Cesta k životu

 

  Pozemský rok: 2210

  Poloha: P149

 

„Ahoj Jack. Počul som, že ťa povýšili. Takže z teba je teraz kapitán!? Dúfam, že odo mňa nebudeš vyžadovať aby som ti salutoval a oslovoval ťa pane!“ S úsmevom na tvári neskrýval svoju radosť. Volal sa Vasilij, nižší chlapík rovnako starý ako Jack, na hlave mu svietili hrdzavé vlasy,  z čoho dostal aj prezývku.

„Neboj sa Riško. Iba pred družstvom.“

„Pred akým družstvom?“

„Už mi prišlo zadelenie, tebe snáď nie?“

„To vieš, vyššia šarža je vyššia šarža. Kam ťa odvelili? Hovor som zvedavý. Si asi prvý z akadémie, komu to prišlo. Už vieš kedy odchádzaš? Kto všetko od nás ide s tebou? Kto...“

„Musíš byť stále taký ukecaný. Pekne postupne.“ Usmial sa a posadil sa na posteľ. „Takže budem slúžiť v New Pointe...“

„Nevrav, teba poslali k Bráne!“

„Neprerušuj, áno k Bráne. Budem zástupca veliteľa roty pri 5. mechanizovanom pluku. Ide aj Mike, John a Alex. Odchádzame hneď ráno po oslave.“

„Ty počuj, už si to povedal Sáre?“

„Čo?“

„Takže nie! Ty si cvok, si do nej zbláznený už od nástupu na túto blbú školu, a tak sa mi zdá, že po tebe pokukuje aj ona, niečo mi sľúb na oslave jej to povieš, kto vie kde odvelia ju. Nezabúdaj, že kedykoľvek môže vypuknúť tá zasraná vojna odznova, a teraz je to oveľa horšie ako predtým.“

„Nestraš, dúfajme že sa to urovná čo najskôr.“

„Tí zasratí politici nevedia jednať normálne, jediný kto chce vojnu sú oni, jasné, zalezú si do teplých bunkríkov a ty, chlapče, bojuj. Zasratá Červená republika, chcú iba náš urán, a Federácia aj Konfederácia tiež...“

„Čo máš stále s tým sraním, keď ti treba tak choď na záchod.“

„Joj, si vtipný.“ Vasilij znechutene zamieril k dverám.

„Zajtra tam nebudem s vami, musím byť v sekcii pre dôstojníkov.“

„Ale na oslavu prídeš? Či nie?“

„5 rokov tu driem a nechám si újsť jediný deň plný zábavy? To by som musel byť strelený alebo Červený“.

„Tak zajtra.“ Potichu zatvoril dvere.

Jack sa prikryl termodekou a zhasol, no nemohol zaspať. Jeho viečka boli v tú noc priveľmi ľahké. Zasnene pozeral do bieleho stropu a rozmýšľal nad zajtrajškom, oficiálne zložia prísahu a stanú sa členmi Čiernych gárd, elity ich armády. V dnešnej dobe, keď Planéta po 10 rokoch Kľudu zbraní zase balancuje na pokraji vojny, sa mu však vidina budúcnosti nezdá taká jasná, ako na začiatku štúdia.

„Keby sa toho bol dožil otec.“ Povzdychol si a z kútika oka mu vytiekla slza, pomaly skĺzla po líci a vpila sa do vankúša. Jeho otec padol v občianskej vojne, hlavne preto sa prihlásil na akadémiu.

Vtom zazvonil telefón. Jack zdvihol a na holografickom displeji uzrel ženu, pod očami sa jej črtali prvé náznaky vrások, a na ústach milí úsmev.

„Ahoj zlatko.“

„Ahoj mamy, vieš koľko je hodín? Uvidíme sa predsa zajtra!“

„Vieš miláčik, práve preto ti volám, Jena je akási chorá, lekár jej prikázal aby zostala doma, takže zajtra neprídeme. Strašne ma to mrzí.“

„Aj mňa, pozdrav sestru, nech sa z toho čo najskôr dostane.“

„Nehneváš sa?“

„Vy za to predsa nemôžete.“

„Keby sme mohli.....“

Vtom vypadol prúd.

„Debilná elektrina.“ Chytil telefón a hodil ho do steny. Sadol si na posteľ a rukami si podoprel hlavu.

„Najdôležitejší deň v mojom živote a nikto nepríde.“ Vedel, že za to nemôžu, sestra náhle ochorela, to sa stáva, hlavne teraz, keď sa ochladilo - blíži sa zase obdobie tmy. Generátor o chvíľu nabehol, Jack uvidel pri dverách rozbitý telefón, iba kývol rukou a ľahol si do postele. Bola to dlhá a bezsenná noc, v hlave mal prázdno. Nemohol zaspať. Mal iba zatvorené oči a blúdil s nimi v temnote. No  napokon zaspal.

Ráno niekto zaklopal, z vnútra sa však nikto neozýval a tak klopal ďalej.

V izbe buchot zobudil Jacka.

„Kto to do prdele je!“

„Tu je generál Luis!“

„Ježiši prepáčte pane, poďte ďalej.“

Generál vošiel dnu a potkol sa o rozbitý telefón, zatackal sa, ale napokon udržal rovnováhu.

„Ako vidím Cooper, mali ste zrejme rušnú noc.“ Generál Luis bol rektor akadémie, Jack bol najlepším žiakom ročníka a patril medzi jeho obľúbencov. Bol to muž v najlepších rokoch, dosiahol to v armáde ďaleko. Bol tolerantný, ale iba k tým menej problémovým, medzi ktorých patril aj Jack.

„Ani nie pane.“ Stál v pozore a jeho zrak smeroval kdesi nad veliteľa, pod očami sa mu nachádzali mierne kruhy z nedostatku spánku z posledných dní. Stál a ani sa nepohol.

„Detaily ma nezaujímajú. Prišiel som vám pogratulovať k povýšeniu, ja tam totiž dnes nebudem.“

„Ďakujem pane.“ Generál mu potriasol rukou, usmial sa a pomaly odkráčal ku dverám.

„Pane, prepáčte, ale mohol by som vedieť, prečo tam nebudete?“

„Nie nemohol, ale že ste to vy, tak ma dnes ráno odvolali z funkcie a odvelili.“

„Môžem vedieť prečo?“

„Už som urobil chybu, že som vám povedal, že ma odvelili. Všetko je tajné, rozumiete Cooper. Viem, že to asi úplne nechápete, ale tým sa netrápte. O našom rozhovore ani muk. Oficiálne som  zo zdravotných dôvodov neprítomný. Som rád, že na mojej škole bol taký študent ako vy, dúfam, že budete robiť česť vlasti.“

„Vynasnažím sa pane.“

„Pohov!“

Generál odišiel a zanechal za sebou nezodpovedané otázky. Chvíľu ešte hmýrili v Jackovej hlave, ale časom sa vytratili tak rýchlo ako sa zjavili. Pomaly podišiel ku skrini, otvoril dvierka a zasnene sa pozeral do vnútra. Pred ním visela slávnostná uniforma, celá čierna so zlatými výložkami. Opatrne ju vytiahol a položil na posteľ. Dnes ju oblečie prvý krát a nikto z blízkych to neuvidí, pre každého vojaka je takáto udalosť dôležitá vec. Na akadémii študoval od 15-tich rokov, nemal nejakú vyšportovanú postavu, ale tvrdým drilom sa zaradil medzi najlepších. Bol excelentný strelec, v tom bol najlepší na škole. Dokázal trafiť všetko a hocijakou zbraňou, či už samopalom AK74 alebo pulznou puškou M157.Taktiku velenia zvládal tiež výborne, jediné čo mu robilo problémy bol sklon k nezvládaniu fyzicky náročných úloh. Ale aj s tým sa dokázal časom popasovať a nakoniec to zvládol, i keď to pre neho bolo oveľa ťažšie ako pre ostatných.

Už bol čas. Obliekanie si pomaly vychutnával, každý gombík, ktorý zapol, dokonale upravil a vyleštil. Keď bol hotový, uprel svoj pohľad na veľké zrkadlo pri posteli. Všetko bolo perfektné.

Jack bol vyššej postavy, tak 180 cm, s neposlušnými vlasmi, ktoré mu padali do hnedých očí, špinavý blond, ničím nijak nevynikal, bežný chalan. Nasadil si na hlavu baretku s hodnosťou a vak so zbalenými vecami vysunul  spod postele a položil na stôl. Veď hneď ráno predsa odchádza.

„Gratulujem kapitán Jack Cooper.“ Povedal s úsmevom svojmu odrazu v zrkadle a odišiel von.

Na chodbe bola mela, miesili sa tu tí, čo zaspali a panicky pobehovali sem a tam, s tými viac disciplinovanými. Tí postávali na kraji chodby v malých skupinkách a viedli všelijaké rozhovory. Jack prišiel ku jednej takejto skupinke plnej známych tvárí.

„Dobré ráno chlapci. Mike, Alex.“

Obaja mladíci, tiež v slávnostnom, sa bleskurýchle postavili do pozoru.

„Dobré ráno, pane!“

„Dnes nie chalani, dnes iba dobré ráno, alebo nazdar Jack.“

„Dobre Jack, iba sme skúšali či ti to už náhodou neudrelo na mozog.“ Počúvaj, ak by si chcel tak Peter vypálil slávnostnú domovinu, my už sme si dali, ale nikomu ani muk, máme toho tak akurát.“

„Viete, že z toho môžu byť riadne problémy, ale som zvedavý na tu vašu slávnostnú, tak si dám.“

„Ale Jack, čoho sa bojíš, Luis nás predsa nevyhodí v deň prísahy a mimo toho, ty si predsa jeho miláčik.“

„Jaký miláčik, ty šašo. A mimochodom, vy to ešte neviete, Luis je zo zdravotných dôvodov mimo akadémiu. A toho miláčika si vybavíme v New Pointe. Som zvedavý, koľkokrát ho dokážeš obehnúť v plnej poľnej.“

„To som teda aj ja.“ Ozval sa Alex, ktorý doteraz mlčky stál. Bol to taký tichší chlapec, z nich najmladší. Keď išiel na školu sfalšoval si doklady a ostaršil sa o 2 roky. Keď na to prišli, bol už tretiak a ešte k tomu aj jeden z najlepších vo svojej triede a tak si ho nechali. Všetko sa dôkladne ututlalo. Nikto nevie prečo to urobil, nenávidí vojnu, vzala mu celú rodinu, ako väčšine ľudí na akadémii.

