-Ľúbi, neľúbi. Ľúbi, neľúbi...

-Čo to robíš?

-To si o tom ešte naozaj nepočul?

Hľadela som do usmievavej tváre ružovolíceho chlapca, ktorý bol so mnou.

-Jasné že poznám. Ale nebolo by to lepšie s margarétou?

Váhavo som pozrela na odviate lupene slnečnice, ktoré vyzerali ako jemné motýlie krídla plápolajúce vetrom.

-Ani nie. Aj tak je pestrejšia ako margaréta. A láska predsa taká má byť. Nemyslíš?

Pokrčil plecami a otočil sa smerom k múru.

-Čo to robíš?

-Skúšam, či sa nedá hlavou prebiť múr.

V zapadajúcom slnku sa mu zaleskli oči.

Pokrútila som nad ním hlavou.

-Tak poď....

Povedal a ťahal ma za ruku preč.

-Myslíš že je to pravda?

-Čo?

-No to...

Kývol hlavou k mojej ruke a kvetu v nej.

-Aj tak je to hlúposť. Vždy ti predsa vyjde iná možnosť.

-Ani nie.... Ľúbi, ľúbi, ľúbi, ľúbi....

Pokračovala som.

-Takto mám istotu že nie. Usmiala som sa.

-Tebe už ide na mozog tá čierna farba.

-Myslíš?

Zahodila som slnečnicu do potoka, ktorý ju unášal ako ráno unáša sny.

-Tak ľúbi alebo neľúbi.

-No jasné že ma ľúbi.

Z očí sa mu dala vyčítať tá otázka, aj keď by sa ju určite nespýtal.

-Ale nato nepotrebujem ani slnečnicu ani margarétu. Dodala som.

-Tak načo to robíš?

-Nemáš žiadnu fantáziu.

-Myslíš?

Chytil ma za ruku. Sadli sme si na už vychladnutý trávnik. Ľahol si , vystrel ruku k nebu a povedal.

-Vyber si hviezdu.

-A načo?

-Len si ju vyber.

-Tak tá hneď nad nami.

-Ukázal na ňu.

-Ľúbi, neľúbi. Ľúbi, neľúbi.

Postupne ukazoval na prvé hviezdy na oblohe.

Má to zmysel? Aj tak ti vyjde vždy iná možnosť. Citovala som jeho slová.

-Ale má pre každú hviezdu zvlášť. Veď láska je väčšia ako vesmír a žiarivejšia ako všetky hviezdy dokopy.

-Ale veď to ti bude trvať večnosť...

-Tak použijem fantáziu.

-A ľúbi alebo neľúbi?

- To teda neviem. Musel by som sa na to opýtať teba.

Pozrel na mňa ustráchaným pohľadom.

-Myslíš že to takto bude dobre?

Odmlčal sa...

-Keď nechceš, ja to ...

-Nie... tak som to nemyslela.  Len sa bojím.

-A čoho?

-Rozlúčky. Bojím sa že sa raz rozídeme, a ja už nikdy nebudem chcieť vidieť tvoju tvár.

-Tak toho sa neboj.

Usmial sa a chytil ma za ruku.

-Nebojím. Pozrela som do neba plného hviezd a prosila som ho, aby toto nikdy nedopustilo.

Postavila som sa lebo mi začala byť zima. Chytila som ho za ruku a ťahala preč.

-Ja už musím ísť. Povedala som. vtisla som mu na líce veľký bozk a utekala som preč.

-Počkaj!

Zakričal... Hlas mal zvláštne zastretý a zmohol sa len na... M... mám ťa rád.

Usmiala som sa na neho a odkráčala.

-Cŕn-cŕn... Zazvonil mi v noci telefón.

-Haló?

-Ahoj... Chcem ti len povedať, že ťa mám fakt rád.

-Ale veď ja to viem...

-Som rád... Ja len že som ti to chcel povedať ešte pred tým....

-Pred čím?

-Pred tým... n... než si ľahnem s...spať.

-Stalo sa niečo?

-A prečo by sa malo?

-Len tak... teda dobrú noc.

-Dobrú. A mám ťa rád.

V telefóne bolo počuť už iba tiché húkanie.

Zavrela som oči a zaspala som...

Na druhý deň hneď ráno som sa prebudila do spevu vtákov a vône nového dňa.

Tešila som sa na tento deň. Bola som to najšťastnejšie dievča na svete.

Chcela som volať svojej láske... Chcela som mu povedať že ho ľúbim a nechcem ho nikdy v živote opustiť. Že chcem byť iba s ním.

No volať som nikam nemusela...

-Poď, ideme.

Chytila ma mama za ruku a ťahala preč. Nastúpila som do auta a viezla som sa... Smerom k nemocnici... Na moje otázky kam ideme som nedostala odpoveď.

Bola som ako malé dieťa... Mama ma ťahala hore po schodoch... až na štvrté poschodie...

-Tak choď. Zastala pred jednou izbou.

-Ale prečo? Kam?

-Len choď. Vošla som do izby. A na posteli...

-Čo tu robíš? Prekvapene som sa spýtala môjho chlapca ležiaceho na posteli.

-Chcel som ešte vidieť nebo...

-Nechápala som.

-Prepáč... Som taký sebecký. Ja... umieram.. dnes ma odpájajú. A ja zomriem.

-Ale prečo? Nebránila som sa slzám.

-Nepovedal som ti ... To...? Pokrútila som hlavou a snažila som sa skryť svoje slzy.

-Ja... mám rakovinu. A dnes ... ma odpoja... zomriem... A chcel som sa ešte naposledy pozrieť do tvojich očí a zapamätať si, ako vyzerá raj.... aby som ho mohol ľahšie nájsť.

-Ale...

-Prepáč. V očiach sa mu zaleskli slzy.

-Veď ja sa na teba nehnevám. Ja ťa predsa .... ľúbim.

Chytila som mu ruku... nechcela som aby bol sám.

Usmial sa na mňa. Aj ja ťa ľúbim... Tak veľmi som si to želal... Teraz už môžem ísť.

-Slečna... prosím vás opustite izbu...

Pokrútila som hlavou...

-Nie, ja nechcem... Chcem tu s ním ostať... Až d- do konca... A prečo vravím do konca?

Veď to predsa n- nie je možné. Nemôžete ho tu len tak nechať. Veď... To sa dá liečiť.

Prosím nechajte ju tu... so mnou

Odišla... Do izby vošla aj najbližšia rodina... Držala som ho za ruku... A cítila som, ako zovretie päste povoľuje...

Pozrela som mu do očí. Odrážali sa mu v nich tie slová. Ktoré som pochopila.

 

Hlavu som otočila smerom k hviezdam, a povedala som...

- Tak veľmi som vás prosila... A teraz sa predo mnou skrývate?

Sedela som v nemocničnej izbe, a hľadela hore do steny.

-Máte pravdu... Bála som sa že ho už nebudem chcieť vidieť... Teraz ho už nikdy neuvidím...

Asi to bolo to posolstvo, ktoré som mala pochopiť skôr...

Že láska je krásna, pokiaľ sú na ňu dvaja... Ale keď jeden z nich odíde, ešte to neznamená, že to nie je láska....