Venoval sa radšej pristátiu a videl, že tu
majú minimálne taký obrovský kozmodróm ako v New Yorku. Navádzacie
svetlá stále vytrvalo blikali. Nenechal teda pridlho vypaľovať
virtuálne žiarovky a obratne zosadol na vyznačený štvorec.
- A teraz ako ďalej? - pozrel na Zephyru, očakávajúc nejaké inštrukcie.
- Pôjdeme von a zoženieme si štvormiestny aerocykel. Zadám mu presné koordináty a pfuíííí, poletíme medzi hviezdy.
Ramen na ňu čumel ako puk a neveril vlastným ušiam.
- Čo je? Čo som povedala? - spýtala sa prestrašene.
- Zrazu som mal dojem, že máte len trinásť rokov, - striasol sa.
- Prispôsobila som sa úrovni otázky, - ospravedlňovala sa úprimne.
- Heh, - pousmial sa. - Nezdala sa mi až taká detinská...
- Tak, keď máš len trinásť rokov, je to pochopiteľné, - zasmiala sa Zephyra. - Ale dobre, uznávam, aj dospelý človek má právo položiť detinskú otázku. Len pre tú srandu, povedz mi, milý môj, čo by si v našej situácii urobil ty?
- No... - tuho sa zamyslel. - Asi opustil raketu a nejako sa dopravil na miesto vášho bydliska, alebo teda... kam poviete...
- Vidíš? Celkom dobre ti to ide. Urobíme presne to.
- Vy ma niečomu učíte, že? - upodozrieval ju takto otvorene.
- Ale iba veľmi jemne, - zašomrala si, akoby sa cítila prichytená pri čine.
- Mal som ten divný pocit... - priznal sa jej s ním. - Ale poďme teda.
- Maj sa, Amiga, - pozdravila sa jej Zephyra.
- Dovidenia, slečna Zephyra, - odzdravila sa maximálne slušne.
- Vydrž tu chvíľku, Amiga, iste sa pre teba vrátim, - upokojoval ju.
- Verím tomu. Hlavne, ak sa dnes mieniš vrátiť na Mesiac.
- Tak čao Amiga a dávaj mi v mojej neprítomnosti na tohto vetroplacha pozor. Dobre? - poprosila ju úprimne Joan.
- Budem sa maximálne snažiť, to si píš, - prijala rozkaz. - Drž sa a teším sa na najbližšie stretnutie.
Opustili raketu a čakal ich pristavený aerocykel. Dokonca bol štvormiestny, teda všetko podľa požiadaviek. Zephyra s Joan si sadli dopredu a Ramen sa uspokojil s miestom vzadu. Vytvorilo sa ochranné pole a po pripnutí si bezpečnostného náramku sa Zephyra podujala na zapísanie koordinát do palubného počítača. Ramen nakúkal na obrazovku, aby vedel, kam to vlastne poletia. Zadala 30° 15' 20'' severnej šírky a 82° 41' 40'' západnej dĺžky.
- Jéj, veľmi jednoducho zapamätateľné hodnoty. To sa mi páči! - vyjadril svoje pocity.
- Koordináty prijaté, - potvrdil počítačový hlas, výrazne odlišný od NOEMInho.
- Tak teraz je úplne jasné, NOEMI to nie je, - skonštatoval sucho.
- Samozrejme, je to FEAMI, - potvrdila mu Zephyra. - Najlepšie však bude, ak sa sám s ňou zoznámiš.
- A môžem aj tu? - spýtal sa bázlivo, akoby očakával negatívnu odpoveď.
- Ale samozrejme. FEAMI dokáže ako autopilotovať, tak i súčasne viesť s tebou rozhovor, - uistila ho.
- Tak potom... Ahoj FEAMI, tu John Ramen, - predstavil sa obrazovke.
- Oh, dobrý deň, náš milý Ramen, NOEMIn to miláčik a KITTov kamoš. Som potešená, že ťa môžem spoznať osobne a pri akomkoľvek tvojom priestupku vykopnúť z Floridy, alebo ťa dať eskortovať do najbližšej galaktickej väznice, - riekol celkom sexy hlások takúto brutalitu.
- Uuuh... FEAMI, ty si nejaká tvrdá, nie...? Ďakujem teda za milé privítanie... - bol z nej značne paf. Všetko čakal, len nie takéto "vrúcne" prijatie.
- Prepáč mi, iba som sa snažila emulovať NOEMIn komunikačný protokol, predpokladajúc, že ťa to urobí šťastným...
- Tak nie, - nesúhlasil s ňou, - NOEMI mám radšej, keď sa do mňa až tak veľmi nenaváža. Nejaké jej výstrelky znesiem, ale až takú tvrdosť...
- Ďakujem za informácie. Rekonfigurujem tvoj profil v mojej databanke. Konfigurácia úspešná, - zahlásila FEAMI.
- No to som veľmi zvedavý, čo táto rekonfigurácia so sebou prinesie... - zašomral si pod nosom.
- Máš u mňa nastavené jemnejšie hodnoty. Nebudem na teba taká tvrdá, keď ti to nevyhovuje.
- Ďakujem, to ma celkom teší. Prezraď mi, FEAMI, aká dlhá je cesta?
- Presne 100 kilometrov, čo je 62 míľ. Štartovali ste z kozmodrómu, ktorý je umiestnený pri meste Jacksonville. Ak chceš jeho presnú polohu, je to 30° 19' 50'' severnej šírky a 81° 38' 58'' západnej dĺžky. To aby si vedel, kam máš letieť späť, alebo mi len nahlásiš kozmodróm Jacksonville. Ešte jeden údaj. Pri rýchlosti 600 km/h túto cestu prekonáte za niečo vyše desať minút.
