plány. Ráno nás zdraví slniečko a ďalší svišť (tuším každé sedlo má svoju svištiu rodinku).
Nádherne divokou, ľudoprázdnou Kamenistou dolinou schádzame dolu. Často sa zastavujeme, háčik fotí, schováva foťák do batoha, aby ho vzápätí opäť vytiahol. Niet sa kam ponáhľať, dáko sa nám zo sveta prírody ťažko odchádza späť do civilizácie.
Prvých turistov stretávame až v závere doliny. Tam sa tiež z informačného panelu dozvedáme, že posledný bivak sme si rozložili v medveďom teritóriu. Vieme, nemá sa to, ale po nás nikdy v prírode nezostane ani smietka. Iba trochu utlačenej trávy ako keď jeleň zaľahne – ako hovorí Sveťo Krno, zakladateľ expedičnej turistiky na Slovensku.
Prechod hlavným hrebeňom Západných Tatier bol pre mňa spojený s intenzívnou spomienkou na svojho dlhoročného spolulezca a kamaráta Juraja Kučírka, s ktorým som ho v zime i v lete prešiel viackrát. Juraj tragicky zahynul pri výstupe na Pyšný štít vo Vysokých Tatrách.
Comments
Pridať nový komentár
Ivan,
skvelá dvojreportáž.
Tie zvery, čo sa Ti podarilo nafotiť sú pre mňa asi najzaujímavejšie.
My, turisti plaviaci sa dolinami asi nikdy nezažijeme to, čo sa dá vidieť na hrebeňoch. Často nám to nedovolí strach z výšok, medveďov, telesná kondícia a pod. V lodi je to o trochu pohodlnejšie - sedíš si - a ideš.
Na druhej strane je zas kopa ľudí, čo by si v živote nesadli do lode, pretože by napr. v strede rozvlneného Dunaja či v perejách horskej riečky umreli od strachu.
A tak nám fotografie a internet umožňujú zdieľať si zážitky, ktoré reálne nemôžeme mať.
Vďaka.