Mesiac - Báza Copernicus
dátum: 21.9.4321 - streda - 8:34 mesačného času
Noc bola na počudovanie kľudná a KITT nemusel ani raz Ramena zobudiť z dôvodu nejakej nepríjemnej udalosti s Joan. Mima zjavne urobila veľmi profesionálne, čo bola urobila. Napriek tomuto kľudu bol o 6:12 hore a viac sa mu nepodarilo zaspať. Jeho prvá otázka smerovala na KITTa, či je všetko v poriadku. Potvrdil mu – v najlepšom poriadku. Pokúšal sa pár minút vrátiť do nevedomej blaženosti spánku, no po necelých desiatich minútach sa presvedčil o svojom zbytočnom snažení. Tak až do času uvedeného v hlavičke kapitoly (8:34) sa venoval osobnej hygiene, strohým raňajkám, prebehnutiu televíznych staníc a takémuto neutrálnemu programu. Na každého, koho sa KITTa spýtal, sa mu dostalo odpovede: "ešte spí", poprípade "mimo dosahu". Prečo teda práve čas 8:34? Len sa nám zapáčil a tu sme sa rozhodli oficiálne pokračovať v príbehu. Nehľadajte, prosíme, za tým žiadnu inú zákernosť. Ramen sa v tomto okamihu snáď už dvestý raz KITTa spýtal, či Joan ešte stále spí a po dvestý raz sa mu dostalo kladnej odpovede. Zaiste by ho potešilo, keby nemusel tento čas tráviť osamote. Bolo však len 9:12, keď zrazu KITT sám od seba ponúkol prijatie Sicinho videofonátu.
- Huh, takto skoro ráno...? Ale samozrejme KITT, prosím prijať spojenie!
- Dobré ránko, Ramen, - pozdravila ho Sica veselo. - To tak skoro hore?
- Bol som už o šiestej... a doteraz som sa preukrutne nudil. Máš dobrú správu? - rád by spoznal dôvod jej volania.
- Veľmi dobrú. Ak nie je Joan hore, tak prosím, aby si sa o ňu postaral a čo najskôr vás očakávam v ordinácii. Mama práve došla a prenesmierne rada vás spozná.
- Jupííí! - potešil sa a okamžite vyskočil z postele.
- Tak toto by si zato teraz ráno nemal! - zvolala badateľne prestrašene a on začal pociťovať, prečo to povedala.
Ihneď sa mu zatočila hlava a musel si okamžite sadnúť, ešte predtým, než mu stmavol celý svet pred očami.
- Ako si...? - začal svoju otázku.
- Máš tam pri sebe tanier bez jedla, a teda si zrejme práve po raňajkách. Na veľmi prudké reakcie nie je vhodná chvíľa, hlavne, keď si aspoň dvadsať minút ležal alebo sedel na posteli v pohodlnej polohe. Tlak sa ustálil na nízkych hodnotách, i pulz a chceš od svojho tela, navyše počas trávenia, príliš dynamickú zmenu. Nepoviem... keby si bol predtým v pohybe. Ale nie takto!
- Už je lepšie... - zahlásil.
- Aspoňže tak. A prosím vstať pomaly. Čakám vás u mňa, dobre? Zatiaľ ahoj.
- Ahoj, - odzdravil sa tesne pred vypnutím obrazovky. Pokúsil sa teda pomaly zdvihnúť z postele, aby sa nedostavila neželaná čierna opona. Nedostavila sa. - KITT, idem zobudiť spiacu sedmokrásku. Na oficiálny príkaz Sicin, aby bolo jasné!
- Jasné, Ramen, - KITTovi neostávalo nič inšie, ako príkaz akceptovať.
Keďže bol už dlhodobo fyzicky pripravený na Joanino budenie, šiel rovno von cez dvere. Tesne po vstupe do jej bytu poprosil KITTa:
- KITT, jemné pološero prosím, je tu tma ako v rohu.
Miesto zvyčajnej KITTovej odpovede mu nad hlavou zasvišťal tmavý objekt a zastal ani nie pol metra nad ním a pol metra pred ním. Ihneď si uvedomil, čo to asi tak môže byť. Totiž, Strážca zrazu zmenil farbu z čiernej na sýtu, ba až pekelne žeravo červenú, ako keď je železo rozžeravené a priam plápolal ohňom. Navyše sa pyramída zrazu prestavala, celkovo síce zachovajúc pyramidálny tvar, no vysunuli sa z nej štyri valčeky, nápadne pripomínajúce rubínové kryštály laserovej zbrane. Kovovým a iba matne pripomínajúcim KITTov hlas, Strážca nadmerne prísne zahlásil:
- Pozor! Neoprávnené vniknutie do objektu!!! Okamžite opustite tento priestor!!! Máte na to desať sekúnd. Po uplynutí tohto času bude udelený varovný výstrel! Desať... deväť...
