"Ctení členovia MetaGalaktického Koncilu,

táto stručná správa obsahuje priebeh a výsledok rezolúcie MGC, prijatej pod číslom 224108643, z dátumu 83.323.940:31:22: ….. UMGT (Unifikovaného MetaGalaktického Času). Rezolúcia bola prijatá ….. % hlasov členov Koncilu a"

     Sledujúc, ako sa tieto písmená postupne zjavili na hologramovom monitore sa mi zrazu myšlienky rozutekali a nedokázala som sa ďalej koncentrovať, preto som radšej okamžite vypla synapsodiktafón, aby sa moje predstavy nepreniesli do rozpísanej správy. Členovia koncilu by ich podistým nemali veľký záujem čítať. Veď koho by už len zaujímalo, že ja, exekútorka rezolúcií a súčasne i pozorovateľka sektora T66451B v jednej osobe, vlastným menom Khitahrrr, má pochybnosti o tom, že ju táto práca naplňuje..? Alebo, že má vôbec význam ju vykonávať? Na druhej strane… boli to iba chvíľkové pochybnosti, pretože i ja, i moji spolupracovníci si uvedomujeme, že bez rezolúcií ako číslo 224108643 by bolo oveľa menej obývaných planét. Za mnohými by mi bolo naozaj smutno. A je pravda, že k hlasovaniu o rezolúcii dochádza, až keď je to s planétou nedobré. Tento žargónový výraz "nedobré" sa medzi exekútormi ujal veľmi dávno, v snahe nevyvolávať paniku, ba až smrteľný strach, pretože v skutočnosti vyjadruje, že planéta je na pokraji samozničenia, alebo planetárnej katastrofy. Ak komunikujete primárne cez pocity ako my, potom panika sa môže šíriť veľmi rýchlo, čo by mohlo byť v konečnom dôsledku značne kontraproduktívne.

    No a veru, s mnou pozorovanou planétou to bolo naozaj "nedobré". Nachádza sa na okraji bezvýznamnej galaxie, v sektore T66451B a pozorujem ju približne šesťtisíc obehov okolo jej hviezdy. Je mladá a inteligentný život sa ledva stihol rozvinúť a vyzerá, že bude i čoskoro zničený. Bohužiaľ, veľmi častý scenár. Primitívne tvory na planétach sa z neznámych príčin snažia primárne vynájsť čo najúčinnejšie nástroje sebazničenia a zrazu len pic a v pompéznej masovej samovražde stiahnu so sebou i zvyšok planéty. Tento čin sa potom katalogizuje ako "samozničenie", zatiaľ čo "planetárna katastrofa" je väčšinou vyvolaná zásahom zvonka, napríklad veľkým asteroidom, alebo zblúdilou planétou, ktorá sa dostane príliš blízko k obývanej planéte a dôjde buď k vyhodeniu z ekozóny, t.j. prílišnému vzdialeniu, alebo naopak priblíženiu sa k centrálnej hviezde, alebo vyvolané katastrofické javy zničia prevažnú časť života. V každom prípade, nie pekný pohľad pre pozorovateľa zvonka…

   Pokúsila som sa skoncentrovať pozornosť na správu, avšak pomyslenie na volania o pomoc bytosťami z pozorovanej planéty ma opäť rozrušilo. Len veľmi nedávno, približne 70 obehov planéty je tomu, čo premnožené dvojnožce na planéte začali znečisťovať priestor nízkofrekvenčnými vibráciami a vysielať ich nekontrolovane do priestoru. Podarilo sa mi žiarenie dešifrovať a bol to veľmi primitívny prenos vizualizácií, na ktorý tieto primitívne dvojnožce potrebovali pomocné zariadenia. Z planéty sa okrem týchto vĺn začali čoraz intenzívnejšie šíriť aj pocitové vlny, ktoré som veľmi dobre vnímala a bolo mi jasné, že na planéte existuje aj inteligentný život, ktorý si jednak uvedomuje svoju existenciu a taktiež i dokáže komunikovať pomocou emócií. Horšie bolo, že tieto vlny v sebe niesli čoraz viac sa stupňujúci strach, bolesť a úpenlivú prosbu o záchranu. V rámci pozorovania som často skúmala i vysielané vizualizácie, ktoré miestami v sebe obsahovali i sekvenciu obrazov inteligentných obyvateľov planéty a ich volanie o pomoc. Práve nedávne obrazy boli veľmi znepokojujúce a tie napokon i vyústili do rokovania Koncilu o záchrane planéty a i moje merania potvrdzovali, že stav planéty je naozaj… "nedobrý". Často spomínam na prepis pocitov do správy pre Koncil zo zachytených vizualizácií:

