Objav

Pozemský rok: 2005

Poloha: Zem

Celé to začal jednej jasnej jesennej noci roku 2005 tím vedcov z  Medzinárodného inštitútu pre výskum vesmíru v Moskve, vedených mladým, vtedy 25 ročným Kanaďanom Jasonom O´Reedom, ktorí pracovali na projekte NASA, ESA, ruskej, čínskej a japonskej vesmírnej agentúry, ktorého cieľom bolo objavovanie nových planét. Mnohonárodnostný tím odborníkov sa zameral na hviezdne zoskupenia a oblasti, vtedy už známe, ale ktorým sa nevenoval hlbší a komplexnejší výskum. Bol to risk, ktorý mohol dopadnúť výstrelom do prázdna alebo úspechom. A tak namiesto prehľadávania neprebádaných končín temného vesmíru vsadili všetko na hľadanie neznámeho v známom. Časom sa z nejasného a zahmleného pokusu začal črtať jasný ligot ich úspechu. Začalo to pomaly, najprv našli sústavu menších planét obiehajúcich svoju hviezdu v systéme podobnej veľkosti nášho slnečného systému. Ich objav vyvolal rozruch

vo verejnosti, ale vedecká obec si zachovala zdržanlivý postoj,

veď existencia takýchto sústav nebola ničím novým, i keď väčšina, ktorá bola pre nás viditeľná s našou technikou, už bola nájdená a zapísaná na stránky histórie spoznávania vesmíru. Podľa múdrych hláv bol tento objav iba logickým vyústením hlbšieho spoznávania a pozorovania, ktoré bolo priamo závislé od našich vedomostí a vybavenia, ktoré sa búrlivo vyvíjali smerom vpred. Po prvých rokoch našli planétku, ktorá bola len o čosi menšia ako naša Zem. Jej povrch pokrývala zrejme voda a to až 97%. Jej prítomnosť však mohol potvrdiť iba výskum priamo na planéte. Ale už iba možnosť planéty s výskytom vody bola nádejou pre ľudstvo tiesniace sa, už vtedy, na preľudnenej Zemi. Vyhliadky do budúcnosti neboli ružové,

za posledných 10 rokov sa populácia zväčšila o dvojnásobok a tempo sa stále zrýchľovalo, do roku 2050 malo žiť na zemi 25 miliárd obyvateľov žijúcich svoje životy v niekoľko miliónových supermestách. Zásoby fosílnych palív mali vystačiť na 45 rokov. Život na Zemi,tak ako ho poznáme, zanikal. Ľudia potrebovali nádej a tá sa im začínala ukazovať. V roku 2008 vyniesla ruská raketa Sojus DG14, čo bola vtedy najväčšia a  najvýkonnejšia raketa na svete ,

americkú sondu SNW1 (Scout of New World1) mimo našu atmosféru a zamierila k planéte. Sonda pristála na povrchu o 5 rokov neskôr

a priniesla nám nové informácie. Na povrchu bol jeden malý kontinent s veľkosťou necelých 20 miliónov kilometrov štvorcových. Planéta obiehala okolo svojej hviezdy po elipse. Hviezda, nazvaná  NS1(New Sun 1) s priemerom 818 000 kilometrov, sa svojim zložením veľmi podobala nášmu Slnku. Teplota na jej povrchu dosahovala 5000°C

a smerom k stredu stúpala. Náš nový možný domov dostal tiež názov, P149, ale nikto každý jej nepovedal inak ako Planéta. Jej stredná vzdialenosť od NS1 bola 87 500 000 km, povrch tvorilo asi 300 miliónov kilometrov štvorcových. Obiehali ju tri mesiace, 2 malé dostali názov Lido, Šošon a najväčší, ktorý bol o polovicu menší než náš Mesiac sa volal Hurón. Planéta sa otočila okolo svojej osi každých

18 hodín. Sonda nám doniesla aj najdôležitejšiu správu, voda sa tam nachádzala , vplyvom nižšej gravitácie, asi o 1,1 oproti našej zemskej,

ale najmä kvôli soliam a minerálnym látkam, ktorých podiel v nej bol až 45%, mala však gélovitú konzistenciu. V takom stave nebola pitná,

ale jej prítomnosť spolu s konštantným sklonom osi planéty a ďalších faktorov zapríčinila vznik života. Avšak nachádzal sa tu iba v primitívnej forme. Flóru zastupovali vysoké, stožiarom podobné stromy bez listov a vetví, ich fialové sfarbenie zapríčiňovala látka podobná nášmu chlorofylu. Stromy mali niekoľko poddruhov, niektoré mali aj listy. Všetky dýchali oxid uhličitý a do pre nás dýchateľnej atmosféry vydychovali vzácny kyslík. Okrem týchto prvkov boli v atmosfére zastúpené aj vzácne plyny a 12% nám neznámej látky. Neskôr sa zistilo, že je to nejedovatý plyn bližšie neznámeho významu. Faunu zastupovali jednobunkové a viacbunkové organizmy žijúce väčšinou, až na pár výnimiek, vo vode. Na Planéte sa striedali 3 ročné obdobia. Rok trval 257 pozemských dní. Prvé obdobie v roku bolo podobné obdobiu sucha, zrážky boli minimálne a priemerná teplota bola cez deň 57°C a v noci 35°C, potom nasledovalo obdobie vlhka, zrážky dosahovali  priemerne 2 metre za mesiac, a teplota mala v priemere 18°C.Tretie obdobie bolo veľmi zvláštne. Nachádzala sa tu skôr objavená planéta P148, ktorá sa v systéme pohybovala 49 000 000km pred Planétou. Toto teleso na 81 dní  zatienilo NS1 a na Planéte nastalo obdobie tmy, teplota sa pohybovala okolo -65°C.Tento jav sa neskôr vysvetlil, nevieme síce presne kedy,