„Neboj sa, aj ty sa dočkáš, budeš bežať pekne s ním.“ Jack sa usmial a opustil dvojicu kamarátov. Tí sa vrátili k svojmu rozhovoru, slová svojho budúceho veliteľa nebrali vážne.

Jack sa pomaly prechádzal budovou, míňal katedry a spomínal na staré časy, ktoré prežil práve v týchto laviciach. V hlave sa mu zase rozvíril prach otázok okolo náhleho odchodu generála Luisa. Tušil, že sa niečo asi deje. Luis mal  bojové skúsenosti, bol to vraj skvelý veliteľ gárd za občianskej vojny. Nechcel si to priznať, ale stále dochádzal k strašnej predstave, že sa zase schyľuje k vojne. Snažil sa umlčať hlasy, ktoré v ňom dochádzali k tomuto názoru, ale bez zjavného  úspechu.

Práve prechádzal okolo dverí do kantíny, keď vo vnútri uvidel Sáru. Zastavil sa a zasnene na ňu pozeral. Myšlienky na vojnu aj generála Luisa sa vytratili kdesi do úzadia.

Bola pre neho jednoducho neskutočne krásna a očarujúca. Jej dlhé hebké vlasy a jagavý nesmelý pohľad hnedých očí, to všetko v ňom vyvolávalo zvláštne pocity. Bola to jednoducho pekná brunetka. S Jackom sa poznajú už dlho. Kedysi boli kamaráti, keď ešte bývala ,rovnako ako on, v Rolltone. Potom sa však presťahovali a stretli sa až tu. Znovu sa spriatelili, no pre Jacka to už boli city hlbšie ako len kamarátske, nikdy však nebol príliš otvorený a tak sa ani nikdy neprejavil.

V tej chvíli si ho všimla, zamávala mu a usmiala sa, on to opätoval. Pomalými krokmi začala smerovať k nemu.

Stále sa na ňu zasnene pozeral, oprel sa o zárubňu a čakal. Bola už iba nejaké tri metre od neho, keď ho zrazu zozadu zdrapili silné ručiská a odtiahli ho rýchlo do dverí naproti.

Keď sa konečne spamätal zo šoku uvidel pred sebou katedru chémie. Bola však zjavne prestavaná na akýsi divoký bar.

„Nazdar kapitánko, ako?“ Ozval sa chlapík sediaci za vysokým stolom, kde predtým poväčšine sedával nejaký profesor. Očividne sa bavil. Tento stôl, pred ktorý sa v čase štúdia nechcelo ísť nikomu k skúšaniu, bol teraz v obkľúčení hneď niekoľkých mužov s pohárikom v ruke. Príznačný barový pult pri takejto situácií.

Jack na neho iba kývol hlavou. Začal sa prechádzať po miestnosti, hľadal dajakú známejšiu tvár. Vtom ju našiel a hneď niekoľko naraz.

„Chalani, myslím, že toto sa prehnalo, vypiť si panáka pred prísahou, to sa ešte dá zniesť. Nervozita je nervozita, ale toto je moc. Ako dlho si myslíte, že to vydrží v tajnosti?“

„Ale, no tak Jack, sú tu tak 2 ročníky, to si myslíš, že si môžu dovoliť také množstvo vojakov len tak vyraziť?“

Alex bol už očividne dobre naladený.

„Hej Jack!„ Dobehol vysmiaty Peter, s fľaškou podivne vyzerajúcej modrej tekutiny. „Moja výroba, musíš si dať, musíš! Ináč by som sa musel uraziť, a to predsa nechceme!“

„Tak dobre. ale len, že si to ty. Kde je nejaký pohárik?“

„Pohárik, a načo, prosím ťa? Pi z fľašky, nebuď  taký rozmaznaný.“

Jack si odpil, bola ta celkom slušne silná ohnivá voda, hrejivý pocit zo spáleného hltanu však čoskoro pominul.

„Dobrá.“  Vyjachtal s podivne strnulým úsmevom na tvári a mierne zachrípnutým hlasom.

„Nevideli ste tu Vasilija?“

„Nie, tomu sa nechcelo.“

„Ako nechcelo, jemu sa nechcelo ísť na párty...“

„Vravel, že sa šetrí na večer, berie to dnes dosť vážne.“

„Baby prišli!“ Rozveselený hlas nejakého mierne podnapitého vojaka oznamoval pre všetkých dobrú správu. Informácia o ich predčasnej oslave sa dostáva do uší stále viac ľuďom. Väčšina sa  rýchlo začala poberať smerom k prichádzajúcim zástupkyniam nežnejšieho pohlavia .Podľa  miery zábavy sa však dalo usúdiť, že väčšina si uvedomuje vážnosť dnešného dňa a tak sa aj pilo menej. Veď každý si to predsa mohol vynahradiť večer na oslave!

„Pozrime sa, ktože ti to prišiel!“  Mike ho mierne štuchol a s úsmevom podišiel k Alexovi a ostatným.

Jack sa pozrel smerom ku vchodovým dverám, medzi mnohými slečnami zbadal Sáru. Znova sa v ňom niečo pohlo. Otočil sa smerom ku oknu a pomaly k nemu podišiel. Odhrnul záves, ktorého clona vytvárala v miestnosti šero presvetľované slabým jasom niekoľkých lámp. Vonku bolo pekne, na modrej oblohe sa črtali dva malé strieborné body, boli to mesiace. Keď potom jeho zrak spočinul na dvore akadémie, prebehol mu mráz po chrbte. Na parkovisku stáli dve čierne autá s označením vojenskej polície. Uvedomil si vážnosť situácie.

„Všetci von! Ide sem polícia!“  Zakričal z plného hrdla a rýchlym krokom zamieril ku vchodovým dverám. Jeho ohlas sa začal šíriť davom. Nestihol to, nastala panika a všetci s krikom začali utekať tým istým smerom. Nikto pri tom nebral ohľad na iných. Niekoľko tých, čo mali menej šťastia spadlo pod nohy davu a utrpelo nejaké modriny. Bolo jasné, že tadiaľto sa rýchlo von nedostane.

Spoza otvorených dverí už bolo počuť hluk, to policajti chytali tých, čo sa už dostali von.

Jack si všimol kamarátov ako bežia iným smerom ako ostatní. Katedra nebola veľká, stoly si na dnes špeciálne usporiadali po okrajoch miestnosti. Profesorský stôl bol na vyvýšenom mieste pri tabuli, vedľa neho boli aj dvere do kabinetu. A práve sem očividne smerovala skupinka vedená Mikeom. Rýchlym behom si prerážal cestu pomedzi ostatných a nakoniec sa mu podarilo prebiť sa až k nim.

„Idete do kabinetu?“  Zakričal aby prehlušil okolie, na svoju otázku dostal iba mĺkve pokývnutie hlavou. Partia sa teda rozrástla o ďalšieho člena a zamierila k svojmu cieľu.

„Rýchlo!“ Mike otvoril dvere a všetci traja vtrhli dnu práve v okamihu, keď sa podarilo polícií preraziť cez dvere do miestnosti. Zamkli sa a čakali.

„Ticho!“

Všetci mlčky počúvali čo sa tam deje. Počuli hvizd píšťaliek a napokon sa dav vo vnútri utíšil, zrejme pochopil, že klásť odpor je márne.

„Čo teraz? Tu nás o chvíľu nájdu!“

Jack sa pobral k malému okienku v kabinete.

„Čo blbneš, zaľahni, niekto ťa uvidí.“ Mike schmatol Jacka a strhol ho späť k zemi.

„Hlavne sa ukludnite, to okno je naša jediná nádej, tak ma pekne pusť.“ Vytrhol sa z jeho veľkých rúk a opatrne sa nadvihol. Cez okno uvidel akurát kríky pod ním a dvoch vojakov pri policajných autách.

„To by šlo, sú tam iba dvaja. Tu dole sú kríky, ťahajú sa okolo celej budovy až k vstupnej bráne do tohto komplexu, za bránou sú výcvikové strediská. Ak sa nám podarí dostať jeden za druhým do tých kríkov, preplaziť sa až tam nebude problém. Nezabúdajte, že to čo sme na tejto škole naučili, teraz by nám to mohlo zachrániť zadky! Sme predsa garda, či nie. Tí dvaja by nás nemali zbadať, teda aspoň dúfam, inak sme skončili.“

„Dobre, ja budem otvárať a zatvárať to okno a pritom kontrolovať tých fízlov. Takže sa ide, vlastne prepáč Jack, ty si veliteľ. Vychutnaj si to ty!“

„Dík. Takže, ideme.“

Mike opatrne otvoril okienko a nakukol von. Policajti si akurát zapaľovali cigarety.

„Bež, bež!“

Alex potichu vykĺzol úzkym otvorom a skočil za kríky, pritisol sa k zemi a urobil miesto pre ďalšieho.

Vtedy práve prišli ďalšie autá, tentoraz nákladné. Vo vnútri zatiaľ prebiehalo zatýkanie, brali iba tých, ktorým hladina alkoholu v krvi prekročila povolené množstvo. Bol tam značný zmätok.

Do katedry vošiel major Poulus. Bol to horlivý veliteľ vojenskej polície na akadémií.

„Takže oni sa nám tu opíjajú v deň prísahy! Tolerovalo sa to tu minulé roky, ale dnes už nie!“

Zjavne nahnevaný podišiel k prvému MP-íkovy.

„Ako sme na tom?“

„Pane. Zatiaľ máme 16 zatknutých, ale ide to pomaly, pane.“

Oči majora prebehli po miestnosti, v rohu stáli tí nešťastnejší a pomaly ich odvážali von k autám. Na opačnom rohu tí šťastnejší, hlavne dievčatá, ktoré prišli neskôr. Vtom si všimol dvere do kabinetu, stáli pri nich dvaja policajti a pri cigarete viedli horlivú diskusiu. Podišiel ku profesorskému trónu a posadil sa.

