Rudo má automobil. Keby sme to chceli povedať pekne po slovensky, povieme, že Rudo vlastní samohyb – a tu sa dostávame na kameň úrazu lebo v reálnom svete žiadne auto samohybom nie je. Auto totiž treba tak ako ľudské bytosti kŕmiť, keďže ako vieme, zadarmo ani kura nehrabe. Rudovo auto teda žerie, žerie veľa a rado (skoro tak veľa a rado, ako veľa a rado Rudo v škole chýbal. Ešteže sa Rudo nevolá Rado, lebo keby sa Rudo volal Rado, predchádzajúce vetné konštrukcie by mohli pôsobiť dosť krkolomne. Našťastie, Rudo vždy bol, je a aj bude Rudom.) a žerie konkrétne benzín, ktorého cena kolíše spoločne s Rudovým krvným tlakom.

Rudove auto je skoro také špatné ako sám Rudo. Niežeby Rudo bol poloslepý zjazvený dedo s pokročilou artritídou, to nie. Táto špatnosť sa vzťahuje skôr na nehmatateľné Rudove komponenty. Ale späť k Rudovmu autu. Skúsený autolekár by povedal, že pravé predné svetlo dozaista trpí šedým zákalom a ľavé miestami vypadáva úplne. Čelným sklom sa tiahne prasklina, svojimi rozmermi pomaly dosahujúca dĺžku Mariánskej priekopy. Hĺbku nie, lebo keby bola hlboká ako Mariánska priekopa, nielenže by sa Rudo nezmestil do auta, ale ani Rudovo auto by sa nezmestilo do troposféry  a pravdepodobne by nespĺňalo parametre vozidla vhodného na cesty Slovenskej a vlastne ani inej republiky (Troposféra je najspodnejšia vrstva atmosféry a má 10km. Som si to musela vygúgliť, bo už si z toho zemepisu prd pamätám – hanbi sa Zuzana a opováž sa priznať úspechy na zemepisných olympiádach).

Volant Rudovho auta pri vykonávaní točivých úkonov vydáva zvuky, ktoré ako keby nepochádzali z tohto sveta (čo Rudovi, samozrejme neprekáža, lebo ani Rudo nepochádza z tohto sveta) – najlepšie by sa dali pripodobniť kvíleniu Uhlíka, ktorého chvost nedopatrením uviazol medzi dvomi platňami hydraulického lysu – tento opis však nie je celkom presný a zároveň navodzuje predstavy trpiaceho zvieraťa, čo u citlivejších pováh môže spôsobovať úzkosti a sťažené dýchanie. Preto ostaňme radšej pri fakte, že keby ste ten zvuk chceli dokonale precítiť, museli by ste ho na vlastné uši počuť (Ak si niekedy urobíte výlet do Martina, môžeme naplánovať vyhliadkovú jazdu našou Kia Rio, ktorá sa v tomto prípade stala ľahkou inšpiráciou, aspoň čo sa volantu týka. K náprave tohto stavu dôjde pravdepodobne až pri ďalšom majiteľovi, keďže vzhľadom na vzrastajúci počet členov našej domácnosti a s ním spojené nároky na priestor, budeme asi hľadať auto väčšieho vzrastu).

Karoséria Rudovho auta je posiata umeleckými obrazmi nevyčísliteľnej hodnoty, ktorých autorom je žeravý útvar na oblohe v kombinácii s psychickými výkyvmi kondenzovanej vodnej pary prítomnej na nebesiach. Tá sa v stave ťažkej depresie spúšťa na matičku zem bez ohľadu na to, ako veľmi sa Slovenský hydrometeorologický ústav snaží predpovedať jej správanie. Riadime sa totiž heslom „Aj počasie má svoju osobnosť“ a hoci je rodu stredného a nie ženského, jeho povahu nemožno spoľahlivo predvídať.

Poťahy vnútorných sedadiel sú až podozrivo mäkké a hrejivé. Nie je to však preto, že by sedadlá boli elektricky vyhrievané a poťahy od Gucciho, ale preto, že sú posiate hrubou vrstvou Uhlíkových chlpov. Rudo totiž, ako pravoverný vyznávač fénov, rozhodne nie je vyznávačom vysávačov a spätný chod vzduchu je preňho niečo ako najvyššia urážka fenomajestátu. Preto Rudo svoje auto nikdy nevysáva a vlastne vysávač ani nevlastní.

Rudo vie, že auto by potrebovalo návštevu servisu. Rudo síce je dostatočne solventný na to, aby takúto návštevu absolvoval, je ale aj dostatočne skúpy (a istým spôsobom aj hlúpy) na to, aby takúto návštevu neabsolvoval. Preto Rudovo auto trpí a Rudo trpí spolu s ním – a netrpí len Rudo a jeho auto, ale trpia všetci, ktorí túto podivnú dvojicu stretnú a oplývajú čo len kúskom charakterovej vlastnosti zvanej empatia. A ak už netrpia z dôvodu empatického, trpia z dôvodu pragmatického obavou potenciálneho stretu na niektorej z cestných komunikácií Slovenskej republiky.

Poznáme tri typy šoférov: neurotický (= nesnažsamanasratistický), flegmatický (= mámvpažistický) a pragmatický (= niečomedzitýmistický). Rudo je neurotický typ šoféra. Otázka znie, či je to spôsobené vlastnosťami auta, vlastnosťami Ruda, vlastnosťami vozovky alebo vlastnosťami ostatných účastníkov cestnej premávky. Isté však je, že v momente, kedy Rudo sadne za kvíliaci volant, Rudove ústa sa nezavrú až do momentu, kedy Rudo opustí vnútorné priestory vozidla, pričom sa nedá povedať, že by si Rudo za volantom spieval (medzi nami, Boh nás ochraňuj od Rudovho spevu). Rudo nadáva. Nadáva veľa a rád a keby jeho auto bolo bytosťou živou, oplývajúcou pocitmi hanby, určite by bolo farby červenej.

Okrem toho, že je Rudo neurotický typ šoféra, je to aj špatný typ šoféra (Ja viem, že špatný je české slovo, ale je to výraz tak dobrý a výstižný a správnegradistický, až chcem veriť, že mi ho odpustíte a uznáte, že to znie oveľa lepšie než "Ach Rudo, ty si taký zlý šofér...").

Takže. Keď budete najbližšie ustajňovať vášho tátoša a prepadne vás podozrenie, že karoséria vášho auta je zľahka preliačená alebo škrabanec nad pravým blatníkom je o niečo dlhší, než bol minule, dobre sa poobzerajte – možno vo chvíli zvýšenej imaginácie zbadáte neďaleko parkovať Rudovo auto.