ale súdiac podľa obrieho kráteru na P148,sme dospeli k názoru,

že asi pred miliónom rokov dopadol na povrch asteroid, ktorý vychýlil túto planétu zo svojej osi a vplyvom gravitácií telies v okolí sa P148 stávala nechceným sprievodcom Planéty na tomto úseku jej cesty vesmírom. Ďalší výskum nám povedal, že pôda na povrchu je prašná, s vyšším obsahom železa, čo jej dávalo charakteristické krvavo červené sfarbenie, čím pripomínala náš Mars. Táto pôda však bola málo úrodná. Kontinent mal tvar podobný Afrike, pričom na južnom cípe sa meraniami zistilo vyššie množstvo rádioaktivity,

nie však nebezpečné pre človeka. To boli tie najdôležitejšie informácie, ktoré priniesla sonda SNW1,keď sa v roku 2019 vrátila späť.

K Planéte sa o 5 rokov vydala ďalšia sonda, tentoraz ruská vrtná sonda Slava, ktorej cieľom bolo zistiť nerastné bohatstvo. Niesla ju európska raketa Ariane 4M, najväčšie teleso, ktoré kedy opustilo Zem, vybavená americkými motormi Saturn 11. Po jej odlete už nikdy raketa takej veľkosti nemohla letieť, pretože dopad na už aj tak dosť tenkú ozónovú vrstvu bol viac než alarmujúci. Jej veľkosť bola nutná, kvôli obrovskému množstvu paliva pre motory, na druhej strane vďaka ich výkonu trvala cesta o polovicu kratšie než pri misii sondy SNW1.Raketa tiež niesla plne funkčnú, na okolí nezávislú stanicu pre ubytovanie 10 kozmonautov. Japonsko-čínska stanica, projekt Tiger, dokázala uchýliť kozmonautov na dobu 24 mesiacov, bola vybavená najmodernejšími recyklačnými prístrojmi, ktoré mali schopnosť v malom množstve recyklovať vodu z Planéty, jej kvalita bola nízka, mala už síce kvapalnejšiu formu, bola však stále olejovito hustá. Ani tie najdokonalejšie metódy, aké sme vtedy poznali, ju nedokázali úplne zbaviť prímesí, ale aspoň už bola pitná. Stanica mala tiež vlastný jadrový reaktor, ubytovňu, štít proti prípadnej rádioaktivite a vzduchové filtre. V čase keď Slava letela temnou prázdnotou k svojmu cieľu, rozbehol sa na Zemi medzinárodný projekt CNW (Colonization of New World) , projekt, ktorý zmieril národy sveta, aby spoločnými silami smerovali k záchrane ľudstva. Zo všetkých kozmodrómov smerovali rakety a raketoplány k obežnej dráhe, aby začali stavať vesmírnu loď, ktorá by odviezla ľudí na novú Planétu. Najnákladnejší

a najambicióznejší projekt od čias výstavby ISS sa mohol začať. Televízne správy, noviny, všetky možné vizuálne média

udivovali novými a novými zábermi Planéty získanými z Habblovho a neskôr aj z Webbovho vesmírneho teleskopu.

Potom Sláva pristála. Po dlhej ceste chladným priestorom bez života rozvírili červený prach povrchu Planéty jej airbagy, ktoré ju chránili pred poškodením. Tiger pristál bez poškodenia o pár kilometrov severnejšie. Keďže svetoví vedci predpokladali, že výskyt rádioaktivity na juhu nebude náhodný, poslali Slávu práve tam. Po roztvorení solárnych panelov a ukotvení laboratória, ktoré bolo jej súčasťou, sa vydala

do oblastí s najvyššou mierou rádioaktivity. Po skončení vrtov a odobratí vzoriek z 12 najvhodnejších lokalít sa vrátila do laboratória, kde vyhodnotila nálezy a predbežné výsledky odvysielala

na Zem. Potom vzorky vyslala na Ariane krúžiacu nad povrchom chráneným silnou ozónovou vrstvou. Tá sa vydala na 2 roky trvajúcu cestu späť.