"Prosíme, pomôžte!!! Pokúšame sa s nimi komunikovať, ale vôbec sa nám nedarí! Oceány sú čoraz kyslejšie, na póloch planéty uniká do atmosféry plyn, čo planétu ešte viac ohrieva! Jedy vytvárané živočíchmi na súši unikajú do mora, spôsobujú zánik našej potravy a my potom masovo hynieme!!! Ale oni nás vôbec nechápu! Pokúšame sa znížiť na ich úroveň a snažíme sa gestikulovať, robiť pohyby a vydávať zvuky, ale vnímame, že oni na naše pokusy reagujú práve opačne! Šíri sa z nich cez pocity veselosť, a pritom naše posolstvo je plné smútku a obáv..! Dokonca sme sa nechali bez vzdoru pretransportovať do uzavretých priestorov, obmedziť našu slobodu, len aby sme k nim prenikli bližšie a dúfali sme, že nás aspoň niektorí z nich pochopia, ale doteraz žiaden úspech…"

   Na vizualizáciách sa tieto bytosti svojimi akrobaciami, napríklad vyskočením z vody a preletením cez veľké kruhy snažili odovzdať posolstvo, ktoré bolo citeľne veľmi smutné, avšak dvojnožce iba vydávali zvuky radosti, nekontrolovane mávali hornými končatinami a búchali ich o seba. Ak by som v živote mala uviesť ukážkový príklad totálneho neúspechu v snahe o komunikáciu, tak by som si vybrala práve tento. Dokonca sa nepodarilo odovzdať posolstvo, ani keď sa inteligentné bytosti úplne znížili na úroveň menej vyvinutých spoluobyvateľov planéty… Je inak veľmi smutné, keď menej vyvinutí stiahnu pri samozničení so sebou aj zvyšok planéty.

   Ako však sledujem hlasovanie Koncilu, mala by som sa radšej sústrediť na písanie správy, lebo vyzerá, že ju budem čoskoro potrebovať. Chcela som si ju napísať vopred, pretože málokedy rezolúcia neprejde. Aj teraz – zatiaľ hlasovalo 96,375 percenta členov Koncilu a "ZA" hlasovalo 96,281 percenta, pričom na odsúhlasenie je nutných minimálne 95 percent hlasov. Rezolúcia je teda v podstate formálne prijatá, len ju nemožno zrealizovať, pokiaľ nezahlasujú všetci členovia Koncilu.

* * *

   Pitkin sa pomaly pešo trmácal domov z práce, bol unavený sťa kôň. Už tri dni po sebe ťahal dvanásťhodinovky a pomaly, ale isto mu z toho začínalo hrabať. A ani opiť sa nemohol, lebo zajtra bude musieť znova nastúpiť skoro ráno na šiestu, aby sa potom opäť večer o šiestej po štyroch odplazil domov! A to boli dva týždne pred Vianocami. 
"Každý chce všetko stihnúť do Vianoc, alebo čo?!" – pomyslel si so značnou dávkou zúrivosti.

   Pozrel hore a na oblohe svietil Mesiac, temer v splne. Na okamih zabudol, že bol práve vytočený snáď až do nepríčetnosti, lebo ho pohľad na čosi také mystické, ako bol súpútnik Zeme upokojil. Uvedomil si svoju malosť voči celému vesmíru a aj ten zázrak, že vlastne on je tu, existuje, pričom vôbec by nemusel. Vesmír vo všeobecnosti nie je naklonený životu, je krajne nehostinné miesto. Z príjemného zamyslenia ho v tom okamihu vydrapila rana ako z dela. 
- A kur…!!! – takmer zakričal niečo škaredé, ale pohľad na oproti nemu cupitajúcu starenku ho zastavil, lebo nechcel použiť oplzlé slovo v jej prítomnosti. I ňou výbuch viditeľne trhol.

   Pitkinovi bolo hneď jasné z chechotu malej skupinky tínedžerov, že to práve oni boli zdrojom rachotu. 
- Bodaj by vám ruky urvalo..! – povedal si pre seba a uvažoval, či nepôjde za nimi a zahrá sa na člena bezpečnostnej zložky, veď jeho preukaz v tme vyzeral celkom dôveryhodne, ale bolo by to nelegálne. No mal sto chutí ísť k nim, najprv dať preventívne každému z holobriadkov jednu po papuli a potom ich všetkých požiadať o identifikačné karty. Keby mali, tak by si ich zapísal a potom sa hromovým hlasom spýtal, kto im tie petardy predal! A keby nemali identifikačné karty, o to horšie, pretože niekto im predal petardy a dopustil sa tak porušenia zákona! Nehovoriac o tom, že mnohé sú predajné až od 21 rokov. Samo sebou sa rozumie, že zasranom by zvyšné petardy zhabal, aby nestrašili okoloidúcich. Lebo okej, keby ráchali počas Vianoc alebo na Silvestra, dá sa to pochopiť, ale pre Kristove rany, ostávajú ešte dva týždne do Vianoc!!!