Kým si Ramen uvedomil, o čo tu asi tak kráča, bolo odpočítavanie pri štyroch. I napriek tomuto uvedomeniu si ostal stáť ako prikovaný, neschopný sa čo i len pohnúť a s hrôzou rozšírenými očami čumel na Strážcu. Ba možno i krátku modlitbu predniesol...
- Ale... KITT... - vyšlo z neho úplne ticho a mohlo byť kľudne pod prahovou citlivosťou KITTovho mikrofónu. Či skôr, KITTom úplne ignorované. Viditeľne obrana nebola dostatočná, keďže Strážca ďalej pokračoval:
- Tri... dva... jeden... - ako dosiahol číslo jeden, a práve sa mal odpočet preklopiť na magickú nulu, Ramen sa definitívne rozlúčil so životom. Zaželal svojim známym len to najlepšie a stihol ešte i poprosiť všetkých o odpustenie, ktorým kedykoľvek a akokoľvek ublížil. - Miesto nuly však Strážca prešiel, i keď značne rapídnym no plynulým, prechodom od divokej červenej po ukľudňujúcu modrú, tiež plápolajúcu, akoby už do belasa rozžeravené železo a zahlásil: - Vstup do objektu povolený [Access into object granted">!
- No do...! - takmer zvolal. Našťastie si včas uvedomil Joanin zjavný stav odpočinku. - KITT! To čo malo znamenať?! Skoro som sa posr...! - neváhal by vyriecť celé, ale v prítomnosti spiacej dámy mal isté zábrany.
- Reku, málokomu sa pošťastí vidieť strážcu v akcii, tak som ti tento zážitok cvičebne umožnil.
- No super! Ale aspoň si ma mohol upozorniť, ako to robili u nás v armáde pre duchom slabých, teda napríklad i pre mňa, keď zahlásili rozhlasom: "toto je len cvičný poplach!" [This is just a drill!">, aby každý vedel, čo a ako... Veď som úplne zmeravel a fakt nechýbalo veľa, aby som sa po...
- Áno, strážca má na ľudí práve takýto paralyzujúci účinok. Samozrejme, až do prvého výstrelu. Potom je účinok práve opačný a každý zdrhá svojou maximálnou konštrukčnou rýchlosťou.
- Ako svojho času Ica... - spomenul si na tú historku.
- Áno, počul som o nej, - odsúhlasil mu ju KITT.
- Ako to, že sa Joan nezobudila na ten bengál? - aj toto, i celý predchádzajúci rozhovor s KITTom sa odohral v šepote, a tak Joan ešte stále tvrdo spala.
- Strážca príkazy vysielal priamo tebe, Joan ich nepočula, - takto jednoducho mu vysvetlil KITT, kde je pes zakopaný. - A ty si nemal odvahu byť príliš hlučný, vyplývajúc z tvojho stavu.
- No super... - nepáčilo sa Ramenovi a na tento znak i patrične kýval hlavou, rozumej nesúhlasne. - Tak prosím teda mierne pološero.
Medzitým bol Strážca opäť úplne čierny a vo svojej štandardnej výške pri strope. KITT teraz bez reptania vykonal Ramenovu prosbu. Joan spala. Prisadol si k nej na posteľ a jemne sa jej dotkol.
- Joan, prosím vstávaj, musíme zájsť k Sici. Joan... prosím prebuď sa.
Napočudovanie to stačilo a pomaly otvárala oči.
- Čo...? Kde...? Aha... - uvedomila si všetky súvislosti. - Je ráno alebo noc...? - znela ďalšia otázka.
- Ráno, takmer pol desiatej.
- Spala som iste dlho, bolesti sú späť... Mima to správne odhadla... Tak teda dobré ráno.
- Aj tebe, Joan. Prišla Sicina mama a čakajú nás v ordinácii.
- Uh, to aby som sa dala do poriadku... Mohol by si sa prosím... - mienila tým otočiť, aby mohla nepozorovane zmiznúť v kúpeľni.
- Ale Joan, nemusíš kvôli tomu...
- Prosím... - nástojila ticho. - Možno by si sa nezľakol, ale nerisknem to... Keby sa niečo stalo, chcem ti ostať v pamäti taká, akú si ma spoznal, nie takáto vetchá, ako päťstoročná zošúverená starenka...
- Nestane sa nič, ver mi, - presviedčal ju, no i tak trvala na svojom.
Tak teda vstal a otočil sa k obrazovke, aby jej urobil po vôli. Ovšem... Akonáhle bola na polceste do kúpeľne, okamžite zvolal:
- KITT, zrkadlo!
