(26.6.2060, 10:05, 92000 km od Mesiaca, Lagrange bod L1)
- Čo?! Kde?! - prebral sa z bezvedomia asi po troch minútach, ako to už bolo zvykom.
- Všetko v poriadku, Ramen, - nahlásila stav Amiga. - Sme maskovaní a mimo trasy o stopäťdesiat kilometrov. V správnej dobe, prenos z budúcnosti úspešný.
- Vidím, dala si si záležať na bezpečnej vzdialenosti.
- Mám takto lepší prehľad o dopravnej situácii. Na trase Mesiac-Zem sa blíži raketa a bude v našej rovine približne o desať minút. To nás však nemusí zaujímať, tá trasa je o sto kilometrov za našou, Zem-Mesiac.
- Jasné, dvestopäťdesiatkilometrová rezerva... Ale späť k biznisu, - pomaly otáčal raketu od Zeme smerom k Mesiacu. - Sakra... ten divný pocit...
- Aký divný pocit? - nezdala sa táto jeho veta Amige a mala obavu o jeho zdravotný stav.
- Taký, že... vlastne som približne v mojej dobe... sakra... Teraz by som mohol kľudne navštíviť Joci, alebo nebodaj generála Snixa! Zatiaľ sú všetci nažive. Alebo ísť zmastiť Argeho do väznice.
- Odhliadnuc od toho, čo by si tým spôsobil, mohol. Ale to by bolo vážne narušenie behu dejín, však si oficiálne mŕtvy.
- Veď jasné, urobiť to neurobím, ale... mohol by som...
Prestal sa však oddávať týmto planým myšlienkam a vydal sa na cestu k Mesiacu, kde ho očakávala Joan a ešte o tom ani nevedela. Chúďa...
- Koľko máme času?
- Dvadsať minút do stretnutia, - riekla mu presný čas.
- To by som mal stihnúť, - riadne dupol na to, no dávajúc pozor, nech Amiga nemusí zbytočne zasahovať a on neomdlie v tom najnevhodnejšom čase. Mohol by sa totiž prebrať, až keby bolo po všetkom. Toto sa dalo pokaziť len raz. Dorazil na vypočítané miesto stretnutia, nehlučne sa vznášal vo výške približne tridsiatich metrov a raketa nedávala o svojej existencii žiadne tušenie. Žiaden tlak spodných motorov, čo by rozfúkaval prach, a pritom ostal stáť na vybranom mieste. Chcel sa na tento trik spýtať Amigy, no presne vtedy si všimol vo vzdialenosti asi dvesto metrov chaoticky sa trmácajúcu postavu v skafandri.
- Detekujem približujúcu sa bytosť, - oznámila Amiga svoje zistenie.
- Áno, ak je všetko pravda, ide nám návšteva. Práve istý krok nemá... Žeby Joan?
- Žeby pripitá Joan? - vyslovila kompletnú otázku Amiga, čo sa on neodvážil.
- Trocha iste, - i jemu sa tak videlo. Niečo v sebe rozhodne mať musela, inak by sa nepotácala a nemala trasu do cikcaku. To bolo však napokon veľmi dobre, pretože vyšetrovacia komisia nájde všetky potrebné dôkazy o jej nestabilnom stave a vyvodí vhodné závery, tak vynikajúco sa hodiace Ramenovi. Joan sa značne priblížila. O existencii rakety, visiacej nehlučne nad jej hlavou, nemala ani potuchy. Ramen si narazil na hlavu prilbu, pozorne ju utesnil a požiadal Amigu:
- Amiga, prosím, spoj ma s Joan na našej tunajšej klasickej skafandrovej frekvencii!
- Hneď to bude, - potvrdila. - Spájam. Tri, dva, jedna... - zmĺkla, aby ju Joan nepočula po nadviazaní spojenia.
