Ozveny prázdnych krokov na ulici života,
A v našich slovách len zradná ničota.
Spája nás niť útešných spomienok,
Čo nakreslili tie slávičie perá,
Ktorými si omotal moje sluchy.
A srdce orgán hluchý,
Len poslušne tlčie pre teba.
Len keby slzy mohli zmrznúť
A panenské lúky by rástli o ulicu ďalej
Keby férovo a načas kvitli maky,
Kebyže zakričím nalej!
A pod tvojimi rukami zmizli by moje muky.
Lenže ty netušíš kde skrývam čierne labute
Nevieš, že tichom znejú slová dlhšie
A ročné sviece sťaby zhasnuté
Bolia starším ohňom
Kvapkajú na neostré obrazy tvojej vône
A ja len pevnejšie zapichnem ihlu do vlastných rúk
S čiernou hudbou na perách sledujem čiernu náladu
Čo z prstov sa lieni
EKG asi doktor nevidel
Inak by mu neušiel ten šelest na ľavej chlopni
Ja už neutekám,
No ty v rytme tanga kostrbato hýbeš kvetmi v páse
Tak už si kopni!
Povedz mi , že viem! Hepyjend nie je pre dvoch...
Narážam do tvrdých stien, počujem len kroky,
A v pozadí čas bežiaci svoj 9 kilometrový okruh.
Comments
Pridať nový komentár
Papillon, bola by to krásna báseň, lenže:
1.výčitka : Občas sa rymuje a občas nie a to potom ako keby čitateľa motá, pretože mu to nedáva akýsi rytmus do ucha a predstavu. Čitateľ by si mal báseň, ktorú číta predstavovať, no nie je tam rytmus a predstav prírodu, keď nepočuješ šumenie lístí...
2.výčitka : Zo začiatku ako keby píšeš všeobecne ľudom, no od A srdce orgán hluchý,... ako keby píšeš o určitom človeku a na konci zase všeobecne a to zase vplýva na tú predstavu. A predstava je to 2 najpoctatnejšia vec v básni.
Pôsobivá mozaika obrazov, farieb, svetla a tieni, zvukov a citov. Zmätočná koláž, úlomky zrkadla, ktoré sa rozleteli, keď sa tvoj svet rozbil na márne kúsky. Dokonalo prenáša pocit človeka, ktorému práve rozpadol sa jeho život. Krásne.
Ďakujem ti ivka za konštruktívny komentár...
Som si samozrejme vedomá, že chýb rytmus...ale práve ten tam nemal byť...písala som to s pocitom že život nemá rytmus, že to nedáva zmysel, a preto mi prišlo netematické nejak tam silou mocou dávať rými...proste nech to je také ak oto cítim...že občas sa nám zdá že to klape(rým) a občas nie...:)
No a k tomu druhému...tak to je môj extra veľký problém číslo jedna...Snažím sa úž písať trošku neutrálnejšie, uvoľnenejšie a hlavne nie tak okato namierene na jednu určitú osobu, ale píšem keď som smutná a niečo ma trápi(no a tu sa viac hodí niekto ma trápi) vždy sa snažím už naozaj začať všeobecne ale nevydrží mi to...ale taktiež by sa to dalo považovať za niť obsahovú....išla som po ulici a myslela na to ako mi je...našla som prečo a čo ma máta...ale snažím sa všemožne presvedčiť hlavne samu seba že to už nie je jeho/náš problém...
Takže tak, nechcem aby to vyznelo ako prudká argumentácia voči tvojmu dobre mierenému príspevku...len také malé ozrejmenie :) Ešte raz Ďakujem.
Nemáš začo ďakovať :). Okomentovala som to iba tak ako som ja tú báseň cítila a keďže nie som super básnik nemusia to tak cítiť aj iní ľudia. :) A nevyzerá tvoj komentár ako prudká argumentácia :)
A keď sa zamyslím, čo si písala o tom rýme, že si chcela, aby to tak vyzeralo, tak v jednom prípade máš pravdu, že keď si to prečítaš ešte raz a už vieš ako to malo vyznieť, tak ti to sedí, ale musíš brať ohlad aj na čitateľov, pretože tí nevedia ako to má posobiť.
No aj napriek týmto podľa mňa chýb si dala skvele najomvo ako asi vyzerá život.