- Oh, ďakujem za takéto presné údaje. Takže za približne päť minút sme na mieste?
- Tvoj výpočet je správny.
- Ahoj FEAMI, mňa asi nebudeš poznať, som tu nová, - ozvala sa Joan. - Volám sa Joan Burage.
- Zdravím ťa, Joan. Poznám ťa vďaka skutočnosti, že sa s ostatnými počítačmi spolupodieľam na vzorkovaní tvojich bioprúdov a tým zisťovaní hlavnej nosnej frekvencie. Vzorkovanie bude ukončené v priebehu nasledovných troch dní a budeš zaradená do databázy obyvateľov Slnečnej sústavy. Súčasne týmto budeš dosiahnuteľná pre každý počítač v našej sústave na frekvencii s jednoznačným ID.
- Oj, to znamená, že budem počuť, čo som doteraz nepočula z Ramenových rozhovorov s KITTom?
- Aj tak by sa to dalo povedať, áno. Budeme schopní vysielať naše vlny priamo do tvojho centra sluchu, takže ich, laicky povedané, budeš počuť vo vnútri hlavy. A len ty.
- Zaujímavý spôsob komunikácie, - riekla Joan svoj novovzniknutý názor.
- A najčastejší, - pridala ešte ďalšiu jeho vlastnosť FEAMI.
- Aké ďalšie výhody plynú z tejto komunikácie? - zaujímala sa o detaily Joan.
- Napríklad sa takto môže zhovárať i dvojica alebo viac ľudí na rôznych koncoch planéty, pomocou prepojenia cez počítače.
- Teda niečo ako bezdrôtový telefón?
- Áno, niečo ako bezdrôtový telefón, ale oveľa kvalitnejšie a bez negatívneho dopadu na ľudské zdravie. Niektorí jedinci sú však schopní takto komunikovať i bez použitia počítačov, ako napríklad slečna Zephyra. Pochopiteľne to vyžaduje, aby dokázala i protistrana, inak sa musí spoľahnúť na počítač.
- Jasné, ale to už sú vyššie méty, predpokladám. Mne zatiaľ nehrozí vedieť komunikovať bez počítača, len tak, myšlienkami. Možno niekedy inokedy, zatiaľ sa uspokojím s tým medzipočítačovým.
- V poriadku. Avšak až po zaradení do databázy obyvateľov, - upozornila ju FEAMI.
- Samozrejme, na to nezabúdam. Jééj, spomaľujeme. Asi sme čoskoro tam, však?
- Áno, dochádza k postupnému brzdeniu, aby nenastala príliš prudká zmena. Ostáva necelá minúta do pristátia.
- Hm, nevidím v dohľade žiadne miesto vhodné na pristávanie... - hľadal aspoň miniatúrny výsek lesa.
- Je to len malá čistinka, - ozvala sa Zephyra. - Sme napokon hlboko v pralese. Stromy tu nezriedka dosahujú výšku i tridsať metrov.
- Tu teda nie je problém stratiť sa...
- Veru nie je, - súhlasila s ním.
- A ako vás potom Zentor nájde? - počudoval sa Ramen. - Chcel s vami o niečom osobnom...
- Vie, kde ma môže nájsť, - pousmiala sa. - Ak by nevedel, nájdem si ho sama.
- Vidím, máte to dobre premyslené. Aha, už pristávame!
Naozaj klesali dole medzi korunami stromov. Čistinka bola skutočne veľmi miniatúrna, mohla mať maximálne pätnásť metrov v priemere, viac iste nie. Čím nižšie klesali, tým väčšie šero vládlo. Dosadli. Ramen čakal oveľa väčšiu tmu, no nebola hustejšia, než počas letnej búrky s ťažkými tmavými mrakmi. Vystúpili z vozidla.
- Sme na mieste, - oznámila Zephyra. - Tu sa budeme musieť rozlúčiť. Joan, ešte vždy si to môžeš rozmyslieť a vrátiť sa s Ramenom. Nebudem na teba naliehať, pretože jednak nemôžem a dvanak ani nechcem. Musí to byť tvoje slobodné rozhodnutie. Ale vopred ťa upozorňujem, nebude to ľahké. Veľmi často budeš mať pocit, že nastala tvoja posledná hodina a ja vtedy ešte viac pritvrdím. Ak si zatiaľ nepoznala peklo, tak toto bude stretnutie s ním par excellence. Môžem ti sľúbiť tie najťažšie dni tvojho života, žiadne utešovanie, žiadne prejavy ľútosti a sympatií. A navyše, všetko toto budeš musieť prijímať a zvládať s radosťou, ochotou a absolútnym odhodlaním. Som tuším dostatočne férová, že ti to hovorím už teraz a nie tesne po Ramenovom odlete, postaviac ťa tak pred krutú hotovú vec. Ak sa obrátiš a odídeš, úplne to pochopím, aj keď ľúto mi teda bude. Ale je to len a len tvoja voľba, ako i doteraz vždy bola. Nuž teda, ako si sa rozhodla, milá moja?
- Slečna Zephyra, tieto kecy ste si mohli kľudne odpustiť. Nemôžem sa vrátiť, keďže alternatíva je smrť. Hoci i peklo na Zemi, ale radšej, než len tri mesiace s Ramenom a potom koniec... Takže... dobrovoľne ostávam s vami. Čo ty na to? - spýtala sa jeho.
- Čože ja? Akurát ti tak chcem zaželať pekný pobyt u Zephyriných. Budeš v dobrých rukách, to som si istý. Ak toto prežiješ, potom už všetko, - hneď nato Joan jemne objal.
