Sen

 

Jak patetický sen,

žiť nocou a sniť, keď príde deň,

žiť pre lásku,

pre lásku sniť,

pre svojho srdca krásku

sniť a v sne svoj život žiť.

 

Po tisíc krát,

spočinúť perami na perách,

po milióny ráz,

odrážať času chlad a mráz.

 

Jak patetický čas,

čo votrie sa ti zas a zas,

sen uväznený v čase,

čas uväznený v sen,

sluch čo túži po jej hlase,

hlas čo nezná sluchu vnem.

 

Dlaň zovrieť v dlani,

byť samy sebou a pritom samy,

už nebáť sa nahlas sniť,

a v sne spolu v láske žiť.

 

Jak patetický deň,

čakať kým sa život zmení v sen,

sniť pre lásku,

pre lásku žiť,

pre svojho srdca krásku,

sen v život obrátiť.

 

 

Vojna a mier

 

Keď z neba prší oceľ

a mŕtvy vôkol v krvi ležia na zemi,

vtedy na lúke nerastie skorocel

ani priateľ v tejto vojne nepomôže mi.

 

Lebo už žiaden nie je , sú mŕtvi asi

a oceľový dážď kosí všetko živé

a pancierové draky prerážajú lesy,

nerastie nič iba hrušky hnilé.

 

A krvavé potoky tečú starou pasekou,

kde zvyšok nás v zákopoch čaká,

čaká a potichu s modlitbou,

čaká iba na smrť, vrana nad nami kráka.

 

Niekedy, keď súmrak nad našimi hrobmi,

spolu so striebornou lunou spustia voj plač,

a deti budú okolo pomníkov behať s malými krokmi,

vtedy už nikto nezažije ten ukrutný kŕč.

 

V ten deň, keď z neba už nebude pršať oceľ

a radosť a mier zavládnu na Zemi,

vtedy na lúke vykvitne žltý skorocel,

vtedy sa ja a priatelia moji dočkáme šťastia v zemi.

 

 

Život

 

Tou cestou život sa rúti,

ako voz čo po ceste kolesá krúti.

 

Život ide vpred k neznámej budúcnosti

a zanecháva spomienky z minulosti.

 

A tam v diali neznámi bod sa skveje

život či smrť, o čom tá krása rozhoduje?

 

A sláva nebeská vo svetle jasnom odetá,

 za mnou mihá sa, spomedzi svetiel známa silueta.

 

Postava blížneho tvojho ide ti v ústrety

v tom svetlo silné, ožarujúce ma osvieti

a veštba osudu sa vyplní.

 

Priania budú nemé a slepé slová,

život v nástrahách ťa hlasne volá.

 

Ísť,  ísť späť ku krásnej minulosti, smieť ta ísť

Och smieť a zážitky či spomienky premeniť v hrsť

           

   v hrsť dobrodružstiev a prežiť ich znovu

a radovať sa z nich, v tom však čuť hlas zvonu...

 

Zima

 

Čo to z neba tmavého tak pomaly padá?

Čo vyschnutú trávu belobou zakryje?

No to sneh si jemne a dôstojne na zem sadá

a všetko je rázom biele, lebo zima tu teraz kraľuje.

 

Cencúle visia zo striech ako obrátené lesy

zamrzol tu  i potok, zbledli všetky stráne

všetko je tu krásne ako rozprávkové plesy

biely je i strom rastúci na druhej strane.

 

 

Jemná pokrývka čo ošatila holé stromy

čo chlad na doliny, výšiny prináša

oddýchne si na chvíľu dážď, blesky i hromy

je tu ľad, sneh, proste všetko čo zima obnáša

 

Tá jemná kráľovná ľadu

ako snehová vločka čo sa na dlani roztopí

prinesie sem mráz, ktorému neodolá ani múr hradu

a celú zem snehom a ľadom pokropí.

 

 

 

 

Nočná mora

 

Noc, tma ma zahalila do temnôt

vtom však vidím svetlo ožarujúce

pieseň čujem divnú, bez taktov a bez nôt

to svetlo je čoraz viac oslepujúce

 

Ten sen je tmavý ako čierna diera, je nenávratná

je ako strach čo ma prenasleduje už dlho

ja v ňom som stratený a kričím ako zmyslov zbavený

mojou morou je ten sen, lež zbaviť nemôžem sa ho

 

Pot steká zo mňa, čujem ako sa rozbil

o podušku, koža vlhká moja je od tej hrôzy

ja mätám sa ako ryba na súši, od strachu som sa zhrbil

som ako bezmocné dieťa, rečú zo mňa krvavé slzy

 

V tom zobudím sa, konečne skončili moje muky,

krásne ráno je tu, vtáky krásne spievajú

a nový deň hlásajú...