„Nie je niekto dnu?“  Ku svojim chlapcom bol tolerantný, považoval ich za svojich, za svoju pýchu.

Oni si to uvedomovali a správali sa k nemu s patričnou úctou a vernosťou.

„Nevieme pane.“

-Tak to skontrolujte.

Vojak chytil kľučku, ale dvere nešli otvoriť.

„Je zamknuté pane.“

„Tak ich otvorte, pre istotu.“

„Pane. To ich máme ako vyraziť?“

„Nie, prejdite cez kľúčovú dierku vy mudrlanti!“

„Rozkaz pane!“  Chlapi v modročiernych uniformách ustúpili a jeden z nich presným kopom vyrazil dvere. Miestnosť bola prázdna. Dnu prefukoval iba chladný vánok spomedzi privreté okienko.

„Pane. Nikto tam nie je. Pane.“

„Dobre, dajte si pohov a choďte pomôcť chlapcom von s nakladaním týchto tu!“

„Rozkaz.“  Obaja sa poklusom vydali von.

A tam, o nejakých dvesto metrov ďalej, práve vošli naši traja kamaráti nepozorovane cez bránu na cvičisko. Bez slova ešte chvíľu išli a potom sa posadili na jednu z prekážok na prekážkovej dráhe. Poobzerali sa dookola, a keď zistili, že sú široko-ďaleko  jediní, upreli svoj pohľad na seba. Vtom sa spustila ich hlasná salva smiechu.

„Ale sme im vytreli zrak, na nás si len tak rýchlo neprídu!“ S rozjareným pohľadom sa Alex dusil od neskrývanej radosti.

„Ako na to sakra prišili?“  Opýtal sa nahlas Mike, keď smiech ustál.

„Myslíš, že bolo nenápadné, keď polovica tých čo dnes prisahajú jednoducho niekam zmizla! Šuškalo sa to po škole, prečo asi chodili stále ďalší a ďalší? Možno to započul niektorí z tých blbých policajtov!“

„Kašlite na to, nechytili nás a to je podstatné.“

„Ale čo Peter?

„Mal smolu, snáď z toho nebudú príliš veľké problémy. Čo vás to vlastne napadlo, veď po prísahe bude času dosť!“

„Ty to nechápeš, je to tradícia, máme to od minuloročných absolventov. Je to akási predoslava. Chápeš, prvé kolo. Ešte sa však nikdy nezatýkalo, to je blbosť.“

-Skôr smola.

-Skôr ten poondiaty Poulus.

-Správne. Jednohlasne sa zhodli a s úsmevom na tvárach sa zahľadeli na oblohu.

-Koľko je?

Mike sa pozrel na hodinky. -O desať 8 hodín.

-Mali by sme ísť, vyjdeme opačnou stranou, okolo strelnice, bude to nenápadnejšie.

Zamieril teda tam. Po chvíli prešli celým cvičiskom a približovali sa k bráne do strelnice. Míňali stanoviská, na ktorých obvykle striehne pozorné oko veliteľa výcviku, a iba spomínali na časy, keď tu z nich skoro vydreli dušu. Iba sa potichu pousmiali.

Vošli do veľkej haly, bola to strelnica. Dlhá budova bez okien, v ktorej simulovali rôzne rušivé vplyvy, ako napríklad vietor či dážď. To už je však minulosťou. Oni boli posledný ročník, v ktorom sa kládli také nároky na presnú streľbu. Tí čo tu prídu po nich budú cvičení iba na základnú obsluhu zbraní s automatickým zamierovaním. Má to svoje výhody, je to lacnejšie, ale aj nevýhody. To všetko v rámci reštrukturalizácie výcviku.

Jack mal na tvári zvláštny výraz, cítil sa tu ako doma, strávil tu veľa voľného času trénovaním.

Nakoniec vyšli z haly a zamierili rovno ku vchodu do ubytovne. Tam stáli dvaja vojaci. Keď podišli až ku vchodu vyšli im naproti.

-Ktorí z vás je kapitán Cooper?

-Ja. Ozval sa nesmelo Jack.

-Pôjdeš s nami. Jack zachoval chladnú hlavu. Zrazu mu došlo, že je predsa vyššia hodnosť ako tento poddôstojník.

-Hovoríte s kapitánom vojak! Snáď môžem vás požiadať aby ste išli so mnou, a nepočul som dôvod a ani žiadne pane! Po týchto slovách nastojil na tvári pohľad, ktorý odkukal od povýšeneckých inštruktorov bojového výcviku počas štúdia. A zabralo to, vojaci ustúpili a v pozore opakovali jeho slová.

-Pane. Môžem vás požiadať....

-Áno, ale prejdite k dôvodu.

-Pane. Dôstojníci z rád študentov, major Poulus a plukovník Prochorov majú jednanie v profesorskom klube. Pane.

-Dobre, a kto je to ten plukovník?

-To je dočasný riaditeľ akadémie namiesto Luisa.

-Hádam generála Luisa!

-Áno pane, generála Luisa, pardon.

-Nevadí. A čo je s generálom?

-Je na liečení. Pane.

-Prídem tam. Vy ste tu nový, však.

-Áno pane.

-Máte šťastie, pohov.

Jack v doprovodne svojich kamarátov vošiel dnu a zamierili dlhou chodbou do klubu, ten bol na konci, hneď vedľa učiteľských ubytovní. Na rozdvojke chodby sa zastavili.

-Ty Jack, ty sa nezdáš, natrel si to tomu sopliakovi rovno na ksicht.

-Asi som sa mýlil, asi z toho sú riadne problémy. Ja idem, stretneme sa u vás v izbe. Prísaha asi nebude o deviatej...

Práve v okamihu keď chcel dopovedať vetu, ozval sa školský rozhlas. -Z organizačných dôvodov sa prísaha presúva na desiatu hodinu, opakujem z...

-OK. Tak na izbe. Obaja sa vydali za rozhovoru smerom k ubytovniam a Jack opačným smerom.

-A Cooper! Ako vždy posledný. Ozval sa akýsi študent, keď vošiel do klubu.

-Ticho, Reinford. Vy sa Cooper posaďte tam. Povedal značne nahnevaný starček s plešinou na hlave. Z počtu hviezdičiek na jeho uniforme sa Jackovi podarilo určiť, že ide o plukovníka, zrejme o toho Prochorova.

Prešiel pomedzi ostatných a posadil sa do prvej rady. V miestnosti bolo tak 20 študentov, major Poulus a vedenie školy s novou tvárou riaditeľa na čele.

-Takže major, o čo ide? Zvolali ste to tu bez môjho vedomia, čo ma dosť zaráža.

-Prepáčte pane, ale rada bola informovaná.

-Ale ja nie. Takže k veci, nech to máme za sebou.

-Áno pane. Takže, dnes sme o siedmej hodine vykonali raziu v katedre chémie v sekcii 12, výsledkom je 24 zatknutých študentov, u ktorých sme namerali zvýšenú hodnotu alkoholu v krvi.

-Aha. Bol niekto z nich snáď v takom opileckom stave, že by nebol schopný prísahy?

-Nie pane, ale u väčšiny bola hodnota....

-Takže nie, viete aj môj syn je absolvent tejto akadémie, je to dobrá škola....

-Áno pane, je to tá najlepšia škola.

-Neskáčte mi do reči, prosím vás. Môj syn ma informoval o takýchto oslavách, je to tu taká tradícia, verejné tajomstvo, robí sa to tu každý rok.

-Vieme pane, mi o tom vieme a preto sme sa rozhodli...

-Ja viem čo ste sa rozhodol. Generál Luis im to doteraz toleroval, robil sa, že o ničom nevie. Veď v podstate o nič strašné nejde. A teraz je generál preč a vás napadlo, že si tu urobíte poriadok, že oblbnete starého pána plukovníka.

-Nie pane.

-Títo študenti sú naša elita. Boli tu vychovávaní, aby bránili našu zem. Viete predsa čo je v texte prísahy?

-Áno pane. Major sa zdal byť pokorený, sklonil hlavu a mlčky počúval.

-Nie sú to nejakí sedliacki vojačikovia, uvedomujú si vážnosť nielen dnešného dňa, ale aj vážnosť situácie, v ktorej sa celá Planéta nachádza. Takže, ak je niekto z nich naozaj neschopný zúčastniť sa dôstojne prísahy, je váš. Rada rozhodne o jeho osude. Je tam niekto taký?

-Nie pane.

-Takže prísaha je odložená po prvýkrát v histórii akadémie len tak pre nič za nič.

-Áno pane, mrzí ma to.

-To by malo, týmto schôdzu rozpúšťam, stretneme sa na prísahe. Vy Poulus prepustite tých vojakov.

Všetci kadeti sa postavili, zasalutovali a jednohlasne zvolali: -Rozkaz pane.

Po týchto slovách sa miestnosť pozvoľna vyprázdnila, iba major Poulus zostal stáť na svojom mieste ako priklincovaný.V rukách zvieral spis dnešnej akcie, ten mu vykĺzol a spadol na zem.

-Rozkaz pane. Zašepkal a potichu vyšiel z miestnosti.

 -Kde je, už je skoro pol. Nervózny Alex prekračoval z nohy na nohu. Mike  

 sedel na posteli, neustále Alexovo vypytovanie a najmä to pochodovanie 

  ho rozčuľovalo.

-Asi je to vážne, asi...

-Buď už ticho prosím ťa!

Dvere sa otvorili a dnu vošiel Jack.

-Tak čo? Pristúpil k nemu vynervovaný mladík.

Zrazu sa spoza Jacka vynoril Peter.

-Všetko je v poriadku, to bola sranda. Ani si neviete predstaviť ako ten nový riaditeľ zvozil toho debila.

-Hovor.

