Otáčal som hlavou a smažil sa jaj gestami naznačiť, že to nie je tak zlé, ako to vyzerá ale vedel som, že to bude mať ešte nepeknú odozvu.

  ,,Pôjdem ja.“

  ,,No. Predsa lepšie, ako nič. Uvidíme sa. Chrobáčik,“ veselo mi odpovedala.

Ja som sa len trpko chytil  za hlavu. Čo som to urobil?

  ,,Vysvetlím ti to,“ smutne som sa pozrela na Luciu.

  ,,Ja sa nehnevám,“  pokojne mi odpovedala, keď odchádzali.

  ,,Vážne?“

  ,,Nie!“ znovu mi odišla. Cítil som sa  stokrát previnilejšie ako ráno. Nezostávalo mi nič iné iba odpratať bodrel, ktorý po nás zostal a dúfať, že mi raz odpustí.

******************

    Bol to ťažký večer. Celú dobu som myslel na Luciu. Zradil som ju. Bol som tak hlúpy. Nikdy som si nepomyslel, že by sa mohlo niečo takéto vôbec stať.            

    Potom som si to uvedomil. Nič zlé sa vlastne nestalo. Nespal som s Emou a nikdy som to ani nemal v pláne urobiť. K ničomu nedošlo. Opila sa. To bola jediná vec, za ktorú som v podstate mohol. Prečo si to vlastne vyčítam? Bol som sám. Prišla a doniesla nám koláč. V podstate... nič hrozné.

     Započul som kroky. Bolo pol jedenástej. Pevne som dúfal, že to bude Lucia. Bola preč už dve hodiny. Márne som sa však domnieval. Moje predpoklady sa nepotvrdili. Vonku sa už dávno zotmelo a ulice boli zahalené temnotou.

     Mal som strach. Volal som jej asi štyrikrát ale márne. Mohol som sa aj na hlavu postaviť neodpovedala . Ani na telefonáty, ani na správy.

    Moje kroky zamierili do spálne. Ľahol som si a čakal. Desať minút. Dvadsať. Tridsať...  nakoniec som zaspal. Úplne sám.