Čo už mal KITT urobiť? Rozkaz nepotvrdil, pretože s ním interne akosi nesúhlasil, avšak nemohol ho Ramenovi odmietnuť, pretože Joan to explicitne nezakázala. Veď ani nemala čas zareagovať a aj keby mala, nevedela by zatiaľ čo povedať, aby ho zablokovala. Výsledok tohto bol – uvidel ju v zrkadle. Joan sa hneď pustila bežať do kúpeľne a počas toho znel jej hlas so značným dopplerovským efektom vzďaľujúceho sa objektu:
- Nooo tyyy siiii sviňaaaaaa!
Z kúpeľne jej vykukla len hlava.
- Tak toto bolo od teba strašne humusné! - karhala ho so správnym dynamickým rozmachom.
- A to už prečo? - usmieval sa a tohto času bol už otočený k nej. - Však sa nič nestalo... Dokonca si mala aj rannú rozcvičku, iste si sa veľmi dobre prebrala...
- To iste, nebyť tej svinskej bolesti počas toho!!! - mala svoju pravdu a on si ju okamžite uvedomil.
- Prepáč... - sklopil zrak kajúcne. - Ale nie je to také zlé, ako si sa mi snažila tvrdiť...
- Jasné! - zvolala s náznakom pobúrenia. - Až na to, že nemám takmer žiadne prsia "nie je to také zlé"...! A som kosť a koža!
- Joan, to nie je podstatné. Nezakladaj na tvojom momentálnom výzore... ja to totiž tiež nečiním. Ak to robíš kvôli mne a kvôli tomu "čo by povedal Ramen", tak na to prosím, s prepáčením, ser. Nepridávaj si zbytočne ďalšie bremeno. Prosím... Zbav sa všetkých možných, ktoré nepotrebuješ, dobre? A toto je jedno z nich, môžeš mi veriť.
- No tak dobre, tak sa vynadívaj, - predstúpila s namosúrenou tvárou o pár krokov dopredu, aby ju videl celú a otočila sa mu tam dvakrát, nech má dobrú predstavu o "strááášne sexy Joan".
- Až na ten kyslý ksicht je to celkom znesiteľné, - zažartoval, no ak týmto chcel dosiahnuť nejakú zmenu, tak sa mu podarila len jedna, ksicht bol ešte kyslejší. - Dobre, tak módna prehliadka môže skončiť a čakám ťa, pohodlne si vylihujúc v tvojej teplej posteli, kým sa dáš do švungu. Oki?
- Dobre, tak mi ju zatiaľ zohrievaj, - pousmiala sa. - Ale nie, Sica nás predsa očakáva, ak som dobre pochopila dôvod, kvôli ktorému si ma vlastne budil. Hneď som späť, - zmizla v kúpeľni.
- Bolo to kruté, - ozvala sa NOEMI.
- Viem, - priznal si chybu, - ale v záujme dobrej veci. Nechcem, aby mala zbytočné mantinely, ktoré jej vôbec teraz neprospievajú. Bude snáď chodiť stále v skafandri, alebo s prsnými vypchávkami, len aby som nemal o nej iný obraz??? Prossííííím ťa, NOEMI! Aj tak si ju budem pamätať ako divokú neplechu, čo ma pripútala k radiátoru v ultrakrátkom čase.
- Porozprávaj mi o tom... - nahodila zaľúbený hlas NOEMI.
- Eh, radšej nie, - bránil sa. - Niekedy inokedy, dobre? Sú to moje intímnosti a... Teraz na to nie je vhodná chvíľa. Okrem toho, Joan by to počula a nepozerala na mňa príliš milosrdným okom.
- Môžeš mi to predsa povedať cez myšlienky, - navádzala ho lepšie, než sám Lucifer.
- Niekedy inokedy...
- Tak teda niekedy inokedy, keď robíš takéto drahoty, - nasimulovala pohŕdanie v hlase.
- Vonku je dobré počasie? - prešiel na inú tému.
- To je skôr otázka na KITTa, ale našťastie mám teraz dočasne zapnutú i funkciu "Ramenova personálna meteorologická stanica", - ten uštipačný tón v jej hlase mu nemohol uniknúť, - a tak ti môžem zahlásiť rovných 17 stupňov Celzia, čo je 62,6 Fahrenheita, 290,15 Kelvina a v neposlednom rade 522,27 stupňa Rankineho. Jasno, obloha čistá, slabý východný vietor 2,24 metre za sekundu, zatiaľ mesačná noc, ktorá končí pozajtra 23.9.4321 o 13:05:01 presne.
- Uh... Vďaka... - prekvapila ho takouto komplexnou informáciou o počasí. - Východný znamená, že vanie z východu?
- Presne tak, - bola rada, že to nepoplietol a mohla ho nezáväzne pochváliť. - Z osvetlenej časti donáša teplý vzduch do chladnejšej, teda nočnej. V mnohých miestach je to i naopak, ale posledných pár dní bol u vás na Copernicovi tento trend. KITT, ak chceš, môžeš mu podrobnosti vysvetliť z fyzikálneho a meteorologického hľadiska, ja osobne sa zameriavam na iné veci, ako na nudné vedecké prednášky.