-Poulus začal vyťahovať spisy a kecal o tej akcii, ale ten nový mu jasne vysvetlil, že sa môže ísť bodnúť. Nakoniec z toho nikto nič nemá, a akoby sa ani nič nestalo. Iba ten mudrc bude musieť vysvetľovať svojmu nadriadenému  prečo bude prísaha neskôr.

-Super, konečne mu klesol hrebienok.

-Takže ja idem, stretneme sa asi až na oslave.

-Maj sa!

Už je desať, ceremónia, ktorá ukončí ich púť na tejto škole sa môže začať. Na priestrannom ihrisku, obklopenom zaplnenou tribúnou, sa javí masa ľudí v čiernych rovnošatách. Zoradený v radoch podľa tried, v popredí dôstojníci a pred nimi vedenie školy. Pod vysokou tyčou, na ktorej veje hrdo vztýčená vlajka ich vlasti, sa nachádza stolík s veľkou knihou. Na zástave sa na čiernom podklade rysoval obraz ich Planéty. Červený kontinent s čiernym cípom ich vlasti uprostred modrých vôd oceánu Poseidon. Celá prebodnutá zlatým mečom.

Z reproduktorov znie národná hymna. Všetci stoja, zovretá päsť mierne tlačí na tú časť hrudníka, ktorý zakrýva bijúce srdce. Spievajú s očami upretými na vlajku, ktorá sa vlní v miernom vánku.

Keď pieseň doznie, dôstojník stojaci pri čestnej garde zrazu rozdáva povely.

-K čestnej salve pripraviť, nabiť, zacieliť.

A vojaci zošikovaný v rade presne plnia jeho slová.

-Páĺ!

Arénou znejú výstrely. Prvá, druhá a nakoniec aj tretia séria výstrelov.

Vtedy sa na balkóniku pred vojakmi zjaví riaditeľ akadémie. Pozerá dole, očividne fascinovaný všetkou tou parádou. Z jeho dojatím zovretého hrdla sa začínajú predierať slová.

-Študenti! Po dnešnom dni, vás už tak nikto nenazve, vy už nebudete iba nejaký kadeti. Každý z vás prišiel na túto školu, aby po rokoch usilovnej práce stanul práve na miesto, kde teraz stojíte. Tam kde už stáli mnohý pred vami a dá tak Boh, tak tu stanú aj mnohý po vás! Predierali ste sa zbahnenými cvičiskami a cítili chuť svojho potu, ktorý vám tiekol po tvári. Pilne ste sa učili a prebdeli mnoho nocí. To všetko len pre tento deň, pre jediný deň. Veď ten je v živote človeka iba krátkym okamihom, ale pre vás je práve ten dnešný výnimočný .Som hrdý, že tu môžem byť teraz s vami, byť pri zrode nových zástupcov elity našej armády, elity nášho národa!

Po jeho slovách dunel v ušiach všetkých zúčastnených búrlivý potlesk, iba vojaci dole stáli  mlčky a dôstojne v pozore. Nie žeby s nimi tieto slová nepohli, ale ich vojenská česť ich držala na mieste.

-Dôstojníci! Pochodom vchod, smer podpis. Zakričal vojak stojaci pod balkónom.

Tí z prvých radov sa postupne podľa výšky hodností odobrali pod vlajku, aby svojim podpisom potvrdili svoju vernosť vlasti. Rituál si už nacvičili dopredu, všetko bolo perfektné. Pochodovali jeden za druhým s asi metrovými rozstupmi. Každý pristúpil k stolu a zlatým písmom napísal svoj podpis k svojmu menu pod text prísahy.

-Jack Cooper.

Potichu vyslovil svoje meno, keď ním stvrdil svoju vernosť. Potom sa všetci vrátili na svoje miesta.

-Vojaci! Pochodom vchod, smer podpis.

Ostatný sa tiež pobrali. Nakoniec sa na listine skveli podpisy všetkých 250 zúčastnených. Nakoniec už trebalo iba formálne, hlavne pre divákov povedať text. V pozadí znela hymna, ktorá potichu vytvárala pocit národnej spolupatričnosti. Všetci vojaci jednohlasne začali hovoriť prísahu.

-My! Vybraní na ochranu našej vlasti a jej obyvateľov. V tento v pravde slávnostný deň prisaháme, že budeme brániť našu zem, kým v našich žilách bude kolovať krv, až kým nevyschne tento prameň nášho života. S chladnou zbraňou v rukách, i bez nej! Ukladáme svoj osud do služby vám všetkým a mieru svätému. V to prisaháme!

Keď dozneli posledné slová ocitli sa vo vzduch barety, čiapky, proste všetky možné aj nemožné pokrývky hlavy.Za silného potlesku sa všetci rýchlo rozbehli za svojimi blízkymi na tribúnach. Iba Jack sa vydal smerom na ubytovňu.

-Ahoj Jack. Ty nejdeš za vašimi? Opýtala sa ho melodickým hlasom Sára ktorú míňal pri svojej ceste.

-Ahoj, nie, naši tu niesu. Jena ochorela.

-To ma mrzí, ale vieš čo. Večer ti to vynahradím. Pobozkala ho na líce a odbehla smerom k  svojim rodičom.

Ešte chvíľu sa na ňu mlčky pozeral no potom mu zmizla v dave a tak sa pobral.

Nerušene prešiel ľudoprázdne chodby a zamkol sa v izbe. Bol unavený, predošlú noc toho moc nepospal. Vyzliekol si teda uniformu a vnoril sa do snov. Jeho spánok však netrval večne, dokonca ani nie dlho, bolo to len krátke oddýchnutie pred prípitkom.

Jack prešiel prázdnymi chodbami a spomínal na časy strávené v laviciach akadémie. Pamätal si keď ešte ako mladý a nesmelí prváčik hľadal svoju učebňu a bezradne blúdil týmito priestormi. Ako sa tešil na tento deň, keď odtiaľto bude môcť odísť a už sa nevrátiť. Vtedy asi netušil, že to možno bude úplne inak. A tak sa i stalo, ku podivu by chcel  byť zase tým malým chlapcom a vrátiť sa späť. To je ale nemožné, jeho čas tu vypršal, je načase ísť ďalej, on to vie. Dnes bude ešte dlhý deň. Teraz bude hodinová rozlúčka s vedením školy, všetko vo veľkom štýle. Proste spoločenský večierok. Potom bude nasledovať noc plná zábavy na rozlúčkovej  oslave, ak sa to dá tak nazvať. Bude to skôr šialená a neviazaná párty. Mnohý z nich sa už možno nikdy neuvidia, treba sa poriadne rozlúčiť.

Pri svojej ceste stretol Alexa ako stojí pred vchodom do dôstojníckeho klubu, kde sa rozlúčka odohráva.

-Ahoj, čo tu stojíš ako prikovaný, poď dnu.

-Čakám na niekoho známeho, samému sa my tam nechce ísť. Nemám rád takéto snobské akcie, ešte som na žiadnej nebol, ani po tom nijak vážne netúžim.

- Len sa neboj, bude to v poriadku. Prídeme, pripijeme si a odídeme.

- A prečo to potom má trvať hodinu, pripijem si za minútu a môžem ísť.

-No dobre, odídeme skôr, mňa to tam tiež moc neláka, ale vieš akí sú tí naši starí. Chcú sa aj oni pokochať svojimi výtvormi.

-Ja sa teda ako ich výtvor  rozhodne necítim.

-Veď ani ja nie.

Jack pomaly otvoril dvere a nasledovaný Alexom vošiel dnu. Chvíľu zostali stáť vo dverách, no dnu ich vtlačil nejaký profesor, ktorý práve vchádzal.

-Tak toto je celkom dobré. Vyjachtal zo seba Alex ohromeným výjavom pred jeho očami. Stáli uprostred veľkej sály, cez závesmi zastreté okná prenikalo minimum svetelného jasu Huróna. Na strope sa hompáľali krištáľové lampy a na zemi boli krásne zdobené  červené koberce.

-Už si tu niekedy bo Jack?

-Nie a ty?

-Nie. Už si niekedy videl niečo podobné?

-Nie a ty?

-Vyzerám snáď na to aby som mohol o sebe tvrdiť, že som takéto veci už videl.

-Vyzeráš akoby si dlho nejedol. Zavri si aspoň tie ústa.

Obaja sa pobrali ku stolom na ktorých sa týčili priezračné poháre.

- Musím sa napiť. Schytil prvý pohár a pobral sa k barmanovi, Jacka nechal stáť na mieste, bol natoľko fascinovaný, že na neho úplne zabudol. Iba sa pousmial a zamieril ku oknu, opačným smerom ako sa pobral Alex. Vonku fúkal mierny vánok, bolo jasno, hviezdy zdobili tmavú oblohu ako milióny malých svetielok žiariacich v hlbinách nekonečného vesmíru. Na parkovisku bolo mnoho  osobných vznášadiel a ďalšie prichádzali. A ako prichádzali tak sa aj pomaly zapĺňala sieň. Dámy boli na rozdiel od do uniforiem odetých pánov oblečené do prekrásnych večerných šatov. Väčšina prítomných stála v párikoch alebo väčších skupinkách a viedla rôzne rozhovory z ktorých sa do jeho uší dostávali iba bezvýznamné útržky.

Stál osamotený a v hlave sa mu miešali pocity z tohoto okamžiku, boli rozmazané, nejasné. To čo sa v ňom odohrávalo nevedel dať najavo. Prezrel očami po miestnosti a zase sa zahľadel von.

-Dnes je krásna noc, však.

Za ním sa z ničoho nič zjavila Sára. Mala dlhé červené šaty, vyzerala v nich proste nádherne, pramienok hnedých vlasov jej padal do tváre na ktorej sa ako vždy črtal úsmev.

-To áno, krásna noc.

- Nedáš si?

Podala mu pohárik so šampanským.

- Je priamo z Francie na Zemi. Dodala a zahľadela sa do jeho tváre.

- Vďaka, dám si, škola sa nejako zmáha.

- To áno, sú radi, že sa nás zbavia.

- Pravda je.