 

 

 

 

Kríž života

 

Ako ten náš život rýchlo ubieha

prefrčí ti medzi prstami ako rýchlik

ako korzet, ktorý na telo prilieha

a dusí ho, rýchlo ako utekajúci králik

 

nesieme si celý krátky život svoj kríž

ale nemáme právo ho spomaliť

snažíme sa aby po nás nezostalo iba nič

smrť nám na päty dýcha a nemôžeme ju ovplyvniť.

 

Dnes si tu ale zajtra nemusíš

život ťa zruinuje a zničí a čo za to?

Milióny krátkych šťastných chvíľ, a ak dych zatajíš

možno si spomenieš sú vzácnejšie než všetko zlato

 

Každým dňom na tele nové vrásky

a v srdci nové krátery sú

no dúfam, že tam zostane meno mojej lásky

a všetci ľudia svoj kríž takto nesú.

 

 

 

Múza anjelov

 

Keď nad hrobmi starými budem stáť

tí mŕtvi sa na mňa budú z výšky pozerať

ich kroky v blate otlačené sú navždy

a ich skutky sú zapísané v knihe plnej pravdy

 

Ich slzy vyplakané nad hrobmi svojich blízkych

pokropili počas životov veľmi krátkych

ich krv vsiaknutá do útrob našich sŕdc prázdnych

a ich bolesť, ktorá bolela aj nás pri sviecach hradných

 

nad rakvami stojím a na drevo sa dívam

na drevo z ktorého sú postavené a pritom na hlas snívam

na vrchu skveje sa zlatý kríž poškodený zubom času

pozlatený krvavými slzami synov a dcér, tvoriaci okrasu

 

na vrchu sú zvyšky z nápismi nečitateľnými

písané s láskou ľudí stále poznanými

na rakve hlina stará ako čas a ako strom

ktorý tu stojí, a možno tu stál aj vidiecky dom.

 

Stojím nad ich telami spráchnenými a plačem

slzy spolu s dažďom, ktorý práve kropí túto zem

moje slané slzy vytekajú a padajú na telá mŕtvych

ktorých som ani nepoznal, stekajú po skalách tvrdých

 

a ja plačem ďalej, bo títo ľudia sú už v raji

vtom krásnom božom kraji

nikdy nepoznaný ľudia kropený mojimi slzami

som anjel odpustenia, odpúšťam ich viny spôsobené hriechmi

 

Bo ja odpúšťam im to čo v živote spravili zlé

a slzami svojimi stieram teraz aj hriechy svoje

a nie sú vôbec anjelsky malé

vznášam sa nad náhrobným kameňom kde vidím meno moje

 

a tu tak isto plačem rovnako ako nad cudzími hrobmi

a stieram svoje veľké viny, ktoré som v živote napáchal

až teraz viem, že už nikdy nepôjdem s malými krokmi

ako keď som bol malí chlapec, ktorý nič nechápal

 

Že už nikdy neochutnám chuť domova

nezacítim vôňu rodiny mojej

nikdy neuvidím blízkych svojich znova

nedotknem sa vlasov lásky svojej

 

Z výšky ich budem pozorovať ako vták

a potom sa možno znova stretneme

no dovtedy budem pozorovať vaše kroky, veru tak

a potom spolu s múzou anjelov ďaleko poletíme

 

 

zaletíme spolu za les, za kopec a nájdeme spolu srdce

srdce moje stratené a do mojej hrude ho naspäť vrátime

a spolu s ňou sa vrátim domov cez ten les a všetky kopce

a ja budem opäť živý a zákony prírodné zvrátime.

 

Vrátim sa ku matke a k otcovi

uvidím sestru, brata

a ty múza moja sa vrátiš do neba na bod koncový

vymaže sa navždy môjho srdca strata

 

vrátim sa do náručia svojej lásky

a spolu sa budeme objímať a dívať na nebo modré

kde múza čo ma zachránila má ďalšie vrásky

zo zachraňovania anjelov bez sŕdc, lebo má srdce dobré.

 

A bozkávať sa budeme pod jej ochranným krídlom

a ona bude stále zachraňovať anjelov, ktorí

stále s krvavými slzami plačú nad cudzími hrobmi

tých anjelov strata srdca a duše morí.

 

Sú ako ja kedysi, no mňa zachránila múza

vďaka nej som znova pri mojej rodine

takých múz je na svete núdza

znova sa ale stretneme až pri súdnej hodine

 

Vďaka ti múza  za druhú šancu od teba

vďaka za rodinu i za moju lásku milovanú

všetka vďaka všetkých anjelov bez sŕdc je málo pre teba

ale aj tak ďakujem za tú šancu vysnenú.

 

Nádej

 

Vnútro moje rozožiera nenávisť a smútok

a pohlcuje jednotlivo moje vnútornosti

nemám silu na odvetu ani na útok

nedokážem získať autoritu svojej zvrchovanosti

 

ja čelím bezbranne vonkajším tlakom

a v mysli mojej zmätok z toho mám

nedokážem už ďalej žiť vo svete takom

v ktorom iba nenávisť kvitne, nemôžem byť na svete sám.

