-Takže, pre tých je tento fakt. Vymkli sa nám z pod kontroly nejaké roboty a urobili problémy chlapcom od pravidelnej armády, takže teraz sa na ne poľuje. Nič vážne jasné.

-Áno pane.

-Tu kapitánovi budete od teraz hlásiť všetky tie vaše sťažnosti a podobne. Rozchod.

-Pane, rozkaz pane.

-Cooper, poďte sem na chvíľu.

-Áno pane.

-Máte ich na starosti. Je dôležité udržať ich morálku. Sú to prasatá, ale iba vo svojom volne. A Cooper.

-Áno pane.

-Zapamätajte si. Pre nich nie je dôležité vedieť všetky fakty. Vždy im treba hovoriť iba to najnutnejšie. Jasné. Odchod.

-Rozkaz.

Jack zamieril za ostatnými. Domnieval sa, že idú na výdaj streliva. Ako sa ukázalo mal pravdu. Dobehol Johna a ostatných.

-Tak ako pane, čo hovoríte na jednotku.

-A vy?

-Väčšina chlapcov je v pohode, je s nimi celkom sranda.

-Ešte neviem, dúfam, že ma príjmu.

-Ale neboj sa, teda nebojte sa.

-Odkiaľ viete kam ideme.

-Mali sme tu včera po príchode exkurziu s ostatnými.

Išli dosť rýchlou chôdzou. Inokedy prašná červenkastá pôda bola zbahnená po nedávnych dažďoch.

-Je to tu nahovno s tými cestami a tak. Počul som, že na Zemi sú v každých mestách samochodiace chodníky.

-Ako že samochodiace.?

-No človek si proste iba stane a oni ho zavezú kde chce, sú to také veľké pásy. To nie ako tu. V mestách na Planéte sú aspoň chodníky, ale tu nie. My máme zasraté blato.

-Počuj Vasiliji, napadlo ťa, že vtom sme zase unikátny my. Oni majú pohyblivé chodníky, betónové chodníky no a my nemáme žiadne.

Alex sa po svojej narážke zasmial, no ostatný iba nechápavo pokrútili hlavou. Po chvíli došli ku skladu. Z vonku to bola iba obyčajná budova bez okien strážená policajtmi. Nachádzala sa uprostred dvora lemovaného obrannou bariérou s niekoľkými strážnymi vežami. Vošli dnu. Tu bolo hneď niekoľko výťahov a rampa pre vozidlá a vznášadlá. Bol tu aj pult a za ním bola aj milá slečna z výdaja uniforiem. Bola tu veľká fronta. Príslušníci viacerých jednotiek tu čakali na svoj prídel. Všetci stáli vo fronte a postupne dostávali zbrane a muníciu. Bol vtom akísi zmätok. Jednotlivci dostávali to, čo mali napísané v papieroch z výcviku. Obyčajný vojaci dostávali spravidla pulzné pušky poprípade rotačné kulomety. Vyššie hodnosti mali výhodu lepších zbraní. I keď o tom ktorá je lepšia by sa dalo polemizovať, pre každého bola tá jeho najlepšia. Ale tým sa výhoda vyššej hodnosti zrejme končila. Teda myslím tým, že nikto z jeho podriadených ho nepustil dopredu vo fronte. Vtedy prišiel akísi ďalší kapitán. A tým nastala zaujímavá situácia. Ostatný ho ako mávnutím čarovného prútku pustili pred seba. A to ani nepovedal a ani inak nenaznačil svoju prítomnosť. Jack smutne pozeral ako ten kapitán berie svoju zbraň a muníciu a s poďakovaním odchádza. Chceli mu týmto ich gestom naznačiť azda to, že ho nepočítajú ako jedného z nich. Že pre nich nie je nič viac než obyčajný kapitánko, ktorého budú počúvať iba v prítomnosti veliteľa alebo ani vtedy nie. S týmito má stráviť veľa času, ako služobného tak zrejme aj súkromného?

Znechutene vystúpil z rady a zamieril k východu. Tým zjavne potešil ďalších asi šiestich, ktorý stáli z ním. Ako pomaly išiel a dvere boli čoraz bližšie zastavila ho ruka. Schytila mu košeľu a stiahla pár krokov späť.

-Kam ideš Jack, ešte predsa nemáš nádobičko.

Bol to Alex. Pozeral na neho svojimi veľkými očami.

-Tých blbov si nevšímaj, ukáž im kto je tu šéf. Choď a rozkáž im nech sa uhnú. Získaš si rešpekt.

-A získam si aj ich odpor a nenávisť. Nie, dnes nie, vďaka.

-Budeš radšej sračka?

-Radšej sračka, ktorá aspoň nie je nenávidená a opovrhovaná.

-Takto to tu ale ďaleko nedotiahneš.

-Vďaka, ale prídem si pre veci neskôr.

Pokračoval ďalej v svojej ceste a Alexa nechal stáť zaskočeného. Ten sa o chvíľu vrátil na svoje pôvodné miesto v rade, ktoré mu dôkladne strážil Mike. Vyšiel von. Pršalo. Oblohu zase pokríval hustý koberec zelených mrakov. Policajti kamsi zmizli, zrejme sa šli skryť. Mali rozum. Jemu asi chýbal, že neurobil to isté, ale zostal tam. Dážď bol dnes celkom hustý a kvapky boli dnes celkom ťažké. S drobným dunením dopadali na jeho prilbu a stekali na uniformu a nakoniec k zemi. K ich pôvodnému cieľu.

S vrecka vytiahol zmáčanú krabičku antidepresívnych cigariet. Tabletky akosi vyšli z módy a nahradila ich práve táto forma kedysi zaniknutého zlozvyku. Pri nich bol aj starý pozlatený zapaľovač, na jeho rube bolo vyryté jeho priezvisko. Patril jeho otcovi. Otvoril ho a ako vždy na prvý krát vyšiel z jeho otvoru plamienok teplého ohňa z trysky. Zapálil navlhnutú cigaretu a vtiahol do pľúc hrejúci dym. Dal si dole prilbu a chladné kvapky mu začali stekať po vlasoch, ktoré mu mierne spadli do tváre. Dopadali aj na jeho tvár a odtiaľ sa preplazili aj pod uniformu, kde ich chlad vyvolal sem tam malé zachvenie. Medzi tým ho míňali vojaci, ktorý s vyfasovaným materiálom utekali okolo do bezpečia ubytovní. Ani nevedel ako dlho tam stál. Celí už bol premočený až na kosť a bola mu zima.

-Viete, že ich chcú zakázať.

Ozvala sa milá slečna, ktorú už dnes stretol. Bola vo dverách takže kvapky sa k nej nedostali. Jack sa na ňu iba nechápavo pozrel.

-Cigarety, myslím cigarety, chcú ich zakázať, ževraj škodia zdraviu.

-Musím stým prestať.

Povedal a vyfúkol dym von z pľúc. Usmiala sa. On tiež.

-Cigarety tu už raz boli. Dosť dlho. Zakázali ich kvôli nikotínu.

-Čo to je?

-Neviem, minule som to čítala v časopise, spôsobovalo to rakovinu a podobne ešte v dobách, keď sa na to umieralo.

-Tak to asi urobili dobre, že to zakázali.

-Asi hej. Ale aj tak sa to predávalo ilegálne, ako drogy.

-Drogy sú metla ľudstva.

-To hej. Drogy a alkohol.

-A cigarety

Usmiala sa a pozrela smerom na oblohu. Povzdychla.

-To hej. Drogy, alkohol a cigarety nás pomaly zabíjajú, sme neponaučiteľný.

-Dáš si?

-Čo?

-Predsa cigaretu?

-Jasné, že si dám.

Vytiahol ešte viac premočený balíček. Po chvíli prehrabávania jeho obsahu našiel jednu skoro suchú a podal jej ju.

-Oheň?

-Vďaka, mám svoj.

Zapálila si a pozrela na Jacka.

-Vďaka za spoločnosť. Rozprestrela plazmový dáždnik a rýchlim krokom zamierila smerom k ubytovniam.

-Není zač.

-Niekedy príďte do dôstojníckeho klubu, pozývam vás na pohárik, teda ak sa zase nebudete ponáhľať.

-Tak dobre, ale platiť by som mal ja.

-S tým počítam.

Keď sa mu úplne stratila z dohľadu niekde vo vnútri budovy zahodil, nedofajčenú cigaretu a odišiel aj on. Po sebe nechal niekoľko nedopalkov zmáčaných v kaluži vody.

Vošiel do izby. Bolo tam iba zopár mladíkov. Tí na neho sprvoti hodili zopár letmých pohľadov, sprevádzaných salutom a potom sa venovali svojej pôvodnej práci. V podstate ho iba zaregistrovali, nič viac.

-Nabudúce, keď budete salutovať tak sa aspoň postavte. Takže skúsime to ešte raz.

Jack znova vyšiel na chodbu a zavrel dvere. Chvíľu postál a potom znova vstúpil. Tento raz sa vojaci aj postavili, i keď akosi kŕčovito a s dávkou odporu, ktorý im táto procedúra  zrejme prinášala.

-Pohov. Pekne chlapci, takto si to predstavujem. Odkážte to aj ostatným. Ak sa bude opakovať niečo podobné ako to vaše predstavenie pred chvíľou ukážete mi ako sa tvárite po dvadsiatich kilometroch v noci s plnou poľnou a to samozrejme klusom! Teším sa na spoluprácu s vami.

V miestnosti zavládla hustá atmosféra, po chvíli ticha sprevádzaná nie príliš hlasnými rozhovormi. Prešiel cez celú miestnosť až ku svojej posteli. Zhodil zmáčanú uniformu a pobral sa do sprchy. Vstupné dvere boli priamo u nich, len pár metrov od jeho postele. Naproti ležal na vrchu pochodovky Marshall Zjavne sa zabával na čítaní novín.

- Marshall, kde sú ostatný?

-Pozerajú nejaký film v spoločenskej sále.

-Vďaka. A kde je dôstojnícky klub?

-Stačí sledovať červený pás na chodbe, zavedie vás presne tam.

-Dobre, mali by ste si ísť pospať Marshall, toto bude dlhá noc.

-Ako to myslíte pane.

-To za chvíľu uvidíte, chalanom nič nehovorte, ani náznakom. Jasné.

-Rozkaz pane. Vidím, že si začínate veriť, to je dobré. Veľmi dobré. Ale pozor aby ste to neprehnali.

-Dám si pozor.

Zanechal ho s jeho novinami a odišiel do spŕch. Tie noviny bol malí prenosný aparát, ktorý premietal pred seba obrazovku s textom a pohyblivými obrázkami. Mali ste v nich všetky možné denníky a týždenníky čo ste si navolili. Automaticky sa vám ukladali aktualizované vydania a tak podobne.

Sprchy boli čisté, kachličky snehobiele a každý tam mal svoju skrinku s menovkou. Vošiel teda do jednej z piatich kabíniek a zostal zaskočený. Mal tu na displeji dve voľby. Suchá sprcha a vodná sprcha. Na akadémii mali iba suchú, vodnú mali iba profesori a keď sa k nim dostali študenti bol to hotový zázrak. Jemu sa to podarilo iba pár krát. Doma to bolo iné, tam bola vodná, ale tu ju rozhodne nečakal. Samozrejme hneď si navolil práve ju. Teplé prúdy vody z hlavice zmývali pot a zvyšky dažďa, ktorý sa dostal až pod ošatenie. Bol tam pomerne dlho. Osušil sa suchou sprchou a nahodil sa do bežnej uniformy. Keď vyšiel bol počet prítomných obohatený o Alexa a niekoľko ďalších. Väčšina však stále zostávala mimo. Tí novší sa postavili do pozoru a pozdravili svojho kapitána. Boli zrejme poučení od ostatných.

-Čo ty tu Alex, nebavil ťa film?

-Už som to videl, nebavilo ma to.

-Nebavilo, ostatný ho vyhodili, lebo stále kecal čo sa kedy stane.

Ozval sa akísi vojak. Jeho poznámka vyvolala viacero úsmevov na tvárach prítomných.

-Dobre, koniec srandy. Máte hodinu na vyčistenie zbraní. Rozumiete. A dôkladne, rozobrať prečistiť a naolejovať. Povedzte to aj ostatným.

Po zhliadnutí niekoľkých nepríjemných pohľadov odišiel a zamieril von.

Na stene bolo hneď niekoľko čiar, ktoré smerovali úzkymi chodbami kamsi do neznáma. Vydal sa za červenou a prechádzal halami a míňal odbočky ako jej tieň. Konečne tam dorazil. Vchod boli úplne posledné dvere. Nad nimi svietil nápis s názvom dôstojníckeho klubu. Na dverách ceduľka s oznamom, že tí bez hviezdičiek tu nemajú čo robiť. To ale nebol Jackov prípad a tak smelo vstúpil.

Ako čakal v túto dennú dobu tu bolo iba pár ľudí. Medzi nimi našiel aj Smitha. Sedel sám v rohu pri šálke nejakého nápoja z ktorého sa dvíhal pramienok teplej vône. Tá však zanikala v priestore tejto haly s niekoľkými stropnými oknami. Na ich sklá už zase dopadali kvapky chladného dažďa sprevádzané dunením hromov. Veliteľ bol ponorený do čítania kusu snehobieleho papiera. Okrem nehu tu bolo pár dôstojníkov, samozrejme v službe, a tak sa v ich rukách ocitli poháre s nealkoholickým obsahom. Po chvíľke bezzmyselného státia sa rozhodol a pomalými krokmi zamieril k jeho stolu.

-Dobrý deň pane. Môžem si prisadnúť.

-Dobrý Cooper, nech sa vám páči, ale asi sa tu budete nudiť.

-Horšie ako teraz to už hádam nebude.

-Kde sú chlapi?

-Ako ktorí. Dal som im prečistiť zbrane.

-Dobre. O chvíľu bude v kantíne obed, mali by ste vedieť, že aj keď prídete načas už aj tak asi nechytíte dobré miesto a ani dobrú porciu.

-Nevadí, dnes aj tak nemám akosi hlad. Môžem vedieť, čo to čítate.

-To je list od mojej mamy. Vieš nemá rada tú modernizáciu vo všetkom. Radšej mi napíše list na papier akoby sa mala naučiť používať elektronickú poštu.