Odpil si chutného nápoja a zostal nemo stáť, svoj nesmelí pohľad nasmeroval na ňu. Pomaly sa k nej začal približovať, ona zareagovala rovnako. Ich tváre boli iba kúsok od seba, ich nosy sa mohli každú chvíľu stretnúť. Ich pery sa mohli každú chvíľu dotknúť. V jej hnedých očiach videl svoj rozmazaný odraz na pozadí mihajúcich sa svetiel z lámp. Zavrel oči a ich pery sa spojili v jedinom okamžiku. Cítil ako sa jej chvejú, ona cítila ako sa chvejú tie jeho. Stáli oproti sebe a nerušene si vychutnávali túto chvíľu, bola to ich chvíľa, iba ich. Vtedy bol celý svet a jeho nekonečné problémy na míle vzdialený. Oni boli akoby na inej planéte, v inej galaxii, milióny a milióny svetelných rokov odtiaľto. V tomto bozku mal uložené všetky svoje city, ktoré k nej mal a potichu strážil celé tie roky, možno ľutoval, že to neurobil už dávno, ale tento deň mu nikto aj tak nemôže a nikto ani nezoberie z pamäti. Je navždy jeho a jej.

- Kapitán Cooper. Nejaká ruka ho poklepala po ramene.

-Prepáčte, že vás vyrušujem ale mám tu pre vás urgentnú zásielku.

Jack odtiahol svoju tvár od jej, ale pri tom ani raz nespustil svoj pohľad z nej. Schytil obálku.

-Ešte vás poprosím odtlačok tu.

Palec pravej ruky priložil na malý scener.

-Vďaka.

Otvoril obálku a až vtedy sa mu podarilo namieriť svoje hnedé oči k textu na bielom papieri.

Úsmev z jeho perí pomaly zmizol.

- Prepáč, musím už ísť. Pozrel sa so smutným pohľadom na dievča pred sebou.

-Teraz, a kam. Niečo sa stalo? Teraz ma nemôžeš opustiť. Musíme si toho veľa povedať.

- Ja viem. A keby som mohol pohol by som vesmírom aby som tu ešte mohol zostať, ale musím ísť ešte niečo vybaviť, neodkladne, ešte sa uvidíme, prisahám, už čoskoro.

Jack sa otočil a rýchlim krokom zamieril ku svojim kamarátom. Vnútri ho to bolelo a trápilo, ale obsah listu bol viac než vážny, snažil sa zachovať chladnú hlavu, ale v tej chvíli nenávidel celí svet.

-Aj ťa milujem. Potichu povedala Sára, to už však Jack nemohol počuť. Chvíľu stála na mieste, možno v duchu dúfala, že sa vráti a spolu prežijú krásu lásky tak ako pred chvíľou. Ale on sa nevracal a tak odišla ku kamarátkam ktoré stáli neďaleko.

Jack zatiaľ našiel Mika, Johna  a ostatných.

- A Jack, videli sme ťa v akcii, ty kanec, ty sa nezdáš. Konečne ste sa dali do kopy?

- Do toho vás nič. Ostatné vám aj tak poviem neskôr, musím s vami hovoriť o niečom inom.

-Aj ja s tebou. Ozval sa Vasiliij.

-Tak hovor, kde si vlastne bol, od rána som ťa nevidel.

- Bol som na vedení, prišlo mi zadelenie, takže dúfam, že budeš dobrý veliteľ.

- Aj ty ideš s nami. Tak fajn, týka sa to aj teba. Prišla mi  červená pošta

Všetci vedeli, že to neveští nič dobré. Červená pošta bol povolávací rozkaz do akcie, bol zväčša písaný červeným písmom, po čom dostal aj príznačné pomenovanie.

- Okamžite sa choďte zbaliť, o dvadsať minút odchádzame smer New Point.

Rýchlim krokom zamierili von z miestnosti, Jack sa ešte zastavil a snažil sa nájsť Sáru, ale v stále sa zväčšujúcom dave sa mu to nedarilo, a tak sklamaný dobehol kamarátov.

Na chodbe sa rozdelili a každý zamieril smerom k svojej izbe. Vošiel dnu a rýchlo schytil tašku uloženú na posteli. Ešte chcel zavolať svojej matke, ale rozbitý telefón mu to k jeho zjavnej naštvanosti nedovolil.

O  necelých dvadsať minút sa všetci stretli na výjazdovej rampe. Čakal ich tu nervózne pochodujúci dôstojník s cigaretou v ústach.

-Kde ste dočerta boli, ja nemám na starosti len vás vy haranti.

-Pardon pane, obálku sme dostal iba pred chvíľou, vy nám asi k jej obsahu nepoviete nič nové.

- To si uhádol ty mudrlant, jasné, že nie. Myslíš si o mne, že ma to zaujíma, ja mám svoje rozkazy. Mám vás odviesť k Bráne a tým to pre mňa hasne. Nastupovať.

Nastúpili do zadnej časti transportéru, ktorá bola izolovaná od časti vodičov, kde nasadol dôstojník.

- Takýchto kreténov mám najradšej, myslia si, že sú neviem čo. Zaujíma ich akurát vlastné teplučké miestečko pod tým ich debilným zadkom.

-Už sa  na to vykašlite chalani.

-Takto som si rozhodne dnešný deň nepredstavoval, bez záverečnej oslavy. Zasratá smola, to sa môže stať iba mne.

-Ak si si nevšimol, stalo sa to aj nám.

-Posádka, tu je veliteľ transportu, očakávaný príchod k bráne je o pol šiestej ráno. Ozvalo sa z reproduktoru v ich časti.

-Tieto úžasne rýchle transportéry, sú priam úžasné.

-Tak dosť frflania chlapi, máme dosť času, tak ho využite nejako prospešne, napríklad zavrite klapačky a spite.

Cesta do New Pointu bola dlhá. Táto základňa bola jedna z troch pevností tvoriacich obrovský komplex Čierna Brána. Nachádzala sa 50 kilometrov od hraníc, Brána bola príznačné pomenovanie, v skutočnosti to aj bola jedna obrovská brána. Bránila vstupný vchod do Údolia nádeje, čo bolo hospodárske a priemyselné centrum, celej Čiernej republiky. Nachádzalo sa tu niekoľko gigantických hospodárskych síl, ktoré zásobovali niekoľko veľkých miest, tiež fabrika na výrobu a opravu robotov ale hlavne uránové bane, ktoré produkovali 76% celkovej ťažby v krajine.

Boli tu tiež dve veľké mestá, bolo to vlastne srdce celej republiky. A to treba chrániť, a na to tu bola Čierna brána, najmodernejšia sieť opevnení na Planéte. Samotným jadrom bola Brána. Stupňovitá stavba spájajúca dva horské masívy týčiace sa do výšky 15 kilometrov nad hladinou mora. Uprostred boli obrovské dvere, ktoré boli hrubé 10 metrov a prešli nimi všetky obrie dopravné prostriedky tej doby. Samotnú základňu chránili palebné veže pulzných diel na jednotlivých stupňoch, vlastná letecká základňa a posádka tvorená piatimi tisíckami elitných príslušníkov Čiernych gárd. Megalitická stavbu dopĺňali dve vysunuté základne New Point a Old Point, kde sídlili mechanizované útvary na rýchle nasadenie. Celkovo to bola jedna obria základňa s desaťtísicom vojakov a personálu, ktorá mala vo svete povesť nedobytného obrazu Čiernej suverenity. Bolo akurát štvrť na šesť keď ich zobudil odporne známi hlas z reproduktoru. „Sme tu páni, vystupovať.“

Všetci rozospatý so zamlženým pohľadom opustili nie príliš pohodlný transportér.

Keď boli konečne všetci vonku podišiel k nim ozbrojený desiatnik.

-Dobré ráno páni, mohol by som vedieť vaše mená.

Jeden za druhým mu ich nahlásili a očakávali, čo sa bude diať.

-Dobre, vojaci sú ubytovaný v bloku D, dôstojníci v E, ale najprv sa musíte nahlásiť u plukovníka Harsa.

Zasalutoval a odpochodoval k iným prichádzajúcim.

-Tak fajn, stretneme sa neskôr, tak zatiaľ Jack. Vyjachtal miernym nedostatkom spánku trpiaci Vasiliji a spolu s ostatnými odišiel k informačnej tabuli.

-Tak fajn.

Vošiel cez vchod, kde neunikol kontrole dokladov a potom sa vydal rovno za veliteľom základne, ešte sa opýtal na cestu nejakého vojaka, ktorého stretol pri svojom blúdení.

Zaklopal na dvere.

-Vstúpte.

-Kapitán Cooper hlási príchod spolu s ďalšími poddôstojníkmi v počte mužov štyri.

-Dobre kapitán, krízový štáb velenia Čiernej brány zasadá za hodinu, takže máte tak 20 minút aby ste sa prezliekol z tejto slávnostnej uniformy. To že ju máte oblečenú je pre mňa záhadou, ale vaša prítomnosť v nej je veľmi nevhodná, najmä ak uvážime fakt, že ju môžete nosiť iba v deň prísahy.

-Áno pane, deň prísahy bol včera a nás odviedli priamo z rozlúčky s vedením akadémie.

-To je milé, ale za tú dlhú cestu čo ste sem išli ste si nemohol nájsť pár minút na prezlečenie, no nevadí.

-Takže za 15 minút Cooper.

-Pane, povedali ste za dvadsať.

-Ale to bolo pred piatimi, pardon, pred šiestimi minútami.

-Pane. Môžem už ísť.

-Samozrejme Cooper, rozchod.

Jack vyšiel z miestnosti a rýchlim krokom zamieril k najbližšiemu vojakovi.

-Kde je blok E, vojak.

-Stále rovno a na druhej odbočke v pravo, pane.

-Vďaka.

Pred blokom bola presklenná miestnosť a v nej si akási osoba čítala noviny.

-Som kapitán Cooper, potreboval by som sa ubytovať, a to čo najrýchlejšie.

-Vyplňte tento malí formulárik.

Chlapík sediaci za sklom mu podal niekoľko stranový zväzok, a pritom nespustil oči z článku, noviny mu zakrývali tvár, vlastne bol za nimi skovaný úplne.