Joan si tak ledabolo vykračovala a Ramenovi sa v slúchadlách skafandra ozvalo:
- Ja to môžem celé kašľať!!! Tri mesiace! Nech sa dajú vypchať!!! To čo... mám zatiaľ zdochýnať?... Ja im dám... Aj ten je v riti! Však... ach... - bolo počuť ako vzlyká. - Ja to už nevydržím...! Stačilo toho trápenia!!! Mám toho plné zuby!!! Sakra... keď nie dnes, tak kedy?! Aby mali tí hajzli pravdu?! Idioti... Dnes je fajn deň na smrť, hahaha! - zasmiala sa nútene.
Ramen bol z tohto ako obarený, preto sa nedokázal ihneď ozvať, no medzitým klesal s raketou a otočil ju tak, aby bola vstupnou plošinou k Joan. Temer až pristál, avšak odhadnúc presne výšku, nechal raketu udržiavať sa asi pol metra nad zemou. Takto mal istotu, že koniec plošiny bude tiež maximálne toľko, čo úplne postačí, aby Joan dokázala nastúpiť. Ihneď bežal von z kokpitu. Na zadnej obrazovke si stihol všimnúť k prilbe sa približujúce Joanine ruky. Okamžite reflexívne zakričal:
- Joan, prosím nerob to!!! Ak chceš žiť, poď so mnou!
- Bože, už mám i halucinácie! - Joan zastala a ruky jej ovisli. - Počujem mŕtvych!!! Skoncujem s tým... aj tak je načase! - znova ich dvíhala hore.
- Nerob to, Joan! Poď so mnou! Prosíííím! - plošina sa začala otvárať a keďže vo vnútri svietilo silné svetlo, Joan to oslnilo. Musela si dať ruky na úroveň očí, aby tú žiaru čiastočne odfiltrovala.
- Asi som mŕtva... - vyslovila pomaly. - Toto je ten tunel svetla, o ktorom každý hovorí...? Ramen... Ty si mi prišiel oproti...? Ty si... duch...? Netušila som, že smrť sa takto nedá cítiť... ako keby žiadny prechod... oh... Prečo však ešte stále cítim bolesť?! Ja... to aj...?!
V tom svetle začala vnímať jeho siluetu a zbadala, že je tiež v skafandri a podáva jej ruku.
- Poď Joan... Prosím... Ak chceš žiť, poď so mnou.
- Nechcem žiť! - vyštekla. - Choď do riti!!! Toto je nejaký trik, že?! - ziapala. - Toto musí byť nejaká stena... Už to mám! - skríkla. - V ktorej reality show sme boli?!!! Na ktorej stanici?! - ziapala ako zmyslov zbavená.
- Reality show? - čudoval sa Ramen.
- Jasné!!! - pobúchala vedľa plošiny prázdnotu a naozaj jej ruka narazila na pevnú stenu. Bodaj by nie, keď to bolo telo rakety... - Ahaaa!!! Tak je to teda!!! Okolo celého Cononu je to ohradené, čo?! Sme boli pokusné králiky, že?!!! To je štúdio?! - ukazovala za neho. - Jedine tak to môže byť!!! Ty si bol s nimi! To si tú úlohu hral, že ma miluješ?! Koľko reklám išlo počas tej našej súlože, haaaa?! Sviniari!!!
- Mýliš sa Joan... Vôbec to nemá nič spoločné s reality show. Absolútne! Poď prosím ťa... musíme sa ponáhľať...
- Hovno sa musíme! Ja mám čas zomrieť práve dnes! A nevystrkuj ku mne tú paprču!!! - zarevala, a tak ju Ramen radšej stiahol späť, aby Joan ešte viac neprovokoval. - Nechcem sa už nikam ponáhľať! Celý život som sa ponáhľala... - sadla si na zem do mesačného prachu a rozrumázgala sa. Hlasno vzlykala. - Aj kvôli tebe! Mala som ťa osrať! To by bolo najlepšie... Keby si nezdochol hneď vtedy... Veď mne by stačilo, aby som vedela, že niekde žiješ... že je ti aspoň dobre! Ale nie, pán veľkomožný... pán... veľ... si zmyslel, že on radšej skape. No jasné!!! Aké sebecké, - zachechtala sa z donútenia. - Nechá Joan samú, nech sa prstuje a robí si dobre sama! Že?! A kde v piči si bol?!!!
- Joan, ja...
