Na korčuliach sa cítila slobodná.
Pravá noha, vietor rozvial vlasy, v ušiach hudba zo slúchadiel.
Ľavá noha, slnko hrialo, vánok chladil.
Radosť z pohybu, z hudby, z pekného dňa a z voľnosti, ktorú jej dávali malé kolieska, naberajúce rýchlosť. Plávala voňavým vzduchom, tancovala, letela. Rýchlejšie a rýchlejšie, širokou asfaltkou medzi stromami, ktoré vytvárali na ceste vysoké tiene. Čím bola rýchlejšia, tým rýchlejšie slnko prebleskovalo pomedzi zelené listy. Roztiahla ruky a tvár nastavila prúdiacemu vzduchu.
Ťažké pružiny, ktoré väznili jej žili sa pomaly uvoľňovali a bezbolestne vyletovali končekmi prstov. Na okamih privrela oči a vychutnávala. Usmiala sa. Cítila sa ľahšia. Z pľúc sa odlepilo drôtené pletivo. Hrozivo sa vztýčilo pred ňou. Prikrčila sa, pletivo jej preletelo ponad hlavu a dopadlo na cestu, kde sa s hrmotom prevaľovalo. Zhlboka sa nadýchla. Cez vejúce vlasy a cez pokožku vychádzali z jej tela všetky malé kovové časti, všetky matky a klince, ktoré ju tlačili v hlave, v hrudi a v bruchu a ostávali za ňou.
Uháňala ďalej a ďalej.
Vošla do centra. Na ceste bolo málo áut. Ak nejaké stretla, zoširoka ju obišlo. Aj tak vždy radšej spomalila a prestala striedať nohy. Spojila ich a natlačila sa na okraj cesty. Na chodníku stála žena s dlhými svetlými vlasmi. Nakláňala sa nad kočíkom, z ktorého sa ozýval plač. Tvár mala pokojnú. Trochu ustarostenú, no pokojnú. Z obchodu vyšiel starý šedivý pán a v trasúcej sa dlani niesol výdavok. Zastavil sa a prepočítaval. Keď prefrčala okolo neho, zodvihol hlavu. V očiach mal zmätok. Otočila sa za ním. Pomaly sa vracal späť do obchodu a čosi šomral. Za vysokou bránou zúrivo štekal pes.

Je jedno prečo ich tam stretla. Nie je podstatné, akou náhodou sa ona prevážala po tejto ulici, práve vo  chvíli, keď vysoký muž, s hladko oholenou tvárou prechádzal spolu s tmavookou slečnou od zmrzlinového stánku k autu. Mladí jarní zaľúbenci. Smiali sa a mali oči len pre seba. V jednej ruke zmrzlinu, v jednej toho druhého.
Faktom je, že tam nemal byť ani jeden z nich a predsa sa tam stretli. Ona ich zbadala, oni ju nie. Boli tam spolu. Nič iné nevideli.
Nedokázala tak rýchlo zabrzdiť. Nevedela na mieste zastaviť, no chcela sa na nich ešte raz pozrieť a tak sa otočila. Musela znovu vidieť ich šťastné tváre, vypovedajúce bez slov, v tento krásny slnečný deň a tým možno zdieľať ich radosť. Chcela sa vžiť do tej slečny a skúsiť cítiť lásku toho muža.
Pravou nohou sa príliš priblížila k prašnému okraju cesty a korčuľa sa šmykla. Snažila sa udržať rovnováhu. Ruky jej vyleteli do vzduchu a vytrhli slúchadlá z uší. Malé kamienky pri krajnici boli husto sypané. Uvedomila si, že pádu sa nevyhne. Natiahla ruky pred seba. Šmýkala sa holým telom po drsnej ceste a necítila vôbec nič. Videla dlane, ktoré šúchajú asfalt pred ňou. Videla tieň na ceste, smiešne skrútený, ktorý nedokáže zastaviť a letí, letí vpred, tesne pred ňou, tesne pod ňou. Energia tela ju hnala ďalej napriek tomu, že už dávno chcela zastaviť. Spomenula si na ženu s kočíkom. Ktovie, či musela dieťa vybrať von a utíšiť ho v náručí, alebo sa mu stačilo len prihovoriť. Rýchlo sa približovala k plytkému betónovému jarku a nedokázala ovládnuť žiadnu časť tela, aby pribrzdila. Vletela do jarku a ostala ležať. Až teraz zacítila pálenie. Neznesiteľné pálenie na dlaniach, na predlaktiach, na kolenách a na ľavom stehne.

Ležala ohromená bolesťou. Premýšľala nad tým, ako sa k nej teraz ľudia zbehnú. Neďaleko je predsa tá žena s kočíkom a možno aj ten pán, ktorému málo vydali. Snáď už vyšiel z obchodu, hodil mince do vrecka a videl, čo sa stalo. Určite pribehne aj jej manžel a uvidí ju celú krvavú. Zakričí: „Zavolajte sanitku!“ Odstrčí svoju milenku, ktorej z rúk vypadne zmrzlina a povie jej: „Prepáč, ale toto je moja žena. Žena, ktorú milujem a ona ma teraz potrebuje. A bol som hlupák, že som ju klamal. Teraz a už toľko krát. Neuvedomil som si, že je zraniteľná.“ Kľakne si k nej, zodvihne ju na ruky a odnesie ju niekam, kde jej povie, že bol blázon, keď si myslel, že sa jej nikdy nemôže nič stať a vždy bude naňho čakať s uvarenou večerou v upratanom byte. Povie jej, že je mu ľúto, čo sa stalo a že ju chce chrániť a byť s ňou. Ležala a čakala.
Zodvihla hlavu, aby videla, ako k nej beží.
Zbadala už len jeho auto. Naštartovalo a pomaly odišlo. Vôbec si ju nevšimol. Pokojne lízal zmrzlinu a usadil milenku na predné sedadlo. Nevidel, nepočul a necítil, že sa niečo stalo.  
Položila hlavu späť na chladný betón.
Napadlo jej, že tam umrie.
Že jej muž si všetko uvedomí, až keď bude mŕtva. Zavrela oči. Mesto bolo tiché, nikto k nej neprišiel. Po chvíli sa posadila. Vyzula si korčule. Bola krvavá, špinavá a zlomená. Sedela pri ceste a nevládala. Autá ju obchádzali, ľudia v nich si šepkali a krútili hlavami.
Nakoniec vstala a pomaly, v ponožkách, so sklonenou hlavou krivkala späť a znovu zbierala všetko to železo, ktoré po nej ostalo na ceste. Zdalo sa, že jeden človek nemôže toľko uniesť. A predsa. Bolo treba vrátiť sa do reality. Navariť večeru a upratať.