-Musí to byť hneď, vypíšem to neskôr, ja sa vážne dosť ponáhľam. Veď ide iba o formalitu.

-Bohužiaľ, keby to tak robil každý, mali by sme tu bordel, formalita- neformalita, taký je predpis.

-Tak dobre. Začal očami prebiehať z jedného riadku na druhý a perom rýchlo zapisoval údaje.

-Načo vám je prosím vás meno mojej matky za slobodna, a načo je vám moja obľúbená farba, čo ste sa úplne zbláznil, také kraviny ja písať nebudem.

Hodil kopu papierov späť dnu, no muž mu ich kľudne vrátil a provokatívne kľudným hlasom dodal.

-Ja som si to nevymyslel, ale každý to doteraz vyplnil a nemal s tým nijaké problémy, tak sa snažte nevybočovať z rady.

To bolo moc, pozrel sa na hodinky, potom na chlapíka, ktorému stále nevidel do tváre a potom jeho nervozita pretiekla.

-Vieš kto ja som, ja som kapitán, chápeš, pozri sa sem na visačku, vieš počítať. Tak spočítaj koľko hviezdičiek vidíš. Mňa tu predsa nebude srať nejaký dementný vojačik či civilista či kto vlastne do prdele si, a postav sa keď sa s tebou rozprávam!“

Chlapík vstal, s kľudom odložil noviny na roh stola, pozrel na Jacka a usmial sa. Potom si pomaly obliekol vojenské sako, ktoré mal dovtedy prehodené cez stoličku a pozrel na neho.

Jack iba sucho prehltol a postavil sa do pozoru.

„Prepáčte pán major.“

Major mu hodil kľúče a zase sa posadil aby mohol dočítať svoje noviny.

So zväzkom kľúčov sa rozbehol ku svojej izbe. Tu bleskurýchle vybalil a prezliekol si uniformu. Pozrel na hodinky. –Sakra, meškám 5 minút.

Vybehol a zamieril rýchlo von.

-Kľúče. Ozvalo sa z presklennej búdky.

Rýchlo sa vrátil späť a položil ich ku okienku. Potom pokračoval behom až k veľkým dverám s označením „Kancelária veliteľa“

-A Cooper, robíte si tu dobré meno, najprv nerozoznáte majora od civilistu a teraz už dokonca ani nepoznáte hodinky.

-Prepáčte pán plukovník.

-Zoznámte sa, toto je podplukovník Smith, bude váš priamy nadriadený a vy jeho zástupca.

-Teší ma pane.

Podal mu ruku, no on na neho iba mlčky pozrel a kývol hlavou.

-Pán Smith nie je príliš zhovorčivý, aspoň zo začiatku to tak býva, nič si z toho nerobte, myslím, že si budete rozumieť.

Všetci nastúpil do niekoľkých džípov a zamierili po prašnej ceste k Bráne.

Mlčky sedel a pozeral von cez okienko, za sebou videl zvyšný koniec kolóny, a pred sebou obrie hory, ktorých vrcholky sa skrývali v nepriestupných zelených mrakoch. Spoza horizontu sa pomaly začali črtať budovy patriace k Bráne, niekoľko práporov malo výcvik a ich členovia iba závistlivo pozerali smerom k ich vozidlám. V tom ju zazrel, pomaly sa vynárala spoza pahorkov ako keď vychádza slnko, stále narastala do rozmerov a zdalo sa, že to nikdy neskončí. Samozrejme opak bol pravdou. Bola veľká, vážne veľká. Už predtým ju síce videl na fotografiách, ale realita bola omnoho udivujúcejšia. Autá zastali pri mohutných vrátach, ktoré sa začali so škripotom otvárať.

-Načo sú také veľké.

-Kapitán, ešte ste toho veľa nevideli, dočkáte sa, zajtra odchádza konvoj do Čierneho mesta.

-No a?

-Už ste niekedy videli transportné vznášadlo TD 155? Cez tie dvere sa prepchá len tak- tak.

Nastalo ticho ktoré prehlušovali iba otvárajúce sa  dvere. Za nimi už ich cesta trvala iba krátko. Všetci vošli do tunela, ktorý smeroval kdesi hlboko do horského masívu.

-Sme tu.

Ku ich vozidlu pristúpil nejaký gardista.

-vítajte v Bráne páni, môžem vidieť vaše  povolenie.

Šofér mu mlčky podal poskladaný kus papieru, ktorý vytiahol z vnútorného vrecka svojej bundy.

-V poriadku, môžete ísť. Zasalutoval a cez počítač otvoril mohutnú závoru.

Autá pomaly prechádzali komplexom tunelov čoraz hlbšie pod povrch. Jack sedel a potichu čítal nápisy na bledých stenách.  Mlčky ho informovali o úrovniach ktoré prechádzali. Netrvalo dlho a zastavili uprostred veľkej haly, kde už parkovalo niekoľko vozidiel. Tak iba doplnili ešte volné miesta na parkovisku a potom sa všetci cestujúci vydali smerom k akýmsi dverám. Bolo ich tam niekoľko vedľa seba. Jack iba zmetene smeroval tadiaľ, kade išla skupinka pred ním. Senzory nad dverami zaregistrovali stojacich pred nimi a ich vráta sa začali jedny po druhých otvárať. Boli to výťahy. Ich veľkosť však nedovoľovala odviesť ich naraz a tak tí menej šťastný a hlavne tí menej významný museli čakať  kým sa výťahy vrátia.

-Cooper, vy pôjdete druhou várkou. Ozval sa dovtedy tichý Smith.

-Rozkaz.

Výťahy potichu odchádzali a Jack videl tváre tých dnu ako postupne mizli medzi zatvárajúcimi sa dverami. Nemal ani tušenie ako hlboko asi môžu byť a už vôbec nie ako hlboko ešte pôjdu.

O chvíľu boli výťahy späť a tak sa aj ostatný pobrali kdesi do útrob komplexu. Z ukazovateľa v interiéri sa dozvedel iba že sú v desiatom poschodí pod nulou a teraz sa dostali ešte o ďalších dvanásť poschodí nižšie. Tam ich čakal vojak, ktorý ich zaviedol do rokovacej miestnosti. Jacka znervóznil  nápis na dverách, ktorý oznamoval: „Zasadnutie krízového veliteľstva. Nevstupovať bez povolenia.“

Celá to miestnosť bola veľká hala s pomerne nízkym stropom, čo bolo pochopiteľné, najmä ak uvážime kde sa nachádzala. Bolo tu veľa lavíc zostavených do polkruhu , uprostred ktorého bolo niekoľko vyvýšených miest. Tam už sedeli nejaký majori a generáli a samé vysoké hodnosti. V laviciach pred nimi tak asi jedna stovka ostatných dôstojníkov. Za tými „vyššími“ bola elektronická mapa Planéty. Ako neskôr vysvitlo boli tam všetci velitelia jednotlivých útvarov v Čiernej bráne a ich zástupcovia ako bol aj Jack. Tí sedeli pred vyvýšenými miestami s tými vyvýšenejšími.

Chvíľu trvalo kým sa taká masa ľudí usadila a utíchla, bolo zjavné, že nikto poriadne nič nevie.

Ako poslední vošli dvaja príslušníci vojenskej polície, ktorí sa postavili ku dverám, kde mlčky stáli v pozore ako nemá stráž, možno preto aby niekto neušiel, možno preto aby ich nikto nevyrušoval. Hlavne ak by nevedel čítať a nepochopil by, čo znamená „NEVSTUPOVAŤ“. Táto možnosť bola samozrejme správna, ale jemu vtedy v hlave behala jedna hlúposť za druhou. Rozmýšľal nad tým aký je to všetko paradox. Celí život je jeden veľký paradox. Ešte včera hrozilo, že kvôli Paulusovi nezložia ani prísahu a dnes je už na zasadaní krízového štábu. Takéto veci sa stávajú, človek by na to nepomyslel ani v najdivokejšom sne, ale keď sa to stane, tak ho to nijak zvlášť neprekvapí.

Iba mávne rukou. Podarilo sa mu vynoriť zo svojich úvah a konečne začal počúvať slová drápajúce sa na povrch z úst dôstojníka stojaceho vpredu . Ako ich pomaly chápal, jedno za druhým sa mu vrývalo kdesi hlboko  a zanechávalo tam šrámy . A tak ako ich chápal, tak si aj začínal uvedomovať ich obsah, ktorý mu utváral pomaly sa zaostrujúci obraz krutej reality...

Po úvodnom oslovení sa konečne chlapíkovi vpredu podarilo dostať k podstate celého zasadania.

-Pre tých, čo ešte z nejakého dôvodu neboli o ničom informovaný. Dnes o druhej hodine rannej prekročili vojská červenej armády hranice našej republiky čím nám vypovedali vojnu.

V celej hale nastal ruch, väčšina ľudí nevedela nič, a tak ich táto informácia prinajmenšom zaskočila. Kto vie čo asi od krízového štábu očakávali, niektorí možno nejaké tajné cvičenie, niektorí možno niečo iné. Isté však je, že v každom z nich plápolal plamienok strachu práve z možnosti vojny. Všetci ho v sebe potlačovali a snažili sa umlčať zlovestné hlasy v nich , rovnako ako Jack. A rovnako ako jemu ani im sa to nepodarilo a tak ich reakcia bola keď už nič tak aspoň ospravedlniteľná. Keď ruch nejakým záhadným spôsobom utíchol mohol ten podivne vyzerajúci chlapík pokračovať vo svojich dobrých správach.

-Takže. Naša armáda, zahájila kroky v podobe protiofenzívy o pol tretej ráno. Od vedy sme stratili akékoľvek komunikačné spojenie s celím pohraničným pásmom. Nehlásia sa nám mestá LoKing city, Browston ani Fort Splint.

- Dobre, tieto správy, boli pre väčšinu zúčastnených silná káva, navrhujem pol hodinovú prestávku, žiadam vás, aby ste neopúšťali miestnosť, všetko potrebné dostanete cez automat.

Rázne sa prejavil nejaký veliteľ z prvých radov.

