Príbeh bez začiatku a konca.
Príbeh bez pointy a srdca.
Príbeh jedného zlomeného chodca.
Kráčajúc po zimných chodníkoch, drkotajúc zubami bol vďačný.
Za akékoľvek pohrúženie sa
do seba samého.
Čítal mená na pomníkoch a podvedome ukladal písmená
do toho jedného.
Toľko pripomienok.
V scientistickej nálade túžil obhadzovať svet malvicami.
A spájať ľudí do rodostromu.
Spešne blúdil ulicami a hľadal
čím zasýtiť
svoje myšlienky.
Sľúbil si, uzavrieť ich do jednej.
No za najbližším rohom,
sa jeho bútľavá vŕba musí naplniť bulimickými slovami.
Zveriť. Zdôveriť. Uveriť.
Príde domov. Izba, čo ťažko ju nazvať domovom.
V prítmí opadaných stromov, poškuľuje stigmamy po stenách.
Cyankálie pocitov a ozvena múzy. Zatvor!
„ zatvor! prievan ma mrazí až do kosti,
a ja som nebola stvorená z tvojho rebra,
inak by si cítil, že tvoríš moje vnútro.“
Zamrazí ho.
Chodec sa stáva čitateľom.
Múza sa stáva činiteľom.
Obaja sa ženú za spasiteľom,
svojich nálad.
Má podmanivý úsmev, zelený čaj a číslo svojich topánok.
Zaleje čaj, zahreje úsmevom a vyvlečie šnúrky.
Pevným uzlom spúta sny.
Slovami niekoho rozbásni
a sladko odíde.
Potichu.
V jarnom snehu nechá hlboké brázdy.
A číslo svojich topánok.
Toľko pripomienok.
Od ďalšieho dňa začal piť kávu.
No horko chutia večerné slová, keď ich ráno zapíja kávou bez cukru.
Chcelo by to antigén emócií.
Čitateľ míňal nové dni,
nové hniezda spomienok.
Už nikdy nebude piť čaj,
keď tak, len čierny.
Nočný. Večerný. Melancholický. Alkoholický. Pragmatický. Realistický.
Vzdal sa prechádzok po pomníkoch.
Nechce pripomínať.
Keby len nezacítil tú podmanivú vôňu zeleného čaju...
Comments
Pridať nový komentár
redižované...predsalen som tomu dala tvar, ktorý som tomu dala podvedome...tak ako sa pýtalo...:)
zaujímavý pokus :) musím uznať, krásne myšlienky. no nie je jasné, či ide o báseň alebo skôr o nejaký súvislejší text. príde mi to ako omyl, že si nasúkala vetu za vetou, pričom sú tam zavše rými. iste, aj to je štýl, ale ja si myslím, že lepšie by to vyznelo, keby si to trošku rozsekala... možno aj ako báseň. alebo aspoň do odsekov, do pár riadkov pod seba, chápeš :) lebo takto sa to celé zlieva, čo spôsobuje, že tie krásne momenty človeku unikajú a je to veľká škoda, pretože každá veta stojí za to ;)
ďakujem. :) Za konštruktívnu kritiku...Beriem na vedomie a skúsim sa s tým trošku poihrať. :) Sama som nevedela, či to text má byť. Alebo čo. :) Vyčkám si na tvorivú chvíľu a poupravím to :).
ďakujem :) ešte raz. :)
neviem písať také tie prózoidné veci...ale myšlienky chceli takto...:)