Pozvoľna sa prebúdzam do ďalšieho krásneho rána. Čo to trepem. Onedlho musím vstávať a znova do školy. Blíži sa uzávierka známok, všade samé písomky, subtesty, skúšanie. Pritom hodina zabitá skúšaním nie je zlá, netreba nič robiť, pokiaľ teda nevyvolá zrovna vás, čo samozrejme príde keď to najmenej čakáte. Veď už nezostáva dosť času na odpoveď, ale učiteľka akoby vycítila, že na to málo čo viete, zrovna vám veľa času netreba. Keby aspoň tie dotieravé vtáky zmĺkli, tech ich odporný krikľavý štebot sa nedá počúvať a človek sa nemôže v pokoji vyspať.
     Škola bola ešte ponorená v rannom šere, ale v niektorých triedach sa už svietilo, chodbami za zakrádala nenávidená matikárka. Toto je veľký deň a nič netreba nechať na náhodu, musí poriadne skontrolovať lavice, odhaliť ťaháky. Veď ja im to dneska zasranom malým spočítam. Ak sa niečo vyrovná tomu nádhernému pocitu sledovať zúfalý výraz na tvári zrovna vyvolaného nešťastníka, tak je to práve víťazoslávne odhalenie ťaháku počas polročného subtestu. Ale čo to robím, tu nemusím kontrolovať, tu sedí Martinko, jediný z triedy čo dokáže oceniť krásu goniometrických funkcií, jediný čo snáď chápe jej márnu snahu naliať aspoň elementárne vedomosti do tých dutých hláv. Veď uznajte, do dutej hlavy by sa malo dať niečo naliať! Nemusel by ju síce pred celou triedou opravovať na hodine, ale zatiaľ sa to vždy podarilo uhrať na známy trik skúšania pozornosti. Veď nik z ostatných tomu i tak nerozumie, tak je vlastne jedno, čo načmára na tabuľu. Ach, povzdychla si, keby len bolo viac žiakov ako on, necítila by sa taká zbytočná. Z úvah ju vytrhol podivný zvuk. To je už toľko hodín?, zháčila sa. Ale nie, žiaci ešte nič netušiac pokojne spinkajú pod svojimi teplými perinkami. Znelo to ako nejaké bublanie v diaľke, žeby sa už kuchárky pokúšali o tú ich alchýmiu? Uvedomila si, že vlastne ani nevie, kedy tie pomocné sily chodia do školy, našťastie na rozdiel od žiakov nemusí riskovať konzumáciu ich beztvarých experimentov. Jediný o kom vie určite, že sa ešte v škole nachádza, je školník - ten tam je totiž stále. Neraz jej napadnú rôzne bláznivé teórie ako je to možné, ale zrejme tam proste aj prespáva. No hej, musí sa u neho staviť, na chodbe cítila podivný, akoby sírový zápach, možno niekde uniká plyn.
     Ani prehodenie sa na druhý bok príliš nepridalo na rannej pohode. Čo sú to za zvláštne zvuky v diaľke, akoby voľačo syčalo. To zrejme mamina už pripravuje raňajky. Nechápem ako to môže zvládať, zaľahne vždy až po mne ale ráno sa zvŕta už aspoň hodinu pred zvyškom famílie. Kde berie toľko energie? To musí byť nejaká nedovolená potrava či nápoj, čo my "deti" nesmieme konzumovať. A potom sa rozčuľujú keď si miesto zakázaného ovocia nájdeme niečo ešte zakázanejšie, čo pre istotu pred nami ani nespomínajú, a teda nám to ani nemajú ako zatrhnúť. Ako keby sme sa v škole od deciek z vyšších ročníkov všetko i tak nedozvedeli. Niekedy sú tí dospeláci riadne naivní.
     Mala si vziať baterku, už aj zabudla aké dokážu byť školské chodby zavčas rána ponuré. Ale čo ten otras, akoby vôkol prechádzali plne naložené kamióny, lenže žiadna hlavná cesta hneď pri škole nie je, tiež tu v okolí zrovna nič nestavajú. Nie je ani výročie SNP, nie teda že by tie nepodarené stíhačky lietali už takto zavčas rána. Pomaly by sa mali schádzať aj ďalší učitelia, dnes treba pred hodinou všetko poriadne pripraviť. Ešte jedny schody, pár chodieb a som na mieste. Možno ho načapám ako spí v tom svojom kumbále, to by mnohé vysvetľovalo.
     Prišlo to nečakane. Tektonicky zdanlivo pokojné miesto s údajne neporušenou pevninou doskou bez akéhokoľvek zlomu sa náhle prebudilo k životu. Rôzni tí šarlatánski vedci sa tomu zrejme potešia - znova môžu žiadať o granty a prepisovať tie svoje bláznivé teórie, ktorým sami nerozumejú. Žeravá láva vytryskla z vestibulu chodbami školy meniacej sa na ruiny, s ohromným rachotom prerazila strechu a zaliala zvyšky toho, čo z nešťastnej budovy ešte ostávalo.
     Strhla som sa na rinčanie skla. Kus sopečného kameňa vletel oknom a tesne minul školskú tašku. Sopečný kameň? Kde by sa tu také dačo vzalo? Kto by hral futbal so sopečným kameňom? Čo sú to za podivné sny? Štipla som sa do ruky - "Au!". Hm, ale čo to dokazuje, veď aj vo sne, keď sa štipnem, tak to zabolí. V rýchlosti hádžem na seba šaty a utekám von. Splašené decká vybiehali z okolitých panelákov a so zmiešanými pocitmi pobehovali okolo trosiek. "Vraj tam bola aj fyzikárka!". Také šťastie mať nebudeme, tá začínala až druhou hodinou.
     Armageddon pohltil celú budovu aj s učiteľmi. Namiesto vzdelávacej inštitúcie sa tu teraz týčil malý vydutý kopček, v ktorého útrobách to zlovestne vrelo, sipelo a bublalo, takmer ako cez veľkú prestávku na školskom dvore. Je mi ľúto len školníka, síce sme sa ho tak trocha báli - bol to predsa len čudák, ale vždy keď sme niečo pokazili dal to do poriadku. Na tomto mieste už školu nepostavia. Teraz keby tak prišli ešte dva roky prázdnin!