- Uh, nie je treba! - stopol oboch okamžite Ramen. - I takto si bola akurát dosť vedecká. Podstata je, že aj Joan môže ísť von bez skafandra.
Práve sa vrátila z kúpeľne.
- Kam bez skafandra? - pre istotu sa spýtala, či dobre počula.
- Je vonku sedemnásť stupňov, tak keby bolo treba, môžeme ísť do rakety bez skafandra. Vanie teplý vánok, nemal by byť problém.
- Neviem... môžem to risknúť? Teraz mi aj mierne chladno robí problém. Už nemám také teplé ruky ako kedysi... Skôr sa podobajú na ľad. Miestami... Niekedy horúce ako kachle, keď som nadratá, no väčšinou studené. A ešte ani nie je isté, čo povie Sicina mama. Možno povie, že je to beznádejné...
- Ále, prosím ťa! - pozrel na ňu prísne. - Na to ani nepomysli! Keby bolo beznádejné, tak to povie sama Sica. Ak ona vidí nádej, potom jej mama bude vedieť, ako na to. Hlavne, aby sme ju nenaštvievali tým, že ju necháme zbytočne čakať.
- To máš pravdu, radšej poďme. Som pripravená.
- Máš všetko, čo by si mohla potrebovať?
- Iste. Keď skafander netreba, tak mám všetko. Nič som si nedoniesla a ani nepotrebujem. Ba ani moju milú bacuľatú fľašku whisky...
- No to by zaiste nevyzeralo bohvieako dobre, keby si šla k Sici s fľašou pod pazuchou, - pousmial sa tej predstave.
- Tu sa asi byty nezamykajú, čo? - pre istotu sa spýtala, keď stáli vonku na chodbe.
- Nie. Ani neexistuje žiadny kľúč a vlastne so strážcom v pohotovosti ani nemá význam.
- Však aj tak tam nič vnútri nemám... Keby som odtiaľto odišla a neskôr sa vrátila, ostane mi ten istý byt?
- Áno. Je to už navždy tvoj byt, kým sa ho dobrovoľne sama nevzdáš.
- Len ma tak zaujíma, či sa nebudem musieť sťahovať do iného, keby niečo.
- Nie, neboj sa, - upokojoval ju, zatiaľ čo sa viezli výťahom k Sici.
- Ramen... ja sa strašne bojím, - tvárila sa veľmi zronene. - Čo ak povedia, že...
- Joan, tiež sa veľmi bojím, to mi môžeš veriť... Keby povedali, že je to bez šance, tak si asi ľahnem do hrobu spolu s tebou... A to myslím doslova. Nedokázal by som si odpustiť, že som ti to urobil... Takže... mne lepí oveľa viac než tebe, že by mohli povedať to, čo si myslíš, že by mohli povedať. Ale pozri, - vystúpili z výťahu, - sme skoro tam a za okamih sa dozvieme, na čom sme. Dovtedy je zbytočné sa strachovať. Ak povedia, že koniec, tak sa aspoň môžeme ožierať spolu. Ty pre utlmenie bolesti a ja, aby som čo najskôr pošiel vylágrovanou pečeňou. Ovšem, budeme musieť letieť na Zem, lebo tu je pijatika úplná slabota. Tam poznám jeden bar, kde podávajú pravú ostrú whisky, alebo teda aspoň jej repliku.
Na tomto sa Joan musela nútene zasmiať, aj keď jej to robilo značné problémy kvôli momentálnemu citovému rozpoloženiu.
- Tie tvoje kecy... - posťažovala sa. - Len mi zbytočne dodávaš falošnú nádej, ba robíš to tak dobre, že som ti normálne aj ochotná veriť... Vždy si ma dokázal presvedčiť o svojej pravde, aj keď si sa mýlil. Vlastne... najmä vtedy. Neviem, ako to robíš, ale občas ma teda neteší, že to tak bravúrne zvládaš!
- Zlepšil som sa aspoň v jednom, - chcel sa ukázať v lepšom svetle. - V poslednom čase sa nemýlim v toľkých veciach. A keby ani toto nebola úplná pravda, pokúsim sa ťa vždy presviedčať len o takých, v ktorých sa na sto percent nemýlim.
- Tak to by som ti bola veľmi povďačná... - zhlboka sa nadýchla a vydýchla. - Som pripravená na popravu, môžeme ísť...
- Dobre, ja sa takto rýchlo do formy dostať nedokážem, ale pokúsim sa neodpadnúť pri prvom Sicinom slove, sľubujem.