Automat bol prístroj, ktorým bol vybavený každý stôl, teda aj Jackov. Stačilo si na monitore zvoliť čo chcete, a ono vám to jednoducho prišlo nejakým potrubným systémom, o ktorom aj tak nikto nevedel ako vlastne funguje. A nakoniec ste otvorili dvierka a ono to tam proste bolo. Všetko, od novín cez kávu až k hamburgeru.

Pol hodina je dosť dlhá doba ale teraz to pripadalo ako pár minút, možno šesť, sedem. Ale to je vlastne jedno. Takže keď čas vypršal, vrátil sa i podivne vyzerajúci chlapík a znova začal všetkým jasne opisovať situáciu.

-Podľa najnovších správ sme utrpeli menšie územné straty, rovnako aj straty techniky, vojakov a v neposlednom rade civilistov. Treba však zdôrazniť, že došlo k nepredvídateľnej zhode okolností. Nevie sa zatiaľ ako, ale na bojových robotoch oboch strán, čiže našej aj nepriateľovej, došlo k zatiaľ bližšie nezistenej procesorovej  chybe. Roboty odmietli plniť rozkazy a spolu zaútočili na zvyšné vojenské sily .

-Ako, že zaútočili?

-Aké zvyšné sily?

V hale nastal zmätok, ktorý odzrkadľoval strach v každom z nich.

-Došlo k totálnemu zničeniu obidvoch armád, nikto neprežil. Potom vyhladili niekoľko osád, Spojili sa a zamierili na sever. Niekoľko našich a Červených jednotiek sa spojilo a bojujú počas ústupu.

Utrel si pot z tváre a kŕčovito zahodil vreckovku do koša. Natrafil, zdvihol ju no zase netrafil. Keď ju konečne normálne položil dnu zahľadel sa do haly. Moc toho asi nevidel, svetlá smerovali na neho a tak pred sebou videl iba mihajúce sa siluety v šere. Zložil si okuliare z nosa. Vtedy bolo nosenie okuliarov dosť nezvyklé. Najmä v armáde. Pri vtedajšej úrovni zdravotníctva. Ale to nebol fakt, ktorý by  vtom okamihu niekoho zjavne trápil. Aj ten podivne vyzerajúci chlapík toho už mal asi dosť, nemožno sa mu čudovať.

-K tomuto javu došlo u všetkých jednotiek vybavených bojovými robotmi s umelou inteligenciou. Ide o globálnu vzburu. Podľa pohybu sa javí, že sa chcú všetky zoskupiť. Prvoradé ciele sú práve zabrániť im v tom. Prieskumné oddieli pravidelnej armády pátrajú po menších skupinkách s cieľom ich likvidácie.

-Prečo ich jednoducho nevypnete cez kontrolný počítač.

-Nejde to, zablokovali nám prístup, nemáme s nimi žiadne spojenie.

Vtom sa ozval jeden z vyšších hodností tam vpredu.

-My tu s vami neprerokúvame kroky, ktoré by sme mali podniknúť a ani si nepýtame rady. Na tom pracujú špecialisti. Toto je informačné zasadanie. Tu sa objasňuje situácia a budú sa vídavať rozkazy. Takže už žiadne ďalšie nezmyselné otázky. Môžete pokračovať pán plukovník.

-Ďakujem. Červená republika s nami podpísala dohodu o vzájomnej pomoci pri eliminácii hrozby nekontrolovateľných strojov. Taktiež sa ospravedlnila za útok. Takže odteraz sú to naši spojenci. Padla tam vláda a nová krízová je reformnejšia a umiernenejšia. Podľa časového plánu by mali by stroje zlikvidované do 24 hodín. Vtedy bude aj ďalšie zasadanie. Dovtedy platí stav najvyššej pohotovosti, až do odvolania. Oznámte to vojakom, a hlavne nehrozí nám bezprostredné nebezpečenstvo.

Cesta späť bola tichá. Nikto nič nepovedal, každý iba zasnene myslel na dnešný deň. Na zasadanie, ktoré nemalo vlastne žiaden zmysel. Veď do 24 hodín malo byť aj tak po všetkom.

-Cooper. Zajtra to oznámte jednotke, teraz ich tým nezaťažujte, nech sa kľudne vyspia. Príďte za mnou o tretej ráno.

-Rozkaz pane.

Unavený a podráždený si ľahol do nie príliš mäkkej postele a zaspal. Noc bola krátka, a veľa regenerácie mu nepriniesla. Vstal už o druhej no zostal ležať v posteli .Mlčky sledoval šero vôkol, sledoval ako si cezeň začínajú prerážať cestu prvé lúče slnka. Rozmýšľal. Rozmýšľal nad veľa vecami. Tie lúče cestujú dlho, od slnka až sem. A to všetko iba preto aby doniesli životodárne svetlo a teplo. Ich význam je taký veľký a oni sú také nepostriadateľné a pritom si to človek ani poriadne neuvedomuje. Necení si ich tak ako by mal. Dnes nastúpi pred jednotku, prvý krát bude mať podriadených, ktorý ho budú musieť počúvať na slovo. Musí na nich urobiť dobrý dojem. Kto vie čo si o ňom budú myslieť a čo si o ňom budú hovoriť. Možno dopadne ako Poulus ,nenávidený študentmi, stane sa postavou v rôznych vtipoch a príhodách, ktoré ho ešte väčšmi zosmiešnia. A možno bude ako Poulus, obdivovaný a rešpektovaný jeho policajtmi. Kto vie ako dnes dopadne. A ako oznámi mužom, že je najvyššia pohotovosť ale nehrozí bezprostredné nebezpečenstvo. Veď najvyššia pohotovosť sa rovná defakto vojne. Všetko to v ňom iba zvyšovalo podráždenie. A vrchol dosiahlo v okamihu, keď vždy milovaný budík začal oznamovať pol tretej.

-Vstúpte.

Ozvalo sa spoza dverí, keď Jack zabúchal.

-Dobré ráno Cooper. Takže nemáme veľa času. Rozoberieme si vašu úlohu v rote a oboznámim vás s ňou. Rota B, čiže Baker je súčasťou piateho mechanizovaného pluku. Tá naša má 50 mužov plus ja a vy. Teraz vaša úloha. Ja vám budem veliť a vy bude dozerať na plnenie rozkazov. Budete sa starať o jednotku, budete ich veľká mama. Je to jasné. Keď sa budú chcieť sťažovať, zveriť alebo budú mať nejaký iný problém, chcem aby prišli za vami. Musíte si k nim vybudovať takýto vzťah a musíte urobiť všetko preto, aby oni urobili to isté. Musia vám veriť, ale to budú iba vtedy ak budete veriť aj vy im. Nesmú sa vás báť, ale musia mať pred vami rešpekt. Nehovorím, že to bude ľahké. Ale vy to zvládnete. Dúfam. Najlepšie bude, keď sa k nim presťahujete čo najskôr. Ostatné formality by ste mal ovládať zo školy. Nástup je za dvadsať minút, tak využite čas na presťahovanie a zoznámenie sa s nimi. Odchod.

Trochu rýchle, ale cez to všetko toto stretnutie dalo trochu svetla o Smithovej predstave ako to v jeho jednotke bude vyzerať. Počas cesty sa v ňom miešali pocity z celého tohto smiešneho divadla, akým sa táto kapitola jeho života dala s kľudom nazvať. Bude asi ťažké získať si dôveru toľkých. Ešte, že je tu Mike, Alex a ostatný, u tých si ju snáď získavať nebude musieť. Počas svojho veľkého sťahovania nenápadne minul presklennú kabínku s do novín zahladením majorom. Pohodil mu kľúče a pokračoval ďalej. Informačné cedule ho zaviedli do zatiaľ neznámeho bloku D.

V tejto priestrannej budove so širokými chodbami, v ktorých sa vznášala vôňa omietky po zrejme nedávnej oprave, boli dovedna štyri miestnosti na ubytáciu. V každej jedna rota, Alfa, Baker a Charlie. Oproti ostatným budovám bola tá ich akosi malá. Kto vie prečo. Napadlo ho, že to má možno nenápadne zdôrazňovať že sú iba bezvýznamným článkom zložitého mechanizmu. Jednotlivec je zanedbateľný, je možno dôležitý pre pár ľudí na tomto šialenom svete, ale oni sú tiež iba jeho súčasť. A keď raz umrú svet sa z toho nezblázni, ani sa nezmení jeho chod. Je to smutné Ale na nás nezáleží vlastne nič. My neudávame cieľ, my sa za ním môžeme iba slepo vydať. Mnohý to chceme zmeniť, tak ako sa o to snažili už mnohý pred nami. A iste prídu aj mnohý po nás.

Naša snaha nemá v iných ako v našich očiach žiaden zmysel. Možno. Ale záleží na tom? Každý môže predsa hľadať svoju cestu. I keď jej cieľ sa nikdy nezmení. Ale nech je smrť akokoľvek vzdialená, musíme ísť k nej. Môžeme sa zastaviť, veď kto stojí nič neriskuje. Bude stáť a pozerať ako nás míňajú zástupy iných, možno sa na svojej ceste mnoho krát potknú, no vstanú, oprášia sa a idú ďalej. Riskujú a získajú mnoho. Áno, bude to bolieť, ich srdcia a telá posypú milióny kráterov, ktoré sa možno nikdy nezhoja. Ale za to prestúpia nimi lúče šťastia  a radosti ktoré vrhnú nepriestupný tieň na staré rany. Aj tak všetci raz dôjdeme do cieľa. Mohol by som to nazvať, že všetci raz umrieme ale to s tým cieľom znie predsa len lepšie.

Konečne našiel tie správne dvere. Opatrne chytil kľučku mierne spotenou rukou. Bolo zamknuté. Zabúchal. Vnútri sa ozval ruch a po chvíli začul pípnutie zámku po odblokovaní dverí.

 -Prosím, pane.

Ozval hlas rozospatého vojaka pred ním. Bol zjavne vyrušený zo spánku, na jeho tvári sa črtali náznaky mierneho podráždenia. Čo si asi myslel? Nejaký hlúpy novopovýšenec ho takto zobudil.

-Som kapitán Cooper, som váš nový zástupca veliteľa.

