Mená v tomto rozprávaní sú pozmenené.

  Tento nový rok sa mi deň začínal neobvykle skoro. Dostal som nezvyčajné pozvanie. Moje sesternice už dlhší čas pomáhajú v nadácii, kotrá sa stará o mentálne postihnutých. Každoročne si na horskej chate usporiadajú silvestrovskú oslavu. Mal som mierne obavy, nie som príliš spoločenský typ. Avšak súhlasil som. Je to príležitosť spoznať zaujímavých ľudí a pre mňa neznáme prostredie. Taká skúsenosť človeka obohatí.

  Po zhruba hodinovom výstupe zasneženým lesom sme sa pred jedenástou hodinou dostali na miesto. Chata je to jednoduchá ale útulná. Hlavná miestnosť s pieckou nebola priestrannejšia než bežná izba, okrem toho je tu malá spálňa a podkrovie, kde sa tiež možno zložiť. Po vodu sa chodí von do studne a mrazivú kadibúdku navštívite len keď to je naozaj nevyhnutné. Chata bola zavretá a vyzerala opustene. Nakoniec sme sa však prebojovali dnu. Novoročné oslavy sa pretiahli do rána, všetci ešte spali.

  O to väčšie prekvapenie ma čakalo keď sa začali postupne rojiť nekončiace zástupy mladých ľudí. Počítať som prestal niekde po dvadsiatke. Moje logické myslenie sa pokúšalo rozriešiť záhadu odkiaľ sa ich tam toľko nabralo. Ťažko hľadať presvedčivejší dôkaz príslovia "Dobrých ľudí sa všade veľa zmestí". Keďže som sa v tomto mravenisku, a pre mňa neznámom prostredí, cítil asi tak užitočný ako piate koleso na voze, väčšinu času som trávil usadený na lavičke za stolom. Po mojej ľavici sedel Jano. Výraz v jeho tvári je tak trocha pojašený, je to však dobráčisko. Po mojej pravici sedela Karin. Útle žieňa s nemenným, úžasne nevinným a hĺbavým výrazom v tvári. Môžem len hádať čo sa odohráva v jej tajomnej mysli. Prehovorí možno jedno slovko za hodinu. Je stále tak zamyslená, akoby zabudla na okolitý svet, pritom ho však neustále pozoruje prenikavým zrakom. Často sa ani nehne, len tam bez pohnutia stojí, či sedí, až kým ju niekto z toho hĺbania nevyruší, nenavrhne jej aby niečo urobila. V ruke drží krajec chleba, od rána z neho ukusla možno dvakrát, vydržal by jej i celý deň. Vpravej ruke držím jej pohár s čajom. Sem tam sa poň načiahne, priloží k perám, často si však zabudne odpiť. Ide ho položiť na stôl kde ho mala celé ráno, v tom sa však zháči a vráti mi ho do ruky. Karin nie je hlúpa, len akoby strácala kontakt s okolitým svetom. Ako keď zamyslene kráčam po ulici. Kamaráti mi neraz vraveli že som prešiel okolo nich ako duch, ignorujúc ich pozdravy, vôbec som ich nevnímal. Karin akoby bola takto zahĺbená po celý čas.

  Prečo nemá pohár na stole? Silvia, mama celej tejto úžasnej rodiny, nám bude vykladať tarot. Pre tých čo majú dosť odvahy zistiť čo ich čaká v nadchádzajúcom roku. Stôl je prázdny aby nič nerušilo pôsobenie mystických síl. Cez stôl je natiahnutý čistý biely obrus, to pretože pôjde o bielu mágiu, dúfame vo veci pozitívne. Ľudia si postupne ťahajú karty, ku každej nasleduje výklad. Napokon oslovia i Karin. Nesmelo si ťahá kartu. Celá miestnosť stíchla. Pomaly ju otáča. Tarotové karty nepoznám ale z toho čo doteraz odznelo už mám určitú predstavu. Táto karta neveští nič dobré. Je to miestami až desivé, výklad ku karte pedvída prevažne samé pohromy. Keď prichádzame k časti, ktorá zvestuje až duševnú poruchu, začítam sa v duchu spytovať či na tom tarote niečo naozaj nie je. Ja som racionálny človek ale niektoré veci sa len ťažko vysvetľujú. V celej skupine tu na chate sú len dvaja s duševnou poruchou - Jano a Karin, je to hlavne výlet za odmenu pre všetkých tých čo sa o nich celý rok starali. A je to zrovna Karin čo si vytiahne práve túto kartu. Svet niekedy proste nie je fér. Silvia láskavo zvýrazní pozitíva vytiahnutej karty, zlé veci vníma len ako varovanie. I tak z toho mám mrazivý pocit.

  Lúčim sa s Viktorom. Je to Silviin manžel, zastrešuje nadáciu a stará sa i o túto chatu. Sú to úžasní ľudia, celé miesto akoby vyžarovalo pozitívnu energiu, ktorá napĺňa Vašu dušu. Je to tiež miesto ktoré Vás donúti zamyslieť sa nad skutočnými hodnotami. Je podvečer a ja odchádzam. Ani na okamih neľutujem rozhodnutie sem prísť. Ťažko si predstaviť lepšie vykročenie do nového roka.