- Ále, špor si kyslík, tvoja odpoveď ma vôbec nezaujíma, - mávla rukou, aby ho hneď čo najskôr a najtvrdšie zastavila. Naozaj ju jeho odpoveď v tomto momente nezaujímala. - A toto je čo za idiotinu sa teraz zjaviť? Nie je ti kokotno, môj drahúšik? Dotlačiť sem svoj ksicht?! - začala byť riadne protivná. - To si si prišiel pozrieť moju samovraždu v priamom prenoste a z prvého radu v kine? Popcorn máš? Bude to iste pekný záver tej show! Zaiste to tak režisér plánoval, čo?!
- Nie je to tak, ako si myslíš, - odvážil sa povedať.
- Jasné! - opäť mávla rukou. - Nikdy to nebolo tak, ako si Joan myslela... Lebo Joan je dement! Je pekná, ale dement, že?!
- To som nikdy nepovedal, - bránil sa značne chabo, pričom faktom je, že to naozaj nikdy nepovedal.
- Ha! Ty si toho nepovedal veľmi veľa! Napríklad, že si niekde žiješ, zatiaľ čo ja sa tu ako nejaká stará kurva trápim!!
Ramen zistil, že takto to ďalej nepôjde. Kým sa nenaučí hovoriť rečou jej kmeňa, dovtedy sa nepochopia.
- Ale už mám toho dosť, kurva! - zaziapal silou hlasu, akú zo seba ešte asi v živote nedostal. - Ty si policajtka?! Hovno si policajtka! Ty si žena?!!! Tá, čo ma bola schopná spútať do želiez v priebehu sekundy?!!! Nehanbíš sa klesnúť pod svoju úroveň?! Čo si mi povedala, keď som odchádzal???
- Ramen, ja... - takmer nemala hlas.
- Ticho!!! Ty si si už svoj text povedala, teraz ziapem ja!!! - veru, ziapal. - Čo si to povedala?!
- Navždy silná, nech sa deje hocičo... - vyslovila veľmi ticho.
- A potom?! Čo som ti povedal na to ja?!
- Moja láska k tebe nikdy neumrie... - dostala zo seba ešte tichšie.
- A teda?! Som ti to predsa sľúbil!!! Tak potom čo do čerta ešte chceš?! Tebe môj sľub nestačí?
- Lenže si zomrel... a tým aj tvoja láska... - riekla viac-menej prirodzeným hlasom. - Veď keď zomrie človek, tak...
- Jasné... Už len ja som z tých, čo sa prechádzajú na Mesiaci s neutesnenou prilbou, že?! Bol som v priestore prvýkrát v živote, nie??? To si fakt myslíš, že som taký dement?!!!
- No keby si... aspoň... vieš... mohol si... aspoň naznačiť, že... len zdanie, ilúzia... to by som prijala... ale...
- A také, že telo sa nenašlo? Koľkokrát v histórii sa stalo, že sa na Mesiaci telo nenašlo?
- Ani raz... - musela uznať, mal svoju pravdu. - Ale... boli dôkazy! Priamo v Amige! - znova začínala naberať istotu.
- Jasné! V čase, keď sa všetky databanky tak manipulovali, ako to komu vyhovovalo! Jasné!!! Lebo dôkazy sa nedajú do Amigy napáliť, že?!
- Akože v čase, keď sa manipulovali...? - čudovala sa. - Ten čas je predsa teraz... Neudrel si sa náhodou do hlavy? - už úplne skrotla a aj túto otázku mu položila s bázňou v hlase.
- Ak pôjdeš so mnou, všetko ti vysvetlím. Hoci aj odprosím a požiadam oficiálne o odpustenie, ak budeš chcieť... Ale kým si tam vonku, dovtedy nemôžem.
- Ale ja... - začala, no nahrnuli sa jej slzy do očí a plač ďalšie slová zadusil. - Ja... - pokúsila sa po chvíli znova.