Tresla ho do pleca a len sa usmievala. Chcela mu takto jemne naznačiť, aby prestal so somarinkami a radšej konečne vošli. Tak teda vošli.
dátum: 21.9.4321 - streda - 8:34 mesačného času
Noc bola na počudovanie kľudná a KITT nemusel ani raz Ramena zobudiť z dôvodu nejakej nepríjemnej udalosti s Joan. Mima zjavne urobila veľmi profesionálne, čo bola urobila. Napriek tomuto kľudu bol o 6:12 hore a viac sa mu nepodarilo zaspať. Jeho prvá otázka smerovala na KITTa, či je všetko v poriadku. Potvrdil mu – v najlepšom poriadku. Pokúšal sa pár minút vrátiť do nevedomej blaženosti spánku, no po necelých desiatich minútach sa presvedčil o svojom zbytočnom snažení. Tak až do času uvedeného v hlavičke kapitoly (8:34) sa venoval osobnej hygiene, strohým raňajkám, prebehnutiu televíznych staníc a takémuto neutrálnemu programu. Na každého, koho sa KITTa spýtal, sa mu dostalo odpovede: "ešte spí", poprípade "mimo dosahu". Prečo teda práve čas 8:34? Len sa nám zapáčil a tu sme sa rozhodli oficiálne pokračovať v príbehu. Nehľadajte, prosíme, za tým žiadnu inú zákernosť. Ramen sa v tomto okamihu snáď už dvestý raz KITTa spýtal, či Joan ešte stále spí a po dvestý raz sa mu dostalo kladnej odpovede. Zaiste by ho potešilo, keby nemusel tento čas tráviť osamote. Bolo však len 9:12, keď zrazu KITT sám od seba ponúkol prijatie Sicinho videofonátu.
- Huh, takto skoro ráno...? Ale samozrejme KITT, prosím prijať spojenie!
- Dobré ránko, Ramen, - pozdravila ho Sica veselo. - To tak skoro hore?
- Bol som už o šiestej... a doteraz som sa preukrutne nudil. Máš dobrú správu? - rád by spoznal dôvod jej volania.
- Veľmi dobrú. Ak nie je Joan hore, tak prosím, aby si sa o ňu postaral a čo najskôr vás očakávam v ordinácii. Mama práve došla a prenesmierne rada vás spozná.
- Jupííí! - potešil sa a okamžite vyskočil z postele.
- Tak toto by si zato teraz ráno nemal! - zvolala badateľne prestrašene a on začal pociťovať, prečo to povedala.
Ihneď sa mu zatočila hlava a musel si okamžite sadnúť, ešte predtým, než mu stmavol celý svet pred očami.
- Ako si...? - začal svoju otázku.
- Máš tam pri sebe tanier bez jedla, a teda si zrejme práve po raňajkách. Na veľmi prudké reakcie nie je vhodná chvíľa, hlavne, keď si aspoň dvadsať minút ležal alebo sedel na posteli v pohodlnej polohe. Tlak sa ustálil na nízkych hodnotách, i pulz a chceš od svojho tela, navyše počas trávenia, príliš dynamickú zmenu. Nepoviem... keby si bol predtým v pohybe. Ale nie takto!
- Už je lepšie... - zahlásil.
- Aspoňže tak. A prosím vstať pomaly. Čakám vás u mňa, dobre? Zatiaľ ahoj.
- Ahoj, - odzdravil sa tesne pred vypnutím obrazovky. Pokúsil sa teda pomaly zdvihnúť z postele, aby sa nedostavila neželaná čierna opona. Nedostavila sa. - KITT, idem zobudiť spiacu sedmokrásku. Na oficiálny príkaz Sicin, aby bolo jasné!
- Jasné, Ramen, - KITTovi neostávalo nič inšie, ako príkaz akceptovať.
Keďže bol už dlhodobo fyzicky pripravený na Joanino budenie, šiel rovno von cez dvere. Tesne po vstupe do jej bytu poprosil KITTa:
- KITT, jemné pološero prosím, je tu tma ako v rohu.
Miesto zvyčajnej KITTovej odpovede mu nad hlavou zasvišťal tmavý objekt a zastal ani nie pol metra nad ním a pol metra pred ním. Ihneď si uvedomil, čo to asi tak môže byť. Totiž, Strážca zrazu zmenil farbu z čiernej na sýtu, ba až pekelne žeravo červenú, ako keď je železo rozžeravené a priam plápolal ohňom. Navyše sa pyramída zrazu prestavala, celkovo síce zachovajúc pyramidálny tvar, no vysunuli sa z nej štyri valčeky, nápadne pripomínajúce rubínové kryštály laserovej zbrane. Kovovým a iba matne pripomínajúcim KITTov hlas, Strážca nadmerne prísne zahlásil:
- Pozor! Neoprávnené vniknutie do objektu!!! Okamžite opustite tento priestor!!! Máte na to desať sekúnd. Po uplynutí tohto času bude udelený varovný výstrel! Desať... deväť...
