Zahrmelo. Dievča sa preľaklo. Bol to silný dunivý zvuk. Vyzeralo to na poriadnu búrku. Bum!  Ozvala sa hlasná rana.  V tej chvíli  si Sára uvedomila, že nie je najlepší nápad  zostať pod stromom.

                 Rozfúkalo sa. Počasie nie a nie sa upokojiť. Práve naopak. Iba sa to zhoršovalo. Bolo nad obzor jasné, že tam dievča nemôže čakať už ani chvíľu.

Ale ... čo teraz? Kam sa chúďa podeje?  Most, cez ktorý sa dostala na lúku bol asi päťsto metov od nej a škola ďalšie skoro dva kilometre odtiaľ. Voda sa liala z neba, akoby ktosi vedrom  zem zalieval. Potoky dvíhali svoju hladinu čoraz intenzívnejšie.

            Sára zavrela oči a začala uvažovať: ,, Ak sa pohnem zmoknem a prechladnem.  Ak tu zostanem trčať, čoskoro ma stihne rovnaký osud.“

Takto premýšľala... a premýšľala... až kým ...  

                Otvorila oči. To čo uvidela ju prekvapilo a vyľakalo zároveň. Nevedela popísať situáciu, v ktorej sa práve ocitla. Pred ňou stálo akési čudo. Bolo to malé, divné stvorenie pripomínajúce človeka a zviera dokopy. Vyzeralo roztomilo i desivo zároveň. Opatrne sa k nemu priblížila aby sa ho dotkla. Natiahla ruku bližšie... ešte bližšie...

  ,,Hej! Dávaj pozor.“

 Sára sa vyľakala a odskočila.

  ,,Nedotýkaj sa ma.“

  ,,Ty? Kto ... kto si?“

  ,,Á, prepáč, asi som ťa vystrašil. Nemal som to v pláne,“ Sára len prekvapene  sledovala reakciu malého mužíčka oblečeného v komickom šate.

  ,,Ja som škriatok,“ pokojne odvetilo malé stvorenie.

  ,,Čo že si to?“

  ,,Škriatok.“

  ,,Mne sa asi sníva,“ dievča sa  chytilo  za hlavu.

  ,,Čo si o nás ešte nikdy nepočula?“

  ,,Počula... ale iba v rozprávkach.“

  ,, Vy ľudia ste fakt divní.“

  ,,My?“

  ,,Hej vy.“

  ,,Prečo si vôbec tu?“

  ,,Vidíš ! Skoro som zabudol.“

  ,,Pochybujem, že si ma prišiel zachrániť,“ s poklesnutím na duchu prehovorila.

  ,,V tom prípade o mne nič nevieš.“

  ,,O čom to hovoríš?“

  ,,O tebe. Pochybovať o škriatkoch je dosť ... ako by som to povedal...“

  ,,Dosť reálne,“ dokončila Sára.