- Nemôžem ťa zobrať nasilu. Keby som mohol, dávno v tom prachu nesedíš. Ak je to tvoje bytostné želanie tu teraz zdochnúť, nechám ťa napospas tvojmu osudu a už sa nikdy nedozvieš, čo a ako bolo. Moja láska k tebe neumrela, aj keď možno nie je taká intenzívna ako bola kedysi... ale správa o tvojej smrti ma úplne dorazila a to tuším niečo znamená...
- Ty si sa naozaj musel udrieť do hlavy, - skonštatovala sucho. - Správa o mojej smrti ešte len vyjde, keď tu neprestaneš trepať kraviny! Kurník... a tak dobre som bola namotivovaná, že dnes sa mi to konečne podarí... už len pár sekúnd chýbalo a vtedy čo?... ten najväčší idiot v mojom živote mi to príde prekaziť. Že ja mám vždy také nešťastie na mužov...! To si fakt nemohol ostať mŕtvy? To už ani peklo ťa nechcelo, čo?
- Tak to vôbec nie, odtiaľ som sa raz bol vrátil. Bol som v podstate dva týždne oficiálne mŕtvy, takže také drobnosti ako zvítanie sa s peklom mám dávno za sebou. Nie je to nič príjemné, hlavne sa z toho prebudiť a necítiť si, či ti... TO stojí alebo nie...
Prvýkrát sa Joan tlmene zasmiala.
- Tak sa prosím rozhodni. Nemáme príliš veľa času, môžeme byť hocikedy odhalení. Teba začnú hľadať a mňa nájsť nesmú.
- Znova sa mám niekam ponáhľať?! - toto ju zjavne iritovalo, ako ju každý len poháňal a robil si s ňou, čo sa mu zachcelo.
- Toto je naposledy, sľubujem! Potom si budeš robiť, čo sa ti len zapáči a ak chceš, už ma v živote neuvidíš.
- S týmto si mal začať. S tou poslednou vetou! - vybafla sarkasticky. - Je v podstate jedno, kde zomriem... - uvažovala nahlas. - No tak čo s tebou? Toto bude zaiste druhýkrát v mojom živote, čo oľutujem, že som ťa stretla... Ááále, vieš čo? Je mi to tak jedno... Mám to v paži...
- Čo?! Kde?! - prebral sa z bezvedomia asi po troch minútach, ako to už bolo zvykom.
- Všetko v poriadku, Ramen, - nahlásila stav Amiga. - Sme maskovaní a mimo trasy o stopäťdesiat kilometrov. V správnej dobe, prenos z budúcnosti úspešný.
- Vidím, dala si si záležať na bezpečnej vzdialenosti.
- Mám takto lepší prehľad o dopravnej situácii. Na trase Mesiac-Zem sa blíži raketa a bude v našej rovine približne o desať minút. To nás však nemusí zaujímať, tá trasa je o sto kilometrov za našou, Zem-Mesiac.
- Jasné, dvestopäťdesiatkilometrová rezerva... Ale späť k biznisu, - pomaly otáčal raketu od Zeme smerom k Mesiacu. - Sakra... ten divný pocit...
- Aký divný pocit? - nezdala sa táto jeho veta Amige a mala obavu o jeho zdravotný stav.
- Taký, že... vlastne som približne v mojej dobe... sakra... Teraz by som mohol kľudne navštíviť Joci, alebo nebodaj generála Snixa! Zatiaľ sú všetci nažive. Alebo ísť zmastiť Argeho do väznice.
- Odhliadnuc od toho, čo by si tým spôsobil, mohol. Ale to by bolo vážne narušenie behu dejín, však si oficiálne mŕtvy.
- Veď jasné, urobiť to neurobím, ale... mohol by som...
Prestal sa však oddávať týmto planým myšlienkam a vydal sa na cestu k Mesiacu, kde ho očakávala Joan a ešte o tom ani nevedela. Chúďa...
- Koľko máme času?
- Dvadsať minút do stretnutia, - riekla mu presný čas.