-Veď na tom predsa nie je nič zložité, aj moja mama to dokáže, a to je už čo povedať.

Smith sa nenápadne pousmial a na chvíľu sa zapozeral do obsahu listu, ktorý však zostal Jackovy utajený. Medzi tým sa k nim pridal neznámi chlapík.

-Tak ako Teo, chutí dnes ten čajíček. Je priamo z Číny. Moc tomu síce neverím, ale na obale to bolo tak napísané.

-Ahoj John, je dobrý.

Boli to zrejme známi, to sa mu podarilo zistiť z ich duchaplného rozhovoru a ešte zistil aj podplukovníkove meno.

-A vy kapitán si dáte čo? Alebo tu chcete sedieť len tak na sucho.

Chlapík obrátil svoju, akoby vyčítavú tvár na Jacka a zjavne čakal na odpoveď. A tak vysunul obrazovku a prstami na nej ťukol na voľbu s nápojmi ale nemal ani čas prezrieť si ponuku a zastavil ho Smith.

-Kašlite na to Cooper, aj tak polovica z toho čo tam je napísané im akosi chýba a tá druhá polovica je, dá sa povedať, vlastne nie je pitná. Aspoň nie pre človeka.

Pozrel na chlapíka pred sebou a usmial sa.

-Kapitán si dá čo ja a je to na mňa. A John daj si záležať, akoby si to robil pre mňa, nie že mu dáš také svinstvo ako tu dávate nižším. A keď si tu niečo objedná vždy to urobíš takto. Vďaka.

S prijatou objednávkou a smiešnym výrazom v tvári odišiel k pultu a o chvíľu sa už vracal aj s šálkou zeleného čaju.

-Moc mu neverte, až také zlé to tu nie je.

-Ale je.

-No dobre, ale to záleží od armády, čo nám tu posielajú to vám dávame.

-Nevadí John. Ty za to predsa nemôžeš, aspoň po väčšine.

Prišli ďalší hostia a tak sa s nimi rozlúčil a odišiel sa im venovať. Jack zatiaľ perami okúsil teplotu nápoja, bola prijateľná. A tak pretiekli prvé sústa jeho smädným hrdlom. Bol v celku dobrý. Málo osladený, ale tak to asi má byť.

-Vďaka pane.

-Nie ja za čo. Ako sa vlastne voláte?

-Jack, pane.

-Dobre, necháme toho Coopera tak a budem vás volať menom, teda ak vám ti nevadí.

Okrem toho mu aj zjavne začal tykať. To si spočiatku ani neuvedomil. On mu však samozrejme musel naďalej vykať. V ctení vojenskej hierarchie to bola samozrejmosť. Bolo to možno dobré znamenie, možno si začínal získavať dôveru svojho nadriadeného. Tak, to by už mal, ešte keby sa mu to tak podarilo aj u mužstva.

-Nevadí mi to pane, budem poctený.

-Dobre, aké máš plány s rotou.

-V noci by som ich rát prevetral.

-Ako?

-Pár kilometrov, možno pár desiatok kilometrov?

-Dobre.

-Dobre?

-Áno, dobre. Plná poľná takých dvadsať kilometrov a potom založenie tábora a ráno návrat. Máš plnú moc.

-Vďaka, pane.

-Ale do noci im dáme pokoj, aby toho na nich nebolo priveľa a večer pôjdete bezo mňa. Musím ísť na krízový, budem vás informovať ráno.

Smith vstal a odišiel. Bol akosi dobre naladený. Jacka zaskočilo, že mu dnešnú akciu schválil. Nedával tomu veľké nádeje, ale nakoniec to vyšlo.

Dopil čaj a pobral sa j on. Už bol preč niečo vyše hodiny. Po nie príliš dlhej ceste späť bol plný očakávaní. Chcel vedieť, či splnia jeho rozkaz. Ak nie, v noci si to pekne užijú. Ale čo ak to splnili? Tak si to užijú aj tak.

Vôjsť dnu sa snažil nenápadne. Potichu chytil páčku a potiahol smerom dole. Prekvapenie však nevyšlo. Dvere sa zo škripotom otvorili a vojaci dnu sa postavili so pozoru. Mierne sklamaný podišiel k prvému z nich. Nepoznal ho. Tak ako mnohých jemu podobných s roty.

„Zbraň chlapče.“ Pozrel na neho otcovsky prísnym pohľadom.

„Rozkaz“ Nepovedal nič viac, iba to jeho „rozkaz a podal mu svoju zbraň. Bola to klasika, pulzné puška. Jack ju dobre poznal. Keď ju držal v rukách spomenul si, že on vlastne ešte žiadnu zbraň nenafasoval. Rýchlo zahnal myšlienky na to a začal si pozorným okom prezerať zbraň. K jeho údivu bola čistá a premazaná ako sa na správneho vojaka patrí.

„Dobre, vidím, že ste si dali záležať. Takže mám pre vás iba jednu správu. Práve som hovoril s podplukovníkom . Zvyšok dňa máte voľno.

„Rozkaz, pane“ Zvolali všetci jednohlasne. V ich hlase nebolo ťažké nájsť podtón radosti, ktorú v nich táto správa vyvolala. Nemali ani tušenia, čo sa na nich chystá.

Deň ubiehal rýchlo a monotónne, strechy budov boli bičované vetrom a dažďovými kvapkami. Nič výnimočné sa neudialo, okrem dobrých predpovedí počasia na noc.

Jackove prípravy na nočný výlet sa však skomplikovali jedinou návštevou veliteľa Smitha. Zavolal si ho do svojej kancelárie.

Stál v pozore plný očakávaní na svoje rozkazy.

„ Tak, kapitán. Mám tu pre vás prvé bojové rozkazy.“

Pozrel smerom na Jackovu tvár, na ktorej sa akosi neprejavila reakcia na správu, ktorú dostal.

„Rozumiete tomu, takže váš malí nočný výletik sa ruší. Vlastne nie ruší, ale upresňuje.“

„Nerozumiem pane.“

„Nebojte sa, porozumiete. Ide o prieskum starého podzemného laboratória pri kvóte 365.“

Jack vytiahol svoju mapu a pohľadom hľadal dané miesto.

„Pane, to bude asi zlý údaj, ja tu nemám nič v okolí 15 kilometrov.“

„Samozrejme, že tam nič nemáte. Máte starú mapu. Nové dostanete pred odchodom“

„Ale aj to laboratórium je predsa staré, takže by tam malo byť.“

„Je to tajné federálne laboratórium, teda skôr bolo to tajné laboratórium. Malo by byť opustené.“

„Federálne laboratórium, čo má s nami federácia, že nám poskytuje polohy tajných zariadení.“

„Spojenectvo samozrejme, je aj v ich záujme, aby bola hrozba strojov zažehnaná čo najskôr. Dosť vysvetľovania. Prejdime k vašej úlohe, vezmete si desať mužov a urobíte prieskum objektu, zaistíte ho, zlikvidujete prípadné ohrozenia a počkáte do príchodu ženistov. Tí prídu ráno o piatej. Odchod hneď.“

„Rozkaz. Pane môžem vedieť, prečo má armáda záujem o staré laboratórium.!

„Nevedeli sme o ňom my, nevedia o ňom ani roboty. Bude tam sídlo velenia obrany. Ostatné sa dozviete neskôr.“

„Ako neskôr, myslím, že sa nám tají až príliš veľa. Keď sa ma muži spýtajú čo im mám povedať, že sa to dozvedia neskôr.

„Presne tak Cooper, a nabudúce kroťte svoje emócie, nemusí sa vám to vyplatiť.

„Rozkaz pane.“

Nečakal ani na povolenie opustiť miestnosť, vyšiel na chodbu a rýchlim krokom zamieril k ubytovni. Pred vstupom však zastavil a oprel sa chrbtom o dvere. Oknom pred ním bolo plné pomaly vysychajúcich kvapiek po nedávnom daždi. Pomedzi jeho zamlžené sklo videl iba vojakov vonku. Tí v svetle osvetlení nakladali vozidlá krabicami a boxami, rôznych tvarov i veľkostí.

„Nezvyčajný zhon na túto dennú dobu, asi sa niečo deje.“

Ozval sa tichým hlasom chlapík prechádzajúci okolo. Možno sa chcel staviť na kus reči, ale Jack po jeho poznámke vošiel dnu a zavrel za sebou dvere.

„Doktor, Jakobs, Hirch, a vy šiesti.“ Ukázal prstom na skupinku vojakov oddychujúcich na svojich posteliach. Tí na neho iba ticho upreli svoje pohľady a čakali, čo sa bude diať.

„Plná poľná, za dve minúty na dvore. Poďme pohyb.“ Vojaci si začali baliť veci a Jack sa zachoval tak isto.

Stáli na dvore zostúpený v rade, nabalený najrôznejšími vojenskými zbytočnosťami.

„ Rozkaz z veliteľstva. Prieskum a zaistenie federálneho laboratória. Mimo prevádzky. Máme na to tri hodiny. Nastavte si cieľový bod- 114 A lomeno 425D.Odchod vo formácii 3,4,3.“

Zdanlivo nezmyselné čísla a písmená  boli iba údaje do mapového čipu v ich prilbách a formácia 3,4,3? Traja muži vpredu, traja vzadu a zvyšok v strede.

Pochod sa zdal byť krátky, no trval asi hodinu. Nad povrchom sa vznášal zvláštny zelenkastý opar, ktorý rozviroval slabý vánok. Dokonalý dojem vylepšila aj dovtedy zamračená obloha. Odkryla tak cestu svetlu z mesiacov. Bola to naozaj jasná noc. Mapa svietiaca im pred očami ukrytými vo vizuálnych zameriavačoch na prilbách im ukazovala blikajúci bod. Miesto, kam sa vlastne majú dostať. Jack išiel v popredí s doktorom Marshalom. Ostatný potichu za nimi. Mali dosť dobrú náladu, veď celí deň vlastne nič nerobili.

„Stáť!“ Prikrčil sa a priblížil si pohľad cez zameriavač.

„Čo pozeráte kapitán?“

„Velenie chce nenápadný a čistý prieskum tohoto nepoužívaného labáku.“

„A v čom je problém, vtrhneme tam, zaistíme to a môžeme ísť sa pekne vyspať.

„Je tam kamera.“

„Jasné, že tam je, veď to bolo tajné zariadenie, museli ho predsa strážiť!“

„Vravíte, že to bolo tajné, tak prečo je potom tá kamera zapnutá.“

Po týchto slovách sa odplazil k ostatným mužom. Doktor iba pozrel na kameru a zaregistroval blikajúce červené svetielko pod objektívom. Celý ten objekt bol mierny kopec. A z neho, spod červeného povrchu vytŕčal otvor s pancierovými dverami, na ktorých bolo poznať pôsobenie zubu času. Krvavé stopy hrdze a naviata pôda, ktorá ukrývala časť dverí pod svoji nánosom značili o dávnej opustenosti.

„Je tam funkčná kamera.“ Prvá správa od Jacka keď sa dostal k ostatným.

„Ale do vnútra sa už dlho nikto nedostal ,, pozrite na to zaviatie a na tú hrdzu, pane.

Chlapi zmätene pozreli na dvoch vzájomne si odporujúcich mužov .

„Nechcem nič riskovať, bude to rutina, Jason, ty zostrelíš tu kameru , jeden výstrel. Jasné?“

„Áno pane,“

„klasický prieskum, ťažké zbrane vpredu, spojka a doktor so mnou za ostatnými. Ako z učebnice. Rozumiete.“

Doktorovi ešte vŕtalo v hlave toto ich zbytočné mrhanie času.

„Kapitán, prečo to všetko, je to jasne opustené.“

„Velenie je moja starosť, veríte federácií. Veď ani nevieme na čo to labko vlastne bolo. Môže tam byť bezpečtnostý, obranný, sebedestrukčný či neviem aký posratý systém.“

Po ich v tichosti vedenom rozhovore sa všetci vydali plazivo bližšie.. Keď boli na svojich pozíciách začala ich malá vojnová hra. Ešte prebehla gestikuálna komunikácia medzi mužmi a potom už iba všade prítomné ticho preťal výstrel.

Tam kde bola kedysi kamera trčali iba kábliky, ktoré namodralým svetlom iskier osvetľovali ceduľku na dverách. BUDOVA FEDERALNYCH SIL 14422B. Označenie, ktorému už aj tak nikto nechápal. Nasledovalo rýchle vniknutie dnu za pomoci laserov, ktoré prešli kedysi mocným pancierom ako nôž maslom. Keď z rachotom spadli dvere dnu a rozvírili nános prachu na podlahe, prekvapilo funkčné svetlo prvú vstupujúcu dvojicu. Tí prechádzali úzkymi chodbami a postupne zabezpečovali ostatné dvere. Tie boli zamknuté. Ostatný ich nasledovali. Na konci chodby boli presklenné dvere a za nimi bola tmavá miestnosť. Keď sa tam konečne dostali rozsvietili sa svetlá aj tu.

„Čo teraz pane?“

„Zabezpečte všetky vchody, aj tie zamknuté.“

„OK, šéfe.“

Netrvalo dlho a všetky jeho rozkazy boli splnené. Miestnosť mala tvar pentagónu, uprostred s digitálnou mapou a holografickým displejom. Okrem tých sklenených tu boli ďalšie tri dvere, samozrejme zamknuté.

„Fischer, skúste nahodiť ten holograf a jeho databázu.“

O chvíľku už mohol skonštatovať, že to má hotové. S prístroja sa začali trojdimenzionálne premietať obrázky a údaje denníka základne.

Po chvíli bolo po všetkom.

„Do riti, tu robili s klonmi.“
“Kľudnite sa Fischer. Spojka, chce veliteľstvo. “Otočil sa na jedného zo svojich podriadených, ktorý začal naväzovať spojenie.

„Pane, nemám signál, niečo ruší naše vysielanie.“

„Tak stým niečo spravte.“

„To nepôjde, niekde tu musí byť rušička.“

Vtedy sa ozval škripot spoza jedných dverí. Tie takto informovali, že sa otvárajú. Väčšina pohľadov teraz smerovala na Jacka s očakávaním na riešenie tejto situácie. Ten im rukou dal  najavo, čo treba robiť.