Medzitým začal projekt CNW naberať vysoké obrátky. V zbrojárskych závodoch po celej zemeguli sa vyrábali komponenty, technické systémy a zariadenia. Došlo k novým výskumom na poli vedy

i techniky. Projekty ktoré dovtedy mlčky odpočívali v archívoch sa opäť dostávali na svetlo. Začal sa hľadať nový spôsob na pohon lode na jej ceste. Ak by použili motory Saturn 11, potrebovali by veľa miesta

na palivo, aj keby loď bola akokoľvek veľká, stále by mala obmedzené priestory pre náklad a posádku. Projektanti stáli pred ťažkou úlohou, bolo treba vymyslieť alternatívny pohon. Tejto úlohy sa zhostila NASA a spolu s ruskými vedcami sa vrhli do práce. Prísne tajný projekt s kódovým názvom Operation survive sa po 3 rokoch skončil. Jeho výsledkom bol zbrusu nový, supervýkonný motor. Myšlienka nebola nová, fungoval na princípe studenej fúzie. Dosahoval silného výkonu. Nemohol byť síce testovaný pri najvyššom výkone,

ale výpočty ukázali, že je schopný doviezť raketu na Planétu za 5 mesiacov. V tom čase padli na Zemi hranice, eufória po úžasných objavoch bola katalyzátorom, ktorý urýchlil politické dianie vo svete. A tak vznikla Federácia národov planéty Zem, združila všetkých 195 vtedy jestvujúcich národov pod jednu vládu. Dávny sen sa splnil.

Loď bola už na 65% hotová keď sa Slava vrátila. Všetky nové fakty, ktoré priniesla zatienila jedna jediná informácia. Urán. Bol tam urán. Planéta mala rovinatý charakter, okrem pohorí na juhu a tie boli plné uránu. Tento fakt zmenil názor verejnosti i vedcov na Planétu. Teraz to už nebol nový domov, načo cestovať naprieč vesmírom a na Planéte začať všetko od znova. Mohli sme predsa postaviť malé kolónie baníkov, ktorí by ťažili urán a dopravovali ho naspäť na Zem. Veď tá už vtedy bola, pokiaľ ide o využiteľné nerasty, vyžmýkaná dosucha.

Urán by sme spracúvavali na energiu, ktorá nám začínala pomaly chýbať. Energia nás mohla zachrániť priamo na Zemi. Rok 2025,

prvá plne funkčná vesmírna loď vystavaná na obežnej dráhe bola hotová. Začala sa výstavba ďalších. Táto prvá dostala názov SE1(Space Expres1) a bola to transportná loď, schopná cesty bez doplnenia zásob na Planétu a späť 2x. Mohla odniesť 500 pasažierov a posádku tvorenú 20 príslušníkmi novovzniknutých Vesmírnych síl Federácie Zem. Ďalej mohla niesť bunky na ubytovanie 500 ľudí,

skonštruované podľa modelu Tiger. Tieto bunky mali tvoriť obydlia na Planéte. Ďalej 5 rôznych recyklačných staníc a jadrovú elektráreň stavebnicovo skladateľnú. Montovateľné sklady mali byť tiež súčasťou nákladu.

Ešte pred tým však vzlietla prvá misia s ľudskou posádkou. Leteli raketou Sojus DG15. Bola to vlastne malá vesmírna loď. Po 3 rokoch cesty pristáli a Sojus zhorel v atmosfére, nebol konštruovaný na cestu späť. Tím tvorili traja astronauti. James LoKing bol Angličan a veliteľ misie, zodpovedal tiež za výskum atmosferických zmien, Michaiel Koženevko bol Ukrajinec a zaoberal sa výskumom živých organizmov. Tretí člen bola doktorka expedície Američanka Sandra O´Brian. Všetky televízie prinášali divákom výstup prvého človeka na povrchu, celý svet oslavoval. „Keď bol Neil Armstrong v podobnej situácii povedal: „Toto je malý krok pre človeka, ale veľký krok pre ľudstvo“. Toto je tiež malý krok pre človeka ale slovo, ktoré by mohlo pomenovať, čo to znamená pre ľudstvo asi ani neexistuje.“ Vetu, ktorú povedal James LooKing,

keď zanechal ako prvý pozemšťan svoju stopu na povrchu si zapamätal azda každý, kto ten prenos sledoval. Ich misia zahŕňala hlavne overenie prežitia človeka na povrchu, vzduch dýchali najskôr zo zásobníkov, potom ho filtrovali z atmosféry a nakoniec odložili prilby. Žili už v skôr prinesenej stanici Tiger. Mali skúmať a počkať na SE1.

Prieskumníci

Pozemský rok: 2026

Poloha:P149

3. mesiac expedície.

„Hej, otvorte,“ zabúchal s revom na titánové dvere Michail.

„Už si tu, máš to?“ Na jej slnkom opálenej tvári sa zase mihol úsmev, neskrývala radosť zo svojej prítomnosti na Planéte.

