Milan sa zadíval do Ivety. Chodili spolu vlakom do Bratislavy. On cestoval do práce a ona do školy. Z každodenného pozorovania a počúvania vedel, že študuje literatúru. Rozhodol sa, že sa poradí s kamarátom Vilom, ako lapiť takú veveričku.

„Chcel by som jej napísať báseň."

„Kokos, ty si v puberte?"

„Ale šak by to mohla oceniť, keď také oné študuje."

„Já by som do toho neišel."

„Tak pojdem do knižnice a nečo tam odpíšem."

„Sa preber, keď sa o tom učí, tak to asi spozná, né?"

„Jáj."

„Víš čo? Snaha sa cení. Skús nečo naškrabat, ja zistím na internete ňáké nové trendy a prekonzultujeme."

„Sedí vec."

Milan sa týždeň moril s veršami a rýmami. Báseň čítal naposledy na základnej škole a aj to len tak na pol oka. Čo si pamätal bolo, že sa básne rýmujú a že sa v nich môžu používať nezvyčajné tvary slov. Na svoj výtvor bol hrdý.

„No čo máš, chlape?"

„Vilko, budeš kukat."

„No daj."

„Keď ťa zbadám vo vlaku,

zachvejem sa od laku.

Pozerám jak každý deň,

krásnejšia si ako sen.

Keď sa na mňa usmeješ,

moje srdce zahreješ.

Sladkejšia si ako med

Kollárova 25."

„Ukáž to? Milan, to čo je, že Kollárova 25?"

„Moja adresa."

„Tebe už kompletne straší vo veži? To načo?"

 „No chcel som tam dať jako svoj telefón, ale skús nájsť rým na 0903 67..."

„To je celé zle. Počúvaj, ja som si našiel takú stránku, kde jako mladí umelci píšu básničky. K tomu tam sú aj také komentáre a tam som sa nečo dozvedel. Dneska už sa básničky vóbec nemusia rýmovať."

„Čo?"

„No fakt, keď sa to rýmuje, je to nemoderné."

„Aha."

„A keď niečo napíšeš priamo, to též neni dobré. Musíš to jakoby tak zaobalit a nedopovedat a ešte je dobré dávat tam také malé nezmysly."

„Ale to já nechápem."

„Počúvaj, napríklad keď chceš napísať, že jako nekomu nečo hovoríš, tak tam dáš, že šepkám tvojmu oku. Dobré, né?"

„Jáj, tak keď ja chcem napísať, že na ňu rád pozerám, dám tam napríklad, že dívam sa ti do nosa?"

„Ty si hňup. Víš čo? Nechaj to tak. Ja ti skúsim nečo vymyslet sám, ty na to nemáš hlavu."

Vilo veľa čítal a premýšľal a postupne zisťoval, že v sebe nachádza skryté vlohy. Na druhý deň priniesol Milanovi papier, na ktorom bolo napísané:

spomienkou na teba

medzi prstami

okorením ráno

smiem dúfať?

Milan sa krútil a vykrúcal, až Vilovi povedal, že to skúsi radšej inak. Dostal totiž asi jeden z najlepších nápadov v živote. Požičal si od šéfa bavorák a prišiel s ním na vlakovú stanicu. Keď prechádzal popri Ivete, stiahol okienko a bez ohľadu na to, čo povedal, Iveta hneď pocítila príval citu a ochotne sa nechala zviesť.