Vtedy už väčšina hlavní smerovala na otvárajúce sa dvere. Keď už boli úplne otvorené tma za nimi im znemožňovala vidieť dnu.

„Svetlo!“

Po slovách veliteľa vnikli dnu lúče zo svetlometov na zbraniach, avšak v tom istom okamžiku sa rozsvietilo aj dnu a tak všetci rýchlo vypli pôvodný zdroj jasu. Pred nimi stál chlapík v oranžovej federálnej uniforme. Ostré črty tváre, veľké modré oči a lesklá hlava bez jediného vlasu, to boli jeho črty, ktoré si najprv všimli.

Pomalí pristúpil bližšie. Ruky mu nehybne viseli pri tele. Celí ten čas na neho neprestajky smerovali nielen pohľady ale aj zacielené zbrane.

„Vítam vás, už dlho tu nebola žiadna milá spoločnosť.“ Jeho hlad niesol sarkastický podtón, ku ktorému sa ešte pridal nevrelí, ba priam až odpudivý pohľad tých jeho veľkých očí na na neho mieriace zbrane.

„Zložte zbrane chlapci. A vy ste kto?“ Jackovo vyjadrovanie bolo akési stručné.

„Toľko zdvorilosti, ja som tu hostiteľ a pítam sa teda prvý, nie?! Tak teda kto ste vy?“

„My sme vojaci, presnejšie vojaci armády Čiernej republiky a toto je ak sa nemýlim aj územie Čiernej republiky. Jednoduché, my sme hostitelia a vy ste hosť a ak sa nemáme stať aj vezniteľmi budete spolupracovať a odpovedať na naše otázky!“

„A čarovné slovíčko.“

„Hovorte!“

„Tak dobre. Ako už poznamenal jeden z vás, tu sa pracovalo na klonoch, teda s klonmi. Klonovanie je náročná vec, a nie vždy víjde všetko ako má byť, môžu nastať rôzne, nazvime to trebárs anomálie, genetické odlišnosti od vzorového človeka. Niekedy aj odlišnosti od človeka vôbec.

„Napríklad.“

„Vidím, že vás to zaujíma. Napríklad fyzické zmeny, tri ruky- žiadna ruka. Ale aj psychické deformácie. Je toho veľa.

„Pokračujte.“ Jack si zložil prilbu a s udiveným pohľadom sledoval chlapíka pred sebou, ktorý k jeho spokojnosti vypovedá.

„Dobre. Takéto nepodarky sa usmrcovali, boli zbytočné, aspoň zo začiatku sa nevedelo ako ich vyžiť. A potom prišli ochrancovia a mávali listinou ľudských práv, že aj tieto klony sú vo svojej podstate ľudia. A tak sa začali vyvážať do sanatórií, oficiálne.

„A neoficiálne?“

„Do tajných zariadení po celej Zemi, aj mimo nej, napríklad sem.

Chlapík sa odmlčal a v tomto svojom mlčaní si pomaly prezeral vojakov stojacich zdanlivo nezmyselne po miestnosti.

„Pokračujte.“

„Potom sa Klonovanie zakázalo. A tento zákaz sa aj dodržal, ale nie preto, že by mal niekto problém ho porušiť. Klonovanie je finančne náročná záležitosť, a keď ubúdali klienti a armáda nemala záujem financovať tento program, od všetkého sa upustilo. Samozrejme iba zdanlivo. Na skladovaných klonoch sa robili pokusy ďalej, a na základe výsledkov s týchto pokusov sa klonovalo, i keď vo veľmi malej miere. Išlo o vývin supervojakov a podobných nezmyslov, ktoré nemali budúcnosť.

„Konkrétnejšie, aké pokusy sa tu teda robili.“ Doktora daný výsluch zaujal, na jeho tvári bolo vidno akúsi formu odporu k tomu, čo sa tu robilo, dalo sa to pochopiť, bol predsa doktor.

Chlapíkove oči sa napĺňali zvláštnou, trochu strašidelnou rozčarovanosťou.

„Testovali sa vakcíny....

„To sú keci!“ Doktor znechutene odišiel kúsok ďalej a z diaľky sledoval čo sa bude diať ďalej, aké slová sa ešte vyderú na povrch.

„ ale aj vplyv rôznych jedov.“

„Biologické sračky, proste špinavá práca pre vašu armádu, však?

Jacka už tiež začal znervózňovať smer, akým sa ich konverzácia začínala uberať.

„Správne. Podľa vašej uniformy kapitán, však?“

„Pokračujte.“ Zotrel si studený pot s tváre, bolo tam akosi horko. Horko a studený pot, zvláštny paradox.

„No a potom vypukla tá vaša revolúcia, to už ale viete vy najlepšie, ubehlo už veľa rokov odvtedy čo sme boli pánmi Planéty, ale to je dávno. Vy ste vyhrali a my sme museli ísť.“

„Ale zjavne ste  nešli.“ Jeden z vojakov si nemohol odpustiť komentár.

„Ale išli. Nevidíš ako hovorí, keď je reč o klonoch. On je jeden z nich, je klon. Som o tom presvedčený.

„Správne kapitán. Som iba klon. Klon veliteľa základne. Úbohá napodobenina, kópia či replika. Nazývajte si nás ako chcete.

„Všetko bolo tajné, tajilo sa to roky, a vy nám teraz všetko poviete, a to skoro bez nátlaku. Tomu sa mi nechce veriť. Nenávidíte nás, nás ľudí, tak prečo.

„A prečo nie, aj tak je to vlastne jedno. Smrť si aj tak vezme všetky tajomstvá.“

„Smrť.“

Väčšina mužov pri tomto slove inštinktívne pohla hlavňou zbrane, dovtedy smerujúcou k zemi smerom na chlapíka v oranžovom.

„A tým sa vlastne dostávame k vyvrcholeniu celej tejto podivnej komédie.“

Znenazdajky sa mu v ruke zaleskla zbraň, dovtedy zrejme ukrytá v širokom rukáve, Namieril na Jacka, no jeho výstrel splynul s ďalšími, ktoré sa mu vrývali hlboko do tela. Obaja spadli na podlahu rozvirujúc prach a dym po výstreloch. S pod nevládneho tela chlapíka v oranžovom, ktorý sa im vlastne ani nestihol predstaviť sa tvorila modrá kaluža krvi. Aj on bol asi výsledkom pokusov, iba klon, imitácia uväznená v bludisku svojej identity.

„Kapitán!“ Doktor dobehol k pomaly stavajúcemu Jackovy a pomohol mu vstať. Na tvári sa mu ťahala dlhá rana, s ktorej pramenili potôčiky krvi stekajúce po pravom líci.

„Ste v poriadku?“ Zjavne otrasený si prezeral krv na prstoch, ktorými si pred chvíľou ohmatal ranu. Bola svetlo červená, a v jej kvapôčkach sa odrážalo svetlo z miestnych lámp.

„Kapitán, ste v poriadku?“ Doktor opakoval svoju duchaplnú otázku.

„Áno, som v poriadku. A ostatný?“

„To bola riadna tesnotka. Ostatný sú v poriadku, teda okrem toho klona.“

„Sebedeštruktívny proces bude ukončený za jednu minútu.“ Príjemný ženský hlas oznamoval akosi nepríjemnú správu.

„Ako že ukončený.“ Vystrašene zareagoval seržant Bernard.,

„To, že bude ukončený znamená, že bude ukončený a my s ním!“

„Prestaňte s tým! Evakuácia, všetci von!“

„Pane, to nejde, dvere sa uzamkli.“

„Tak ich rozrežte, rýchlo!“

„Lasery sú ale vonku, pri Jacobsovi a Hirchovi. Ale nemôžeme sa s nimi spojiť kvôli tej zasratej rušičke. Kurva, čo teraz?“

Jack pochopil, že teraz netreba zmätkovať, nesmú zmätkovať. Je čas urobiť zásadné rozhodnutie.

„ Ty, stou pulznou puškou, poď sem.“ Vojak prišiel k svojmu veliteľovi s očakávaním na rozkazy, alebo na hoci čo, čo by ich dokázalo dostať s tejto kaše.

„Rozstrelíme tie dvere, jasné. Mierime do ľavého dolného rohu. Jasné vojak!“

„Pane, to je nepriestrelné sklo, čím ho asi tak prestrelíme?“

„Čo myslíš?“ Uprel svoj pohľad na osobu pred sebou a natiahol spúšť vrhača granátov. Jeho úsmev vyvolával viac obáv ako ukľudnenia.

„Pane, pulzný granát v uzavretom priestore? Budú nás akurát tak zaškrabovať zo stien a potom nás pošlú domov v malých škatuľkách!

„Máte snáď lepší nápad seržant.“ Po týchto slovách vrhol svoj pohľad do hľadáčika zameriavača a pomalým pohybom nasmeroval hlaveň tam kam asi chcel. Vojak iba pokrútil hlavou a pozrel na ostatných ktorý so zjavným  očakávaním sledovali túto podivnú scenériu pred sebou.

„Dostal si rozkaz, tak ho pekne splň.!“ Ozval sa nervózny doktor. „A vy ostatný k zemi, rýchlo, nohami ku dverám.“

„Prečo?“

„Ak by to nevyšlo trak ti odtrhne iba nohy a nie tu tvoju zvedavú gebuľu.“

„Ticho. Tak ideme, raz, dva...

Seržant rýchlo namieril tam kde sa dohodli, a keď sa vzduchom ozvalo „tri“ zmáčkol spúšť. Pišťavý zvuk prenikol všetkým do sluchu a potom ho nasledovala iba ohlušujúca vlna dvoch výbuchov. Tlaková vlna odhodila obidvoch odvážnych strelcov niekoľko metrov ďalej, a leteli by asi ešte dlhšie, keby ich  nezastavila obzvlášť tvrdá stena. Keď všetok ten dym ustal a klesol k zemi, čím umožnil výhľad na ich dielo, zdvihli všetci konečne hlavy. Dvere stáli tam kde pred tým, ale v rohu bol pomerne veľký otvor a pavučina prasklín ťahajúca sa od jeho záhybov. Jack sa tackavo postavil, pozrel na ostatných, očami prebehol po miestnosti hľadajúc toho úbohého seržanta. Potom ho našiel sedel opretý o stenu a pozeral smerom k dverám.

„V pohode?“

„Ani nie, pane. Ale nič vážne to nie je, iba malá obrazenina s toho pádu...“

„Doktor, skontrolujte ho.“ Doktor podišiel k sediacemu mužovi a začal ho prezerať, tomu už ale Jack nevenoval pozornosť. Vystrelil  salvu výstrelov, ktoré dorazili bezbranné dvere, ktoré sa z rinčaním rosipali.

„Rýchlo von.“

Všetci bežali úzkymi chodbami nasiaknutými podivným zápachom. Míňali dvere, a ďalšie dvere, až pomaly začínali cítiť čoraz čerstvejší vzduch, ktorý lapajúc do svojich pľúc znenazdajky milovali ako nikdy predtým. Jack išiel posledný.

„Čo mu je?“ Doktor pomáhajúc seržantovi rýchlo dostať sa von zaregistroval jeho otázku a udychčaný chvíľu rozmýšľal. Zdalo sa že hľadá slová, alebo možno iba čakal kým vyjdú von.

„Doktor!“

„Nič vážne, zlomená kľúčna kosť, hodinka vo vápnikovom regenerátore a bude zase fit, dal som mu nejaké utišováky, je to dosť bolestivé.“

Vápnikový regenerátor, bola vlastne taká podivná rakvovytá priesvitná nádoba, do ktorej vás zavreli a ponorili do zelenej tekutiny. Tá bola presýtená kyslíkom, čo umožňovalo dýchanie v nej. Okrem toho tam bol aj prístroj ktorý vám nejako nasmeroval prúd rôznych molekúl ešte rôznejších látok, z ktorých sú zložené kosti na miesto fraktúry. Komplikovaná mašinka, ktorá zhojila zlomeniny rýchlo a bezbolestne. Ale inak celkom stará technológia. Niekoľko ich bolo v nemocničnej sekcii v New Pointe.

Takže, keď sa konečne vyrútili von okolo Hircha, ktorý postával pri dverách zamierili stále rovno. Po chvíli behu zaľahli a tváre vryli do pôdy. V tom niekto zdvihol hlavu a s očakávaním pozeral k objektu, vtom zrazu zaregistroval Hirch stojaceho a očividne nič nechápajúceho stále pri dverách.

„Hirch, ty idiot vyypadni odtiaľ a zaľahni, vybuchne to!“

Zahodil zbraň a rýchlim skokom zaľahol vedľa ostatných.

„A kde je Jakobs?“ Opýtal sa neustále žujúc žuvačku. Bol to jeho zvyk, teda skôr zlozvyk. Vždy si napchal plnú papuľu škoricových žuvačiek a potom všetkých otravoval tým jeho duchaplným mľaskaním. Všetci mu ich vlastne tak trochu závideli. Posielala mu ich jeho matka, bohatá vdova z Black Townu, a tej to zas posielala jej mama, teda Jakobsova stará mama, ešte bohatšia vdova z nejakého zapadákova na Zemi. Nikto nevedel presne s ktorého zapadákova, teda nikto okrem Hircha, Takisto nikto nevedel čo majú v rodine s tými vdovami, ale každému dochádzalo, že aj z Hircha sa raz istotne stane veľmi bohatá vdova. Vždy mu  prišiel expres balíček plný týchto jeho obľúbených žuvačiek s ktorými sa samozrejme vždy rád nepodelil. V podstate to ale nikomu nevadilo, lebo aj tak nikto nevedel čo to vlastne tá škorica je a nieto ešte ako chutí.

Keď ostatným došiel obsah jeho otázky, iba na neho upreli zvláštne tupí pohľad.

„Ako kde je, to by si mal vedieť ty!“ Skríkol na neho voľajaký vojak.

„Nemohli sme sa s vami spojiť, tak išiel za vami Prišla totiž správa z veliteľstva. Máme urýchlene dokončiť prieskum a čo najrýchlejšie sa vrátiť. V čase T mínus desať minút pre nás prídu vzdušné transportéry aj so ženijnými oddielmi.

„Do hajzlu!“ Ozval sa niekto s očividne slušným vychovaním.