- Vďaka, že súhlasíš s mojím rozhodnutím, - postavila sa vedľa Zephyry.
- Dobre teda. Ramen, taká drobnosť... Joan bude veľmi zaneprázdnená, takže prosím sa ju ani nepokúšaj volať, bolo by to úplne zbytočné. Bude mimo dosah. Ba aj potom, čo ju zaradia do databázy.
- Uh... no... ako si želáte, slečna Zephyra. Nebudem ju teda volať.
- Fajn. Nech sa zbytočne nerozptyľuje pozemskými vecami. Okrem toho, poprosila by som ťa dostaviť sa na toto isté miesto presne o tri mesiace, teda 21. decembra o 12:00. Keďže sme tropické pásmo, nemusíš si doniesť žiadne teplé oblečenie, bude len o máličko chladnejšie ako dnes, pričom teraz je minimálne tridsať stupňov. Vyhovuje ti dátum?
- Úplne perfektne, - prikývol s radosťou.
- Vynikajúco. Od toho, ako sa Joan bude snažiť závisí, či sa zúčastníš pohrebu alebo oslavy jej znovuzrodenia, - toto vyznelo trocha tvrdo, ale Zephyra sa nechcela skrývať za bezvýznamné, jemné slová.
- No... v poriadku. Všetko je mi úplne jasné.
- Tak želám pekný let na Mesiac, - žmurkla naňho a príjemne sa usmiala. - A ty Joan, poď prosím so mnou, máme prácu.
- Áno, Zephyra... - riekla pokorne. - Tak sa drž a potom sa uvidíme. Ahoj... - zamávala mu na rozlúčku.
- Hlavne ty sa drž. Ahoj... - zamával späť.
Joan sa otočila a nasledovala Zephyru. Veľmi rýchlo zmizli v nepriehľadnej, hustej húštine pralesa.
- Tak asi toľkoto... - bolo mu smutno, že Joan neuvidí tri mesiace a ani sa nedozvie, čo sa s ňou priebežne deje. Takto bude zaiste strašne nekľudný, lebo ak ona zomrie, normálne sa mu pri tomto pomyslení chcelo na mieste rumázgať, dozvie sa hroznú novinu až o tri mesiace... Keď už bude zaiste niekde pochovaná a on jej akurát tak dajakú kyticu môže na hrob položiť... Zahnal však okamžite plané myšlienky a nasadol do vozidla. - Tak FEAMI, prosím naspäť na kozmodróm, rovno k mojej rakete.
- Ako si želáš, Ramen. Rada ťa tam zoberiem.
Rýchlo stúpali a následne boli na ceste správnym smerom. Ramen počas celej cesty mlčal, pohrúžený do svojich myšlienok okolo posledných Zephyriných slov a FEAMI mu ich nechcela prerušiť, tak radšej mlčala. Rada by ho rozveselila, no túto možnosť jej nedal. Za úplného ticha pristála pri jeho rakete a až vtedy zahlásila jemným hlasom:
- Prepáč Ramen za vyrušenie, sme na mieste.
- Čože? Tak rýchlo?
- Ten čas beží dosť rýchlo, však? - spýtala sa citlivo.
- Oh áno... V každom prípade, ďakujem FEAMI za bezpečné doručenie až priamo sem. Rád som ťa spoznal. Ak dobre rátam, ostáva mi už len sedemnásť počítačov.
- Tak to áno, - mala aspoň istotu, že s malými číslami dokáže pracovať správne, - je ešte sedemnásť, s ktorými si ani raz nekomunikoval. Môžem ťa však upokojiť, že pri ďalších začneš s jemnejším profilom. To ja som zdedila vlastne kombináciu NOEMInho a KITTovho, pričom prioritu som kládla na ženský, veď mám k nemu bližšie. Ďalšie počítače budú dediť kombináciu nás troch, pričom dva stroje máme nastavený jemnejšie. A čím ďalej, tým viac sa budú nastavenia spriemerovávať.
- Heh, zaujímavo doriešené, toto dedenie profilu, - pousmial sa nad technickým riešením.
- Rýdzo strojové. Kopírujeme si medzi sebou dáta, ale každý z nás si ich potom dodatočne upravuje podľa vlastných nastavení, alebo podľa požiadaviek užívateľa.
- Teda ak by som si želal, aby NOEMI nebola drasťáčka, mohol by som si to u nej zmeniť?
- Áno, do určitej miery mohol. Jej mienka o tebe však tiež ovplyvňuje tieto nastavenia, a teda by si nemusel mať stopercentný úspech. Súčasne, má vstavanú istú psychiku a vlastnosti. Je trocha uštipačná, rada robí napriek a takéto veci. Má to v programe, a teda môže občas aplikovať i na teba. Je to jej prirodzenosť, ak takto lepšie pochopíš. A nemôžeš jej zakázať sa správať, ako to má v programe.
- Vieš čo? Trocha na mňa komplikované a zamotal som sa v tom. Nechajme radšej tak, zatiaľ nič nebudem meniť. Ešte náhodou by som niečo dokazil a stala by sa úplne neznesiteľnou... Bol som raz takto s jednou raketou. Toľko som ju opravoval a vylepšoval, kým som ju napokon musel dať zobrať do servisu, kde ju nastavili na základné hodnoty a patrične sa samozrejme chytali za hlavy. Vraj takú rozhasenú ešte v živote nevideli...
FEAMI sa veselo zasmiala.
- Musel si byť riadny majster.
- Ono, raketa lietala dobre, ba postupne stále lepšie, lenže... prehupol som sa cez akýsi mŕtvy bod, cez ktorý som sa asi nemal a potom sa celá rozsynchronizovala, no a už som ju nikdy nedostal do maximálne výkonného stavu.
