S jeho smrťou zomrelo jej srdce i duša. Už necítila nič, iba tpkosť a vinu,
ktorá jej rozožierala vnútro. Stále v sebe počula ten neutíchajúci hlas:
„Ty si ho zabila....“ Stále si predstavovala ten osudný deň, keď jej povedal,
že už nemá prečo žiť, keď stratil jej lásku. Predstavovala si, ako
s bolesťou v srdci vychádza na mólo, s očami plnými zradenej
lásky a s trpkou bolesťou v srdci. Skočil z toho móla, kde sa
niekedy zvykli v tichosti prechádzať, keď sa rozprávali iba ich duše
s nemou radosťou. Keď sa vnáral pod hladinu, poslednú myšlienku iste venoval
jej a tej krásnej láske, čo bola medzi nimi. „Aká bolesť mohla dohnať toho
silného človeka k takému skutku?, pýlala sa sama seba. „Ako som mu mohla
tak ublížiť?“ Nevedela si predstaviť, ako bude pokračovať jej život. Keď ho
videla v tmavej rakve, so zloženými rukami, predstavovala si ako tá bledá
ruka kedysi spočívala na nej, ako ju ňou hladil po vlasoch a ako mu potom
pobozkala každý prst so stvrdnutou kožou. Milovala jeho ruky, milovala tú kožu,
ktorá ju škriabala, keď sa jej dotýkal. A teraz sú jeho ruky zložené
a už nikdy nebude môcť pobozkať jeho prsty... Už nikdy nepohladí jeho tvár a nebude mu
prstami vyrovnávať vrásky. Jeho tvár sa teraz bledo vynímala uprostred kvetov
a čierny oblek jej pridával mŕtvolný nádych. Keď dvíhali jeho rakvu, bolo
vidieť, ako im je ťažká. Tak rada by teraz pocítila ťažobu jeho tela! Bol celým
jej životom, teraz si tým bola istá. Opantával jej myseľ a už si nevedela
predstaviť, že na neho niekedy prestane myslieť, čo len na malú chvíľku. Bol
lúčom svetla, ktorý preťal temnotu v jej živote a ktorý jej priniesol
šťastie. Len s ním sa mohla slobodne smiať a cítiť radosť zo života.
No teraz je mŕtvy a s ním aj jej život. Chcela sa za ním vrhnúť do
nežnej náruče smrti, privinúť si tvár na jej krutú hruď a nájsť pokoj. Tú
bolesť už nemohla ďalej zniesť. Keby ju mohli zasypať zemou spolu s ním...
Ostala by pri ňom a chránila ho pred všetkým, čo by ho mohlo raniť. Už by
nikomu nedovolila aby mu ublížil. Ochraňovala by ho ako svoj jediný poklad, na
nej už nezáležalo, chcela by chrániť len jeho pred všetkým zlým. No na to už
stratila nárok. Teraz nad ním vládne nemilosrdná smrť, ktorá ho nikdy nepustí
zo svojich pazúrov. Tak strašne by ho ešte raz chcela vidieť živého, chcela by
vidieť, ako k nej kráča, s úsmevom na perách, ako ju objíma
a zasypáva bozkami. Tie silné ruky, čo ju dvíhali do výšky teraz tak
meravo ležia v tmavom hrobe. Keby tak mohol vstať a svojou silou
preťať tú drevenú hrobku, predrať sa hlinou a odsunúť ťažký mramor...
skríknuť: „Žijem, lebo ona ma miluje!“ Tak strašne mu teraz chcela povedať ako
veľmi ho ľúbi a že nikdy ho neopustí tak, ako mu to zvykla vravievať kým
žil... Prečo mu to len nepovedala vtedy, keď bol na pokraji zúfalstva, prečo sa
o neho nebála vtedy keď ho opustila? Vtedy dúfala len v to, že mu
svojimi slovami aspoň trochu ublížila a neuvedomila si, ako strašnu mu na
nej záležalo. Chcela, aby jej to teraz vyčítal, aby jej vrátil tú krutosť,
hocičo, len nech žije! Ako to len mohla spraviť? Dieťa, ktoré omylom zabilo
svoju matku by sa nemohlo viac trápiť ako ona. Najviac ju trápilo, akú bolesť
musel prežívať vo chvíli svojej smrti. Zabila nielen jeho, ale s ním aj
seba. Niekedy, keď sa zobudila a v mysli jej ešte kolísal sen, zdalo sa
jej, akoby cítila na svojom tele jeho ťažkú ruku, akoby jej jeho teplý
a milujúci dych ovieval tvár... No keď precitla, zdesila sa tej hrôzy, tej
nočnej mory, ktorá sa nechcela premeniť na sen. Chcela by odhrnúť zem, ktorá ho
prikrýva, preťať ten jeho temný príbytok a chytiť mu jeho dlane, zohriať
ich vo svojich, aby znovu boli také teplé ako kedysi. Chcela mu pohladiť tvár
a vtisnúť bozk na viečka, privinúť sa k nemu a položiť hlavu na jeho
ramená ako to robievala nespočetne veľa krát. No potom by sa zdesila, keby sa
v jeho rukách neudržalo teplo a keby nevyšiel dych z milovaných
pier... Možno by sa vtedy k nemu privinula ešte bližšie a dúfala, že
ten chlad prejde aj do nej a že tam zomrie spolu s ním a už by
ich nedokázalo nič od seba oddeliť.