„Čas vypršal, a objekt stojí.“ Doktor Marshal sa pousmial popod svoje zlaté fúzy.

„Vidíte, vravel som, že to bude pohoda.“ Vstávajúc zo zeme pozrel na Jacka zvláštnym víťazným pohľadom.

Vtedy sa zdnu vyrútila postava a s krikom zaľahla. Prilietajúce transportéry videli iba explóziu a plamene ktoré vystrelili s oslepujúcou žiarou z dverí, ktoré sa už po chvíli prepadli pod zem.. Potom už celí kopec ukrývajúci  laboratórium spľasol ako bublina a zastala po ňom iba mierna prehĺbenina popraskanej pôdy a zopár horiacich trosiek.

Jack sa vyčítavo pozrel na Marshala a potom vstal.

„Ale..“

„Skontrolujte radšej Jakobsa.“ Doktor so sklopenou hlavou vyhýbajúcou sa veliteľovmu pohľadu pribehol k prichádzajúcemu vojakovi.

Transportéry s pišťavým hlukom pristáli kúsok od ich skupinky. Z nich vystupovali ďalšie skupinky vojakov s rôznou podivnou výbavou.

Keď boli všetci von, stáli a pozerali sa na hromadu trosiek a na obraz tejto skazy.

„Nastupovať rýchlo.“ Zavolal transportný dôstojník.

Gardisti jeden po druhom zapĺňali miesta v útrobách strojov.

„Kapitán, ukážte mi tu tvár, pozriem sa vám na to zranenie.“ Doktor Marshal podišiel k Jackovy, a začal si z batoha vyťahovať medicínske pomôcky, ktoré Jack nepoznal,  a možno v ňom aj vyvolávali obavy o úrovni zdravotníctva.

„To je v poriadku, a čo Jacobs?“

„Okrem toho, že mu asi trochu preskočilo v hlave je v poriadku. Ak vám to neošetrím teraz, zostane tam škaredá jazva.“

„Na to teraz nie je čas, musíme ísť, vy pôjdete druhým transportérom a dozrite na ostatných.“

„Ale pane...“

„Odchod!“

„Kto z vás tu velí?“ Rozhorčeným hlasom sa pýtal akýsi chlapík od ženistov.

„Ja.“

„Viete, že ste tu mali urobiť prieskum a nie to tu všetko vyhodiť do vzduchu, čo tu ja mám teraz asi tak robiť?“

„To je vaša starosť, robte si čo chcete. Pozrite, ohník vám už horí tak si spravte trebárs táborák, mne je to dve- tri.“ Veliteľ ženistov zostal stáť ako skamenený a spoza slnečných okuliarov sledoval ako sa dvere transportérov zatvárajú a tie víriac pod sebou prach odlietajú. Zostalo po nich iba kopa trosiek a pár nezodpovedaných otázok, ako napríklad načo boli tomu ženistovi slnečné okuliare, keď všade okolo sa rozprestierala tma! Ale to teraz nikomu nerobilo žiadne vážne starosti.

Pri pristávacej ploche ich už čakal Podplukovník Smith. Všimol si ho jeden vojak vášnivo sledujúci ubiehajúcu scenériu pod nimi.

„Kapitán, mali by sme sa pripraviť na vysvetľovanie tej malej zmeny plánu, ku ktorej došlo.“

„Asi hej, ale my predsa za nič nemôžeme, či má tu snáď niekto iný názor.“

Pristávací proces netrval dlho a o chvíľu už stáli všetci zase pevnými nohami na zemi.

„Zatiaľ máte rozchod, neopúšťajte základňu a platí informačné embargo, to je hádam každému jasné.“

„Rozkaz.“ Všetci sa postupne vytrácali z dohľadu iba Smith stál nehybne a pozeral na neho. Jack ešte skontroloval či je všetko v poriadku a zamieril letmým klusom za svojim nadriadeným.

„Pane, prieskumný oddiel sa vrátil v plnom počte. Jeden muž bol zranený ľahko.“

Smith sa zvedavo pozrel na Jackovu ranu na tvári, s ktorej viedli pramienky zaschnutej krvi lemované novými z tej čerstvej. Vtedy sa k nim pripojil doktor.

„Presnejšie dvaja muži zranený. Seržant Hukov stredne a kapitán Cooper ľahko.“

Jack sa vyčítavo pozrel na doktora a potom späť na veliteľa.

„Cooper, pekne. Prvá akcia, dvaja zranený a objekt prieskumu je fuč. To sa nepodarí len tak niekomu, vy ste eso. Už si budujete povesť, ste rýchli, to sa musí uznať. Som zvedavý akú prezývku chytíte. Viete, ja mám prezývku cencúľ. A viete prečo?“

„Nie, pane.“

„Lebo som vždy kľudný a chladný, ale pri vás je to dosť ťažké.“

„Už sa to nebude opakovať pane.“

„Čo sa nebude opakovať. Dúfam, že za to nemôžete. Dúfam, že je to iba zhoda nešťastných náhod. V to dúfam, len kvôli vám.

„Áno pane.“

„Čo zas áno, Cooper. Do hodiny chcem mať hlásenie, písomné. A teraz my Marshal vysvetlite prečo nie je kapitán ošetrený a teraz špiní náš krásny a čistý dvor svojou krvou.

„Odmietol ošetrenie pane.“

„Tak ešte aj odmietol. Chcete na mňa urobiť dojem Cooper alebo čo! Okamžite si to dajte ošetriť. Máte šťastie, že sa tu nerobí súťaž o najkrajšiu jednotku. S jazvou, ktorá vám tam teraz zostane by sme istotne vyhrali! Bolo by mi to síce jedno ale ostatný by si asi mysleli, že moja rota je neschopná. A viete čo by to znamenalo?“

„Nie pane.“

„Znamenalo by to, že aj ja som neschopný. To by ale nebolo moc dobré, hlavne keď dobre vieme že ja som....“

Pozrel na Jacka a vyzývavým pohľadom čakal, že dopovie jeho vetu.

„Schopný, pane.“ Doktor duchaplne doplnil to, čo by sa od Jacka vtedy asi nik nedozvedel. Vnútorne sa zasekol, možno to bola jeho forma trucu. Stál nehybne a pozeral mihajucími sa hnedými očami priamo na Smitha. Všímal si každý detail jeho tváre, prvé náznaky vrások, ktoré mu brázdili pokožku, jeho mierne zahnutý nos aj vždy nervózny pohľad jeho hlbokých zelených očí. Popraskané pery i zle oholené hrdzavé fúzy. Jack vyzeral ako v podivnom tranze, neschopný racionálne vnímať nič okrem ostrej až pichľavej bolesti z hlbokej rany na tvári. Bez náznaku rozhorčenie mu plynuli hlavou slová podplukovníka Smitha.

„A viete čo by som asi musel urobiť, keby si niekto kvôli vám myslel, že ja som neschopný?! Musel by som vás dať asi zastreliť. Vlastne by som vás nedal zastreliť, ale urobil by som to sám. Chápete, zabil by som vás. Strelil by som vám do tej vašej tupej hlavy. Je vám to jasné Cooper!“

„Áno pane.“

„Odchod!“

Jack odišiel v doprovode doktora do nemocničného zariadenia, neďaleko od pristávacích plôch, kde sa stal obeťou veliteľovej dobrej nálady.

Sivobiele steny s mnohými oceľovo chladnými dverami do nemocničných oddelení niesli ozvenu ich krokov.

„Dobrý deň kapitán, Charlie.“

Po krátkom rozhovore medzi dvoma zdravotníkmi, ktorý sa poznali, odišiel Marshal pozrieť stav seržanta Hukova. To bol ten so zlomenou kľúčnou kosťou. Jack ešte dobre nepoznal po menách svojich vojakov, dostal síce datadisk z údajmi o rote, ale nestihol ho ešte celí prejsť. Dnes sa naň chystal, teda až po tom ako napíše tu správu.

„Tak ideme na to.“

Tento doktor bol veselý človek, ako sa neskôr dozvedel, bol to hlavný lekár základne. To, odkiaľ sa poznal s obyčajným zdravotníkom roty však na teraz zostávalo záhadou. Nevedel čo tento doktor vlastne robil, iba to, že mu to nejako asi čistil a potom nejako spojil. Asi nejakým laserom, lebo to riadne pálilo.

„No a je to, ale bude tam škaredá jazva. Mal ste si to dať hneď ošetriť.“

„Viem, nie ste prvý, kto mi to hovorí. Vďaka pán doktor a dovidenia.“

„Vás vojakov nechápem. Vždy sem prídete s nejakým zranením a vždy sa lúčite s tým, že sa zase uvidíme. Nie dovidenia, ale zbohom.!

„Tak dobre teda, zbohom.“

Jackovy vŕtalo v hlave celé dnešné dobrodružstvo a najmä to, že ho ten šialený klon skoro zabil. Zabil. Keby mieril kúsok vedľa mal by miesto hlavy akurát fontánku krvi striekajúcej z krčných tepien. V tom lepšom prípade iba dieru ako päsť. Potom by ho nejako zošili a mohli aspoň pochovať s otvorenou rakvou. Ale to by mu už asi bolo jedno, možno dve.

Zomrieť pre vlasť je najvyššia pocta, ktorú jej môžeme dať. Obľúbený výrok ich starého profesora Morha. Učil ich taktiku ústupu. Keď sa ho niektorý študent spýtal, čo robiť, keď nie je kam ustúpiť, vždy vyrukoval s tým jeho: Zomrieť pre vlasť je najvyššia pocta, ktorú jej môžeme dať. Ale čo by z toho asi tak drahá vlasť mala, keby sme pre ňu chcípli, a čo by s toho mal každý z tých, čo by tam chcípli. Nič, vlasť akurát náklady na pohreb. Teda ak by sa unúvala ich pochovať. Možno by zostali tam, a ich bezvládne telá by zostali napospas slizkému hmyzu a inej haveti, až kým nezhnili a nezmenili sa na prach. Na prach, ktorý by potom vietor odniesol míle ďaleko, možno aj míle od tej vlasti. Nie príliš lákavá predstava. Takto by nechcel skončiť a fakt, že sa tomu vyhol len o vlások v ňom vyvolával iba neistotu. Keď sa vrátil na ubytovňu vojaci akurát rozoberali akési záležitosti ohľadom miestnych sestričiek v nemocnici. To bolo všetko, čo letmo započul, keď okolo nich prechádzal. Všetci boli tak vášnivo vtiahnutý do debaty, že si ani nevšimli jeho tichý príchod  Vysunul mikrofón, a začal v tichosti diktovať udalosti dnešnej akcie, ktoré sa zapisovali v počítači a zobrazovali na holografe pred ním. Čas pri tom ubiehal rýchlo.

S diskom v ruke a krvou nasiaknutou náplasťou na tvári išiel za svojim veliteľom, plný obáv z jeho reakcií na správu. Po ceste si všimol oproti idúcu dievčinu z výdaja uniforiem a neskôr aj streliva. Tá sa na neho pozrela zvláštnym pohľadom, ktorého význam ani nepochopil. Minuli sa, pozdravili a každý šiel vlastnou cestou. Došlo mu, že dlho nevidel ani nepočul Sáru. Rozhodol sa, že jej večer musí zavolať.

„Máte to Cooper?“ Sedel na svojom mieste zadumaný sledujúc dnu vchádzajúceho Jacka. Ten mu to bez slova podal a stál v pozore. Teraz pre zmenu on sledoval ako očami študuje riadok za riadkom jeho správu.

„V poriadku, môžeš ísť Jack.“

Jack sa vylaknute pozrel na veliteľa. Zaskočilo ho to oslovenie.

„Dohodli sme sa, že ti budem tykať, vtedy v klube, pamätáš. To ale samozrejme neplatí pred mužstvom.“

Jack ale aj tak stále nereagoval čo spôsobilo reťazovú reakciu. Teraz boli obaja zaskočený a tupo pozerali na seba.

„Na čo čakáš? Aha. Čakáš na ospravedlnenie za to zvozenie dnes pri návrate. Akoby sa stalo. Máme dôvod pre vážne znepokojenie. Ešte čakáme na potvrdenie, ale vyzerá to, že tie prekliate mašiny dospeli k názoru, že bude lepšie ak sa spoja. A tak sa začali zoskupovať niekde v púšti Gobi II. To len aby si nehovoril, že sa vám toho tají až pri veľa. Ostatné sa dozvieš až po potvrdený, potom môžeme očakávať ďalšie rozkazy.“

„Rozkaz!“ Jack vyšiel z miestnosti nezmohúc sa povedať veliteľovi nič viac ako to čo povedal. Pomaly zabudol na tento šok a začal si uvedomovať čo sa vlastne dozvedel. Začínal chápať, že tento Smith je veľmi komplikovaný človek. Vtom si uvedomil reakciu ne jeho správu. Prečo sa mu  na nej nezdalo nič divné. Veď celá tá udalosť v laboratóriu bola viac než divná a podplukovník ju zobral s tým jeho blbým kľudom, akoby o nič nešlo. Otočil sa teda na chodbe a vrútil sa späť do kancelárie, samozrejme bez ohlásenia. Smith sa zbrklo postavil a pozeral na svojho drzého podriadeného.

„Pane, a čo stou mojou správou?“

„Nič.“

„Akože nič, je v poriadku.“

„Samozrejme, že je v poriadku, keby nebola dal by som ti ju prepísať.“

„Podľa vás je celá tá správa v poriadku.“

„Celá.“

„Úplne celá?“

„Úplne celá! Máš s tým snáď nejaký problém.“

„To nie, ale čo ten klon, tá explózia.“

„To sa stáva, tieto staré haraburdy majú rôzne ochranné prostriedky. Takže okrem toho nemáš žiadny iný problém?“

„Ak vy nie, tak ani ja žiaden nemám.“

„Odchod.“

„Rozkaz, pane.“

Celé tieto udalosti čo sa tu diali začínali Jacka pekne srať. A nemožno sa čudovať jeho reakcii, keď ho v takejto náladičke zastavil nejaký úbohý upratovač, ktorému sa nepáčilo, že Jack za sebou po chodbe zanecháva kvapky krvi. Jeho rana sa mu pod náplasťou asi otvorila. Bolo totiž na dosť používanom mieste. Každé jeho gesto, každý pohyb jeho sánky pri hovorení mu ju namáhal. Ak k tomu pridáme ešte aj bolesť z nej a stres z faktu, že dnes bolo skoro po ňom, nemôže nám s toho výjsť nič dobrého.  Keby to ten úbožiak o tom vedel, asi by si dvakrát rozmyslel či mu vynadať. Jack sa zastavil, a chvíľu stál a čakal na mieste.