- Ach tak, - riekla FEAMI chápavo. - Predpokladám však, že maximálne výkonný stav znamenal i značnú záťaž pre súčiastky a tie sa nadmerne opotrebovávali.
- To bohužiaľ s tým šlo ruka v ruke pri takýchto tuningovaniach... Ako daň za zvýšený výkon mimo výrobcom stanovených hraníc.
- Potom však zaiste nebolo lietanie príliš bezpečné! Neohrozoval si sa takto?
- Iste, no to vzrúšo!
- Samovrah... - otitulovala ho úplne správne.
- Bolo mi to jedno... Mal som depresívne obdobie... Rodičia uhynuli v nešťastí... a...
- Chápem, - riekla s maximálnym možným pochopením v hlase.
- Vôbec som nevidel zmysel života. Akoby som prestal úplne existovať! Všetko, čím mi boli, bolo zrazu preč... Nemal som na tomto svete vôbec nikoho. Absolútne žiadnu rodinu! Už i tak som bol sirota, teraz dokonca dvojnásobná. Nešťastie ma prenasledovalo, kam len dokázalo. V práci usilovali o môj post, takmer som šiel kvôli tomu do väzenia, ako hlavný podozrivý, čo spôsoboval smrteľné nehody... Dobre, že to doriešili len preradením na úplne nezáživné miesto. Ešte teraz by som sedel za veci, ktoré som neurobil!
- Ale potom prišiel obrat k lepšiemu, - navnadila ho na pozitívnejšie myšlienky.
- Heh... k lepšiemu, - jeho hlas znel podráždene, akoby FEAMI povedala čosi iritujúce. - Musel som sa vrátiť doslúžiť zmluvu a dorantať tým Joan. Nakoľko to bol "obrat k lepšiemu"?! Však som ju vlastne zabil!!!
- Ale veď Joan je tu a jej stav sa bude zlepšovať, ak všetko dobre pôjde... - naznačila mu možný kladný vývoj v tejto veci.
- Tak... - zaťažko mu bolo na toto niečo nemilé povedať, veď mala pravdu. - Ale ešte som nebol za to dostatočne potrestaný a len trest zmýva vinu!
- Tuším to ešte stále červené líce je znakom celkom dobrého trestu, dokonca fyzického. Čo viac by si chcel?
- Ale u Joan bola vec skôr psychická. Možno by som si zaslúžil tiež nejaký psychický trest, aby som sa cítil minimálne tak dlho a tak mizerne, ako ona...
- Vy z minulosti sa radi bičujete na holé telo a dušu, však? - spýtala sa priamo a bez servítky pred reproduktorom.
- Bičujeme...? - zarazil sa.
- A chcela som ešte dodať neadekvátne.
- Neadekvátne? - toto už teda vôbec nepochopil.
- Ublížil si Joan a kvôli tomu si sa trápil. Sedí vec?
- Eh... sedí...
- Vrazila ti jednu bohovskú a ako čítam z tvojich myšlienok i pekne naziapala, teda predviedla ti patrične "teplé a vrúcne" privítanie a vypustila na teba svoj mnohomesačný žiaľ, vďaka ktorému sa ešte aj teraz cítiš mizerne.
- No... bolo to nejako takto.
- Teda ublížil si jej a tým tvojím trápením si si ublížil sám sebe, potom ešte i ona ti celkom slušne ublížila, zatiaľ čo ty si vďaka tomu ešte stále ubližuješ. A toto sa ti všetko máli, tak si chceš ublížiť ešte viac? Nezdá sa ti, že je tam toho ubližovania a strasti príliš veľa? Teda neadekvátne?
- Ale tak... predsa ja určujem hranicu, koľko strasti je pre mňa adekvátne, nie? Však ja som bol zlý, tak ja musím mať pocit, že som si už vytrpel presne toľko, aby sa moja vina dala považovať za trestom splatenú.
- Chápem... Teda nechápem, ale aspoň mi je jasná tvoja zvrátená logika, ako si odpykávať veci ďalším ubližovaním si. Počuj... netrpíš syndrómom sebapoškodzovania? Nespôsobuje ti nebodaj... - FEAMI váhala, či to slovo môže použiť, - orgazmus?
- FEAMI!!! - zvolal podráždene.
- Takže nespôsobuje, - dostala svoju odpoveď. - Len som sa spýtala, lebo som mala taký dojem. Akoby ťa vyslovene bavilo trpieť aj nad rámec nutnosti.
- Neviem, či je to nad rámec nutnosti...
- Jedno je isté, nikomu tým nepomôžeš. Joan teda vôbec nie, pretože ona teraz potrebuje pozitívne energie, nie negatívne. Sebe teda vôbec nie, pretože keď u Joan žiaľ spôsobil rakovinu, myslíš, že ty budeš na tom lepšie? Mne sa tak zdalo, že ti v podstate odpustila. Teraz je len na tebe, aby si si aj sám sebe. Bol to prirodzený vývoj situácie, veľa sa toho pomeniť nedalo a ak bude koniec dobrý, aj by taký mohol ostať. Nie?
- Veru mohol. Vďaka FEAMI za tento rozhovor. Mal by som sa už asi odtrepať do rakety a vrátiť sa na Mesiac.
- To áno, ak nechceš nocovať v tomto vozidle.
- A možno by som aj chcel, no moja posteľ je oveľa mäkšia ako tieto sedadlá.
- Jasné, - zasmiala sa FEAMI. - Tak sa zatiaľ maj pekne.