 

V mojom srdci okupovanom svojimi vinami

už nevládzem sa na to mlčky pozerať

v tom srdci, ktoré doteraz potichu udávalo životu rytmus

a v tých ústach s nahromadenými slinami

tam sa raz nazbiera odvaha vám to nahlas všetkým povedať.

 

Ja nechápem už vôbec tomuto svetu

a pomaly píšem tieto slová

nevidím svet zo sokolieho letu

neviem prečo jeden človek druhému pasce ková

 

Z mojich úst už vychádzajú iba nemé slepé vety

a v hrdle  môj hlas  stráca svoj zvučný tón

na svete sú už viaceré úplne odlišné svety

už nie je počuť radosť, iba príšerný ston

 

Ja verím už len v tú lásku, ktorá doteraz vo mne mlčala

no teraz  k útoku  moje vnútro nabáda smelo

a moja duša  ticho ako dodnes v kútiku mysli kľačala

a ja  teraz už iba svoje vnútro počúvam bdelo.

 

A to v mojich útrobách mi jasne velí

a ja už viem, že život môže byť aj pekný, keď sa správne

nie s nechutenosťou prežije, a tým vo mne neistotu kalí

vďaka tomu nemieria  už na mňa celého sveta hlavne

v nádej lásky pevne verím a to ma drží pri živote

možno raz stretnem tú pravú

a uverím hudbe, taktom i lásky udávajúcej note

raz iste dostanem do rúk dobrú správu.

 

 

 

Zmysel života

 

Dnes moje srdce bije veľmi pomaly

ani necítim, že rozprúdilo v žilách mojich krv

a ja vnímam úzkosť iba, na nebi i hviezdy svietiť prestali

no skúsim písať tieto pochybné riadky prv,

 

áno, prv než ma spánok pomaly zmorí

už noc svojim plášťom zahalila oblohu

a ja som zničený, zabuchla sa zámka môjho života dverí

táto noc mi snáď nebude pripadať ako v začarovanom kruhu

 

moje myšlienky mi pomaly prebiehajú mysľou

a ja im na papieri ceruzou vdýcham život

všade je tma a ja som si není istý existenciou kyslou

počujem možnom ston, ale nepočujem pomalý hodín tikot

 

v útrobách svojich myslím, vlastne som stratil zmysel

ten zmysel ospevovaný toľkými generáciami, zmysel životný

v mojom myslení je prázdno, už dlho som nič nevymyslel

a dúfam, že nie som na svete zbytočný

 

preto verím, že raz ten pochybný zmysel nájdem

a tým svoj život ako- tak držím pri živote

kto vie, možno na to čo píšem do rána zabudnem

no zatiaľ ticho stojím pri opustenom plote.

 

 

 

 

 

                Balada o smrti

 

Smrť. Prečo mi to smutné slovo

zablúdilo v hlave, slovo, ktoré trápi ľudí

to čoho sa boja mladí viac, ako mať v srdci olovo

to slovo tvrdé ako žula a ako mramor v hlave mi blúdi

 

tie štyri písmená, nočná mora hriešnikov

ktorých mučí svedomie a nekončiace bezsenné noci

trpia za svoje viny, niet pred nimi striech ani dáždnikov

ktoré by ochránili pred dažďom valiacich sa snov o konci

 

to slovo zoslané z nebies spolu s počiatkom samého života

 je vykúpením pre v bolestiach sa trápiacich umierajúcich

vykúpením z krutého života, už nie je v duši samota

je tma možno, možno svetlo, spása stonajúcich

 

nik nám nepovie čo je po nej, vedia to len anjeli

a tí nám svoje tajomstvo nevyzradia pokým budú veky vekmi

pieseň života i smrti, bijúca tepom zvonov v kaštieli

smrť je azda spása, keď neuspejú mudrci so svojimi liekmi.

 

 

 

                 Sám

 

Sám šliapem po blate

skropenom plačom krutých nebies

čo túžia iba po odplate

či po utrpení nebeských telies

 

sám pozerám na vrcholce stromov

holé ako tatranské štíty

kde zrejme nenájde človeč svoj domov

iba pochmúrne havranie úkryty

 

sám počujem baladu vetra

ktorý sa rozbíja na bralách skál

opiera svoju malú silu do môjho svetra

chce, aby sa ho každý sťa hurikánu bál

 

sám vidím oblaky ako plachty

oblohy posúvané silou tajfúnov

ako tri listy voňavej vachty

ako vládcovia najtemnejších snov

 

 

                 sám čujem strach s mocných hromov

i bubnovanie dažďa na pálené škridle

i blesk, pochmúrny postrach i najstatnejších stromov

ako hrdzavý nôž pritisnutý na hrdle.