- To by som mal stihnúť, - riadne dupol na to, no dávajúc pozor, nech Amiga nemusí zbytočne zasahovať a on neomdlie v tom najnevhodnejšom čase. Mohol by sa totiž prebrať, až keby bolo po všetkom. Toto sa dalo pokaziť len raz. Dorazil na vypočítané miesto stretnutia, nehlučne sa vznášal vo výške približne tridsiatich metrov a raketa nedávala o svojej existencii žiadne tušenie. Žiaden tlak spodných motorov, čo by rozfúkaval prach, a pritom ostal stáť na vybranom mieste. Chcel sa na tento trik spýtať Amigy, no presne vtedy si všimol vo vzdialenosti asi dvesto metrov chaoticky sa trmácajúcu postavu v skafandri.
- Detekujem približujúcu sa bytosť, - oznámila Amiga svoje zistenie.
- Áno, ak je všetko pravda, ide nám návšteva. Práve istý krok nemá... Žeby Joan?
- Žeby pripitá Joan? - vyslovila kompletnú otázku Amiga, čo sa on neodvážil.
- Trocha iste, - i jemu sa tak videlo. Niečo v sebe rozhodne mať musela, inak by sa nepotácala a nemala trasu do cikcaku. To bolo však napokon veľmi dobre, pretože vyšetrovacia komisia nájde všetky potrebné dôkazy o jej nestabilnom stave a vyvodí vhodné závery, tak vynikajúco sa hodiace Ramenovi. Joan sa značne priblížila. O existencii rakety, visiacej nehlučne nad jej hlavou, nemala ani potuchy. Ramen si narazil na hlavu prilbu, pozorne ju utesnil a požiadal Amigu:
- Amiga, prosím, spoj ma s Joan na našej tunajšej klasickej skafandrovej frekvencii!
- Hneď to bude, - potvrdila. - Spájam. Tri, dva, jedna... - zmĺkla, aby ju Joan nepočula po nadviazaní spojenia.
Joan si tak ledabolo vykračovala a Ramenovi sa v slúchadlách skafandra ozvalo:
- Ja to môžem celé kašľať!!! Tri mesiace! Nech sa dajú vypchať!!! To čo... mám zatiaľ zdochýnať?... Ja im dám... Aj ten je v riti! Však... ach... - bolo počuť ako vzlyká. - Ja to už nevydržím...! Stačilo toho trápenia!!! Mám toho plné zuby!!! Sakra... keď nie dnes, tak kedy?! Aby mali tí hajzli pravdu?! Idioti... Dnes je fajn deň na smrť, hahaha! - zasmiala sa nútene.
Ramen bol z tohto ako obarený, preto sa nedokázal ihneď ozvať, no medzitým klesal s raketou a otočil ju tak, aby bola vstupnou plošinou k Joan. Temer až pristál, avšak odhadnúc presne výšku, nechal raketu udržiavať sa asi pol metra nad zemou. Takto mal istotu, že koniec plošiny bude tiež maximálne toľko, čo úplne postačí, aby Joan dokázala nastúpiť. Ihneď bežal von z kokpitu. Na zadnej obrazovke si stihol všimnúť k prilbe sa približujúce Joanine ruky. Okamžite reflexívne zakričal:
- Joan, prosím nerob to!!! Ak chceš žiť, poď so mnou!
- Bože, už mám i halucinácie! - Joan zastala a ruky jej ovisli. - Počujem mŕtvych!!! Skoncujem s tým... aj tak je načase! - znova ich dvíhala hore.
- Nerob to, Joan! Poď so mnou! Prosíííím! - plošina sa začala otvárať a keďže vo vnútri svietilo silné svetlo, Joan to oslnilo. Musela si dať ruky na úroveň očí, aby tú žiaru čiastočne odfiltrovala.
- Asi som mŕtva... - vyslovila pomaly. - Toto je ten tunel svetla, o ktorom každý hovorí...? Ramen... Ty si mi prišiel oproti...? Ty si... duch...? Netušila som, že smrť sa takto nedá cítiť... ako keby žiadny prechod... oh... Prečo však ešte stále cítim bolesť?! Ja... to aj...?!
V tom svetle začala vnímať jeho siluetu a zbadala, že je tiež v skafandri a podáva jej ruku.
- Poď Joan... Prosím... Ak chceš žiť, poď so mnou.