   Takto stál a uvažoval, nedokážuc sa rozhodnúť kto je väčší dement, či tí zasrani, alebo ten, kto im petardy predal. Zatiaľ čo tak stál ako soľný stĺp a čumel do blba, či presnejšie na partiu mladíkov, doliehalo k nemu prerývané pubertálnym chichotom:
- Ty voe, to bolo fasa, daj ešte jednu!
- Hehe, tam toho skoro drblo, voe. Keď to tak oné… sa celý oné… Voe dobré, nie?

   Pitkin nechápal. Spytoval sa sám seba, či dnešná mládež je už naozaj len kondenzovaná sprostosť, ale zrazu mal pocit, že tu škoda strácať čas a aj sa chystal otočiť a pokračovať v ceste domov, lebo od bytu ho delilo snáď iba sto metrov a veľmi ho začalo ťahať do postele. Vykonať tento zámer mu však zabránilo čosi… nevedel si ten úkaz vysvetliť. Bolo to, ako keby sa prihnala tsunami modravého svetielkovania, ale bolo také slabé, až hneď v nasledujúci okamih sám seba presviedčal, že únava ho naozaj dostala a miesto bielych myší a ružových sloníkov vidí modré svetielka. 
- Tiež nedobrá diagnóza, – povzdychol si pre seba. Napokon, vôbec necítil žiadnu zmenu a po svetle ani stopy a dementi s petardami sa tiež tvárili, že neexistuje nič dôležitejšie než podpálenie ďalšej.

- Ta zapáľ už… – nástojil jeden.
- Hehehe, – pripaľujúci sa ticho chechtal, zatiaľ čo traja ďalší sa iba vyškierali a momentálne sa vzdali práva povedať niečo monumentálne sprosté.

   Pripálila sa, tak ju mladík odhodil. Pitkin sa duševne pripravil na rachot a súčasne i otočil smerom domov, že veď komu niet pomoci, tomu niet pomoci, ale zaujal ho opäť Mesiac. Nie, nezmizol, ani sa magicky neposunul niekam inam, ibaže bol zahalený divnou hmlou, a to pred chvíľou bola čistá obloha a i hviezdy pekne blikali. Teda tie, ktoré presvietili štandardný smog mesta. No teraz bol taký… rozmazaný…

- A kua, nevybuchla! – posťažoval sa tam jeden.
- Ty voe, ani na toto sa nedá spoľahnúť!
- A to Číňania aspoň v ohňostrojoch by mohli byť dobrí!! – súhlasil ďalší.
- No nič voe, máme ešte dááke.

   Pitkin to úplne vzdal a vykročil domov. Ako tak šiel, niečo začalo padať zhora. Natrčil ruku a o chvíľku pozrel, čo mu to vlastne napadalo do dlane. Sneh to rozhodne nebol.
- Aha… piesok. To asi zo Sahary…

* * *

- Ale ja naozaj neviem!!! – kvílil Tom a z rozbitých úst a nosa mu tiekla krv.
Bol v jednej malej miestnosti pivničných priestorov, niekde uprostred Manhattanu, s dvoma nebezpečnými mužmi, z ktorých jeden sa nechával oslovovať "Boss" a druhý bol Jack, pravá ruka Bossa a tiež sa tradovalo, že i pravá ruka samotného diabla.
- Jack… – Boss vyslovil toto meno intonáciou, ktorá nenechávala Toma na pochybách, že sa o chvíľu udeje niečo veľmi zlé. Jack hneď aj vytiahol pištoľ a namieril ju na Tomovu hlavu.
- Prosím nie!!! – kričal Tom. – Ja vám to všetko vrátim!!! Naozaj! Dajte mi iba… iba tri dni!
- Na to je už neskoro, Tom… – riekol bez emócií Boss a urobil pohyb, ktorým dal jasný príkaz stlačiť spúšť.
   Bolo počuť, ako narazil úderník na náboj, no očakávané zakašľanie pištole s tlmičom sa neudialo.
- Jack..! – Bossov hlas dával najavo sklamanie. – Čo si si náboje doma zabudol..?
- Ale nie, Boss! Pred chvíľou ešte fungovala! – bránil sa Jack rýchlo, aby ho Boss povestný svojou výbušnosťou nepotrestal za zlyhanie svojou zbraňou.
- Prosím…! – využil túto chvíľu Tom. – Ja vám naozaj tie peniaze zoženiem!!
   Avšak Boss bol neoblomný a riekol:
- Tak to doriešime low-tech spôsobom…
   Jack tento príkaz veľmi rýchlo pochopil, vzal zo stola bejzbalovú pálku a ubil ňou Toma na smrť. Svetlá v malej miestnosti krátko pulzovali a o pár sekúnd zhasli. Jack tam stál so zakrvavenou pálkou v ruke i s Bossom v tme. A bol rád, že je taká tma, lebo keby si Boss zmyslel, že i toto je Jackova chyba, aspoň by ho v nej netrafil…