                

 

 

 

                 Smutný svet

                

                 Tento svet rozpadá sa na malé kúsky

ako pyramídy čo mali stať večne doby

rozbilo sa zrkadlo na drobné čriepky lásky

a smola o dušu mení svoje podoby

 

z oblakov krvavé a horké kvapky

na zem v doprovode ohnivých bleskov a hromov

a neľútostne bičujú živých ľudí hroby

vietor pritom strháva strechy ich domovov

 

srdce moje dnes bolí ma veľmi

s toho smutného sveta bez šťastia

ako si osud zahráva s ľudskými údelmi

aj s mojim tvrdo bez omilostenia

 

smutné stromy sa na svet tiež dívajú

a ich ako aj mňa tiež dážď kyslý morí

možno oni tiež ako ja nahlas snívajú

ale ich tiež smútok raz kruto pokorí

 

srdce moje je osudom tvrdo skúšané

prečo? Kto odpoveď snáď vie

čo som také spravil, za čo je tak trestané

to mi nikto nikdy nepovie.

 

 

 

 

Púť

 

Ja vstávam a vídavam sa ďalej na púť

vysoké mokré klasy mi zmáčajú odev

nebesá mi kruto vravia „tak smúť, len smúť“

a kvapky dažďa ťažšie než mazľavý olej

 

stúpam do kaluží i do blata

a dážď šľahá na moju smutnú tvár

neskoro, nepomôže mi žiadna rata

je to tu akoby príroda mala svoj kar

 

čudesné zvuky prenasledujú ma

a topánky sa stále hlbšie do blata boria

rozum by už chcel byť doma

ale srdce je smutné iba zlé myšlienky sa mu dnes tvoria.

 

 

 

Smutná hora

 

Stromy sa kolíšu v rytme vetra

a vôňa zmáčaného lesa sa tu šíry

no dnes ma to neteší, že nebesá plačú do môjho svetra

pes tiež smutne za plotom kvíli

 

spev anjelov zaniká v šumení lesa

ja chcem sa oprieť o niekoho

kto lásku moju by opätoval , víri sa hladina horského plesa

i moje myšlienky sa víria, nezaujíma to však nikoho

 

smutné lístky černíc sa na mňa dívajú

stromy okolo mňa, steká voda po ich drsnej kôre

oblaky na mňa svoj hnev z výšky pľuvajú

smutne je dnes tu, i v mojej duši, i v tejto hore

 

 

 

 

Slovo

 

Pomedzi vlhké pery

zmáčané slzami vekov

na svet ľudské slovo mieri

ako jazdci rýchlych pretekov

 

trieli sťa strela

pomedzi prekážky

žiadna bytosť ho ešte nevidela

rýchlo a predsa bez zrážky

 

letí až k sluchu

k svojmu cieľu

hlasno, alebo potichu

vždy prejde trasu celú.

 

 

 

Vietor

 

Vietor letí svetom

a češe vrcholky vysokých stromov

berie zo sebou vôňu kvetov

i teplo z našich domovov

 

lemuje lúky i stráne

jemne pohladí pšeničné klásky

osuší vlhké perie čiernej vrane

povzbudí srdcia milencov plné lásky

 

preletí nad horským potôčikom

vypočuje jeho žblnkot

uvidí behať deti s malým krôčikom

začuje i prírody srdca tlkot

                uvidí krúžiť mršteného sokola

i útek malej myšky pred ním

uvidí celý svet tam zhora

môže len tak ujsť pred všetkým zlým.

 

 

 

Zvony

 

Ja počujem zvony

bijú v diaľke na poplach

a kedysi krásnym údolím

šíri  sa dnes iba strach

 

čierne letia vrany

a celí svet varujú

v hĺbke  našich sŕdc

dnes dva svety bojujú

 

tragédie našich osudov

dnes silnejšie je počuť

brániť sa pred cudzím útlakom

faloš zo seba odvrhnúť

 

heslá ľudskej revolúcie

hlásajú hromy na poplach

i my sme vyšli z evolúcie

tak neskončime v bolestiach

 

ja počujem zvony

bijú v diaľke na poplach

a kedysi kryštálovou riekou

šíry sa dnes iba strach

 

hnusné plávajú morény

a celí svet varujú

v našich hlavách

dnes princípy kruto skratujú

osud nás vedie cestami

a prekážky nám hádže pod nohy

každý kto sa poddá lákadlám

je ako jeleň, čo nemá parohy

 

heslá ľudskej revolúcie

i nemé ryby nahlas kričia

i my sme vyšli z evolúcie

tak nech naše dni takto neskončia

 

ja počujem zvony

no iným taktom bijú

do boja proti zlu sa musíme pustiť

inač naše duše v pekle zhnijú.

 

 

 

Sme kto sme

 

Sme kto sme, sme iba prostí ľudia

zbožňovaní či nenávidení. Kým?

V srdciach našich sme možno hrdinovia

musíme byť kým sme, musíme byť niekým

 

sme kto sme, naše cesty sú všelijaké

no v očiach našich milovaných

dúfam, zostávame ľudia, teda bytosti ľudské

čo však v očiach, ktoré nenávidia, čo v nich?

