Tu Slovan odhodil pastiersku palicu,

do rúk ostrú čepeľ si zobral,

vydal sa do boja za rodnú maticu,

vydal sa pre ňu, aby  život odovzdal.

Na koňa vysadol a ten cvalom sa pustil,

v očiach jazdca žiaden strach ani obavy,

v srdci však za domovom smútil,

vedel, že sa blíži do veľkej temravy.

Na bojisku ho vysilení druhovia privítali,

do radov priateľov vniesol nádej novú,

duše Slovanov radosťou zaplesali

a nepriateľ ľakal sa jeho kovu.

Mnohí padli, keď sa postavili proti nemu,

pevné šíky sa mu podarilo preraziť ako prvému.

Krv stekala, jak sa mečom oháňal,

všetkých naokolo bez milosti doráňal.

Tu po chvíli utíchli výkriky mužov a rinčanie zbraní

a Slovan zbadal, že nepriatelia sú teraz noví páni.

Druhovia jeho udatne položili svoje životy,

odišli do lepších končín,

ta, kde nebudú mať žiadnej lopoty,

ta, kde budú ospevovať ich chrabrý čin.

Nepriateľ do luku ostrý šíp zapriahol

i tetivu silno natiahol.

Tu sfarbila sa Slovanovi košeľa dočervena

a nebeská brána nebola mu viac zatvorená.