„Keby ste ma nechali čakať ešte dlhšie, bol by zo mňa konzervovaný kozmonaut vo vlastnej šťave.“

„Ty, Sandra, nabudúce ho tam nechaj dlhšie, aspoň budeme mať niečo poriadne pod zub.“ Po týchto Jamesových slovách nastal všeobecný smiech. Michaiel vložil vzorky s kvapalinou, pre ktoré išiel až k pobrežiu, do chladiaceho boxu a vyzliekol si skafander. Práve bolo obdobie sucha a teplota vzduchu bola v ten deň neznesiteľná,

tak používali skafandre ako ochranu. Michaiel bol veľmi horlivý,

bol stredne vysokej postavy, jeho jasne modré oči sa leskli za sklami okuliarov. Nikdy neodchádzal od načatej práce, nebolo tomu inak ani dnes. Prezliekol sa, schytil vzorky z chladničky a zavrel sa

do laboratória.

„Ty, James, mal by si skontrolovať situáciu, vonku sa zdvihol mierny vánok.“ Posledné slová, ktoré James a Sandra počuli než sa dvere výskumnej miestnosti úplne zatvorili.

„Má pravdu, mal by si to skontrolovať. Vieš, aké sú predpisy.“ Dodala

s vážnosťou a sadla si k monitoru.

„Viem, skúmať všetky výkyvy počasia. A vieš čo ešte hovoria predpisy? Že ja som veliteľ misie Andromeda, a že podriadený nesmú spochybňovať veliteľove konanie.. Mimochodom medzi tvoje povinnosti patrí kontrolovať zdravotný stav posádky, nie, nič podivné si si nevšimla?“

„Nie, niečo sa deje?“ V jej hlase sa zjavili náznaky menších obáv. “Máš nejaké problémy. Aké?“

„No ak mám pravdu povedať bolí ma chrbát, mohla by si mi ho namasírovať...“

Po týchto slovách mu na hlave pristáli nejaké spisy a Sandra odišla do svojej kabínky.

James sa ešte chvíľu smial, potom zapol počítač a vrhol sa do

monitorovania atmosferických zmien, nastavil program aby ho upozornil na každú zmenu, bola to rutina, za tri mesiace, čo sú tu sa mierne výkyvy opakovali skoro pravidelne. Potom sa otočil, odsunul sa na stoličke k vedľajšiemu stolu. Na ňom bola položená šálka s kávou, ktorú pil pred Michailovim návratom. Vtedy sa otvorili dvere laboratória a vyšiel z nich očividne fascinovaný vedec. „Tak čo Mišo?“ Odpil si z vlažnej kávy a čakal na odpoveď.

„Nič neobvyklé, tie organizmy sú podobné našim prvokom, reagujú podobne. Dokážu však zniesť extrémne výkyvy teplôt, od 70°C po -70°C.Ale zatiaľ neviem načo im táto odolnosť vlastne je. Idem si dať suchú sprchu.“

James sa len pousmial a kývol hlavou. Potom si odpil. Bol pôvodne letec v RAF, mal by mať vojenskú disciplínu, ale skutočnosť bola iná. Bol to srandista, a so všetkými vychádzal dobre. Bol vyšší, urastený, proste učebnicový vojak. Krátke čierne vlasy a hnedé oči zdobili jeho na atmosferické javy múdru hlavu. V tom bol expert, dokázal vypočítať a predpovedať správanie počasia takmer bezchybne. Pracoval v ESA a neskôr v  NASA robil v Kennedyho vesmírnom centre práve na počasí. Bol členom tímu na prísne tajnom programe Poseidon, pri ktorom mala armáda záujem o kontrolu počasia, projekt bol však od začiatku odsúdený na zánik, ale doniesol aspoň nové informácie o jeho správaní.

Sandra zatiaľ spala vo svojej kabínke. Dlhé ryšavé vlasy jej padali do tváre. Veľké a jasné zelené oči jej teraz zakrývali viečka. Na jej plných perách sa črtal úsmev, asi sa jej snívalo niečo pekné. Pôvodne bola doktorka v vojenskej nemocnici NATO v Ramstaine, dotiahla to tam na riaditeľku, potom ju prijali do NASA, pripravovala astronautov na lety do vesmíru a bola najlepšia vo svojom obore, vedela všetko o vplyvoch a zmenách ktorým ľudské telo môže podliehať vo vesmíre či v iných extrémnych podmienkach. Neskôr sa sama stala kozmonautom. Všetci v misii Andromeda boli starostlivo vybratý, mali nalietaných minimálne 10 vesmírnych misii.

Michaiel vyšiel zo suchej sprchy. Bol to vlastne prúd vzduchu, ktorý očistil telo od prachu a nečistôt, nedalo sa to síce porovnať s vodnou sprchou ale vody  bolo málo, tak akurát na prežitie.

Vtom Jamesov počítač nahlásil zmenu počasia. James s

kľudom zasadol a začal robiť výpočty. Zrazu mu spadla šálka na oceľovú podlahu sa s rinčaním sa rozbila. Zobudilo to Sandru a tá ihneď vybehla do hlavnej miestnosti. Tam už čakal zvyšok tímu.

„Čo sa deje?“

„Poviem vám to čo najjednoduchšie.“ Povedal James a zotrel si vreckovkou pot z tváre. „Vonku došlo ku prudkým zmenám v tlaku. Zdvihol sa silný vietor, už teraz má  miestami  rýchlosť 120 km/hod a stále narastá.“

„Akú rýchlosť pravdepodobne dosiahne?“ Spýtal sa s predstieraným kľudom Michaiel.