 

Sme kto sme, nás však nemožno zmeniť

pre rodičov sme večne neposlušné deti

nechceme v živote nikoho city zraniť.

Strach? Nie my vieme chodiť v tejto spleti.

 

Sme kto sme a život milujeme

ako vietor, ktorý schladí naše telo

i ako slnko čo zahreje. Sme, a my to vieme

my smieme zmeniť budúcnosť. Tak do toho, len smelo.

 

Život vojaka

 

Vstane vojak zo zákopu

k horizontu zasnene zrak svoj smeruje

oranžové slnko zachádza za horu

a vrcholky stromov ešte naposledy lemuje

 

za horu tam v tej modrej diali

tam, kde jeho rodný dom v údolí stojí

tam, kde jeho srdce ľudské city hriali

tam, kde svoj život žil v pokoji

 

zanechal tam svoju dobrú mať

i bratov či sestry, i kus svojho malého srdca

tak, aby mohol tu za svoju slobodu a vlasť bojovať

tak, aby mohol nasledovať hrdo svojho otca

 

a to drobné srdiečko v jeho hrudi bije

rýchlejšie a rýchlejšie, sužuje ho bolesť, strach

tak, ako sa hodina za hodinou míňa, ako sa čas približuje

čas, ktorý sa nedá zastaviť ako kotúľajúci sa hrach

 

hrdlo sa zužuje a vyschýňa

vypil už svoj prídel, no ten mu nestačí

je to horšie a horšie, ako sa minúta za minútou míňa

musí vydržať, on vydrží

 

spotené ruky zvierajú silno zbraň

studenú ako oceľ, studenú ako ľad

on ju aj tak nepustí, v hlave znie mu „vlasť ňou bráň!“

v žalúdku je prázdno, no necíti žiaden hlad

 

už je to tu, už guľky lietajú vzduchom

a tu jedna zblúdená našla v ňom svoj cieľ

cíti bolesť, no stráca sa i s jeho duchom

už leží i on vedľa mnohých známych tiel.

 

Na tejto lúke padlo mnoho jeho druhov

a zem je zmáčaná jeho krvou, i krvou jeho bratov

vzduch páchne smrťou a dym je hustý ako hmla

a náboje si ním razia cestu vpred

no nad tým všetkým na oblohe svietia jasné hviezdy

a vojak naposledy s úsmevom zatvára oči,

              lebo vie, že mu ukážu cestu a budú svietiť navždy

 

 

Balada o námornikovy

 

Chladná hmla brodí sa údolím

keď slnko pomaly vstáva zo spánku

vtedy na teba snilo myslím

v loďke unášanej silou morského vánku.

 

Chladná rosa steká po lupeňoch

keď lúče budia ťa tam v diaľke

vtedy ja lozím po lodných sťažňoch

na tej našej kolísavej starej bárke.

 

Chladný dážď kropí tvoju strechu

keď češeš svoje tmavé vlásky

vtedy jem z taniera z hrdzavého plechu

no moje srdce je stále plné k tebe lásky.

Lúče hrejú tvoje krásne telo

keď chodíš ulicami tvojho mesta

vtedy miery na nás nepriateľské delo

a trhá našu loď akoby bola z cesta

 

oblaku zaťahujú modrú oblohu

keď pravda o nás sa na povrch prediera

vtedy loď moja mení polohu

a šable prelievajú našu i krv nepriateľa

 

hromy v diali bubnujú, že bude búrka

keď iný na teba svoj zrak upiera

vtedy myslím v nádeji ne teba, moja láska

a vtom našla vo mne korisť blúdiaca strela.

 

Chladná noc sa na kraj ukladá

keď spíš svoj sladký sen i nás

vtedy na moje telo už muka nepadá

a s poctou do morského hrobu klesám...

 

 

 

Búrka

 

Šedé mračná zaťahujú plášťom oblohu

sprevádzané fanfárami hromov

ťažké, chladné kvapky kropia dušu nebohú

i mramor našich živých hrobov.

 

Voda steká po šikmých strechách domov

vydychovaný vzduch sa mení na paru

a vietor strháva farebné listy zo stromov

nevidí živý tvor slnečnú žiaru

 

kvapky silnejšie dopadávajú na zem tvrdú

a vietor sa hrá s vrcholmi mocných smrekov

blesk sťa sekera zoťal i lipu našu hrdú

je to snáď trest za viny našich hriechov?

 

Možno, no tam nad mračnami svieti nádej

že keď dážď prestane bičovať túto zem

slnko možno ohreje skrehnuté kosti

že moje srdce sa nakoniec dočká radosti.

 

 

 

Spoveď

 

Pohľad tvojich očí mi prebodol srdce

slová s tvojich úst pohladili dušu smutnú

a zahriali ju lepšia ako kamenné pece

vliala si mi nádej pre život tak nutnú

 

srdce zlomené teraz však je

ušiel mi vlak, pôjde ďalší?