„A ešte sa zdá byť aj urazený. On si to tu zašpiní a ja aby som tu potom drel. Vojaci!“ Neznámi hrdina hovoril s takým pohŕdaním v hlase, s takou aroganciou, ktorá by naštvala aj väčších kľuďasov. Jack rýchlymi krokmi prišiel k upratovačovi a prudkým pohybom schytil tohto drobného človiečika pod krkom.

„Máš snáď nejaký problém? Nie, lebo ja mám problémov plnú hlavu. Najprv my jeden debilný klon skoro odstrelil hlavu, potom ma skoro vystrelil do povetria ešte debilnejší počítač. A to ešte nepočítam to, že ma zvozil veliteľ. Nemám problémy rád, je lepšie sa im vyhýbať. Ani ty nemáš rád problémy však?“ Ten úbožiak sa nezmohol na viac ako na mĺkve pokývnutie hlavou.

„To je dobré, že ich nemáš rád. A prečo sa im teda radšej nevyhýbaš? Predsa nechceš, aby niektorý s upratovačov nadával na teba, keď pôjdeš krvavý po chodbe. Vieš, že to môžem zariadiť?“ Po opakovanej reakcii Jack pokračoval vo valení svojho vodopádu z pretečeného džbánu.

„Takže sa ťa pýtam na rovinu, bez akéhokoľvek nátlaku.“ Pri tom mu ešte väčšmi zovrel hrdlo. „Pýtam sa či ti vadí moja krv, lebo ak áno, tak ja sa pokúsim už ti to tu ňou nešpiniť. Takže?

„Nie.“

„Čo nie?“

„Nevadí mi.“ Vyjachtal zo seba chrípľavím hlasom a uprel svoje detsky vystrašené kukadlá na Jackovu rozzúrenú tvár.

„Dobre, to som veľmi rád.“ Pustil ho a o niečo spokojnejší zamieril späť do ich izby. Zanechal ho tam lapať dych a možno aj vynadávať na adresu ďalších, ktorý mu zrejme vadia. Príhoda mu moc nezlepšila náladu, síce trochu asi áno. O zvyšok sa postarali šikovné ruky doktora, ktorý mu opätovne spojil ranu, no teraz pevnejšie a precíznejšie. S novou peknou jazvičkou pekne prišiel do izby, bola priam ľudoprázdna, akurát Marshall zase ležal na svojej posteli a čítal tie svoje noviny. Vlastne odkedy je tu nevidel ho ešte pri inej činnosti. Iný chodia do kina, kecajú o všelijakých hovadinách alebo robia ešte väčšie hovadiny. Ale doktor Marshall nie, ten si urobil preventívnu prehliadku mužstva, nástup a iné povinnosti a vrátil sa späť k tým svojím novinám. Jack tu bol iba krátko, ale toto si na ňom všimol. Vyzeralo to, že chce prečítať všetky noviny sveta či čo. A vyzeralo to, že sa mu to darí. Vyzeralo to dokonca tak, že mu s tých všetkých informácií raz istotne praskne tá jeho malá hlava. Vážne mal malú hlavu, bolo to až smiešne, vkuse ju kŕmil a ona mu vkuse nerástla.

Jack nemohol vydržať tú strašnú zábavu s do novín zahladeným doktorom a pobral sa do baru. Jack vošiel do baru pre vojakov, teda vlastne pre nižšie hodnosti, ako to odborne nazývali tie vyššie hodnosti. Možno preto na neho smerovali neprívetivé pohľady rôznych seržantov, desiatnikov a im podobných. Samozrejme mu nikto nič nepovedal, ale bolo zjavné, že taký ako on sem často nechodia. Pri bare postávali Mike s Alexom a viedli akúsi nepodstatnú debatu.

„Dobrý deň páni, ako sa vám darí?“ Obaja kamaráti sa na neho pozreli s gestom, že ho registrujú, a ďalej sa venovali svojmu rozhovoru. Jack nechápajúc ich reakciu pozeral na Mikeov veľký chrbát, ktorú mu znemožňoval pohľad na zvyšok sveta.

„Čo to bude kapitánko?“ Prívetivý hlas barmana prerušil jeho dumanie v prázdnote. Bol tiež kapitán.

„Dajte my niečo silné, hocičo, čo ma nezabije.“

„Teda doteraz som tu skoro vždy bol najvyššia hodnosť ja, teda okrem tých papalášov, čo chodia sem tam odviesť nejakú trosku. Viete tí šašovia od vojenskej polície. Minule prišli a robili zase ten svoj prieskum, ako to oni volajú. Jeden chlapík sa im zdal akísi pripitý, tak sa ho pokúsili vyviesť. To bolo srandy. On je totiž totálny abstinent, iba tak sprosto vyzerá. A ešte je to tak trochu nervák, a ešte mal aj zlú náladu. Nakoniec som prišiel o dve stoličky a nemocnica zas získala dvoch nových prírastkov. No a ten chudák dostal akurát voľno na zotavenie. Jeho veliteľ sa za neho postavil, rovnako aj všetci svedkovia, ktorý celí incident videli. A tak sa milí páni policajti ocitli pred vyšetrovačkou, a keďže nemohli hovoriť ani im to napísať dostali ešte aj pokarhanie.“

Pozrel sa zvedavým pohľadom na Jacka a čakal, ako zareaguje. Ten po tom čo prešiel očami celú miestnosť pozrel konečne na barmana.

„No nemohli písať, lebo mali zlámané prsty a sánky a tie sa predsa ....!

„Viem, tie sa nedajú zhojiť v regenerátore.“ Jack vstal so svojim pohárikom a odišiel ku ostatným, ktorí si medzi tým našli miestečko pri jednom voľnom stole. Zanechal neuveriteľne milého a nevtieravého barmana svojím príhodám.

„Tak takého ukecaného barmana som ešte nevidel.“

Obaja na neho pozreli zase tým zvláštne vyčítavým pohľadom.

„Čo je s vami chalani, šibe vám či čo.“

„Nám šibe, prvé bojové nasadenie a ty si nás ani nezobral, to je od teba také milé.“

„Tak toto je ten problém. Smith mi dal zasratých desať minút na zostavenie týmu. A tri krát hádajte, kto nebol v izbe, keď som tam prišiel. Kde ste do čerta boli?“

„Boli sme na film.“

„Na film! Tak ste si to posrali samy!“

Obaja sa na seba pozreli a po chvíli ticha sa vrátili ku svojmu zdanlivo zvláštnemu rozhovoru.

„O čom sa bavíte? Pokúsil sa aj on zasiahnuť do debaty.

„Mike ma presviedča, že všetko má jednu podstatu.“

Jack sa na chvíľu zamyslel a potom duchaplne vyhlásil „Niečo ich má aj viacej.“

„Nemá!“ Tvrdohlavo odbil svojho odporcu Mike a pozrel na Jacka pohľadom, ktorý ticho vyzýval na súboj. Bol už taký, keď bol presvedčený, že má pravdu hádal sa až kým si ju nepresadil. Niekedy slovne, a niekedy päsťou, ale vždy mu to vyšlo. Jack sa sním hádal rád, hádzali na seba fylozofické točky jednu za druhou. Jack vždy prehral, ale aspoň s toho nikdy nevyšiel sa modrinou.

„Stavme sa!“

„O čo?“

Jack posunul plný pohárik podivnej kvapaliny smerom k protivníkovi.

„Dobre.“ Mikeov prvotný úsmev a Jackov odhodlaný úškľabok teraz vystriedal upretý pohľad oboch mužov do očí toho druhého. Ani nepohli jediným svalom na tvári, nemrkli bo dokonca sa zdalo, že ani nedýchajú. Jack hľadal vhodné slová a po chvíli napätia začal ich súboj.

„Nula!“

„A čo s ňou?“

„Nula má dve podstaty.“

„Jednu. Ide po nej jednotka.“

„A pred ňou je mínus jednotka, takže to máme druhú podstatu!“

„Ale mínus jednotka  nie je reálne číslo.“

„A čo je na tomto svete reálne, skoro nič. Tak prečo by som nemohol použiť kúsok s tohto nereálneho bludu aj ja.“

„Nie, nie, nie!“

„Áno, áno, áno!“

Mike sa za všímavého pohľadu Jacka pomaly zamyslene pozrel na Alexa, a potom sa mu oči vrátili späť na Jacka. Mal v nich zvláštnu iskru. Jack už začínal nadobúdať pocit triumfu, v ušiach mu zneli fanfáry, keď zrazu Mike nabral vzduch do pľúc a v podivnej grimase zagúľal očami.

„Nie, nie, nie!“

„Nemáš slov čo?“

„Nula má jednu podstatu.“

„No akú, ty mudrlant?“

„Podstatou nuly je, že má dve podstaty!“

Víťazoslávne vstal, hodil do seba svoju výhru a nečakajúc od Jacka ďalší odpor sa spolu s Alexom pobral späť na ubytáciu. Pokorený Jack iba sedel pred prázdnym pohárom a oči mal upreté niekde do neznámeho bodu. V hlave si uvedomoval celú tú blbosť akej sa stal aktívnym účastníkom.

Večer mali všetci pokoj po náročnom dni. Niektorí hovorili o dnešnom dobrodružstve ostatným z roty, iný zas polihovali v posteliach a pozerali do bielych stropov. Mike, Alex, John a Jack, štvorica novodruhov v tejto jednotke sedela roztrúsená v blízkosti.

„Chalani, keď raz umriem, čo sa so mnou vlastne stane?“

„Alex ty si prípad, bude s teba duch.“ Vyhlásil svoju teóriu John. Mike a Jack ticho sledovali rozhovor črtajúci sa medzi tými dvoma.

„Ako duch?“

„No budeš neviditeľný.“

„Neviditeľný?“

„Jasné, budeš môcť robiť všetko čo sa ti zachce. Budeš sa môcť obšmietať  okolo báb. Chodiť do ich šatní a pozorovať tú nádheru.“

„No neviem či to bude o niečo lepšie?“

„Prečo?“

„Lebo ja sa cítim medzi babami už teraz ako neviditeľný.“

Keď smiech ostatných utíchol vstal Jack a pozrel na hodiny.

„Tak chlapi do postieľky, pekne spať. Kto vie či zajtra nebude ťažký deň a ja ani podplukovník nepotrebujeme ospalé mŕtvoly. Rýchlo! Nenúťte ma správať sa ako moja mama, za prvé mi to nejde a za druhé ani nechcem aby mi to niekedy šlo.“

Potom časový spínač automaticky vypol svetlá a miestnosť zaliala tichá tma. Noc bola plná neznámych snov každého z nich. Bola to pokojná noc, dokonca ani nikto nechrápal.

Ráno Jacka zobudil otrasný zvuk jeho komunikátora, ktorý mu oznamoval, že má prísť za svojim nadriadeným. Chladný opar sa vznášal za oknami a slnko prekukovalo spoza dlhých pásov oblakov. Nebolo ani chladno ani teplo, tak akurát. Vietor rozfúkol jeho vlasy na stranu keď prichádzal k Podplukovníkovi Smithovi. Ten stál nehybne na otvorenom priestranstve dvoru a zdanlivo si vychutnával krásy tohto obdobia. O nedlho to všetko mala vystriedať tma a chlad. Blížilo sa zase obdobie tmy.

„Pane“ Podišiel Jack váhavo k veliteľovi.

„Cooper, dnes je krásny deň, však?“

„To áno pane, ale to asi nebude všetko čo ste mi chcel povedať, však pane?“

„Vy ste zvláštny človek Cooper. Idete hneď k veci. A to sa mi vlastne na vás páči. Máte pravdu, pre toto som vás nevolal.“

„Tak o čo ide.“

„Chcel som vás pochváliť za tú včerajšiu akciu, vzhľadom k okolnostiam aké nastali ste to zvládol obstojne.“

„Ďakujem pane. Ak by som bol vyššia šarža ako vy, povedal by som, že aj vy ste zvláštny, ale vzhľadom na to, že som trochu pod vami, nechám si to radšej pre seba.“

Smith sa pousmial a očami pozoroval horizont. Vlažný vzduch niesol vôňu prírody, tých podivných fialových stromov, ktoré ako vysoké stožiare lemovali kopce. Vietor sa pohrával s prachom pri ich nohách a túto idilku prehlušoval iba hluk zo vnútra kasární.

„Vojna je nevyhnutná.“ Z ničoho nič vyslovil tieto slová a otočil sa ku Cooperovi.

„Prosím?“ Stáli oproti sebe. Jack zaľahnutý s vystrašeným pohľadom a Smith s železne chladnou mimikou.

„Najskôr to vyzeralo ako drobná porucha u pár strojov, ktoré síce zmasakrovali pohraničné oddieli, ale tým byrokratom vo vláde to pripadalo ako drobný problém. Tento ich drobný problém sa ale začal ukazovať u stále viac robotov, až nakoniec všetky bojové stroje akosi vypovedali vernosť. Vlastne nám vypovedali vojnu, ak sa to tak dá nazvať. Likvidácia malých skupiniek sa dala zvládnuť, ale ostatný sa zoskupili do troch väčších útvarov. Tie sa správajú synchronizovane a navzájom sa podporujú. Majú dokonca akúsi formu štruktúry velenia. Zasratí vedci im dali rozum a teraz, keď ho začali používať si to všetci pekne schytáme.

Ale nevybočujme. To čo je podstatné je, že si uvedomujú príchod tmy, a tak sa zásobia. Najmä zdrojom energie, aby potom mohli pokračovať. Neničia mestá, iba obsadzujú doly a výrobne, kde sa môžu opravovať a vyrábať. Pár menších miest síce zmasakrovali, ale platí informačné embargo. Po našom cenzúra. Aby vraj nevznikla zbytočná panika. Takže oni chcú hlavne urán. A kde je ho najviac?“

Jack so strnulým hlasom, v ktorom bolo jasne možné vyčítať zafarbenie strachom, pozrel smerom k horám.