„Podľa výpočtov asi 350 km/hod.“

„To nie je možné, sondy predsa nikdy takéto prudké zmeny nezaznamenali.“

„Hlavne kľud Sandra, James aká rozsiahla bude tá víchrica?“

„S doterajšieho vývoja sa dá usúdiť, že zasiahne skoro celý sever, je to predsa jedna veľká rovina, vietor tam nebude mať čo spomaliť, sú tam iba stromy a my, a to preňho nebude žiaden problém, budeme tu ako v mixéri.“

„Máš pravdu, stanica bola postavená na maximálnu rýchlosť vetra 150km/hod,takže koľko máme času?“„45 minút, zbaľte sa, výsledky testov do trezoru, berieme iba to najnutnejšie, skafandre kyslíkové filtre, zásoby vody, necháme tu núdzový maják, potom sa sem vrátime a zachránime čo to prežije. Sandra odošli núdzový signál na Zem spolu s opisom našej situácie.“

„Rozkaz. Michaiel ty zober súpravu na opravu a odnes to všetko ku  Slave, dúfam, že je ešte stále pojazdná.“

„Jasné, že je pojazdná, minulý mesiac sme s ňou predsa išli k tým jaskyniam.“

„Tie jaskyne by mohli byť našou šancou, ako ďaleko sú odtiaľto?“

„45km na juho -západne, v palubnom navigačnom systéme je tá poloha nastavená, Slava nás tam odvezie aj sama.“

„Dobre tak už choď, stretneme sa tam.“ Michaiel vzal náklad, otvoril vchodové dvere no prudký vietor ho vrazil späť pričom si pri dopade udrel hlavu a zostal ležať na zemi. Z pod jeho hlavy začal tiecť pramienok krvi.

„Sandra, zranený člen posádky!“

Sandra ho spolu s Jamesom odtiahla ďalej od dverí. Zatiaľ, čo sa ho snažila prebrať vyšiel veliteľ opatrne von, odniesol najnutnejšie potreby ku Slave, nahodil jej generátor a vrátil sa.

„James, už sa prebral, je ešte otrasený, musíme ho odniesť von, ako je tam?“

„Vietor stále silnie, ale ak pridáme tak nás možno to najhoršie nezastihne.“ Slava dosahovala pri najvyššom výkone rýchlosť 50km/hod.Keď pristáli demontovali z nej vrtné zariadenie a ostatné veci, nechali iba palubný počítač. Vo výcviku na Zemi ich pripravili aby z nej vedeli urobiť prieskumne vozidlo. Bičovaný silným vetrom a čiastočkami prachu a úlomkov ktoré v ňom vírili sa vydali na cestu. Cez ochranné sklá prilieb videli iba na 2 metre, nechali sa teda slepo viesť programom Slavy  ktorý sa riadil malým navigačným satelitom, ktorý krúži nad Planétou už od pristátia sondy SNW1.Po hodinovej ceste došli ku pobrežiu. James potom ručne naviedol Slavu do ochranného štítu jaskyne. Michaila odniesli čo najhlbšie ,tu rozprestreli svoj tábor.

Boli unavený a tak rýchlo zaspali. Ráno bolo ako zvyčajne teplé. Michailova hlava bola v poriadku, zranenie nebolo také vážne ako sa na prvý pohlaď zdalo.

„Tak posádka, všetci v poriadku? Dobre, musíme skontrolovať zásoby a to v prvom rade stav našej vody. Michail, v poriadku?“

„OK. Idem to skontrolovať.“ Po chvíli sa vrátil. “ Takže máme tu sadu na opravu zariadení, skafandre sú zničené, kamene sa vo vetre pohybovali dosť rýchlo nato aby ostrejšie kusy rozstrieľali ochranné štíty, klimatizácia je v poriadku, rovnako aj filtre. Väčšina vybavenia včetne Slavy je nepoškodená, ale máme iný problém.“

„Aký?“

„Vieš, tým poletujúcim čiastočkám neodolali len štíty, tiež solárne panely na Slave, máme minimum energie.“

„Mohol by si byť trochu konkrétnejší, potrebujem čísla!“

„Keď nebudeme používať palubný počítač a pôjdeme na minimálny výkon dôjdeme tak maximálne 25 km.“

„Takže pôjdeme na slepo.“

„A nie len to, pôjdeme aj o smäde. Z bandasiek je sitko, zachránil som 2,5 litra. V tomto teple bez vody dlho nevydržíme, musíme ísť v noci.“

„V noci a bez navádzania! Máš ešte nejaké skvelé správy.“

„Ja áno. Hlavy oboch nasmerovali pomaly na Sandru.“

„Víchrica ustála, ale na druhej strane teplota sa vrátila do normálu, na takých 55°C.Pri tejto teplote nám naše zásoby vydržia tak zhruba na 6 hodín ak budeme veľmi šetriť. A potom nastane naozajstné peklo.“