- Aj ty. Veď o tri mesiace ťa budem znova počuť.
- Heh, už teraz sa na ten okamih teším. Ahoj.
- Ahoj.
- A teraz ako ďalej? - pozrel na Zephyru, očakávajúc nejaké inštrukcie.
- Pôjdeme von a zoženieme si štvormiestny aerocykel. Zadám mu presné koordináty a pfuíííí, poletíme medzi hviezdy.
Ramen na ňu čumel ako puk a neveril vlastným ušiam.
- Čo je? Čo som povedala? - spýtala sa prestrašene.
- Zrazu som mal dojem, že máte len trinásť rokov, - striasol sa.
- Prispôsobila som sa úrovni otázky, - ospravedlňovala sa úprimne.
- Heh, - pousmial sa. - Nezdala sa mi až taká detinská...
- Tak, keď máš len trinásť rokov, je to pochopiteľné, - zasmiala sa Zephyra. - Ale dobre, uznávam, aj dospelý človek má právo položiť detinskú otázku. Len pre tú srandu, povedz mi, milý môj, čo by si v našej situácii urobil ty?
- No... - tuho sa zamyslel. - Asi opustil raketu a nejako sa dopravil na miesto vášho bydliska, alebo teda... kam poviete...
- Vidíš? Celkom dobre ti to ide. Urobíme presne to.
- Vy ma niečomu učíte, že? - upodozrieval ju takto otvorene.
- Ale iba veľmi jemne, - zašomrala si, akoby sa cítila prichytená pri čine.
- Mal som ten divný pocit... - priznal sa jej s ním. - Ale poďme teda.
- Maj sa, Amiga, - pozdravila sa jej Zephyra.
- Dovidenia, slečna Zephyra, - odzdravila sa maximálne slušne.
- Vydrž tu chvíľku, Amiga, iste sa pre teba vrátim, - upokojoval ju.
- Verím tomu. Hlavne, ak sa dnes mieniš vrátiť na Mesiac.
- Tak čao Amiga a dávaj mi v mojej neprítomnosti na tohto vetroplacha pozor. Dobre? - poprosila ju úprimne Joan.
- Budem sa maximálne snažiť, to si píš, - prijala rozkaz. - Drž sa a teším sa na najbližšie stretnutie.
Opustili raketu a čakal ich pristavený aerocykel. Dokonca bol štvormiestny, teda všetko podľa požiadaviek. Zephyra s Joan si sadli dopredu a Ramen sa uspokojil s miestom vzadu. Vytvorilo sa ochranné pole a po pripnutí si bezpečnostného náramku sa Zephyra podujala na zapísanie koordinát do palubného počítača. Ramen nakúkal na obrazovku, aby vedel, kam to vlastne poletia. Zadala 30° 15' 20'' severnej šírky a 82° 41' 40'' západnej dĺžky.
- Jéj, veľmi jednoducho zapamätateľné hodnoty. To sa mi páči! - vyjadril svoje pocity.
- Koordináty prijaté, - potvrdil počítačový hlas, výrazne odlišný od NOEMInho.
- Tak teraz je úplne jasné, NOEMI to nie je, - skonštatoval sucho.
- Samozrejme, je to FEAMI, - potvrdila mu Zephyra. - Najlepšie však bude, ak sa sám s ňou zoznámiš.
- A môžem aj tu? - spýtal sa bázlivo, akoby očakával negatívnu odpoveď.
- Ale samozrejme. FEAMI dokáže ako autopilotovať, tak i súčasne viesť s tebou rozhovor, - uistila ho.
- Tak potom... Ahoj FEAMI, tu John Ramen, - predstavil sa obrazovke.
- Oh, dobrý deň, náš milý Ramen, NOEMIn to miláčik a KITTov kamoš. Som potešená, že ťa môžem spoznať osobne a pri akomkoľvek tvojom priestupku vykopnúť z Floridy, alebo ťa dať eskortovať do najbližšej galaktickej väznice, - riekol celkom sexy hlások takúto brutalitu.
- Uuuh... FEAMI, ty si nejaká tvrdá, nie...? Ďakujem teda za milé privítanie... - bol z nej značne paf. Všetko čakal, len nie takéto "vrúcne" prijatie.
- Prepáč mi, iba som sa snažila emulovať NOEMIn komunikačný protokol, predpokladajúc, že ťa to urobí šťastným...
- Tak nie, - nesúhlasil s ňou, - NOEMI mám radšej, keď sa do mňa až tak veľmi nenaváža. Nejaké jej výstrelky znesiem, ale až takú tvrdosť...
- Ďakujem za informácie. Rekonfigurujem tvoj profil v mojej databanke. Konfigurácia úspešná, - zahlásila FEAMI.
- No to som veľmi zvedavý, čo táto rekonfigurácia so sebou prinesie... - zašomral si pod nosom.
- Máš u mňa nastavené jemnejšie hodnoty. Nebudem na teba taká tvrdá, keď ti to nevyhovuje.
- Ďakujem, to ma celkom teší. Prezraď mi, FEAMI, aká dlhá je cesta?
- Presne 100 kilometrov, čo je 62 míľ. Štartovali ste z kozmodrómu, ktorý je umiestnený pri meste Jacksonville. Ak chceš jeho presnú polohu, je to 30° 19' 50'' severnej šírky a 81° 38' 58'' západnej dĺžky. To aby si vedel, kam máš letieť späť, alebo mi len nahlásiš kozmodróm Jacksonville. Ešte jeden údaj. Pri rýchlosti 600 km/h túto cestu prekonáte za niečo vyše desať minút.
- Oh, ďakujem za takéto presné údaje. Takže za približne päť minút sme na mieste?