Mňa to ako cudzie vpády drancuje,

že ak do cieľa dôjdem , tak zrejme peši.

 

 

Ťažký údel nesiem na bedrách

trpím a nechcem aby zvykom sa to stalo

vinu mám zrejme zase ja na perách

neskoro som si uvedomil, čo sa v srdci udialo

 

neskoro som si uvedomil a neskoro povedal

je hlupák hlúpy, čas je môj nepriateľ.

Kto by mi k tomu ešte niečo dodal?

Ticho, keby mi niekto na pomoc priletel.

 

Kto mi to zákerne podlamuje kolená,

prečo sa osud so mnou tak zabáva?

Už je z toho moja duša zmorená

dúfam, že raz príde náprava!

 

 

 

 

Ja chcel by som

 

Ja chcel by som vidieť sa v tvojich jagavých očiach

a cítiť tvoj krehký dotyk na mojej ruke

a unášať sa s tebou ako na spenených morských vlnách

bude, bol to raj, ja nechcem žiť vo svojej muke.

 

Ja chcel by som pohladiť tvoju jemnú tvár

a v náručí pevne zovrieť ťa

no nemôžem, a je to ako oslavovať vlastný kar,

keď srdce túži ako bedák po jedle sťa.

 

Ako smädný po vode, ako chudák po bohatstve.

Ja chcel by som zoňať ti tvoju radosť z pier

a potom ti ju tisíc krát vrátiť v bozku posolstve

nehou, čo by rozbila ľadový oceán na milióny malých kier.

 

 

 

List od mŕtvych

 

I keď sa telo na prach zmení

a vietor ho odnesie na míle ďaleko

zostávame živý vo vašom sladkom snení

preto sme víťazi týchto pretekov

 

aj keď si nás smrť vezme do náručia

a ruky skrehnú v tmavej zemi

sme živý v tom, že sa z našich chýb iný poučia

i teraz, v tme, zostávame priateľmi.

 

I keď dážď presiakne do našich truhlí

vždy na to ich slnko snáď vysuší

nad nami možno málo živých trúchli

my však žijeme každý vo svojej duši.

 

Aj keď sa telo na prach obráti

srdcia naše sú jagavé brilianty

ktoré ste obrusovali vy a vaša láska

a preto tu navždy sme, nech zem zamŕza,

či od sucha praská!

 

 

 

 

               Priepasť

 

Slané  slzy sa derú  cez zrak

a stekajú po smutnej tvári,

že srdce ešte bije, to je zázrak

stalo sa, čo nepriatelia si tak priali

 

umieram, lež umrieť smiem len v bolesti

                 srdce je zlomené, osud falošnú nádej vlial

                  bolesť väčšiu než akoby mi zlámali všetky kosti

                 teraz už nie, ale kedysi tak rád som sa smial.

 

                 Neviem, čo mám o tom ešte povedať

                 možno by bolo lepšie umrieť teraz

                 než takto nechať svoje srdce vlkom roztrhať

                 je predo mnou veľká priepasť

 

                Či preskočím ju, či ma pohltí

                 iba zavrieť oči budem musieť a skočiť

                 možno moje telo na jej dno poletí,

                 možno my bude dopriané ešte žiť.

 

                 A možno mi moja láska postaví most

                 vtedy šťastný budem, ale most sa môže otriasť

                 a potom sa môže zrútiť i so mnou. Dosť!

                 Ja nechcem na svoj hrob vence klásť.

 

 

 

 

                    Hra

 

                    Snáď nás osud takto vodí

                    aby sme zocelený cestu prešli

                    vie, že nás to možno bolí

                    chce, aby sme tú pravú lásku našli.

 

                    V srdciach prebodnutých sťa tisíc krát

                    postihnutých údelom sklamaní

                    baví osud sa s nami takto zohrávať,

                    či podkopávať v sladkom mámení.

 

                    Až kým srdce lásky sa nebude báť

                    a potom liek než stovky múdrych hláv silnejší

                    do vtedy sa s nami bude kruto hrať,

                    kým nepochopíme, že láska je cit najkrajší.

 

                   Pokým budú naše srdcia plné nenávisti

                   bude táto hra čoraz krutejšia

                   nezaslúžime si krásu lásky pozornosti

                   kým nepochopíme, že láska, tá je najnutnejšia.

 

 

 

                  Ja som

 

                  V príkri tmavej noci

                  pod štítom jasu mesiaca

                  keď slávik za lepší osud prosí,

                  keď i moja duša je prosiaca

 

                 prosí za lepší osud, šťastia trochu trochu snáď

                 sťa pstruh, ktorého domovom je čistý potok

                nech ma nezastaví žiadna hať,

                nech neskočím v smrdutých vodách stôk

 

                     dážď zmyje špinu i prach

                     snáď hriechy moje zníme tiež

                     sú veľké? Mám z nich strach?
                    Nie, ja neskrútim sa ako jež.