„Tu!“
“Správne, a tak sa na nás teraz rúti dvadsať tisíc strojov.“

Obaja muži zasnene pozerali na čierne masívy hôr plné drahocenného uránu. že by bol taký drahocenný, že by zaň mali položiť životy? Dvadsať tisíc je veľa, až príliš veľa!

„Odkiaľ máme také presné informácie?“

„Vojenská rozviedka.“

„A oni to majú odkiaľ?“

„Neviem, oni vedia vždy všetko.“

„Aj to ako ich máme zastaviť?“

„Dobre, vedia skoro všetko.“

„A čo sa bude teraz diať.“

„Ženisti opevňujú hlavnú obrannú líniu, ráno vyrážame na pozície. Stret sa očakáva zajtra doobeda, približne o deviatej. Máme k dispozícií osem tisíc gardistov. Pre prípad tejto udalosti ste mali zaistiť včera ten objekt. Oboznámte mužov so situáciou. Dnes bude informovaná verejnosť, minister obrany bude mať príhovor. Prezident odišiel do Červeného Mesta. Je tam hlavný štáb spojeneckých vojsk.“

„Spojeneckých?“

„My a Červená republika. Federácia nám pošle hospodársku pomoc a elitné jednotky Rangers sú už Old Pointe a pomôžu nám. Máme k dispozícií ďalekonosné delostrelectvo umiestnené za Bránou. Letectvo nám nepomôže, aspoň zatiaľ nám ho nedajú k dispozícií.“

„Akože nám ho nedajú k dispozícií?“

„Potrebujú ho na obranu Čierneho Mesta. Naše mestá sú zásobené dostatočne aby prežili tmu. Naším prvoradým cieľom je zabrániť strojom v prístupe k Mestu Slobody a všetkým elektrárniam a dolom, opravovniam a výrobniam strojov a ďalej k našim hospodárskym silám. A to je vlastne všetko čo máme urobiť.“

„Takže v podstate nepustiť ich do Údolia nádeje.

„Správne, tu máte rozkazy, informujte mužstvo. Odchod!“

Jack odišiel a Smith stále sledoval nehybnými očami panorámu črtajúcu sa mu pred očami.

Onedlho stálo mužstvo nastúpené vedľa ďalších mnohých mužstiev a všade sa šírili reakcie na to čo im práve ich velitelia povedali.

„...A to je zatiaľ všetko. Kto má nejaké pripomienky môže sa s nimi obrátiť priamo na mňa. O dvanástej bude informačná schôdzka v kinosále, vedec s Inštitútu pre výskum a vývoj armádnych technológií bude hovoriť o našom protivníkovi, takže aby ste tam všetci boli. Rozchod!“ Ukončil svoj príhovor a pozrel smerom k podplukovníkovi Smithovi. Vyzeral byť spokojný, po chvíli státia sa otočil a spolu s ďalšími odišiel niekde do komplexu. Jack sa tiež pobral. Jeho kroky smerovali priamo do izby. Tu nerušene oddychoval, žiadne pripomienky ani nečakal a ani ich nikto nemal. Chvíle oddychu boli, ako si už zvykol, pomerne krátke. Ani tento prípad nebol výnimkou. Z izby odchádzal ako posledný, niekto by si snáď mohol pomyslieť, že dával pekný príklad svojim zverencom. Urobil to však naschvál, chcel sa uistiť, že všetci prídu včas, a že vôbec prídu. Prišli.

Kinosála bola plná, ale aj tak sa tu zmestilo iba nejakých dvesto mužov, bolo to už piate predstavenie tohto typu dnes. Chlapík s inštitútu na to nebol sám, boli tu traja a striedali sa. Pochopiteľne, keby to mal jeden stále opakovať tak by mu s toho asi veľmi rýchlo preskočilo. Keď si všetci sadli na svoje miesto , s očakávaním už iba čakali na  prednášku.

Nebola vlastne nakoniec ani taká dlhá ako si mysleli. Chlapík v komickej bielej uniforme ich za polhodinku oboznámil so všetkými druhmi strojov, ktoré by mohli stretnúť. Vysvetlil im ich dômyselný obranný a útočný mechanizmus a neskrývane sa pýšil, že patril medzi ich zostrojiteľov. Všetci sa dozvedeli aké sú tie mašiny dokonalé a prakticky nezničiteľné. Ale to bolo asi tak všetko, čo sa mohli dozvedieť. Zničiť ich je teda prinajmenšom obtiažne. Po veľmi užitočnej prednáške šli všetci spať, noc sa zdala byť nesmierne krátka. Jack iba sledoval strop v závoji tmy. Prial by si aby bola táto noc dlhšia, ale čas ubiehal priam neuveriteľne rýchlo. Po chvíli už sklúčivu atmosféru rozprestierajúcu sa všade okolo nemohol vydržať. Vstal s postele a tichými krokmi zamieril von z izby. Na chodbe bol kľud. Opustené chodby sa zdali neuveriteľne dlhé. Cez okná prenikalo chatrné svetlo niektorého s mesiacov a svietilo Jackovi na cestu. Po krátkom blúdení chodbami zamieril do dôstojníckeho klubu. Nával svetla mu najprv trochu oslepil zrak, no po chvíli si jeho oči privykli. Miestnosť bola prázdna. Chlapík pri bare neprítomne pozeral na hodinky visiace nad vchodom. Jack podišiel k pultu, nespustil pritom pohľad s toho chlapíka podivne zazerajúceho na hodinky. Zdalo sa, že spí, spí s otvorenými očami.

„Nech sa páči, obslúžte sa sám.“ Vydralo sa z úst, ktoré boli otvorené do korán, rovnako ako oči civiace stále na ten jeden bod. Jack zašiel za barový pult a vytiahol pohárik. Vložil ho pod ústie výčapu. Na jasne osvetlenom displeji bolo mnoho volieb,  chvílu sa v nich bádal a potom zvolil tlačítko. „VYPREDANÉ“ Zasvietilo na tom pekne osvetlenom displeji a pre istotu mu to zopakoval aj príjemný ženský hlas, ktorý prišiel nikde z vnútra pultu. Jack teda zvolil iný nápoj, a zase iný, a keď počul po štvrtýkrát to milé „VYPREDANÉ“ zasmial sa a zvolil si čistú vodu. Jediná dobrá vec na nej bola, že bola dobre vychladená.

„Tiež nemôžete spať kapitán?“

Keď sa otočil a uvidel milú slečnu, ktorú tu už niekoľko ráz videl.  

„Nie, to nie. A vy?

„Tak isto, niekedy to tak býva, vtedy si zájdem sem. To je Pete,  taký čudák, máva tu nočné smeny.“

Pozrela sa zamyslene na spiaceho, či nespiaceho chlapíka.

„Vždy tu tak sedí, večer tu chodí málokto, teda vlastne ja som bola doteraz jediná, vy ste príjemná zmena. Ja som Diana.“

„Kapitán Cooper“ Potriasol nastrčenou rúčkou a odpil si chladnej vody.

„Aha, tak kapitán Cooper, bol ste asi dlho zavretý v akadémií. Skúste to bez toho kapitána.“ Jacka trochu uzemnila jej zdravá drzosť. Čo nevidí, že hovorí s kapitánom? A je to vlastne jedno, či je kapitán a či major. Jej krásny úsmev hneď zbúra múry úbohých hodností. Možno má pravdu, asi bol naozaj dlho zavretý v akadémií.. A možno je iba tak trochu nervózny, dôvodov by bolo hneď niekoľko.

„Dobre Diana, teší ma, ja som Jack Cooper.“

„Aj mňa teší, Jack Cooper. Ako vidím pijete vodu.“

„Nič iné my tá blbá mašina nechcela dať.“

„Ja mám v svojej izbe niečo lepšie na zlú náladu, a samej sa my to piť nechce. Asi by som to ani nezvládla. Tak ak by ste bol taký milí kapitán Cooper a mohli my robiť spoločnosť.“ Nečakajúc na jeho odpoveď sa obzvlášť šarmantne otočila a ladnými pohybmi zamierila von. Cez pootvorené dvere, nad ktorými visel objekt záujmu spiaceho- nespiaceho chlapíka. Jack dopil chladný dúšok čírej vody a nasledoval jej kroky. Jej izba bola vedľa výdajne uniforiem, tam kde ju videl po prvýkrát. Izba to bola malá a útulná, ale stále bola väčšia ako Jackova izba na akadémií, a to tam mal aj spolubývajúceho. Tu boli na dvoch stenách primerane veľké okná. Ani veľké, ani malé, tak akurát. Boli zastreté červenými žalúziami, ktoré teraz prepúšťali len minimum svetla. Diana rozsvietila slabé svetlo a sadla na posteľ. Potom sa zohla a chvíľu niečo hľadala pod posteľou. Potom sa zasmiala a vytiahla prídelovú fľašku spolu s dvoma pohárikmi. Opatrne naliala číru tekutinu, nie doplna, iba trochu. Pohárik podala Jackovy a odhrnula si prameň vlasov, ktorý je neposlušne padol do tváre.

„Tak na čo si pripijeme kapitán Cooper.“

„Jack.“

„Dobre, tak načo si pripijeme kapitán Jack Cooper?“ Pozrela na neho, vedela, že ho práve trochu nahnevala. Urobila to rada. Uštipačne sa pousmiala a zdvihla pohárik v očakávaní jeho reaxie. On urobil to isté. Vyzdvihol pohárik k jej tak, že sa skoro dotkli.

„Na Dianu, drzú slečnu s výdaja uniforiem.“

„Na Jacka, podivného kapitánka s novou jazvou na tvári.“

Poháriky so štrngotom narazili do seba. Každý vypil svoj chatrný prídel neznámeho pôvodu a potom sa vložili do rozhovoru. Rozprávali sa o všetkom možnom aj nemožnom. Ležali na veľkej posteli. Bola až zbytočne veľká pre jedného človeka. Ležali na chrbtoch vedľa seba a pozerali do jasne bieleho stropu, na ktorom tancovali matné tiene z vonku. Po chvíli ich rozhovor ustal. Otočila hlavu smerom k nemu a pozerala sa mu do očí, videla v nich malé jagavé svetielko, ktoré sa mihalo na tmou zastretej tvári.

„Odkiaľ máš tu jazvu?“

„Z akcie.“

„Si tu pár dní a už si bol v akcii. Niečo sa deje, však? Nikto nám nič presnejšie nepovie.“

„Máš pravdu, niečo sa deje. Bude vojna, už čo chvíľu.“ Povedal to s takým podivným kľudom. Akoby ani nehovoril o vojne. Akoby tu ani duchom nebol, akoby bol zamknutý niekde inde, ďaleko od tohto sveta.

Chytila ho za ruku. Pomaly, pomaličky. Najprv sa náhodou stretli ich malíčky, no neodskočili. Zostali tam tak, že sa dotýkali. Potom zovrel jej krehkú ruku. Dotýkali sa ich dlane, dotýkali sa končeky jeho prstov končekov jej prstov. Pozerali do tmy a hľadali tam niekde tvár toho druhého, ale namiesto nich nachádzali iba malé svetielka ich očí. Pomaly sa približovali jeden ku druhému. Pomaly sa približovali ich telá, ich tváre, ich pery. Až boli úplne blízko, tak blízko, že on cítil jej horúci dych na svojej tvári. Ich vlhké pery sa navzájom dotýkali, splývali do seba a zdalo sa to byť neskutočne krásne.  Čas na okamih zastavil svoj rýchli krok a doprial im tento okamžik.  Hladili si tváre, hladili si telá. On vonial k jej dlhým havraním vlasom a objímal ju tak nežne a tak pevne navzájom. Jej modré oči ho ukolebávali, aj keď teraz ich nevidel, mal ich vryté hlboko na tom mieste v hlave, ktorému sa hovorí pamäť.  A tak to trvalo minúty, hodiny, ale čas stratil vtedy svoj význam. Bolo neskoro, veľmi neskoro a obaja milenci usnuli v sladkom objatí. Ráno ho prebudil vnútorný pocit, akoby nejaké vnútorné hodiny. Otvoril oči. Bola tam, ležala vedľa neho tak blízko. Zdalo sa to priam neuveriteľné. Jej prekrásna tvár bola ešte uväznená v objatí spánku. Na jej sladkých perách sa mihal ešte sladší úsmev. Spala. Bola tak nádherná a on tu bol s ňou. Z vrecka opatrne vytiahol hodinky. Ešte mal trochu času, za nejakých dvadsať minút mal byť budíček. Čo na tom záleží že to nevedel presne. Možno mal byť za sedemnásť minút a možno za dvadsaťštyri. Teraz to bolo jedno. Všetko bolo jedno, len jedno nie. Bol tu a ona tu bola sním. Jeho úsilie nenápadne sa vyprostiť s jej tak krásneho objatia stroskotalo, keď sa s úsmevom na tvári prebudila.

„Ahojky.“ Vyšlo s jej úst a namierila svoje priam nebesky modré oči priamo do jeho srdca.

„Spinkaj, ja už musím ísť.“

„Musíš?“

„Áno, neskôr sa stretneme.“

Odišiel a nechal ju ďalej sladko sniť. O ňom? Možno. „Neskôr sa stretneme.“ Nepovedal nič viac iba „Neskôr sa stretneme“ . Až teraz si uvedomil čo to vlastne povedal. Mohol predsa povedať milión, čo milión, dva milióny oveľa krajších a vhodnejších vecí. „Nechcem odísť, chcem zostať tu, tu s tebou. Zastaviť čas a navždy zostať uväznený v tvojom objatí, v tvojich bozkoch, keď odídem, možno sa už nevrátim, možno sa už nevrátiš. Možno. A možno  nie. Možno je toto všetko iba sen, a keď otvorím oči zase ťa uvidím pri mne, ako dnes ráno. A možno otvorím oči a budem preč, Ďaleko. Strašný sen. Možno všetko zostane ukryté iba v čriepkoch spomienok, ktoré budem utrápený skladať do kopy na svojej ceste preč. Diana. Na ceste preč od teba, preč od života.“ Myšlienky hmýrili v hlave. Nikdy nič podobné necítil, iba raz, ale to už bolo dávno. Nedávno. Sára, k nej kedysi cítil niečo podobné, ale to sa akosi vytratilo. Patrí to minulosti, tam niekde vzadu. Prítomnosť je krásna. Diana je krásna.  Budúcnosť však nie je krásna, je strašná, ako  ten sen, sen bez nej. Ubíjaný týmito myšlienkami sa vrátil do izby. Bol unavený. Ledva stál na nohách. Všetci ešte spali. Možno im najprv ich spánok závidel, ale pri spomienkach na tú, ktorú asi miluje,  sa slepá závisť vytratila do úzadia. Iba doktor nespal. Bol zarytý do čítania. Samozrejme. Čo iné by doktor mohol robiť. Ten človek hádam ani nespí, iba číta. Maniak. Maniak je to. Jack pristúpil k jeho posteli. Spal na hornej, dolu si podrychmoval nejaký vojak.