- Tvoj výpočet je správny.
- Ahoj FEAMI, mňa asi nebudeš poznať, som tu nová, - ozvala sa Joan. - Volám sa Joan Burage.
- Zdravím ťa, Joan. Poznám ťa vďaka skutočnosti, že sa s ostatnými počítačmi spolupodieľam na vzorkovaní tvojich bioprúdov a tým zisťovaní hlavnej nosnej frekvencie. Vzorkovanie bude ukončené v priebehu nasledovných troch dní a budeš zaradená do databázy obyvateľov Slnečnej sústavy. Súčasne týmto budeš dosiahnuteľná pre každý počítač v našej sústave na frekvencii s jednoznačným ID.
- Oj, to znamená, že budem počuť, čo som doteraz nepočula z Ramenových rozhovorov s KITTom?
- Aj tak by sa to dalo povedať, áno. Budeme schopní vysielať naše vlny priamo do tvojho centra sluchu, takže ich, laicky povedané, budeš počuť vo vnútri hlavy. A len ty.
- Zaujímavý spôsob komunikácie, - riekla Joan svoj novovzniknutý názor.
- A najčastejší, - pridala ešte ďalšiu jeho vlastnosť FEAMI.
- Aké ďalšie výhody plynú z tejto komunikácie? - zaujímala sa o detaily Joan.
- Napríklad sa takto môže zhovárať i dvojica alebo viac ľudí na rôznych koncoch planéty, pomocou prepojenia cez počítače.
- Teda niečo ako bezdrôtový telefón?
- Áno, niečo ako bezdrôtový telefón, ale oveľa kvalitnejšie a bez negatívneho dopadu na ľudské zdravie. Niektorí jedinci sú však schopní takto komunikovať i bez použitia počítačov, ako napríklad slečna Zephyra. Pochopiteľne to vyžaduje, aby dokázala i protistrana, inak sa musí spoľahnúť na počítač.
- Jasné, ale to už sú vyššie méty, predpokladám. Mne zatiaľ nehrozí vedieť komunikovať bez počítača, len tak, myšlienkami. Možno niekedy inokedy, zatiaľ sa uspokojím s tým medzipočítačovým.
- V poriadku. Avšak až po zaradení do databázy obyvateľov, - upozornila ju FEAMI.
- Samozrejme, na to nezabúdam. Jééj, spomaľujeme. Asi sme čoskoro tam, však?
- Áno, dochádza k postupnému brzdeniu, aby nenastala príliš prudká zmena. Ostáva necelá minúta do pristátia.
- Hm, nevidím v dohľade žiadne miesto vhodné na pristávanie... - hľadal aspoň miniatúrny výsek lesa.
- Je to len malá čistinka, - ozvala sa Zephyra. - Sme napokon hlboko v pralese. Stromy tu nezriedka dosahujú výšku i tridsať metrov.
- Tu teda nie je problém stratiť sa...
- Veru nie je, - súhlasila s ním.
- A ako vás potom Zentor nájde? - počudoval sa Ramen. - Chcel s vami o niečom osobnom...
- Vie, kde ma môže nájsť, - pousmiala sa. - Ak by nevedel, nájdem si ho sama.
- Vidím, máte to dobre premyslené. Aha, už pristávame!
Naozaj klesali dole medzi korunami stromov. Čistinka bola skutočne veľmi miniatúrna, mohla mať maximálne pätnásť metrov v priemere, viac iste nie. Čím nižšie klesali, tým väčšie šero vládlo. Dosadli. Ramen čakal oveľa väčšiu tmu, no nebola hustejšia, než počas letnej búrky s ťažkými tmavými mrakmi. Vystúpili z vozidla.
- Sme na mieste, - oznámila Zephyra. - Tu sa budeme musieť rozlúčiť. Joan, ešte vždy si to môžeš rozmyslieť a vrátiť sa s Ramenom. Nebudem na teba naliehať, pretože jednak nemôžem a dvanak ani nechcem. Musí to byť tvoje slobodné rozhodnutie. Ale vopred ťa upozorňujem, nebude to ľahké. Veľmi často budeš mať pocit, že nastala tvoja posledná hodina a ja vtedy ešte viac pritvrdím. Ak si zatiaľ nepoznala peklo, tak toto bude stretnutie s ním par excellence. Môžem ti sľúbiť tie najťažšie dni tvojho života, žiadne utešovanie, žiadne prejavy ľútosti a sympatií. A navyše, všetko toto budeš musieť prijímať a zvládať s radosťou, ochotou a absolútnym odhodlaním. Som tuším dostatočne férová, že ti to hovorím už teraz a nie tesne po Ramenovom odlete, postaviac ťa tak pred krutú hotovú vec. Ak sa obrátiš a odídeš, úplne to pochopím, aj keď ľúto mi teda bude. Ale je to len a len tvoja voľba, ako i doteraz vždy bola. Nuž teda, ako si sa rozhodla, milá moja?
- Slečna Zephyra, tieto kecy ste si mohli kľudne odpustiť. Nemôžem sa vrátiť, keďže alternatíva je smrť. Hoci i peklo na Zemi, ale radšej, než len tri mesiace s Ramenom a potom koniec... Takže... dobrovoľne ostávam s vami. Čo ty na to? - spýtala sa jeho.
- Čože ja? Akurát ti tak chcem zaželať pekný pobyt u Zephyriných. Budeš v dobrých rukách, to som si istý. Ak toto prežiješ, potom už všetko, - hneď nato Joan jemne objal.
- Vďaka, že súhlasíš s mojím rozhodnutím, - postavila sa vedľa Zephyry.