„Ako to myslíš?“

„Dehydratácia. Začne to suchom v hrdle, potom bolesť hlavy, sťažené dýchanie, mdloba, blúznenie, človek je nakoniec neschopný logicky uvažovať, dostáva silné kŕče, sú prípady keď v púšti bez vody začali hltať piesok, a ako posledná príde smrť v strašných mukách. To je asi tak všetko.“

„Dobre, nejaké nápady na riešenie?“

„Nejaká voda je predsa v chladiacom systéme Slavy a niečo je aj v klimatizácii v skafandroch.“

„To s tou Slavou je dobrý nápad, ak pôjdeme v noci nepotrebujeme chladenie, ale voda v nej nie je úplne pitná, keď už nič môžem ju aspoň destilovať, to by nemal byť problém. Myslím si však, že bude lepšie ak necháme klimatizáciu v skafandroch na pokoj, tá zabezpečí, že telesná teplota zostane v normále. Najlepšie bude, ak zájdeme hlbšie do komplexu jaskyne, bude tam chladnejšie, nie však moc. Až do zotmenia sa musíme minimálne hýbať, šetriť energiu, snažiť sa nezadýchavať. Musíme sa pripraviť, že aj napriek tomu, že sme v tieni a pomerne hlboko pod povrchom  bude to tu ako v mikrovlnke. Sme aspoň chránený pred priamym slnkom. Sú to všetko ale iba pravdepodobné informácie.“

Deň ubiehal pomaly. A tak keď konečne nastala noc vydali sa poslepu späť. Víchrica našťastie úplne nezničila stopy po ich príchode, a tak sa vydali, svietiac si na cestu svojimi baterkami na prilbách, na dlhú a pomalú cestu späť.

„James, ako sme na tom s energiou?“

„Máme jej tak na nejaké 3 kilometre teda, podľa času ako sme dlho na ceste a podľa našej rýchlosti, áno asi tak 3 kilometre.“

„Ale s istotou to povedať nemôžeš, naša stopa sa stratila pred 10 minútami, možno krúžime v kruhu.“

„Mali by sme zapnúť navigáciu,3 kilometre hore dole, to prejdeme aj peši a aspoň určíme našu polohu a možno stihneme aj zachytiť signál z núdzového majáka!“ Ozvala sa Sandra, ktorá dovtedy mlčky kráčala.

„Neviem, či jej bude dosť na ten signál, ale na určenie polohy by to šlo, ako sme na tom s vodou?“

„James, voda došla už pred 5 hodinami, ešte v jaskyni, spomínaš.“

„Hej, len som dúfal, že si ešte nejakú potajomky skryla na horšie časy.“

„Tak koniec dlhých rečí, ideme snáď na to, Sandra ty vylož všetko čo by sa mohlo zísť, James ty vezmi anténu tam na tú vyvýšeninu a ja nahodím program.“

„OK!“

Sandra začala vyhadzovať potrebené veci na zem, Michaiel sa zatiaľ uvelebil na Slave a čakal, kým veliteľ rozloží na miernom kopčeku, pár metrov vedľa, satelit.

„Hotovo.“ Kričal ešte za behu.

„Dobre, ideme!“

Michail spustil počítač, oprášil monitor a na jeho displeji sa zjavila mapa. O pár minút však začala energia ubúdať. Ale kým celý systém celý zlyhal, podarilo sa im prekvapivé zistenie.

„A je to, to dokážeme.“ Boli iba 5 km od pôvodného miesta Tigra.

„Moc sa neradujte, nie je isté, či to stanica prežila!“

„Koniec pesimizmu Michaiel, ide sa! Má snáď niekto lepší nápad?“

Všetci traja vzali veci, ktoré Sandra vybrala ako vhodné a vydali sa smerom späť. Na horizonte, osvietenom slabým odrazom svetla z povrchu Huróna, najväčšieho mesiaca Planéty, sa im začal črtať pohľad na Tigra. Stanica stála neporušená na svojom mieste. Všetci sa rozbehli smerom k nej.

„James, prečo to tu vyzerá, akoby sa nič nestalo?“

„Neviem, program, ktorý mám v počítači je zostavený podľa modelu správania sa počasia na Zemi, je možné, že to tu neplatí, všimol som si to už dávnejšie, mierne odchýlky od predpovedí, ale toto...“

„Ten program je teda chybný, mohli sme tam všetci chcípnuť!“ Rozhnevaný Michaiel si dal dole prilbu a hodil ju smerom ku Tigrovi.

James ešte v ten večer zasadol k počítaču a až do konca expedície sa venoval skúmaniu a výpočtom. Jeho usilovná práca priniesla svoje ovocie. Zistil vzorce pre výpočet správania sa počasia na Planéte, boli neuveriteľne presné, až na 79%.Počasie sa prudko ,a na oko z ničoho nič menilo, ale on dokázal všetko vysvetliť a určiť príčinu. Keď potom celú Andromedu odniesol SE1 domov, čakala na nich sláva a uznanie.

