Nikto nebie koľko soli z toho vzišlo,

Aj keď nenáhle a pomaly to prišlo...

Koľko stromov preňu kmene zložilo,

No jej potoky sĺz to nevysušilo.

Koľko správ už napísaných zmizlo,

Koľko úsmeov na ceste k ústam zmrzlo.

Keď omotaná v naivite,

Trhá, viaže všetky nite,

Čo držali ich spolu obe

Jedno druhé hneď pri sebe.

Chce vrátiť čas,dva tri týždne nazad,

Keď už bolo badať,

Že niečo zvláštne sa deje

A to čo zatým príde ,slzami ju zleje.

Studenou vodou pravdy o vzťahu,

Ktorý ako malé dieťa vo výťahu,

 Stláčal gombíky a lietal...

hore, dole, hore, dole.

Zo začiatku len vyššie a vyššie čísla,

No potom prekážka prišla...

Ako keď dieťa ďalej nedočiahne,

 A hľadá oporu u iných,

nenájde, tak ide dole...

Stratí však tú krásu,

Pohľad zhora na mesta terasu,

Pohľad do očí vzdialene blízkych,

Čo pocit šialene silný,

Prebúdzajú u detí na poschodiach nízkych.

 Nastúpme ešte raz!

Prosím! a sľubujem,

Že dovolím ti stláčať tie gombíky

Na ktoré ledva vidím...

S tebou ale rada vyrastiem....

Prosím....nedovoľ aby rozdiel problém kládol...

 A náš výťah začal padať nadol...

PS:Zavolaj, napíš,objav sa pri dverách...

 Prosím ťa na nič nečakaj...

Ja postojím...

Úsmev na očiach,slza na perách

Ja postojím...

Len nás v ničote prosím nenechaj.