 

                    Zodpoviem sa, nech to bolí ako chce,

                    mňa nepokoríš, nech si kým chceš osud.

                   Ja som svojim pánom, rozum a srdce.

                    Pre mňa si osud, už iba úbohý prelud.

 

 

 

                              Potok

 

                   Horský potok sa na zemí vlní

                    priehľadný sťa pravý kryštál

                    čistý sťa nevinnosť v detskom snení

                    vrýva svoje stopy do skalných brál

 

                    do tých nemých svedkov tisícou rokov,

                    ktorý tu mlčky na stráži stoja

                    a nesú na sebe stopy ľudských krokov

                    boli tu a budú, nikoho sa neboja

 

                    pomaly preteká po svojej ceste

                    a vlahu lesu prináša po mnoho liet

                    nie ako prašné cesty v našom meste

                    z ktorých je smutný celý svet.

 

                   On je záchrana v horkom lete

                   chladnou vodou zhasí náš smäd

                   vyzerá ako stužka v sokoliom lete

                   čo pomedzi kopce razí si cestu vpred.

 

 

 

                               Jeho žblnkot sa šíry lesom

                               a dušu ukolísava do pokoja

                               ako fatamorgána v ušiach v púšti zatratencom

                               čo ich v mysli vracia do raja.

 

                              Ako sa vinie pomedzi vrchy

                              stále silnejšie prebíja prekážky

                              ako lejak, čo lomcuje naše strechy

                              ide jasne vpred, bez výhry i bez porážky

 

                              už v ňom majú ryby svoj domov

                              a on rozšíril svoje koryto

                              nezľakne sa teraz ani statných stromov

                              zrazí ich k zemi kruto.

 

                             Teraz nie je čistým potokom,

                              lež neskrotnou riekou deliacou svety

                              čo preteká pod nejedným oblokom

                              jej vodou sa nevlažia už horské kvety

 

                              Z malého a čistého potoka

                               stal sa poslušný otrok potrieb mocného ľudstva

                               kal a špinu nesie teraz preč z nášho oko

                               nebuďme ako on a poučme sa z tohto posolstva.

 

 

 

                                         Navždy

 

                              I keď srdce v prach sa zmení

                              navždy v ňom láska zostane

                              spomienky o našom sladkom snení

                              tie raj či peklo od nás nedostane

 

                               navždy mladý v očiach blízkych

                               navždy živý v nich ostávame

                              ako vločky v rúčkach krehkých

                               na ich dlani sa ako ony rozplývame.

 

 

 

 

                                         Diera v hlave

 

                            Letí chladným vzduchom vpred

                            parou vydychovanou z úst sa borí

                            nepozná spravodlivosť a nedodrží sled

                            guľka smrti, ktorej sa každý ticho bojí

 

                             teplá krv steká pomedzi rysy tváre

                             a veľká diera ostáva v mojej hlave

                             tu pramení tá krv, čo zastaví jej tok?

                             Nič. Nespomalí smrť svoj rýchly krok.

 

                             Diera v hlave, diera na duši,

                             miesto, kde sa plány a nádej stratili

                             miesto, ktoré nevidia oči a nečujú uši

                             akoby ste kameň do prázdna hodili.

 

                             Diera, ktorou sa vytrácajú sny,

                             ktorou ti život z tela uniká

                             tvoje zásluhy i tvoje viny

                             cítiš ako ti more vysychá.

 

                            A krv už chladne na dlaniach,

                            a hrdlom sťa ostrohy tlačia sa von

                            oči už nespočinú na domovských pláňach

                            už uši nepočujú tebe bijúci zvon.

 

 

 

                             Vlajky na pol žrde

 

                         Slzy obmývajú našu planétu,

                         krv obmýva našu Zem,

                         slzy matiek sužovaných v náreku,

                         krv ich synov uväznených v sen.

 

                         Vlajky na pol žrde

                         k pocte padlých hrdinov

                         nikto z nich už späť nepríde,

                         ani nezačuje hluk zvonov

 

                         hrdinovia bez mien

                         slepé čísla v štatistikách,

                         ktoré zažijú ešte mnoho zmien,

                         sťa nemé tváre v plastikách,

 

                          ktoré nemo sledujú svet,

                          svet čo sa rúti do záhuby,

                          kde zvädol život i zvädol kvet

                          a zožierajú ho plesnivé huby.

 

 

 

 

                                  Neznámy vojak

 

                          Slnko zalieva rannými lúčmi kraj

                          a svetlo dopadá na črty tvárí,

                          na malú chvíľu je i v tomto kúte sveta raj,

                          no hneď pominie, keď sa človek v realite morí.

 

                          Sme tu, som tu

                          ja a tisíce mne v podstate podobných,

                          prišli sme sem na pomoc nášmu svetu

                          tisíce bohatých a tisíce chudobných.

 

 

                         Pod plášťom tmavej noci,

                         za svitu mesačného svetla,

                         cez deň, vždy samy sebe na pomoci,

                         sme snáď zlo vyháňajúca metla?

