Ak ste nevideli I. časť reportáže, pozrite si najprv ju:
Rapa Nui - Veľkonočný ostrov (I. časť) - na jej konci je link, ktorý Vás  sem vráti.

*****

Moai nestáli na brehu mora izolovane, ale boli umiestňované na posvätné plošiny Ahu. Stovky sôch vyrobených v lome Rano Raraku domorodci rozostavovali po celom obvode ostrova. Spôsob dopravy tak ťažkých sôch na tak veľkú vzdialenosť je dodnes zahalený tajomstvom. (Záhadológ Däniken predpokladá, že im pri tom pomáhali mimozemšťania.) 

Na mieste zvanom Akahanga som zažil môj úplne prvý dotyk so sochami moai. Predtým som o nich iba čítal - v Heyerdalových cestopisoch a Dänikenových knihách, v časopisoch, neskôr na internete. A sníval, že ich raz uvidím. A zrazu boli predo mnou - mysteriózni kamenní obri ležali zhodení z obradnej plošiny, pokorení, tvárami k zemi.

Moje pocity? Akási zvláštna zmes vzrušenia, nadšenia, údivu i dychtivosti priblížiť sa k týmto legendami opradeným monumentom a nechať na seba pôsobiť fluidum tohto miesta - veď podľa legiend by práve tu mal byť pochovaný kráľ Hotu Matua, ktorý sem pred vyše 1.000 rokmi ako prvý priplával z Markéz so svojou ženou, šiestimi synmi a príbuznými, a tak osídlil tento nepatrný sopečný ostrovček stratený uprostred Tichého oceána.

Plošina Ahu Akahanga leží (ako inak) na brehu mora a je dlhá okolo 80 m. V období nepokojov bola väčšina sôch na ostrove pováľaná znepriatelenými kmeňmi. Niektoré sochy sa mohli zrútiť aj vplyvom zemetrasenia či tsunami. V modernej dobe časť sôch na ostrove archeológovia a stavební inžinieri postavili, no na Akahanga ich nechali v pôvodnom stave.

13 sôch tu leží dolu tvárou ako pamätník ľudskej nenávisti.

Obďaleč leží menšia moai, zhotovená zrejme v staršom období.

Navštívili sme tiež jaskyne, do ktorých sa uchýlili obyvatelia v období nedostatku dreva, v dôsledku vyrúbania takmer všetkých stromov na ostrove. Pretože i potravy bolo málo, prepadli kanibalizmu. Zaujímavé je, že všetky ohniská pri jaskyni, ako i inde na ostrove sú ohraničené piatimi dlhými kameňmi uloženými do tvaru päťuholníka. Malo to zrejme nejaký, nám neznámy, magický význam. Nečudo - sme predsa na Ostrove záhad.

Približne takto vyzerali účesy domorodcov pred príchodom moreplavcov na ostrov. Predavač suvenírov je toho živým dôkazom. Jedna z hypotéz hovorí, že "čiapky", ktoré majú niektoré sochy na hlavách sú vlastne štylizovaným zobrazením účesov. Moderný bol zrejme vtedy drdol s ozdobnými vrkôčikmi.  Suveníry na stole domorodca sú vyrobené z podobnej horniny, ako sochy moai.

Na ďalších záberoch uvidíte najmagickejšie miesto Veľkonočného ostrova - veľkolepú, úžasnú, monumentálnu posvätnú plošinu Ahu Tongariki, obklopenú dych vyrážajúcou  prírodnou scenériou tvorenou blízkou sopkou, skalnými útesmi na jej úpätí a neutíchajúcim burácaním príboja, rozbíjajúceho sa o pobrežné skaly. 

Na Veľkonočnom ostrove sa nachádza okolo 300 (!) plošín ahu. Ahu Tongariki je najväčšia. Má dĺžku 100 metrov.

Plošiny ahu slúžili ako podstavec na sochy moai, no zároveň aj ako pohrebné urny - ukladali sa do nich spopolnené pozostatky obyvateľov. Priestor pred plošinou je vydláždený - na ňom sa zhromažďovali ostrovania počas obradov.

V r. 1960 zemetrasenie v Chile vyvolalo vlny tsunami. Tie sa pri pobreží Veľkonočného ostrova zdvihli do výšky a ničili všetko, čo im stálo v ceste. Niekoľko desiatok ton vážiace sochy z Ahu Tongariki odniesli do vzdialenosti 150 m (!) do vnútrozemia. V r. 1992 sa začala rekonštrukcia Ahu Tongariki japonskými odborníkmi, za pomoci ťažkej techniky. Dnes stojí na plošine všetkých 15 moai, vrátane najťažšej vztýčenej sochy ostrova, vážiacej 86 ton. Je piata sprava.

Jedinej zo sôch nasadili reštaurátori aj pokrývku hlavy pukao. Táto ozdoba hlavy sôch znázorňuje podľa najpravdepodobnejšj hypotézy vlasový uzol. Pukao sú tesané z ľahkej červenej vulkanickej pórovitej hmoty, z krátera Puna Pau. Pretože sú z menej odolnej horniny, dochovalo sa ich len okolo 100.

Ozdoby hlavy pukao sú na Tangariki uložene v blízkosti sôch na zemi. Majú priemer okolo 2 metrov a ich hmotnosť je niekoľko ton. Podľa hypotézy ich sochám nasadzovali na hlavu až po ich vztýčení. Podľa jednej z hypotéz zhotovili k soche akúsi rampu, po ktorej pukao kotúľali nahor, do výšky hlavy. Pukao držal na hlave sochy systém pero - drážka, (výstupok - priehlbina); dnes je bežnou súčasťou stavebných prvkov, napr. kvádrov.