James získal Nobelovu cenu za svoj výskum na poli atmosférického prieskumu a meteorológie. James a Sandra sa o rok vzali a mali syna, jeho krstný otec bol Michail. Ten žije v Kyjeve a stal sa riaditeľom na Vesmírnom ústave pre výskum mimozemských živých foriem. Sandra a James odišli z NASA a venujú sa rodičovstvu, založili si malú reštauráciu.

Ich pamätník stojí uprostred troch miest na Planéte, v LoKing city, Koženevko town a v O´Brian city. Ich odvaha a usilovnosť pomohli k prvým krokom dlhej cesty našej záchrany...

Začiatky kolonizácie boli plné príbehov o odvahe ako bol tento. Na planéte sa v priebehu rokov vystavali banské mestá, ale aj mestá novousadlíkov, ktorí svoje životné úspory minuli za vidinu nového domova. Stavali sa elektrárne, obrovské podzemné recyklačné stanice, farmy. Vystaval sa tu nový svet. V priebehu 70 rokov už žila na Planéte masa ľudí, čítajúca pol milióna obyvateľov a neustále sa rozrastala o nových prisťahovalcov a nové generácie Panéťanov. Tí roku 2152 vyhlásili Planétu za samostatnú federáciu a v krátkej vojne vyhnali pozemskú armádu. Trvalo ešte niekoľko rokov, kým sa sformoval ucelený celok s vládou, armádou a silnou ekonomikou.

Na Zemi, ktorá závisela od medziplanetárneho obchodu a to najmä s uránom, sa zatiaľ rozpútali nepokoje vo Federácii. Silnejšie národy vyžadovali väčšie právomoci na úkor slabších, čo viedlo ku jej konečnému rozpadu.  Celá južná, stredná a severná Amerika spolu s Austráliou a Japonskom založili Konfederáciu národov a zvyšok sveta zostal zjednotený v starej Federácií. K rozdeleniu však viedlo veľa faktorov. 21. storočie bolo storočím prudkých klimatických zmien. Hladiny oceánov neustále stúpali priamočiaro so stúpajúcou teplotou. Mnohé menšie ostrovy začali miznúť z máp. Kríza vyvrcholila na začiatku 22. storočia. Japonsku hrozilo bezprostredné zatopenie. Zdalo sa však, že všetci členovia spoločenstva na Zemi boli hluchý k prosbám o pomoc. Už aj tak dosť preľudnené štáty nechceli poskytnúť svoje územia na záchranu Japonska. Prognózy japonských vedcov boli spochybňované a zamietané. Ale čas potvrdil ich desivú presnosť. Japonsko však nebolo ako jediné v ohrození. Bolo zrejmé že pod vodu sa dostane celé západné pobrežie USA aj s jeho obrými supermestami. Ľudstvo sa začalo sťahovať viac do vnútrozemia. Dlhotrvajúce dažde v Európe zdvihli hladiny veľtokov. Holandsko, Dánsko sa stali prakticky neobývateľné. Obrovské priemyselné oblasti v dolinách riek zmizli pod vodou rozvodnených tokov. Federácia evakuovala obyvateľov po celej Zemi, ktorá sa takto pomstila svojim obyvateľom. Menšie sídla zanikli. Urbanizácia dosiahla svoj vrchol. 98% populácie žilo v miliónových supermestách, ktoré im zaručovali bezpečie a živobytie. Znova sa obnovili staré spory národov. Palestínskemu obyvateľstvu Izrael neumožnil osídliť bezpečné územia svojho vnútrozemia. Čína sa zachovala tak isto voči Japonsku. To boli len niektoré zo zásadných sporov. Ekonimcky silnejšie štáty ako Austrália či USA hospodársky podporili osamotené Japonsko. Toto gesto sa dá vlastne považovať za prvý krok ku vzniku Konfederácie. Federálna vláda už nezvládala plniť svoju úlohu. Aj preto ju v roku 2112 federálny prezident Christian Von Bloomental rozpustil. Krízová vláda však nedokázala tak isto vyriešiť problémy sužovaného ľudstva. Planéta sa medzi tým búrlivo rozvíjala. Mnoho ľudí utekalo zo Zeme práve sem, alebo do kolónií na Marse či Mesiaci. Za koniec Federácie sa dá považovať vylodenie dvoj miliónovej japonskej armády v Číne v decembri 2116. V bleskovej vojne získali značné územia, kde začali postupne sťahovať civilistov z Japonských ostrovov. Táto vojna odštartovala radu ozbrojených konfliktov, ktoré v súhrne nazývame tretia svetová vojna. Boje vypukli na Blízkom východe, v Južnej Amerike, v Ázii. C Afrike došlo k násilnému pridruženiu niektorých štátov do Únie afrických štátov, ktorá sa ako prvá oficiálne odštiepila od Federácie. Nasledovali ju mnohé ďalšie štáty. V tejto vojne došlo aj k použitiu nukleárnych zbraní. Čína týmto spôsobom zničila rozsiahle územia na Japonských ostrovoch V nukleárnom pekle boli zničené mestá ako  Peking, Tokio, Sevastopoľ, či Jeruzalem. Nukleárny spád zamoril rozsiahle územia po celej Ázii. India bojovala s Pakistanom. Práve Pakistan po úvodných porážkach svojho menej početnejšieho vojska odpálil prvé nekonvenčné strely. Ani Európa nezostala ušetrená víru ničenia. Africká únia sa pokúsila so svojím loďstvom získať kontrolu nad Stredozemným morom. Došlo k najväčším námorným bitkám. Európske ponorky zničili zvyšky Afrického námorníctva s desivou silou svojich atómových torpéd. Vojna trvala do roku 2119 a na vzdory svojej pomernej krátkosti si vyžiadala viac ako životy 200 miliónov obyvateľov. Mier podpísali všetky zúčastnené strany v Bagdade 24.9 2119. Prezident oficiálne rozpustil celú pôvodnú federáciu o rok neskôr. Nové dve zoskupenia vznikli v priebehu ďalšieho roka. Veľké územia sa stali neobývateľnými v dôsledku zamorenia rádioaktivitou. Japonsku zostali nové územia v Ázii. Stalo sa však jediným štátom Konfederácie, ktorý mal priame hranice s Federáciou. V prípade ďalšieho konfliktu by zrejme práve tu došlo k najväčším bojom. Zem nadobro zmenila svoju tvár. Situácia sa však časom trochu stabilizovala. Prispeli k tomu programy ako reparácia ozónovej vrstvy či odkláňanie rádioaktívnych vetrov k polárnym oblastiam. Politickú situáciu trochu uvoľnilo uznanie samostatnosti mnohých kolónii v a mimo slnečnú sústavu. Čím došlo k vzniku ustálenejších ekonomických pomerov a pružnejšiemu riešeniu konfliktov na Zemi a vo vesmíre. Na Zemi teraz stáli dve zoskupenia, ktoré boli vo veľa veciach rivalmi. Medzi nimi bola pomerne vyostrená situácia aj naďalej. Nebolo dostatok niektorých surovín a preto sa čulo obchodovalo na mimoplanetárnej úrovni. Oba pakty preto potrebovali spojenca z Planéty.