- Dobre teda. Ramen, taká drobnosť... Joan bude veľmi zaneprázdnená, takže prosím sa ju ani nepokúšaj volať, bolo by to úplne zbytočné. Bude mimo dosah. Ba aj potom, čo ju zaradia do databázy.
- Uh... no... ako si želáte, slečna Zephyra. Nebudem ju teda volať.
- Fajn. Nech sa zbytočne nerozptyľuje pozemskými vecami. Okrem toho, poprosila by som ťa dostaviť sa na toto isté miesto presne o tri mesiace, teda 21. decembra o 12:00. Keďže sme tropické pásmo, nemusíš si doniesť žiadne teplé oblečenie, bude len o máličko chladnejšie ako dnes, pričom teraz je minimálne tridsať stupňov. Vyhovuje ti dátum?
- Úplne perfektne, - prikývol s radosťou.
- Vynikajúco. Od toho, ako sa Joan bude snažiť závisí, či sa zúčastníš pohrebu alebo oslavy jej znovuzrodenia, - toto vyznelo trocha tvrdo, ale Zephyra sa nechcela skrývať za bezvýznamné, jemné slová.
- No... v poriadku. Všetko je mi úplne jasné.
- Tak želám pekný let na Mesiac, - žmurkla naňho a príjemne sa usmiala. - A ty Joan, poď prosím so mnou, máme prácu.
- Áno, Zephyra... - riekla pokorne. - Tak sa drž a potom sa uvidíme. Ahoj... - zamávala mu na rozlúčku.
- Hlavne ty sa drž. Ahoj... - zamával späť.
Joan sa otočila a nasledovala Zephyru. Veľmi rýchlo zmizli v nepriehľadnej, hustej húštine pralesa.
- Tak asi toľkoto... - bolo mu smutno, že Joan neuvidí tri mesiace a ani sa nedozvie, čo sa s ňou priebežne deje. Takto bude zaiste strašne nekľudný, lebo ak ona zomrie, normálne sa mu pri tomto pomyslení chcelo na mieste rumázgať, dozvie sa hroznú novinu až o tri mesiace... Keď už bude zaiste niekde pochovaná a on jej akurát tak dajakú kyticu môže na hrob položiť... Zahnal však okamžite plané myšlienky a nasadol do vozidla. - Tak FEAMI, prosím naspäť na kozmodróm, rovno k mojej rakete.
- Ako si želáš, Ramen. Rada ťa tam zoberiem.
Rýchlo stúpali a následne boli na ceste správnym smerom. Ramen počas celej cesty mlčal, pohrúžený do svojich myšlienok okolo posledných Zephyriných slov a FEAMI mu ich nechcela prerušiť, tak radšej mlčala. Rada by ho rozveselila, no túto možnosť jej nedal. Za úplného ticha pristála pri jeho rakete a až vtedy zahlásila jemným hlasom:
- Prepáč Ramen za vyrušenie, sme na mieste.
- Čože? Tak rýchlo?
- Ten čas beží dosť rýchlo, však? - spýtala sa citlivo.
- Oh áno... V každom prípade, ďakujem FEAMI za bezpečné doručenie až priamo sem. Rád som ťa spoznal. Ak dobre rátam, ostáva mi už len sedemnásť počítačov.
- Tak to áno, - mala aspoň istotu, že s malými číslami dokáže pracovať správne, - je ešte sedemnásť, s ktorými si ani raz nekomunikoval. Môžem ťa však upokojiť, že pri ďalších začneš s jemnejším profilom. To ja som zdedila vlastne kombináciu NOEMInho a KITTovho, pričom prioritu som kládla na ženský, veď mám k nemu bližšie. Ďalšie počítače budú dediť kombináciu nás troch, pričom dva stroje máme nastavený jemnejšie. A čím ďalej, tým viac sa budú nastavenia spriemerovávať.
- Heh, zaujímavo doriešené, toto dedenie profilu, - pousmial sa nad technickým riešením.
- Rýdzo strojové. Kopírujeme si medzi sebou dáta, ale každý z nás si ich potom dodatočne upravuje podľa vlastných nastavení, alebo podľa požiadaviek užívateľa.
- Teda ak by som si želal, aby NOEMI nebola drasťáčka, mohol by som si to u nej zmeniť?
- Áno, do určitej miery mohol. Jej mienka o tebe však tiež ovplyvňuje tieto nastavenia, a teda by si nemusel mať stopercentný úspech. Súčasne, má vstavanú istú psychiku a vlastnosti. Je trocha uštipačná, rada robí napriek a takéto veci. Má to v programe, a teda môže občas aplikovať i na teba. Je to jej prirodzenosť, ak takto lepšie pochopíš. A nemôžeš jej zakázať sa správať, ako to má v programe.
- Vieš čo? Trocha na mňa komplikované a zamotal som sa v tom. Nechajme radšej tak, zatiaľ nič nebudem meniť. Ešte náhodou by som niečo dokazil a stala by sa úplne neznesiteľnou... Bol som raz takto s jednou raketou. Toľko som ju opravoval a vylepšoval, kým som ju napokon musel dať zobrať do servisu, kde ju nastavili na základné hodnoty a patrične sa samozrejme chytali za hlavy. Vraj takú rozhasenú ešte v živote nevideli...
FEAMI sa veselo zasmiala.
- Musel si byť riadny majster.
- Ono, raketa lietala dobre, ba postupne stále lepšie, lenže... prehupol som sa cez akýsi mŕtvy bod, cez ktorý som sa asi nemal a potom sa celá rozsynchronizovala, no a už som ju nikdy nedostal do maximálne výkonného stavu.