Kým si Ramen uvedomil, o čo tu asi tak kráča, bolo odpočítavanie pri štyroch. I napriek tomuto uvedomeniu si ostal stáť ako prikovaný, neschopný sa čo i len pohnúť a s hrôzou rozšírenými očami čumel na Strážcu. Ba možno i krátku modlitbu predniesol...
- Ale... KITT... - vyšlo z neho úplne ticho a mohlo byť kľudne pod prahovou citlivosťou KITTovho mikrofónu. Či skôr, KITTom úplne ignorované. Viditeľne obrana nebola dostatočná, keďže Strážca ďalej pokračoval:
- Tri... dva... jeden... - ako dosiahol číslo jeden, a práve sa mal odpočet preklopiť na magickú nulu, Ramen sa definitívne rozlúčil so životom. Zaželal svojim známym len to najlepšie a stihol ešte i poprosiť všetkých o odpustenie, ktorým kedykoľvek a akokoľvek ublížil. - Miesto nuly však Strážca prešiel, i keď značne rapídnym no plynulým, prechodom od divokej červenej po ukľudňujúcu modrú, tiež plápolajúcu, akoby už do belasa rozžeravené železo a zahlásil: - Vstup do objektu povolený [Access into object granted">!
- No do...! - takmer zvolal. Našťastie si včas uvedomil Joanin zjavný stav odpočinku. - KITT! To čo malo znamenať?! Skoro som sa posr...! - neváhal by vyriecť celé, ale v prítomnosti spiacej dámy mal isté zábrany.
- Reku, málokomu sa pošťastí vidieť strážcu v akcii, tak som ti tento zážitok cvičebne umožnil.
- No super! Ale aspoň si ma mohol upozorniť, ako to robili u nás v armáde pre duchom slabých, teda napríklad i pre mňa, keď zahlásili rozhlasom: "toto je len cvičný poplach!" [This is just a drill!">, aby každý vedel, čo a ako... Veď som úplne zmeravel a fakt nechýbalo veľa, aby som sa po...
- Áno, strážca má na ľudí práve takýto paralyzujúci účinok. Samozrejme, až do prvého výstrelu. Potom je účinok práve opačný a každý zdrhá svojou maximálnou konštrukčnou rýchlosťou.
- Ako svojho času Ica... - spomenul si na tú historku.
- Áno, počul som o nej, - odsúhlasil mu ju KITT.
- Ako to, že sa Joan nezobudila na ten bengál? - aj toto, i celý predchádzajúci rozhovor s KITTom sa odohral v šepote, a tak Joan ešte stále tvrdo spala.
- Strážca príkazy vysielal priamo tebe, Joan ich nepočula, - takto jednoducho mu vysvetlil KITT, kde je pes zakopaný. - A ty si nemal odvahu byť príliš hlučný, vyplývajúc z tvojho stavu.
- No super... - nepáčilo sa Ramenovi a na tento znak i patrične kýval hlavou, rozumej nesúhlasne. - Tak prosím teda mierne pološero.
Medzitým bol Strážca opäť úplne čierny a vo svojej štandardnej výške pri strope. KITT teraz bez reptania vykonal Ramenovu prosbu. Joan spala. Prisadol si k nej na posteľ a jemne sa jej dotkol.
- Joan, prosím vstávaj, musíme zájsť k Sici. Joan... prosím prebuď sa.
Napočudovanie to stačilo a pomaly otvárala oči.
- Čo...? Kde...? Aha... - uvedomila si všetky súvislosti. - Je ráno alebo noc...? - znela ďalšia otázka.
- Ráno, takmer pol desiatej.
- Spala som iste dlho, bolesti sú späť... Mima to správne odhadla... Tak teda dobré ráno.
- Aj tebe, Joan. Prišla Sicina mama a čakajú nás v ordinácii.
- Uh, to aby som sa dala do poriadku... Mohol by si sa prosím... - mienila tým otočiť, aby mohla nepozorovane zmiznúť v kúpeľni.
- Ale Joan, nemusíš kvôli tomu...
- Prosím... - nástojila ticho. - Možno by si sa nezľakol, ale nerisknem to... Keby sa niečo stalo, chcem ti ostať v pamäti taká, akú si ma spoznal, nie takáto vetchá, ako päťstoročná zošúverená starenka...
- Nestane sa nič, ver mi, - presviedčal ju, no i tak trvala na svojom.
Tak teda vstal a otočil sa k obrazovke, aby jej urobil po vôli. Ovšem... Akonáhle bola na polceste do kúpeľne, okamžite zvolal:
- KITT, zrkadlo!
