Keby som tak mohla veriť tomu,

čo mi srdce šepká,

že v jeho očiach som ja tá jediná...

Ja vidieť a počuť ťa chcem

a povedať ti, ako veľmi si zasiahol do môjho srdca.

Nepoznám lásku, no poznám teba...

Ja cítim ako starnem,

každou hodinou, každou minútou

a ty zostávaš mladý,

tak príliš mladý pre mňa...

No láska nepozná hraníc času,

láska je čistá ako najčistejšia voda

z najčistejšej studne,

prameň života, čo uhasí náš smäd a túžbu.

Načo sa človek učí o láske,

keď svoju nesmie prežiť,

načo o nej musí vedieť,

keď zo svojej studne nenapije sa nikdy...

Prečo Pán dal nám údel bez lásky žiť,

bez jej sladkých i trpkých dúšov?

Prečo nás trápi, modruje?

Ó, Pane, radšej zatvor mi oči,

zakri uši, keď mám smäd

a Ty stále nedáš sa mi napiť.

Ako zaplním tú túžbu v mojom srdci,

keď nemám nádej veriť na tvoju lásku!

Kto ma prikryje, keď mi bude zima,

kto ma pohladí, keď slzy mi budú zmáčať tvár,

keď ty budeš tak ďaleko

a žiadnu nádej v srdci nebudem mať.

Kde sú tvoje ramená, tvoje oči, čo liečiť dokážu,

kde tvoj úsmev, čo chmáry odoženie

a dovolí slnku ožiariť mi tvár?

Prečo čas tak krutý je

a neustále odratúva si svoju daň?

Pane, ja ti verím, že nenecháš ma spadnúť,

ja Ti dôverujem, Pane, že zachrániš ma.

Ja zabudnem na čas a nechám sa unášať do neznámych krajín,

kde nevstúpila ešte ľudská noha, iba spev duší.

Môže to byť skutočné?

Či je to znova iba sen,

čo zarmútil mi myšlienky

a bez účinku odpláva len?