- Ach tak, - riekla FEAMI chápavo. - Predpokladám však, že maximálne výkonný stav znamenal i značnú záťaž pre súčiastky a tie sa nadmerne opotrebovávali.
- To bohužiaľ s tým šlo ruka v ruke pri takýchto tuningovaniach... Ako daň za zvýšený výkon mimo výrobcom stanovených hraníc.
- Potom však zaiste nebolo lietanie príliš bezpečné! Neohrozoval si sa takto?
- Iste, no to vzrúšo!
- Samovrah... - otitulovala ho úplne správne.
- Bolo mi to jedno... Mal som depresívne obdobie... Rodičia uhynuli v nešťastí... a...
- Chápem, - riekla s maximálnym možným pochopením v hlase.
- Vôbec som nevidel zmysel života. Akoby som prestal úplne existovať! Všetko, čím mi boli, bolo zrazu preč... Nemal som na tomto svete vôbec nikoho. Absolútne žiadnu rodinu! Už i tak som bol sirota, teraz dokonca dvojnásobná. Nešťastie ma prenasledovalo, kam len dokázalo. V práci usilovali o môj post, takmer som šiel kvôli tomu do väzenia, ako hlavný podozrivý, čo spôsoboval smrteľné nehody... Dobre, že to doriešili len preradením na úplne nezáživné miesto. Ešte teraz by som sedel za veci, ktoré som neurobil!
- Ale potom prišiel obrat k lepšiemu, - navnadila ho na pozitívnejšie myšlienky.
- Heh... k lepšiemu, - jeho hlas znel podráždene, akoby FEAMI povedala čosi iritujúce. - Musel som sa vrátiť doslúžiť zmluvu a dorantať tým Joan. Nakoľko to bol "obrat k lepšiemu"?! Však som ju vlastne zabil!!!
- Ale veď Joan je tu a jej stav sa bude zlepšovať, ak všetko dobre pôjde... - naznačila mu možný kladný vývoj v tejto veci.
- Tak... - zaťažko mu bolo na toto niečo nemilé povedať, veď mala pravdu. - Ale ešte som nebol za to dostatočne potrestaný a len trest zmýva vinu!
- Tuším to ešte stále červené líce je znakom celkom dobrého trestu, dokonca fyzického. Čo viac by si chcel?
- Ale u Joan bola vec skôr psychická. Možno by som si zaslúžil tiež nejaký psychický trest, aby som sa cítil minimálne tak dlho a tak mizerne, ako ona...
- Vy z minulosti sa radi bičujete na holé telo a dušu, však? - spýtala sa priamo a bez servítky pred reproduktorom.
- Bičujeme...? - zarazil sa.
- A chcela som ešte dodať neadekvátne.
- Neadekvátne? - toto už teda vôbec nepochopil.
- Ublížil si Joan a kvôli tomu si sa trápil. Sedí vec?
- Eh... sedí...
- Vrazila ti jednu bohovskú a ako čítam z tvojich myšlienok i pekne naziapala, teda predviedla ti patrične "teplé a vrúcne" privítanie a vypustila na teba svoj mnohomesačný žiaľ, vďaka ktorému sa ešte aj teraz cítiš mizerne.
- No... bolo to nejako takto.
- Teda ublížil si jej a tým tvojím trápením si si ublížil sám sebe, potom ešte i ona ti celkom slušne ublížila, zatiaľ čo ty si vďaka tomu ešte stále ubližuješ. A toto sa ti všetko máli, tak si chceš ublížiť ešte viac? Nezdá sa ti, že je tam toho ubližovania a strasti príliš veľa? Teda neadekvátne?
- Ale tak... predsa ja určujem hranicu, koľko strasti je pre mňa adekvátne, nie? Však ja som bol zlý, tak ja musím mať pocit, že som si už vytrpel presne toľko, aby sa moja vina dala považovať za trestom splatenú.
- Chápem... Teda nechápem, ale aspoň mi je jasná tvoja zvrátená logika, ako si odpykávať veci ďalším ubližovaním si. Počuj... netrpíš syndrómom sebapoškodzovania? Nespôsobuje ti nebodaj... - FEAMI váhala, či to slovo môže použiť, - orgazmus?
- FEAMI!!! - zvolal podráždene.
- Takže nespôsobuje, - dostala svoju odpoveď. - Len som sa spýtala, lebo som mala taký dojem. Akoby ťa vyslovene bavilo trpieť aj nad rámec nutnosti.
- Neviem, či je to nad rámec nutnosti...
- Jedno je isté, nikomu tým nepomôžeš. Joan teda vôbec nie, pretože ona teraz potrebuje pozitívne energie, nie negatívne. Sebe teda vôbec nie, pretože keď u Joan žiaľ spôsobil rakovinu, myslíš, že ty budeš na tom lepšie? Mne sa tak zdalo, že ti v podstate odpustila. Teraz je len na tebe, aby si si aj sám sebe. Bol to prirodzený vývoj situácie, veľa sa toho pomeniť nedalo a ak bude koniec dobrý, aj by taký mohol ostať. Nie?
- Veru mohol. Vďaka FEAMI za tento rozhovor. Mal by som sa už asi odtrepať do rakety a vrátiť sa na Mesiac.
- To áno, ak nechceš nocovať v tomto vozidle.
- A možno by som aj chcel, no moja posteľ je oveľa mäkšia ako tieto sedadlá.
- Jasné, - zasmiala sa FEAMI. - Tak sa zatiaľ maj pekne.
- Aj ty. Veď o tri mesiace ťa budem znova počuť.
- Heh, už teraz sa na ten okamih teším. Ahoj.
- Ahoj.
| ramen |
Pridať nový komentár