Čo už mal KITT urobiť? Rozkaz nepotvrdil, pretože s ním interne akosi nesúhlasil, avšak nemohol ho Ramenovi odmietnuť, pretože Joan to explicitne nezakázala. Veď ani nemala čas zareagovať a aj keby mala, nevedela by zatiaľ čo povedať, aby ho zablokovala. Výsledok tohto bol – uvidel ju v zrkadle. Joan sa hneď pustila bežať do kúpeľne a počas toho znel jej hlas so značným dopplerovským efektom vzďaľujúceho sa objektu:
- Nooo tyyy siiii sviňaaaaaa!
Z kúpeľne jej vykukla len hlava.
- Tak toto bolo od teba strašne humusné! - karhala ho so správnym dynamickým rozmachom.
- A to už prečo? - usmieval sa a tohto času bol už otočený k nej. - Však sa nič nestalo... Dokonca si mala aj rannú rozcvičku, iste si sa veľmi dobre prebrala...
- To iste, nebyť tej svinskej bolesti počas toho!!! - mala svoju pravdu a on si ju okamžite uvedomil.
- Prepáč... - sklopil zrak kajúcne. - Ale nie je to také zlé, ako si sa mi snažila tvrdiť...
- Jasné! - zvolala s náznakom pobúrenia. - Až na to, že nemám takmer žiadne prsia "nie je to také zlé"...! A som kosť a koža!
- Joan, to nie je podstatné. Nezakladaj na tvojom momentálnom výzore... ja to totiž tiež nečiním. Ak to robíš kvôli mne a kvôli tomu "čo by povedal Ramen", tak na to prosím, s prepáčením, ser. Nepridávaj si zbytočne ďalšie bremeno. Prosím... Zbav sa všetkých možných, ktoré nepotrebuješ, dobre? A toto je jedno z nich, môžeš mi veriť.
- No tak dobre, tak sa vynadívaj, - predstúpila s namosúrenou tvárou o pár krokov dopredu, aby ju videl celú a otočila sa mu tam dvakrát, nech má dobrú predstavu o "strááášne sexy Joan".
- Až na ten kyslý ksicht je to celkom znesiteľné, - zažartoval, no ak týmto chcel dosiahnuť nejakú zmenu, tak sa mu podarila len jedna, ksicht bol ešte kyslejší. - Dobre, tak módna prehliadka môže skončiť a čakám ťa, pohodlne si vylihujúc v tvojej teplej posteli, kým sa dáš do švungu. Oki?
- Dobre, tak mi ju zatiaľ zohrievaj, - pousmiala sa. - Ale nie, Sica nás predsa očakáva, ak som dobre pochopila dôvod, kvôli ktorému si ma vlastne budil. Hneď som späť, - zmizla v kúpeľni.
- Bolo to kruté, - ozvala sa NOEMI.
- Viem, - priznal si chybu, - ale v záujme dobrej veci. Nechcem, aby mala zbytočné mantinely, ktoré jej vôbec teraz neprospievajú. Bude snáď chodiť stále v skafandri, alebo s prsnými vypchávkami, len aby som nemal o nej iný obraz??? Prossííííím ťa, NOEMI! Aj tak si ju budem pamätať ako divokú neplechu, čo ma pripútala k radiátoru v ultrakrátkom čase.
- Porozprávaj mi o tom... - nahodila zaľúbený hlas NOEMI.
- Eh, radšej nie, - bránil sa. - Niekedy inokedy, dobre? Sú to moje intímnosti a... Teraz na to nie je vhodná chvíľa. Okrem toho, Joan by to počula a nepozerala na mňa príliš milosrdným okom.
- Môžeš mi to predsa povedať cez myšlienky, - navádzala ho lepšie, než sám Lucifer.
- Niekedy inokedy...
- Tak teda niekedy inokedy, keď robíš takéto drahoty, - nasimulovala pohŕdanie v hlase.
- Vonku je dobré počasie? - prešiel na inú tému.
- To je skôr otázka na KITTa, ale našťastie mám teraz dočasne zapnutú i funkciu "Ramenova personálna meteorologická stanica", - ten uštipačný tón v jej hlase mu nemohol uniknúť, - a tak ti môžem zahlásiť rovných 17 stupňov Celzia, čo je 62,6 Fahrenheita, 290,15 Kelvina a v neposlednom rade 522,27 stupňa Rankineho. Jasno, obloha čistá, slabý východný vietor 2,24 metre za sekundu, zatiaľ mesačná noc, ktorá končí pozajtra 23.9.4321 o 13:05:01 presne.
- Uh... Vďaka... - prekvapila ho takouto komplexnou informáciou o počasí. - Východný znamená, že vanie z východu?
- Presne tak, - bola rada, že to nepoplietol a mohla ho nezáväzne pochváliť. - Z osvetlenej časti donáša teplý vzduch do chladnejšej, teda nočnej. V mnohých miestach je to i naopak, ale posledných pár dní bol u vás na Copernicovi tento trend. KITT, ak chceš, môžeš mu podrobnosti vysvetliť z fyzikálneho a meteorologického hľadiska, ja osobne sa zameriavam na iné veci, ako na nudné vedecké prednášky.