Na svojej výprave na Rapa Nui som robil aj samostatný bádateľský výskum, výsledky ktorého po zverejnení určite vyvolajú vedeckú senzáciu. Antropologické merania hlavy sôch moai, a ich porovnanie s parametrami lebiek troch vybraných typických Slovákov (Záhorák, Stredoslovák a Vyhodňar) ma šokovali. Sú zhodné na 98 %.
Odutý výzor tváre vyjadruje s vysokou pravdepodobnosťou aj zhodné typické duševné rozpoloženie Slovákov i Ostrovanov:  namrzenosť a nespokojnosť s väčšinou vecí v živote. Podobnosť je tak zarážajúca, že si dovoľujem vysloviť hypotézu, že Starí Slováci sem prišli pred ešte kráľom Hotu Matuom - po strastiplnej plavbe pltníkov po Váhu a Dunaji vplávali do Čierneho mora, odtiaľ pod rozvinutými plachtami cez Bospor, Dardanely a Stredozemné more k Gibraltaru, potom cez Atlantik k Magalhäesovmu prielivu - odkiaľ je to už len na skok - 4.000 km, k Veľkonočnému ostrovu. 

Našu hypotézu sme sa snažili overiť na ďalšej typickej vlastnosti Slovákov - ochotne sa podriaďovať niečiemu veleniu. Povel "V rad nastúpiť " sochy zvládli excelentne - do niekoľkých sekúnd boli "v haptáku". Tiež činnosť na povel "Čiapky sňať" vykonali na stupeň "výtečný". Menší problém nastal pri povele "Pohov" - vojenský predpis hovorí, že vojak pri ňom povolí jednu nohu v kolene, pričom zostane na mieste. Sochy s tým mali veľké problémy - následná inšpekcia MNO SR zistila dôvod: nemajú nohy.

Na ostrove stretnete množstvo voľne sa pasúcich koní. Hovorí sa, že ich je viac ako obyvateľov ostrova.

Kokosová palma pôvodne na ostrove rástla. (Kokosový orech dokáže plávať v mori aj niekoľko mesiacov, a potom vyklíčiť na brehu vzdialeného ostrova.) Ostrovania však vyrúbali časom všetky stromy. Palmy na obrázku sú preto vysadené umelo v minulom storočí - tvoria nádherný palmový háj na brehu mora. Romantické prechádzky v takomto hájičku sa však neodporúčajú - pád zrelého kokosového orecha z výšky 30 metrov na vašu hlavu môže byť naplnením vášho životného sna: "Vidieť Rapa Nui a zomrieť."

Pod prístreškom z celtoviny vychutnávame obed z niekoľkých druhov mäsa.

Miestni kuchári nám ho pripravili podľa špeciálneho tradičného postupu: v piesku sa vykope hlbšia jama, do nej sa naukladajú rozhorúčené lávové kamene, na ne uzavreté nádoby s mäsom a prílohami, to všetko sa prikryje palmovými listami, zahádže pieskom a niekoľko hodín sa pečie. Vyhladovaní turisti potom vytvoria okolo "prírodného grilu" kruh, kuchári zoberú lopaty a hotový obed z piesku jednoducho vykopú. Mňam...

Pretože po skvelom čílskom víne všetkým rýchlo vytrávilo, rozhodli sme sa doplniť si jedálniček ešte malou špecialitou podľa dávnej kanibalskej ostrovnej tradície.

Vybraného účastníka - náš budúci dezert - náš kmeňový náčelník vyzliekol, uložil na zem, natrel vonným polynézskym korením a odriekajúc magické formulky ho pomaly uvádzal do stavu nehybnosti - účelom tohto rituálu je, aby jeho mäso bolo jemné, chutné, mäkké a vláčne...

Ale čo to?! Obeť sa zrazu prebúdza z tranzu, vstáva a z igelitky čosi vyťahuje...

... neuhádli by ste, čo ... nastáva panika ... prítomné dámy začínajú jačať ... ich zadočky si po chvíli výdatne užívajú pravú slovenskú masáž vŕbovým korbáčom. Je Veľká noc. 

Ahu Nau Nau - napriek horúčave majú niektorí fešáci čiapky.

Pôvodne mali sochy zrejme výrazné oči z perlete, zub času spôsobil, že ich zvyšky nájdete len v miestom múzeu a v tvárach sôch nájdete len prázdne očné jamky. Moai na obrázku má oči doplnené v našej dobe.

Biela koralová pláž Anakena je podľa legendy miestom, kde pristáli kanoe prvých osadníkov ostrova, vedených kráľom Hotu Matu´a. Patrí k málo miestam ostrova, kde sa breh voľne zvažuje k moru - väčšinou je pobrežie tvorené ostrými útesmi, o ktoré sa rozbíjajú vlny.

Že vraj Tichý oceán...

Anakena je pre mňa jednou z najkrajších pláží, aké som v živote videl.

Miestne folklórne súbory uchovávajú pôvodnú kultúru, a tak počas návštevy môžete zažiť nevšedné predstavenie, plné strhujúcej rytmickej hudby a tanca tanečníkov v originálnych úboroch. Koncom predstavenia sme si zatancovali spolu s nimi na pódiu.

Oranžové slnko klesá kolmo za obzor. Súmrak je tu preto oveľa kratší ako u nás. Vychádzajú hviezdy: najvýraznejší je Orion - u nás "zimné súhvezdie", po chvíľke hľadania spoznávame ikonu južnej oblohy - Južný kríž. Je Veľká noc.