-Tak vás tu vítam. Na jeho doteraz podráždenej tvári sa mihol nútený úsmev ktorý sprevádzal niečo, čo malo zrejme pôvodne byť salutovanie.

Chlapík vošiel dnu a z celého hrdlo zakričal.

-Vstávajte barani, je tu zástupca.

Hĺbka jeho hlasu úplne postačovala na zobudenie celej hordy chlapov dnu. Tí samozrejme nemohli neokomentovať milé zobudenie ani svoju radosť z nového dňa.

Keď konečne  utíchli všetky tie vulgarizmy, ktoré potichu splývali v jeden veľký ruch, odvážil sa Jack vstúpiť dnu. Videl pred sebou dvojposchodové postele zoradené v dvoch radoch oproti sebe. Vedľa každej skriňa, ktorej obsah zostával skrytý za titánovými dvierkami, ktoré zabezpečovali na jednej strane dlhú životnosť a ochranu na strane druhej.

-Pozor, prichádza zástupca.

Všetci pomaly zliezli zo svojich brlohov a keď sa ich chodidlá dotkli podlahy postavili sa do pozoru. Chvíľku to síce trvalo, ale potom už konečne vyzerali ako vojaci, teda až na tie pyžama.

Všetci stáli v pozore, potichu  s vypnutou hruďou.

-Nástup o štvrtej.

-Áno pane. Ja som poručík Greg Marshall, som zdravotník roty, doteraz som to tu mal napovel ja a teraz vám to s radosťou predávam. Vaša posteľ je tu. Poďte za mnou ukážem vám ju.

-Vďaka Marshall.

Jack potichu nasledoval poručíka. Ako míňal vojakov vôkol pomaly si prezeral ich nemé tváre. Ich rôznofarebné oči smerovali tesne nad neho, akoby sa báli pozrieť sa do tých jeho. Prezeral si črty týchto nemých tvári, niektoré boli hladké, na niektorých sa mihali náznaky kruhov pod očami z mála spánku, ich vek mohol byť tak sedemnásť až dvadsaťpäť. Mnohý boli starší, v ich očiach sa mu odrážalo akési opovrhovanie. Možno sa mu to iba zdalo. Keď konečne prešiel popri ostatných ku svojim kamarátom. Tí jediný mu pozreli do tváre a mierne sa pousmiali. On na nich mierne pokýval, ale iba náznakom, tak aby si to ostatný nevšimli. Nechcel predsa aby sa tu kolovalo o nejakej protekcii, to nie. Chcel urobiť dobrý dojem.

Jeho posteľ  sa nachádzala na konci tejto chodbovitej miestnosti, nebola samozrejme dvojposchodová a mala trochu väčšiu skrinku a navyše aj písací stolík. To všetko možno vzbudzovalo závisť u ostatných ale bolo to odrazom hierarchického usporiadania armády.

-Tu pane, kľudne sa vybaľte a ostatných si vôbec nevšímajte. Veď ste predsa trochu vyššie než ostatný, kľudne to využite. Nebojte sa, ukážte autoritu, budú si vás viac vážiť. Keď budete príliš tolerantný budú vás považovať za zbabelca. Už vás nebudem otravovať v kľude sa vybaľte a ak budete niečo potrebovať tak som vám vždy k dispozícií.

Zdravotník opustil mierne nervózneho Jacka. Ten si začal vybaľovať veci . Do skrinky ukladal oblečenie, ktoré ešte predtým starostlivo poskladal na svojej novej posteli. Nenápadne si pritom prezeral celú miestnosť, teda myslel si, že to robí nenápadne. Avšak väčšina vojakov si všimla jeho pohľady a na oko kŕčovité skladanie uniforiem. Povzdychol si a pokračoval. Vtom k nemu pristúpil Mike.

-Dobrý deň pane, my s chlapcami sme sa tu rozprávali a sme celí nervózny z toho včerajšieho odchodu všetkých dôstojníkov, môžeš mi k tomu niečo povedať Jack, zostane to medzi nami.

Na poslednú časť svojej vety si však zvolil tichší hlas, bolo zjavné prečo.

-Neboj sa všetko sa dozvieš na nástupe.

Odvrátil od neho tvár a zasnene sa pozeral von oknom. Bolo mierne sychravo. Z dnes akosi zatiahnutej oblohy pomaličky padali k zemi kvapky dažďa. Padali tak pomaly. Dvíhal sa aj mierny vánok, ktorý sa hral v povetrí s drobnými lístkami miestnych stromov. Keď sa jeho tvár vrátila späť aby zase zaostrila na Mika už tam nebol. Tak ako aj ostatný aj on sa začal obliekať. Jack vstal a zamieril k vchodovým dverám.

-Opakujem o štvrtej na dvore a plná poľná.

Potom zabuchol dvere, spoza ktorých ešte stihol započuť rozhorčenú reakciu vojakov miešajúcu sa s otázkami typu načo a prečo.

On zatiaľ zamieril k informačnej ceduli. V jej presnom návode, ktorý bol až príliš presný, sa však akosi nemohol zorientovať. V momente keď zmetene prehľadával očami mapku pred sebou pristúpil k nemu nejaký civilista. Bol to upratovač z personálu základne.

 

-Potrebujete pomôcť pane?

-To by od vás bolo milé. Neviete prosím vás kde by som našiel výdaj uniforiem a výstroje.

-Ale áno. Ibaže je to trochu komplikované, poďte zavediem vás tam.

Ich cesta bola pomerne tichá, prešli niekoľkými chodbami a potom niekoľko odbočiek a boli tam.

-Vďaka, naspäť už trafím.

Rozlúčil sa zo svojím sprievodcom, ktorý mu ešte poprial dobrý deň a potom mu už nič nebránilo vstúpiť do dovtedy zatvorených dverí.

Vstúpil bez zaklopania, niekomu by sa mohlo zdať, že to urobil so silnou dávkou arogancie. Skutočnosť však bola taká, že mal dosť naponáhlo.

-Prajete si pane?

Slečna v uniforme si dala robotu s kladením dôrazného oslovenia. Zrejme jej jeho vtrhnutie bez akéhokoľvek zaklopania pripadalo drzé.

-Prepáčte, že tak narýchlo a bez zaklopania, ale ja sa naozaj dosť ponáhľam. Potrebujem kapitánsku 52-ojku.

To bola jeho veľkosť. Pekná dievčina, ktorej navyše ešte neuveriteľne pristala vojenská rovnošata si ho iba premerala očami a potom zdvihla slúchatko.

-Kapitánsku 52-ojku, a rýchlo, pán kapitán sa ponáhľa.

Odpoveď na druhom konci aparátu mohla byť hocijaká, on sa ju ale nedozvedel. Onedlho došiel mladík v civilnom oblečení s veľkou krabicou.

Ona sa na neho usmiala, hneď odišiel.

-Nech sa vám páči. Ste tu nový však.

-Áno.

Pozrel na hodinky. Nemal už času na rozdávanie, a aj keď mu jej spoločnosť bola príjemná odišiel. Odišiel bozo slova, dokonca zabudol za sebou úplne zatvoriť dvere. Cez vzniknutú škulinku medzi rámom dverí bolo počuť buchot jeho behu. Dobehol tak akurát. Ešte stretol niekoľkých ktorý práve odchádzali na chodbe, ale v izbe už nikto nebol. Rýchlo sa predral cez ochranu krabice k jej obsahu. Vybral poľnú uniformu, rýchlo sa do nej navliekol a potom vybehol von. V tom svojom zhone zabudol na prilbu a tak sa po ňu musel vrátiť z chodby. Po ceste nešetril slovami na celí dnešný deň.

Vyšiel konečne von. Ostatný tam už boli, okrem veliteľa. Pozrel sa hore na nebesá. Pomaly sa začínalo vyjasňovať. Spomedzi potrhané mračná začali presvitať lúče intenzívnejšie ako nadránom. Teraz už mohol kľudne bez zhonu nastúpiť k jednotke. Keď sa zaradil ozval sa spoza neho hlas.

-Päť minút meškáte Cooper, nech sa to viac krát neopakuje.

Bol to práve prichádzajú podplukovník Smith. Nič viac k tomu nedodal, iba sa postavil a čakal, pri tom sa stále pozeral na Jacka. A on robil to isté. Nejako mu nedochádzalo, čo asi tak od neho chce. Vtom ho nenápadne štuchol Marshall.

-Nástup, urobte nástup.

To štuchnutie bolo samozrejme také nenápadné, že u ostatných vyvolalo mierny smiech, ten však utíchol pri pohľade na až znervózňujúco kľudnú tvár Smitha.

-Aha. Pane, rota 115 Baker z 5. mechanizovaného pluku je pripravená a nastúpená v počte mužov 50 plus veliteľ.

-Výborne Cooper, nabudúce bez toho „aha“.

-Áno pane.

-Dobre, už ste im to dúfam oznámil.

-Nie pane, myslel som, že to bude lepšie na nástupe, keď budú všetci pokope.

-No, na myslenie sú tu iný a nie vy, ale teraz máte výnimočne pravdu Cooper, a viete prečo iba výnimočne Cooper?

-Áno pane, pretože veliteľ má vždycky pravdu.

-Správne, vidím, že ste sa predsa len niečo na tej škole naučili. Urobím to za vás. Takže rota, teraz dobre počúvajte. Včera v noci vypukol vojnový stav s Červenou republikou, došlo k niekoľkým stretom,  ale onedlho na to bolo podpísané prímerie a spojenectvo. Momentálne platí stupeň najvyššej pohotovosti, takže vyfasujete zbrane na neobmedzenú dobu, rovnako aj ostré strelivo, stav platí do odvolania. Ostatné vás nemusí zaujímať. Pre tých, čo by im táto informácia snáď nedala spať, tým myslím teba Brien.

Nastala chvíľka letmého smiechu na inač nehybných tvárach. Zaujímavé. Skutočnosť, že vypukla vojna a že trvá najvyšší stupeň s nimi akoby ani nepohla, ale narážka na povahu jedného z nich povolila ich pevné nervy a umožnila tak vznik ich úsmevov.