- Uh, nie je treba! - stopol oboch okamžite Ramen. - I takto si bola akurát dosť vedecká. Podstata je, že aj Joan môže ísť von bez skafandra.
Práve sa vrátila z kúpeľne.
- Kam bez skafandra? - pre istotu sa spýtala, či dobre počula.
- Je vonku sedemnásť stupňov, tak keby bolo treba, môžeme ísť do rakety bez skafandra. Vanie teplý vánok, nemal by byť problém.
- Neviem... môžem to risknúť? Teraz mi aj mierne chladno robí problém. Už nemám také teplé ruky ako kedysi... Skôr sa podobajú na ľad. Miestami... Niekedy horúce ako kachle, keď som nadratá, no väčšinou studené. A ešte ani nie je isté, čo povie Sicina mama. Možno povie, že je to beznádejné...
- Ále, prosím ťa! - pozrel na ňu prísne. - Na to ani nepomysli! Keby bolo beznádejné, tak to povie sama Sica. Ak ona vidí nádej, potom jej mama bude vedieť, ako na to. Hlavne, aby sme ju nenaštvievali tým, že ju necháme zbytočne čakať.
- To máš pravdu, radšej poďme. Som pripravená.
- Máš všetko, čo by si mohla potrebovať?
- Iste. Keď skafander netreba, tak mám všetko. Nič som si nedoniesla a ani nepotrebujem. Ba ani moju milú bacuľatú fľašku whisky...
- No to by zaiste nevyzeralo bohvieako dobre, keby si šla k Sici s fľašou pod pazuchou, - pousmial sa tej predstave.
- Tu sa asi byty nezamykajú, čo? - pre istotu sa spýtala, keď stáli vonku na chodbe.
- Nie. Ani neexistuje žiadny kľúč a vlastne so strážcom v pohotovosti ani nemá význam.
- Však aj tak tam nič vnútri nemám... Keby som odtiaľto odišla a neskôr sa vrátila, ostane mi ten istý byt?
- Áno. Je to už navždy tvoj byt, kým sa ho dobrovoľne sama nevzdáš.
- Len ma tak zaujíma, či sa nebudem musieť sťahovať do iného, keby niečo.
- Nie, neboj sa, - upokojoval ju, zatiaľ čo sa viezli výťahom k Sici.
- Ramen... ja sa strašne bojím, - tvárila sa veľmi zronene. - Čo ak povedia, že...
- Joan, tiež sa veľmi bojím, to mi môžeš veriť... Keby povedali, že je to bez šance, tak si asi ľahnem do hrobu spolu s tebou... A to myslím doslova. Nedokázal by som si odpustiť, že som ti to urobil... Takže... mne lepí oveľa viac než tebe, že by mohli povedať to, čo si myslíš, že by mohli povedať. Ale pozri, - vystúpili z výťahu, - sme skoro tam a za okamih sa dozvieme, na čom sme. Dovtedy je zbytočné sa strachovať. Ak povedia, že koniec, tak sa aspoň môžeme ožierať spolu. Ty pre utlmenie bolesti a ja, aby som čo najskôr pošiel vylágrovanou pečeňou. Ovšem, budeme musieť letieť na Zem, lebo tu je pijatika úplná slabota. Tam poznám jeden bar, kde podávajú pravú ostrú whisky, alebo teda aspoň jej repliku.
Na tomto sa Joan musela nútene zasmiať, aj keď jej to robilo značné problémy kvôli momentálnemu citovému rozpoloženiu.
- Tie tvoje kecy... - posťažovala sa. - Len mi zbytočne dodávaš falošnú nádej, ba robíš to tak dobre, že som ti normálne aj ochotná veriť... Vždy si ma dokázal presvedčiť o svojej pravde, aj keď si sa mýlil. Vlastne... najmä vtedy. Neviem, ako to robíš, ale občas ma teda neteší, že to tak bravúrne zvládaš!
- Zlepšil som sa aspoň v jednom, - chcel sa ukázať v lepšom svetle. - V poslednom čase sa nemýlim v toľkých veciach. A keby ani toto nebola úplná pravda, pokúsim sa ťa vždy presviedčať len o takých, v ktorých sa na sto percent nemýlim.
- Tak to by som ti bola veľmi povďačná... - zhlboka sa nadýchla a vydýchla. - Som pripravená na popravu, môžeme ísť...
- Dobre, ja sa takto rýchlo do formy dostať nedokážem, ale pokúsim sa neodpadnúť pri prvom Sicinom slove, sľubujem.
Tresla ho do pleca a len sa usmievala. Chcela mu takto jemne naznačiť, aby prestal so somarinkami a radšej konečne vošli. Tak teda vošli.
| ramen |
Comments
Pridať nový komentár