* * *

   Okamžite zvolali krízový štáb Bieleho domu a i rôzne iné krízové štáby po celom svete, no mítingy sa neudiali v supertajných miestnostiach či bunkroch, ale tam, kde sa hlavy štátov práve nachádzali.

- Pán prezident, naši vedci sa snažia zistiť, ako k tomuto… fenoménu došlo, – riekol minister pre vnútornú bezpečnosť (Department of Homeland Security).
- A čo sa vlastne deje?! – zúril prezident. – Vie mi niekto povedať aspoň to, čo sa vlastne stalo???! Čo mám povedať národu?! Ak neviete AKO k tomuto došlo, aspoň mi povedzte, k ČOMU vlastne došlo!
- Ono… to… uuh… – habkal šéf FEMA (Federal Emergency Management Agency). – Je ťažké presne riecť, čo sa udialo. Domnievame sa, že by pravdepodobne mohlo…
- Kašlite na tú vašu politickú korektnosť, nemáme na ňu teraz čas!! – zrúkol prezident. – Povedzte mi rovno, čo zatiaľ vieme!
- Z prúdových motorov lietadiel vyteká silikónová tekutina, autá neštartujú, vrtule vrtuľníkov sa neroztáčajú, lietadlá musia núdzovo pristáť a máme hlásených zatiaľ štyridsaťdeväť letov, ktoré skončili nešťastím, z neba padá piesok, zbrane nestrieľajú, bomby nevybuchujú…
- Takže armagedon?? – zagánil na šéfa FEMA prezident.
- Jediné, čo ostalo funkčné sú atómové elektrárne, ale aj tie iba pokiaľ nebude potrebný záložný systém generátorov na benzín alebo naftu… Ale súčasne mnohé majú už teraz problém, pretože kvôli úplnému zastaveniu elektrární na fosílne palivá došlo ku kaskádovitému preťaženiu a následnému zlyhaniu celej elektrickej siete. Je len otázkou času, kedy elektrárne skončia ako Fukušima… – v jeho hlase bolo poznať úplnú beznádej.
- A čo elektrárne na uhlie?? – prezidentova tvár vo svetle sviečok vyzerala ešte zlovestnejšie.
- Z uhlia je… kopa piesku… – povzdychol si šéf FEMA.
- Tak ešte raz, – prezident bol neodbytný. – Čo sa to teda stalo?!
- Vyzerá to tak, – preglgol šéf FEMA, – že niekto, alebo niečo, nahradilo uhlík vo fosílnych palivách a v nadlimitnom CO₂ v atmosfére kremíkom…
- No do kelu (Oh f*ck)…! – povzdychol si prezident a sklonil hlavu do dlaní. Potom zamumlal: – Prvá oslava Nového roka bez ohňostroja…

* * *

   Tak, konečne som sa dokázala dostatočne sústrediť a dopísať správu o úspešnom vykonaní rezolúcie číslo 224108643. Čoskoro ju rozpošlem všetkým členom MetaGalaktického Koncilu, aby vedeli, že bytosti na planéte sektora T66451B, dvojnožcami označovanými pomocou hrdelných zvukov za "delfíny" a "veľryby", sú opäť na pár tisíc obehov planéty okolo hviezdy v bezpečí. Nedá mi ešte nepripomenúť, že ak náhodou na Vašej planéte máte problémy s neprispôsobivými živočíšnymi druhmi, prosím vyšlite do priestoru volanie o pomoc cez emócie. Globálna Asociácia Intergalaktických Adjustácií (Global Association of Intergalactic Adjustments) v skratke GAIA je tu aj pre Vás! Aaaah… konečne si môžem po dlhom pracovnom dni vystrieť moje ubolené chápadlá…