- Nechcem žiť! - vyštekla. - Choď do riti!!! Toto je nejaký trik, že?! - ziapala. - Toto musí byť nejaká stena... Už to mám! - skríkla. - V ktorej reality show sme boli?!!! Na ktorej stanici?! - ziapala ako zmyslov zbavená.
- Reality show? - čudoval sa Ramen.
- Jasné!!! - pobúchala vedľa plošiny prázdnotu a naozaj jej ruka narazila na pevnú stenu. Bodaj by nie, keď to bolo telo rakety... - Ahaaa!!! Tak je to teda!!! Okolo celého Cononu je to ohradené, čo?! Sme boli pokusné králiky, že?!!! To je štúdio?! - ukazovala za neho. - Jedine tak to môže byť!!! Ty si bol s nimi! To si tú úlohu hral, že ma miluješ?! Koľko reklám išlo počas tej našej súlože, haaaa?! Sviniari!!!
- Mýliš sa Joan... Vôbec to nemá nič spoločné s reality show. Absolútne! Poď prosím ťa... musíme sa ponáhľať...
- Hovno sa musíme! Ja mám čas zomrieť práve dnes! A nevystrkuj ku mne tú paprču!!! - zarevala, a tak ju Ramen radšej stiahol späť, aby Joan ešte viac neprovokoval. - Nechcem sa už nikam ponáhľať! Celý život som sa ponáhľala... - sadla si na zem do mesačného prachu a rozrumázgala sa. Hlasno vzlykala. - Aj kvôli tebe! Mala som ťa osrať! To by bolo najlepšie... Keby si nezdochol hneď vtedy... Veď mne by stačilo, aby som vedela, že niekde žiješ... že je ti aspoň dobre! Ale nie, pán veľkomožný... pán... veľ... si zmyslel, že on radšej skape. No jasné!!! Aké sebecké, - zachechtala sa z donútenia. - Nechá Joan samú, nech sa prstuje a robí si dobre sama! Že?! A kde v piči si bol?!!!
- Joan, ja...
- Ále, špor si kyslík, tvoja odpoveď ma vôbec nezaujíma, - mávla rukou, aby ho hneď čo najskôr a najtvrdšie zastavila. Naozaj ju jeho odpoveď v tomto momente nezaujímala. - A toto je čo za idiotinu sa teraz zjaviť? Nie je ti kokotno, môj drahúšik? Dotlačiť sem svoj ksicht?! - začala byť riadne protivná. - To si si prišiel pozrieť moju samovraždu v priamom prenoste a z prvého radu v kine? Popcorn máš? Bude to iste pekný záver tej show! Zaiste to tak režisér plánoval, čo?!
- Nie je to tak, ako si myslíš, - odvážil sa povedať.
- Jasné! - opäť mávla rukou. - Nikdy to nebolo tak, ako si Joan myslela... Lebo Joan je dement! Je pekná, ale dement, že?!
- To som nikdy nepovedal, - bránil sa značne chabo, pričom faktom je, že to naozaj nikdy nepovedal.
- Ha! Ty si toho nepovedal veľmi veľa! Napríklad, že si niekde žiješ, zatiaľ čo ja sa tu ako nejaká stará kurva trápim!!
Ramen zistil, že takto to ďalej nepôjde. Kým sa nenaučí hovoriť rečou jej kmeňa, dovtedy sa nepochopia.
- Ale už mám toho dosť, kurva! - zaziapal silou hlasu, akú zo seba ešte asi v živote nedostal. - Ty si policajtka?! Hovno si policajtka! Ty si žena?!!! Tá, čo ma bola schopná spútať do želiez v priebehu sekundy?!!! Nehanbíš sa klesnúť pod svoju úroveň?! Čo si mi povedala, keď som odchádzal???
- Ramen, ja... - takmer nemala hlas.
- Ticho!!! Ty si si už svoj text povedala, teraz ziapem ja!!! - veru, ziapal. - Čo si to povedala?!
- Navždy silná, nech sa deje hocičo... - vyslovila veľmi ticho.
- A potom?! Čo som ti povedal na to ja?!
- Moja láska k tebe nikdy neumrie... - dostala zo seba ešte tichšie.