 

                         Od chvíle, čo ruka zovrela chladnú zbraň,

                         a jej oceľový chlad prenikol do hĺbky kostí

                         a míny smrti zmenili kedysi zelenú stráň,

                         aká myšlienka sa ťa asi teraz zhostí?

 

                         Od chvíle, čo si prvýkrát,

                         rozochvelím prstom stlačil matnú spúšť

                         od chvíle, čo ti v rukách zhynul prvý brat,

                         zo srdca máš už iba prázdnu púšť.

 

                         Keď projektil prvý raz preťal stuhu života

                         a uvidel si statných padnúť na kolená,

                         ktoré vryli hlboko do hnusného blata

                         a od krvi bola tvoja ruka hrôzou spotená.

 

                         Keď si z prvých žien spravil vdovy

                         a z detí malé siroty,

                         vedel si, že si si nasadil tým okovy,

                         ktorých nezbaví ťa nik, ani ja a ani ty.

 

                         Keď si v chvejúcich sa očiach,

                         videl v mukách nepriateľov, zlých,

                         pre ktorých sme boli my tí zlí strašiaci ich po nociach.

                         Paranoja? Odpoveď dostaneš iba od mŕtvych.

 

                         Keď sme ťarchavo vybehli zo zákopov

                         a v hrôze šialenstva sme morili,

                         nepríčetní, zúriví a guľky svišťali okolo stromov,

                         telá zostávali za nami, aby v pôde hnili.

 

 

                         Teraz som tu, pred víziou výhry či prehry,

                         stvorený pre smrť, stvorený zo smrti,

                         úbohá postavička  krutej osudu hry,

                         ako mnohý predo mnou, zahrabaný pod zemou ako krti.

 

                         Hrdinovia? Nie, tí neumierajú takto,

                         schúlení v kŕčoch vo vlhkých zákopoch,

                         s výrazom smrti a strachu v tvári. Tak kto sme teda, kto?

                         Sme tí, navždy porazení v týchto pretekoch.

 

                         Zhoríme v uhoľ v útrobách pekla,

                         bez náznaku záchrany,

                         v tmavej černote bez záblesku svetla

                         s krvou prameniacou z nejednej rany.

 

                       Tak ako i milióny bojovníkov

                       za tisícročia našej krutej existencie,

                       zmietanej vo víre vojen a konfliktov,

                       živených  z viery v života esencie.

 

                      Tak ako boli háje kropené životodarným dažďom

                      tak sme kropení nástrojmi smrti,

                      zdá sa, že je to irónia, nastolená osudom,

                      to sa ale nedozvieš, kto iný povie o tom ti?

 

                      Nie si v tom sám, nie som v tom sám,

                      sme mnohý v zástupe do budúcnosti,

                      každým dňom nás však ubúda, nie je to klam,

                      kedysi mladí a odvážni, plní cennej cnosti.

 

                     Odvaha sa však v nás už niekde v hĺbke skryla,

                      a s nevýslovným strachom na perách,

                     čakáš, kedy ťa tvoja guľka nájde, aby ťa v bolesti zabila.

                     Čakanie je najhoršie, neistota však horšia v tvojich útrobách

                    Kto som ja? Som predsa jeden z vás,

                    aj ja čakám v neistote, v strachu,

                    počúvam cudzí a nepoznaný hlas,

                    ktorý ma núti žiť, počuť ho i v tomto hluku.

 

                   A kto si ty? Kríž bez mena, vrazený v zem,

                   na kôpke hliny uprostred bojiska a smrti,

                   v zástupe druhov, nepoznajúc už bolesti vnem,

                   neznámi vojak, no i tak dúfam, že dobre sa vodí ti.

 

 

 

                Po živote

 

                  Keď žiarivý jas z tvojich zasnených očí

  zoňal ti v chvejivom strachu objatí závistlivý súmrak,

vtedy deň v kŕčoch umrel

a slnko už nad stráňami nevystrie ochrannú ruku na nemej stráži

a vtedy umriem i ja v šedých zákutiach krutého osamotenia,

lebo bez slnka a bez teba

život jest ilúzia zamknutá v bludisku bez východu,

v ktorom človek nezná vnemu inému

než bolesť

a to i na duši i na tele,

bolesť, ktorej intenzite sa vyrovná

len ten cit pred zatmením....

 

 

 

Šťastie a smútok

 

Bol som šťastný, no šťastie už pominulo

ako ránom uplynie sladký sen,

ako keď slnko na čas spomenulo

a uplynul tým krásny deň.

 

Som smutný, no smútok raz pominie

ako ránom skončí strašná mora

ako i smädná ruža lupene raz rozvinie

a rosu zachytí padajúcu zhora.

 

Bo šťastie i smútok sú prchavé pocity

čo striedajú sa ako deň s nocou,

lásku v srdci mať, či nôž don zarytý,

prežijeme so svojou či cudzou pomocou.