Viac o autorovi
Všetky príspevky od autora
Bol už neskorý večer a bolo pochmúrne počasie, vietor nezbedne rozfukoval dažďové kvapky na všetky strany. Kráčali bez slova k jej domu, šiel ju odprevadiť, keďže už bolo neskoro. Keď prišli k dverám, vrátila mu kabát, ktorý jej požičal a poďakovala za odprevadenie. "Hm, a čo za to?", spýtal sa…
Keby som tak mohla veriť tomu,
čo mi srdce šepká,
že v jeho očiach som ja tá jediná...
Ja vidieť a počuť ťa chcem
a povedať ti, ako veľmi si zasiahol do môjho srdca.
Nepoznám lásku, no poznám teba...
Ja cítim ako starnem,
každou hodinou, každou minútou
a ty zostávaš mladý…
Chcela by som byť hviezdou na nebi
a žiariť za pokojných letných nocí
pozerať sa z výšky na ľudí
a usmievať sa nad ich starosťami
a necítiť nič, nemyslieť na nič
len pozorovať a s úsmevom hľadieť
ako prežívajú svoj smútok
ktorý neznamená nič vo večnosti
nemyslieť na nič
len…
S jeho smrťou zomrelo jej srdce i duša. Už necítila nič, iba tpkosť a vinu,
ktorá jej rozožierala vnútro. Stále v sebe počula ten neutíchajúci hlas:
„Ty si ho zabila....“ Stále si predstavovala ten osudný deň, keď jej povedal,
že už nemá prečo žiť, keď stratil jej lásku. Predstavovala si, ako
s …
Príspevky, ktoré by sa vám mohli páčiť
Kontakt
(Pilot 369 - trailer; sci-fi triler už v predaji)
„Misia pokračuje ďalej podľa plánu. Nadviaž kontakt!" stručná a jasná správa na holograme mi dáva najavo, čo mám robiť. Zasúvam polykryštalickú bariéru do podlahy riadiacej paluby a odkrývam celý priestor sekcie gravitačného reaktora.…
Sedím v byte s rukami na počítači
a zdieľam s Tebou naše city
Si moja Amerika. – Ja Tvoj New Yor City.
Rozmýšľam, v hlave si robím inventár myšlienok,
čírych a čistých ako živá voda,
Nadýchneš sa, zo studne túžiš piť.
Nad zemou oblohou nesie sa mesiac,
Ten večný gondolier a hviezdy…
Časová porucha
(Pilot 369 - trailer; sci-fi triler už v predaji)
Potom, ako bol predposledný prorok z Abrahámovej pokrvnej línie [1], Ježiš Kristus, na základe rozsudku rímskeho prefekta Piláta Pontského, popravený na kríži, musela jeho jediná ženská spoločníčka, Mária Magdaléna, opustiť spolu s…
V roku 2019 som sa rozprával s niekoľkými učiteľmi a učiteľkami o ich ceste k tomuto povolaniu. Som veľmi rád, že ich osobne poznám a rešpektujem ako profesionálov vo svojom povolaní. Hovorili sme o viacerých témach. Pevne verím, že čo sa nevošlo do mojich blogov, si budete môcť prečítať v knižke,…
Šťastie zvláštne to slovíčko. Čo pre mňa znamená šťastie? Šťastie je mať milujúcu rodinu, byť zdravý, mať pocit bezpečia, venovať sa záľubám ktoré mňa bavia a duševne napĺňajú, mať pár pravých kamarátov a mať kde bývať toto je moje ,,gro“ čo si pod šťastím predstavujem. Viacerí ľudia šťastie…
S Hankou som sa rozprával v príjemnom prostredí kaviarne, ktorá je súčasťou kníhkupectva. Vždy ma udivovalo s akou pokorou a zároveň hrdosťou hovorí o tom, čo sa deje u nej v triede.
Hanka: „Som zvedavá o čom bude ten rozhovor. Ja som úplne normálny človek. Myslím si, že neviem povedať niečo…
Comments
Pridať nový komentár