„Dobré ráno ,kapitán.“ Odtrhol svoje očiská od displeja a vypol prístroj.

„Dobré ako dobré.“  Kruhy pod nevyspatými očami hovorili za všetko.

„Trochu optimizmu kapitán, veď mi to tým pekelným mašinám ukážeme. Ale vy v takomto stave toho asi moc neukážete. Tu máte.“ Vytiahol s náprsného vrecka krabičku a z nej tabletu, ktorú podal Jackovy. Ten sa nedôverčivo pozrel najprv na tabletu a potom na doktora.

„Zapite to deci vody. Je to super vecička. Za pár minút budete zase ako rybička.“ Jack nie príliš dôverčivo zhltol tabletu a zapil pohárom vody. V ústach ešte stále cítil chuť jej pier, ale tá rýchlo prešla keď sa tableta začala rozpúšťať v ústnej dutine. Jackov úškľabok signalizoval, že tableta keď už nič tak aspoň trochu preberie.

„Prehltnite to, rýchlo.“ Doktor sa na Jackovy začal dobre zabávať.

„A vy si nedáte? povedal by som, že aj vy to potrebujete.“ Vyjachtal zo seba, keď konečne zvíťazil sám nad sebou a prehltol to svinstvo.

„Prečo, vyzerám snáď tak zle ako vy? Ale nie, len sa neurazte. To bol pokus o vtip. Ja už som mal. Hádam už aj budem od toho závislí.“ Pousmial sa a zliezol z postele. Pri tom kopol vojaka pod ním do hlavy.

„Vstávaj chlapče, vstávaj.“ Keď uvidel Jackov zhrozený pohľad, uvedomil si, že by nebolo od veci, keby mu vysvetlil, prečo to urobil.

„Len sa neľakajte kapitán, tu seržant Barkley je taký medveď. Jeho len tak niečo nezobudí, verte my, ja ho poznám už s akadémie.“

„Ešte je čas mama, budík ešte nezvoní..“ Vyjachtal zo seba seržant Barkley keď budík hlasným pípaním oznámil čas vstávať, nikto s ostatných akoby nechcel počuť jeho otrasný zvuk.

„Vstávať, o pol hodinu na dvore s plnou poľnou. Ostré náboje v dostatočnom množstve podľa prídelu. Na nikoho sa nebude čakať. Tak rýchlo vy leňosi!“ Chrapľavý hlas znenávidel každý, dokonca aj Jack, ktorý bol jeho majiteľom. Pomaly sa všetci vydriapali zo svojich brlohov a začali si baliť veci nevyhnutné aj tie menej nevyhnutné.

O presne stanovený čas už všetci v plnej výbave nastupovali do transportných vznášadiel.

Pomaly všetkým dochádzalo, čo sa vlastne deje. Nikto nič nepovedal, aj tí zvyčajne zhovorčivý boli ticho. Zlovestne ticho. Prevoz netrval dlho. Nikto si ho nijak moc nevychutnával a aj napriek tichu, ktoré vládlo medzi mužmi zdal sa prevoz naozaj akýsi rýchli. Onedlho už boli na svojej pozícii. Bol to pahorok s dobrým výhľadom po okolí. Dnes však inokedy romantická panoráma vychádzajúceho slnka vzbudzovala iba obavy. Mohutný svetelný kotúč dvíhajúci sa pomaly spoza horizontu ticho oznamoval, že čím bude vyššie, tým bližšie sa stroje budú nachádzať. Vietor roznášal drobné čiastočky prachu, ktoré poletovali popri pochodujúcich mužoch. Bolo teplo, na toto obdobie až nezvyčajné. Všetko bolo akosi iné. Možno si to uvedomovali až teraz, keď viseli nad priepasťou bez možnosti návratu. Mnohý ju nepreskočia a navždy zostanú na dne prepadliska časov. Žiaden výcvik nemôže nikoho pripraviť na zvládnutie neistoty. Tá je najhoršia, možno prežiješ a možno nie. Čo na tom záleží, keď zahynieš ty, zopár ľudí zahalí smútok, aj to nie je isté. Ale keď ich zahynú tisíce, zvýši sa aj počet trúchliacich.  Ale aj tí časom zabudnú a život bude plynúť ďalej, náš život, či smrť nič nezmení. Ale dnes sú tu aby žili a umierali. Sú tu preto, aby mohli žiť a umierať iný tam niekde v modrej diali. Tak sa aspoň mnohí v duchu utišovali. Nevedno však, či im to prinieslo nejaký ten osoh.

Kopček, ktorý sa možno o chvíľu zmení na ich hroby bol dobre opevnený. Ženisti si dali záležať. Chránili ich hlboké kryty, strieľne z titánu a niekoľko plazmových kanónov. Nachádzali sa na pravom okraji frontovej línie. Bola prvá, za ňou sa tiahli ďalšie dve cez New Point až k Čiernej bráne. Bolo tu nezpočet mužov. Všetci mali skamenené tváre, neznámi vojaci, vojaci bez mien. Vystrašené detské oči každého z nich smerovali s trpkým očakávaním tam do diaľky. Smith vystúpil na kúsok skaly komicky vyčnievajúci nad zemou. Pozrel sa svojim chladným pohľadom do tvári, ktoré ho nemo sledovali. Boli to detské tváre, s veľkými jagavými očami, mnohý s neprimerane veľkými prilbami. Možno mu iba teraz tak pripadali, možno sa v ňom ozvalo niečo ako pocit otcovstva. Niečo, ako keď vediete svojho syna za ruku na jeho prvý deň v škole, plný neistoty a strachu, či to zvládne. V každom prípade vyzeral dnes aj on akosi inak. Tak nejak ľudskejšie.

„Tak chlapi sme tu, nechcem od vás aby ste tu padli za vlasť, chcem aby ste tu vybojovali víťazstvo pre vlasť, víťazstvo pre každého z vás.

Cooper, vy vezmite desať mužov a obsaďte pozície dole. Jakson a zvyšok kulometčíkov obsaďte strieľne. Ostatný na pozície ostreľovačov. Delá si vezmite vy Parker. Doktor, Spojka so mnou.“

Veliteľov príhovor bol ako vždy neuveriteľne strohý, ale každý z neho pochopil , čo má urobiť. Jack spolu s Mikeom, Petrom a Alexom zišli strmím svahom pár metrov pod ostatných.  Nasledovali ich ďalší, ktorí doplnili ich počty. Všetci sa uvelebili na svojich postaveniach. Hlboké zákopy boli chránené hrubým masívom titánových múrov, ktoré sa tiahli po obvode. Malé strielne im poskytovali pohľad na širokú rovinu pred nimi. Bolo tu menej než málo miesta. Ledva sa sem zmestili.

„Je tu akosi tesné pane.“ Mike sa usmial. Bol to zvláštny úsmev, vyzeral, že každú chvíľu padne na kolená a zloží sa. Bolo to veľmi zvláštne, chlap ako Mike, ktorý sa inokedy ničoho nebál a bol tajným vzorom nejedného z jeho rovesníkov, teraz sedel a mlčky čakal. Ruky sa mu triasli, v snahe zakryť to, pevne zovrel zbraň. Nikto mu to nezazlieval a ani inak nedal najavo, že vedia o jeho strachu. Každí sa bál, a na každého pôsobil strach inač. Jack si pozorným okom prezeral svoj nôž. Pozoroval jeho čepeľ, všímal si jej lesk, v ktorom sa odrážali jeho chvejúce sa oči. Bol nim úplne fascinovaný. Všímal si ryhy, ktoré sa ťahali po celej jeho dĺžke. Ryhy, ktoré vznikli opotrebovaním a poškodili inak dokonalosť tejto veci. Rúčka bola z kôry akéhosi vzácneho stromu, ktorý aj tak nikto nepoznal. Pomaly prechádzal ostrou hranou po črtách dlane. Pomaly vniklo jeho ostrie pod kožu a s pichľavou bolesťou pokračovalo až za sebou zanechalo pár centimetrovú brázdu. Potom sledoval ako pramienok krvi tancoval na lesklej ploche noža. Ako krasokorčuliarky, ktoré keď bol malý sledoval  v telke spolu s mamou. Ich ladné pohyby teraz kopírovala aj kvapka teplej krvi, ktorá za sebou zanechávala potôčik červenej tekutiny. Vytiahol si kúsok handričky a utrel nôž, vložil ho späť do puzdra a pozrel sa na ostatných. Všetci na neho nemo pozerali. Niektorí pokrútili hlavou a venovali sa zase svojim záležitostiam. Jack vstal z bunkru a pozrel do diaľky. Ešte bol čas. Vytiahol si z náprsného vrecka krabičku cigariet.

„Je tu iba jedna. Posledná.“ Povzdychol si a zahodil prázdny obal do diaľky. Zapálil  a vtiahol teplý dym do pľúc. Sledoval ako sa vietor pohráva s prázdnym obalom, ktorý poletoval spolu s prachom v povetrí. 

„ Rozkaz všetkým jednotkám, v čase T- mínus jedna minúta nastáva červený stav pohotovosti, v danom čase všetci zapnúť zdravotné kontrolné čipy.“

„Počuli ste chlapi, ihneď zapnite tie blbosti, vy dvaja schovajte tie karty.“ Jack interpretoval správu z veliteľstva, ktorá sa všetkým ozvala v slúchadlách. Obaja vojaci upokojujúci sa kartami znechutene schovali svoj balíček.  Jacka znútra pohlcovali pochybnosti, neistota a strach. Cítil ako sa to všetko prehlbuje a kŕče mu zvierali vnútro. Bolo toho veľa. Snažil sa byť ostatným vzorom, bojoval so svojim strachom a snažil sa nič nedať najavo. Ale na toto v škole nemali žiaden výcvik, na toto sa ani nedalo nijako pripraviť. Cítil, že už dlho nevydrží, bolo mu zle, veľmi zle.

„Idem na záchod.“ Oznámil svojim vojakom a odišiel k najbližšiemu miestu, poskytujúcemu nejaké súkromie.

„Záchod, povedal záchod. Je vysratý od strachu. Teraz sa snaží byť slušný. Je to idiot. Úbohý sráč, hrá sa na drsného a je iba obyčajný sráč. „

„Každý sa bojíme.“ Skočil mu do reči Mike.

„Lebo aj vy ste sráči!“

Jack, nepočujúc tento rozhovor kľačal na kolenách. Slzy mu stekali po tvári. Pozeral na svoje ruky, jedna sa triasla a druhá bola poznačená ranou, s ktorej stále vytekala krv. Na zem padali jej kvapky. Slzy mu schli priamo na tvári vďaka vánku, ktorý sa akoby týmto gestom snažil podporiť jeho sklesnutého ducha. Po chvíli sa pozvracal. Stále kľačal a pozeral do diaľky, prašný oblak sa k nim blížil zo všetkých strán kam dovidel. Utrel si tvár do rukáva a pomaly sa vrátil ku ostatným. Všetci sedeli na svojich miestach. Ukecaný vojak s monoklom pod okom a s zakrvavenou vreckovkou na nose sedel potichu, bez jediného slova. Jack sa hneď pozrel na Mike, už sa nezdal byť až taký vystrašený. Prstami si hladil hánky na ruke a pozeral na Jacka. Ten po chvíli podišiel a sadol si vedľa neho.

„Všetko v poriadku?“

„Povedal, že si sráč, povedal, že aj ja a ostatný sme sráči.“

„Na to som sa nepýtal.“

„Som v pohode Jack, vážne. A ty?“

„OK. Drž sa.“

Vstal a vrátil sa na svoje miesto. Cez ďalekohľad pozeral na mraky prachu, ktoré sa neustále približovali. Boli stále bližšie a bližšie. Videl ako sa oblaky prachu postupne rozostupujú a z nich pomaly vidieť vychádzať roboty, jedného za druhým. Niektoré boli obrovské, ale na tu vzdialenosť to ešte nemohol dobre ohodnotiť. Mohli byť kľudne aj maličké, ale bolo ich tam toľko druhov a toľko veľkostí, že to teraz ohodnotiť naozaj nemohol. Stál ohromený a potom si uvedomil, že už sú blízko, celkom blizučko. Väčšina chlapov stála rovnako ako on a s údivom sledovala túto desivú scenériu. Vtom celá mašinéria, ktorá sa k nim z hukotom približovala, zastala. Zastala. Stála, a vyzerala byť takisto ohromená. Čím? To nikto netušil. Dvaja protivníci teraz stáli tvárou v tvár len kúsok od seba. Mohlo to byť nejakých dvesto, možno tristo metrov. Ale viac nie.

„Všetci na bojové postavenia, rýchlo zaľahnite!“ Muži bez okolkov poslúchli a pritisli sa k stenám svojich úkrytov. V očakávaní a v strachu rozmýšľali, čo sa bude diať.

„Všetci ma teraz dobre počúvajte. Rozkazy sú jasné. Najprv začne delostrelectvo ostreľovať tú planinu, na ktorej sa zhromaždili, potom predné vysunuté jednotky, čiže my, zahájime paľbu s granátometov a mínometov. A potom budeme strieľať, strieľať a strieľať kým tu nezostane jedno veľké šrotovisko. Musíme udržať pozície minimálne tridsaťšesť hodín. Nepriateľ nepozná strach, únavu a v prvom rade ani zľutovanie. Ak ho chceme poraziť, musíme byť lepší, rýchlejší a efektívnejší ako on. Je to všetkým jasné?“

„Áno, pane.“ Po príhovore, ktorý nemal vecný význam, lebo všetci o svojich rozkazoch vedeli, sa Jack a jeho muži rozmiestnili na stanoviská.

