Spisovatelia to majú zdanlivo ľahké. Múza im pošepká, čo majú napísať, zatiaľ čo iným nie a preto môžu písať a iní nie. Málokto si uvedomuje druhú stránku veci: že návod na to, kedy a kde sa majú literárne diela písať, už múza neposlala. Tu prichádza na rad autorova vynaliezavosť a jeho schopnosť boja s nepriaznivými okolnosťami. Prečo? Pretože keď okrem autora bývajú v dvojizbovom byte traja ďalší ľudia a mačka, začína byť ústredným problémom nájsť si na písanie ten správny časopriestor. A keď sa ten počet osôb zvýši na štyri, z toho dve malé decká, začína to už byť priam na zúfanie. 

Kde a kedy písať? Nad touto otázkou som si lámala hlavu už od čias základnej školy, od chvíle, čo som začala pociťovať potrebu písať príbehy spadajúce do kategórie 100+ strán. O vlastnej izbe som vtedy mohla len snívať. Zdieľala som izbu s mladším bratom, ktorý dostával hysterické záchvaty vždy, keď som sa pokúsila vypnúť televízor alebo ho aspoň stíšiť. Do druhej izby sa veľmi nesmelo ani chodiť, nie to ešte v nej písať. A v kuchyni neustále niekto bol, varil, umýval riad a samozrejme za zvuku hučiaceho rádia. Tak kde si môže človek sadnúť s perom? V kúpelni? V špajzi? V chladničke? V mikrovlnke? O mnoho rokov neskôr mi jeden kamarát povedal, že to rieši jednoducho. On vraj chodí písavať do prírody. Tak som túto možnosť vyskúšala. Už po prvom pokuse som však prišla na to, že on zrejme chodieva do nejakej inej prírody ako ja. Do takej, kde nie je hmyz a iné článkonožce. Akonáhle si totiž človek sadne do trávy a chce sa venovať vznešeným myšlienkam, zaútočia na neho desiatky týchto príšeriek s cieľom piť mu krv – prenesene aj doslova. Alebo mu aspoň poletovať okolo hlavy s charakteristickým bzzzz. Nie, v prírode sa nedá sústrediť o nič lepšie ako doma. 

Nemenej problémov je s nájdením času na písanie. Jeden otrepaný vtip hovorí, že každá cigareta skráti život o dve minúty, každá fľaša rumu o tri minúty a každá pracovná doba o osem hodín. Mne život neskracovala pracovná doba, ale škola. No čo s takto skráteným dňom? Navyše, keď aj nie ste v škole, vaši rodičia zastávajú názor, že by ste sa mali pripravovať do školy, bez štipky pochopenia pre vznešené ciele. Jedinou formou úspechu a postupu v očiach vašich rodičov sú dobré výsledky v škole. Ako ich presvedčíte s takým postojom? Navyše, človek by sa rád aj občas najedol, napil, vyspal, udržiaval svoje webstránky a zabavil. Že sa mám zabaviť písaním? Prosím vás, ak ste schopní tvrdiť niečo také, tak vidno, že nepíšete. Len málo činností je viac náročných na nervy, sústredenie a energiu, ako písanie. Potom sa k tomu pridá ešte žehlenie, umývanie riadu a kadejaké hlúpe výmysly zo školy ako napríklad seminárka o pätnástich stranách či herbár o dvesto rastlinách a zistíte, že deň má akosi primálo hodín aj na to, aby ste splnili to, čo od vás vyžadujú druhí, nie ešte to, čo od seba vyžadujete sami. Neviem si predstaviť, ako dokáže písať niekto, kto musí pritom udržiavať partnerský vzťah, alebo má – božechráň – dieťa. 

No a keď konečne prídu prázdniny alebo aspoň víkend a vám sa mimoriadne šťastnou náhodou podarí zbaviť väčšiny rušivých elementov (tzn. rodiny), zistíte, že čert nikdy nespí. Alebo skôr, že ujo Murphy nikdy nespí. Jeho zákony fungujú so železnou platnosťou. Celí šťastní zabuchnete dvere za rodičmi odchádzajúcimi na víkend na nejakú akciu a v tom momente si niekto z mestskej správy povie, že je pravý čas kosiť trávniky okolo vášho domu. Nesmierne hlasité vŕŕŕŕŕŕ sa šíri k vašim oknám od rána do večera deň čo deň začiatkom leta a vy sedíte pred  prázdnou stránkou vo Worde a šklbete si vlasy. Keď náhodou utíchne kosačka, tak si susedia nad vami, pod vami alebo okolo vás povedia, že je akurát teraz musia prestavovať byt. Hodinu za hodinou, deň za dňom sa celým panelákom rozliehajú zvuky vysekávania podláh a vŕtačky, až sa steny otriasajú. Potom príde zima, utíchnu kosačky i vŕtačky a vy si myslíte, že máte konečne vyhraté. Omyl! Keď sa vyčerpajú všetky možnosti vyrušovania z vášho okolia, prídu nejaké vnútorné vplyvy. Hnačka, zápcha, žalúdočné kŕče, nachladnutie. Možno je to už z tých nervov. Rodičia sa ma pýtajú, na čo teda píšem, keď som taká vystresovaná z toho, že nemám kde a kedy písať. Na toto by im však vedel dobre odpovedať výrok uja Edisona: „Žijem len vtedy, keď tvorím. Keď netvorím, tak iba živorím.“ 

Asi by som sa mala porozhliadať po vlastnom byte. Najlepšie na nejakom opustenom ostrove tisíc kilometrov od pevniny, aby sa tam nedostali motorové člny, čo je námorná obdoba kosačiek na trávnik.  

Odtláčam od notebooku ročnú sestru, ktorá mi chce silou-mocou tiež niečo napísať a celá vyčerpaná zakončujem tieto riadky.

Tento článok je z kategórie

Viac podobných článkov nájdete tu.