Federácii sa podarilo nechať si všetky staré vesmírne obchodné a bojové flotily. Konfederácia si vystavala vlastné, aj vojnové aj dopravné, ale v porovnaní s federačnými to bol malý úspech. Rozpory sa dotkli aj Planéty. Pôvodné obyvateľstvo žijúce na južnom cípe, na ktorého uráne v doloch bola závislá celá Planéta, sa začalo dožadovať samostatnosti, vytvorilo si vlastnú vládu a dobrovoľné vojsko. V roku 2194 vtrhli Planetárne jednotky na juh a obsadili ho. Vypukla dlhá a zničujúca občianska vojna, ktorej výsledkom bol vznik dvoch štátov. Červená republika, nachádzajúca sa na prašnom severe pokrytom červenou zemou a Čierna republika na čiernymi pohoriami pokrytom juhu. 2200 bola podpísaná mierová zmluva nazvaná Kľud zbraní. Planéta bola zničená, Federácia poslala zo Zeme pomoc. Hospodársku aj materiálnu. Vyslala tiež androidov, ktorí vynašli nové spôsoby zavlažovania a spracovania úrody. Ale väčšina obyvateľstva v oboch republikách bola zdecimovaná dlhou vojnou, a jej ľudské zdroje a to najmä mužská populácia schopná tvrdej práce ležala pod nánosmi zeme. A tak nastala potreba, potreba  v ktorej nám pomohli androidy. Androidy, boli stroje stvorené ľuďmi, s vysokou mierou umelej inteligencie, mali schopnosť riešiť problémy, ešte pred tým než nastali. Boli humanoidné, vyzerali ako ľudia, ibaže z ocele a titánu. Stali sa spásou planéťanov. Vymysleli ťažobné stroje na ťažbu uránu, agrárne na prácu na farmách a v silách, stavebné na obnovu miest a výstavbu obranných bariér okolo nich. Oba znepriatelené národy neboli schopné viesť vojnu, vznikol medzi nimi rušný obchod. Najmä vo výmennej forme. Potraviny z úrodnejších rovín severu putovali cez hranice a míňali konvoje s uránom, putujúce opačným smerom. Androidom velil výlučne štát pre ktorý robili. Časom sa menšia Čierna republika naplno obnovila, bola sebestačná, potreba obchodu s nepriateľom, pre ňu zanikla. Avšak hlavy vo velení armády vedeli, že ich súper je síce na nich závislí, ale s ich početnejším vojskom by ich mohol poraziť. A tak androidy znova začali konštruovať roboty, ale tentoraz bojové s neuveriteľnou ničivou silou. Červená republika uvedomujúc si svoju zraniteľnosť podnikla rovnaké kroky vo forme vlastných robotov. A zásoby energie závislej od uránu dochádzajú, a navyše sa blíži obdobie Tmy, ktoré bez nej ťažko prežiť.

Po desiatich rokoch mieru, práve keď Čierny uzavreli hranice a ukončili obchod, stoja proti sebe opäť dve veľké armády a mieria na seba najmocnejšími zbraňami, ktoré človek kedy stvoril...