- A teda?! Som ti to predsa sľúbil!!! Tak potom čo do čerta ešte chceš?! Tebe môj sľub nestačí?
- Lenže si zomrel... a tým aj tvoja láska... - riekla viac-menej prirodzeným hlasom. - Veď keď zomrie človek, tak...
- Jasné... Už len ja som z tých, čo sa prechádzajú na Mesiaci s neutesnenou prilbou, že?! Bol som v priestore prvýkrát v živote, nie??? To si fakt myslíš, že som taký dement?!!!
- No keby si... aspoň... vieš... mohol si... aspoň naznačiť, že... len zdanie, ilúzia... to by som prijala... ale...
- A také, že telo sa nenašlo? Koľkokrát v histórii sa stalo, že sa na Mesiaci telo nenašlo?
- Ani raz... - musela uznať, mal svoju pravdu. - Ale... boli dôkazy! Priamo v Amige! - znova začínala naberať istotu.
- Jasné! V čase, keď sa všetky databanky tak manipulovali, ako to komu vyhovovalo! Jasné!!! Lebo dôkazy sa nedajú do Amigy napáliť, že?!
- Akože v čase, keď sa manipulovali...? - čudovala sa. - Ten čas je predsa teraz... Neudrel si sa náhodou do hlavy? - už úplne skrotla a aj túto otázku mu položila s bázňou v hlase.
- Ak pôjdeš so mnou, všetko ti vysvetlím. Hoci aj odprosím a požiadam oficiálne o odpustenie, ak budeš chcieť... Ale kým si tam vonku, dovtedy nemôžem.
- Ale ja... - začala, no nahrnuli sa jej slzy do očí a plač ďalšie slová zadusil. - Ja... - pokúsila sa po chvíli znova.
- Nemôžem ťa zobrať nasilu. Keby som mohol, dávno v tom prachu nesedíš. Ak je to tvoje bytostné želanie tu teraz zdochnúť, nechám ťa napospas tvojmu osudu a už sa nikdy nedozvieš, čo a ako bolo. Moja láska k tebe neumrela, aj keď možno nie je taká intenzívna ako bola kedysi... ale správa o tvojej smrti ma úplne dorazila a to tuším niečo znamená...
- Ty si sa naozaj musel udrieť do hlavy, - skonštatovala sucho. - Správa o mojej smrti ešte len vyjde, keď tu neprestaneš trepať kraviny! Kurník... a tak dobre som bola namotivovaná, že dnes sa mi to konečne podarí... už len pár sekúnd chýbalo a vtedy čo?... ten najväčší idiot v mojom živote mi to príde prekaziť. Že ja mám vždy také nešťastie na mužov...! To si fakt nemohol ostať mŕtvy? To už ani peklo ťa nechcelo, čo?
- Tak to vôbec nie, odtiaľ som sa raz bol vrátil. Bol som v podstate dva týždne oficiálne mŕtvy, takže také drobnosti ako zvítanie sa s peklom mám dávno za sebou. Nie je to nič príjemné, hlavne sa z toho prebudiť a necítiť si, či ti... TO stojí alebo nie...
Prvýkrát sa Joan tlmene zasmiala.
- Tak sa prosím rozhodni. Nemáme príliš veľa času, môžeme byť hocikedy odhalení. Teba začnú hľadať a mňa nájsť nesmú.
- Znova sa mám niekam ponáhľať?! - toto ju zjavne iritovalo, ako ju každý len poháňal a robil si s ňou, čo sa mu zachcelo.
- Toto je naposledy, sľubujem! Potom si budeš robiť, čo sa ti len zapáči a ak chceš, už ma v živote neuvidíš.
- S týmto si mal začať. S tou poslednou vetou! - vybafla sarkasticky. - Je v podstate jedno, kde zomriem... - uvažovala nahlas. - No tak čo s tebou? Toto bude zaiste druhýkrát v mojom živote, čo oľutujem, že som ťa stretla... Ááále, vieš čo? Je mi to tak jedno... Mám to v paži...
| ramen |
Comments
Pridať nový komentár