„Ty Jack, pekný príhovor, kde si sa naučil hádzať také točky?“

„Neviem Alex, ja som sám zo seba vystrašený. Kde sa to vo mne nabralo? Už trepem ako starí Cook. Pamätáš predsa na Cooka? Ten starý profák.“

„Hej pamätám, ten čo vyzeral ako korytnačka.“

„Hej, presne ten Cook, keby nás teraz videl.“

Prešlo už pol hodiny, a stroje sa nepohli, stáli na tom istom mieste. Dobrá taktika. Pomaly nahrýzavali morálku mužov v zákopoch. Tí už to chceli mať za sebou. Zvíťaziť a byť už doma na dovolenkách, doma pri tých, ktorých tak milujú. Pri tých, kvôli ktorým tu prišli bojovať. Alebo byť azda porazený? Nie, to si nikto nepripúšťal, alebo aspoň si to nikto nechcel pripustiť. Ale táto vidina porážky a stým spojená smrť sa vznášala nad ich hlavami ako neuveriteľne ťažký opar.

Roboty stáli, a pripadali ako veľké oceľové more ťahajúce sa až k horizontu. Veľké rozbúrené oceľové more, ktorého vlny mali každým okamžikom naraziť do hradov s piesku postavených na kamenitej pláži. Nie je ťažké uhádnuť kto je myslený tými hradmi. A spopod oceľového mora sa začal k ich líniám rýchlo pohybovať hustý koberec sprevádzaný otrasným pišťaním.

„Čo to je, kapitán?“ Ozval vystrašený hlas nejakého vojaka. Jack rýchlo pozrel hľadáčikom na prilbe na zástupy maličkých nohatých robotov, ktoré sa k nim rýchlo približovali. Databáza mu vychrlila kopu informácií, ktoré nestihol ani poriadne zaregistrovať. Boli to malé pavúčie roboty, ktoré vlastne spĺňali funkciu pohybujúcich sa mín. A tieto milé stvorenia išli rovno na nich.

„Tu je rota B, vysunutá hliadka, žiadam o okamžité zahájenie delostreleckej paľby na planinu, opakujem, okamžitá paľba na planinu. Rozumiete mi centrála.“

„Tu centrála, vy ste už ôsma žiadosť, vyčkajte na spracovanie údajov. Ďalšie inštrukcie čakajte v čase T-5 minút. Koniec prenosu:“

„5 minút je príliš dlho, to už budeme pod priamym útokom.“ Odpoveď už ale neprišla, rádio sa odmlčalo. Vojaci hádzali jeden vystrašený pohľad za druhým a zmetene pobehovali po kryte.

„OK. Všetci okamžite na palebné pozície. Nemáme čas. Na rozkaz. Môj rozkaz zahájime paľbu. Tie potvory majú ničivý dosah desať metrov, takže sa k nám nesmú dostať ani o krok bližšie. Žiaden ústup. Pozície musíme udržať!“

„Rozkaz:“ Chlapi jeden za druhým vyhľadávali miesta s najlepším výhľadom a potom už iba mierili na hordu valiacu sa k nim. Jack vystrčil hlavu A tiež zamieril na cieľ.

„Páĺ!“

Potom už nikto nič nepočul, všade duneli výstrely a poletovali odlietajúce nábojnice. Po chvíli začala strieľať celá línia. Strašlivý krik sa dral cez ústa mužom, ktorý so šialeným výrazom strieľali ako zmylov zbavený. To boli posledné veci, ktoré si bol človek ešte schopný zapamätať. Potom už všetko vystriedal iba veľký chaos. Nikto ani nezaregistroval, kedy sa pohli ostatné stroje, a bolo to vlastne jedno. Ľudia pobehovali a všade ich zbrane vypľúvali dávky streliva. Po chvíli sa ozvalo aj delostrelectvo, ktoré vnieslo ešte viac hluku a skazy do celkového obrazu. Malé roboty začali vybuchovať, a prvé telá padali zmeravené k zemi. V nemocničnom centre stáli ohromený doktori pred obrým displejom, ktorý zobrazoval celú líniu. Stáli. Nerobili nič a sledovali ako miznú červené svetielka s obrazovky, jedno za druhým. Predstavovali vojakov. Chudáci doktori nemali ani  po koho vysielať zdravotníkov. Tí, čo ešte pred chvíľou žili, boli už mŕtvi. Neboli zranený, na zem padali iba nehybné kúsky tiel, zmáčané vlastnou krvou. Krvou, ktorá vlievala do ich údov život, a teraz sfarbovala ich čierne uniformy na ešte viac čierne. Jack bol v prachu dymu pritisnutý  k zemi ako mnohý iný a strieľal s tým istým šialenstvom v očiach ako ostatný.

„Ústup, ústup.“ Nejaký vojak stratil nervy, zahodil zbraň a začal po štvornožky šplhať príkrym svahom. Vtom sa na neho nalepil malý robot a explodoval. Kusy jeho potrhaného tela sa rozprskli všade okolo. Väčšina mužov sa stiahla ďalej od opevnení a ako -tak sa sformovali pod svahom kopca.

„Hláste situáciu, aké máme straty?“ Jack kričal s plného hrdla, aby ho vôbec niekto počul.

„Neviem, ale už ich bude dosť. Vypadlo mi spojenie s veliteľstvom.“

„Zostaneme tu, skúsime ich nepustiť cez bariéru. Ako sme na tom so strelivom?“

Podľa reakcií vojakov to vyzeralo, že nábojov by ešte bolo. Cez titánové bariéry sa k nim vrhala jedna vlna za druhou. Všade odlietavali nábojnice granátometov a prázdne zásobníky. Zbrane sa zdali byť oveľa ťažšími ako inokedy. Dopadali na nich kusy hliny, ktorá odletovala po výbuchoch striel. Podarilo sa im nepustiť ich do účinného dostrelu a tak sa zničený nepriatelia kopili pristarých obranných postaveniach. A ako čas plynul dostávali sa k nim menšie a menšie počty strojov. Teraz mali na chvíľku pokoj. Delostrelectvo kropilo útočníkov smrtiacimi dávkami a oni museli iba zničiť zopár menších robotov, ktoré sa dostali až k nim. Táto idilka kľudu sa začínala udomácňovať v ich vystrašených dušiach. Už to bolo pár minút čo naposledy vystrelili. Netrvalo dlho a zmĺklo aj delostrelectvo. Jack položil zbraň na zem a vytiahol si fľašku s vodou. Chladná voda osviežila jeho vyprahnuté ústa a pery. Podišiel bližšie k starému opevneniu. V jeho krokoch bolo cítiť neistotu. Cez ďalekohľad na prilbe pozeral dolu na planinu. Bola posiata nespočtom kráterov a nehybných kusov ocele prešpikovaných rôznymi káblami. V okolí ochrannej bariéry ležalo mnoho podobných kusov .

„Centrála, tu je vysunutá hliadka roty B. Aká je momentálna situácia?“

„Tu centrála, podľa najnovších informácií nepriateľ prerušil svoj útok a ustúpil z dostrelu nášho delostrelectva. Aktualizácia rozkazov bude vykonaná podľa vizuálneho pozorovania predsunutých hliadok. Najbližšie v čase T- 2 minúty. Centrála, koniec spojenia.“

„Oni asi nevedia, že my sme predsunutý oddiel. Sú to blbé počítače.“

„Za chvíľu sa ozvú a budú chcieť vizuálne pozorovanie.“

Mike pristúpil k Jackovi a s úsmevom sa neho pozrel. Dal si dolu prilbu a dlaňou zotrel pot sa svojho veľkého čela.

„Ale sme to tým mašinám dali, že Jack.?

Jack sa otočil za seba a pri pohľade na chlapov, ktorý odťahovali nehybné kusy tiel ich kamarátov na kopu mu strnul úsmev na tvári. Podivný úsmev. Nepoznal ich, vedel ako sa volali ale v skutočnosti s nimi bol iba krátko. Ostatný sedeli pri svahu a smutne pozerali na tých mŕtvych . Boli traja, teda aspoň to tak vyzeralo. Boli z nich iba odtrhnuté ruky, nohy a skrvavené kusy, o ktorých sa ani nedalo s istotou povedať, čo pôvodne boli. Bol to veľmi zvláštny pohľad. Nepripadalo to ako skutočnosť, ako realita. Vzduch bol napáchnutý olejom a krvou. Pozrel znova na Mika. Mal smutné oči. Z ich kútika vytekala malá slza. Mike bol vážne veľký chlap, všetko na ňom bolo veľké, ruky, hlava, oči. Iba ta jedna slza bola na ňom malá. Maličká slza. Neznamenalo to, že mu snáď bolo menej smutno. Smútok ho zvieral vnútri tak isto ako iných. Smútok a strach. Slza sa skotúľala po jeho guľatých lícach a dopadla na zem.

Zablesklo sa, a niečo s piskotom preletelo okolo. Na Jackovu tvár dopadla sprcha teplej krvi, ktorá mu oslepila oči. Spadol na zem, rýchlo zhodil ochranné rukavice a zmätene si utrel tvár. Keď sa mu zrak zase navrátil uvidel Mikeovo telo kľačať na kolenách. Z miesta, kde sa mala týčiť jeho hlava srkala iba fontánka krvi.

„Mike!“ Povedal úplne potichučky. Hrdlo mu vyschlo a srdce mu búšilo podivným taktom. Vstal a ani sa nepohol. Oči vystrašene pozerali na Mikeovo obrovské telo, ktoré po chvíľke padlo na zem a rozvírilo vrstvu červeného prachu. Zdalo sa to neskutočne dlho, ale realita úkázala rýchlosť tohto okamžiku.

Pred ním sa diali podivné veci. Akoby neviditeľný maliar začal vo vzduchu maľovať obrovský stroj. Ten sa pomaly vynáral z ničoho, z miesta, kde sa ešte pred chvíľou črtal iba výhľad na planinu. Po jeho zjavujúcom sa tele tancovali záblesky elektriny. Bolo to pravdepodobne nejaké dokonalé maskovanie. Ostreľovanie delostrelectva znova ohlušovalo okolie. Ale Jack stále stál ako priklincovaný a pozeral na Mika. Vojaci za ním začali strieľať po robotovi všetkým čo mali. Jedna z explózií odhodila Jacka. Táto facka ho vrátila späť. Schytil svoju zbraň a vystrelil pár nábojov smerom k robotovi. Vtom sa vedľa neho začali zjavovať ďalší a ďalší, a k tomu  sa znova ukázali aj malé kamikadze mašiny. Všetci strieľali a podarilo sa im zostreliť jedného s tých väčších. Jack ho zasiahol granátometom do nohy, tá sa mu podlomila a stroj s Ohromným hlukom padol na zem. Pár dobrých rán ho dorazilo.

„Ústup, okamžite všetci hore na kopec.“

Nikto dlho neváhal s uposlúchnutím Jackovho rozkazu. Za stálej paľby sa šplhali hore svahom. Jack sa ešte otočil, aby pozrel, či všetci idú do bezpečia. Niekde pri ňom sa ozval ohlučujúci výbuch, zaľahlo mu v ušiach a kúsok pred neho dopadlo nejaké telo. Bolo bez nôh. Namiesto nich s ťahali iba kusy svalov a žíl, s ktorých ústila krv vpíjajúc sa do prachu zeme. Jack sa priplazil k telu. Bol to Alex, ešte dýchal. Otočil ho na chrbát a pozeral sa do jeho otvorených očí. Smerovali k oblohe. Bola modrá. Taká modrá, ako hádam ešte nikdy. Drobné chumáče zelenej vaty sa na nej nechávali unášať vánkom. Ako sa oni nechávali kedysi unášať životom, kedysi. S Alexových malých pier vytekala krv. Ach, aké sú smiešne malé. Nikdy si to nevšimol. Ešte žil. Jack mu chcel niečo povedať. Hocičo. Ale nemohol. Tak veľmi chcel a nemohol. Čas sa akoby zastavil. Okolo všetci kričali ale on ich nepočul. Hrdlo sa mu zvieralo strašnou silou. Iba vzduch po troškách prechádzal do pľúc. Dnu. Ale von nešlo žiadne slovo, ani jedna jediná hláska. „Neumieraj“, “Ži“ nespočet ďalších slov vrie mu v hlave, ale von nevychádza ani jedno. Slzy vytekajú s kútikov očí, stekajú po líci a zmývajú čiastočky prachu. Slané slzy, horké slzy. Tie oči, aké má veľké oči. Boja sa. Boja sa Alexove oči, bojí sa aj Jack. Ale hlásky nevydá zovreté hrdlo. Pozerá na jeho detskú tvár, na jeho veľké oči aj na smiešne malé ústa. Rukou prečesáva hrdzavé vlasy. Ach, Alex. Prečo umieraš? Prečo nežiješ? Taký mladý, a už taký mŕtvi. Ešte nie. Ešte predsa dýcha! Dýcha. Ale nežije. Už iba dýcha. Nesmeje sa, neplače, iba dýcha. Prečo neumieraš? Umri! Netráp seba a netráp Jacka. Vezmi si ho pani Smrť. Alebo si ich vezmi oboch. Oboch? Nie iba jedného, vezmi si Alexa. Alex už nedýcha. Už je mŕtvi. Konečne. Konečne? Ako si to mohol v duchu vysloviť. Konečne! Pozri Jack. Vidíš, dobre sa pozri. Tu leží, v tvojom náručí to, čo zostalo s holej existencie Alexa. Už to ani nie je Alex. Už je to iba mŕtve telo, a tie nemajú mena. Bezmenné telo. Čas stojí, a slané, horké slzy padajú na nehybnú tvár bezmenného tela. Čas stojí a srdce zviera čierna päsť. Alex už nedýcha. Alex je už mŕtvi.

Na jeho nehybné telo vyšiel zrazu ďalší malý robot. Jack pozerá naň a rukou hľadá zbraň. V očiach nemá život. Bezmenné telo otisklo do nich smrť. Iba ruky chcú žiť a preto dvíhajú zbraň. Neskoro. Na obrazovke v doktorskej sále vyhaslo ďalšie svetielko. Vyhasol ďalší život.