Ten čo zradným bozkom budí sny.

Čo rukou chladnou vtiahne ťa do tmy.

A k smrti....

Tej pani bielej v čiernom odetej.

Čo kosou zráža klíčky lásky.

Čo nepočuje prosby tiché hlásky...

Tá prekážku ti k ceste kladie.

A pri tvojej krvi hlasno pradie,

Tá, čo nôž ti núka.

Nôž, čo kalným  zrakom žmúri z tieňa rán.

Čo núti spievať piesne čiernych vrán.

Čo nové zlo ťa konať núti.

A len za smútkom znova smúti...

Jed ti tichým gestom dáva.

Perie z krídel ti strháva...

A k oltáru... priamo k Bohu, šepká kliatby...

A Satanovi spieva pieseň chvály.

Ako biele ruky, čo na orgáne hrali,

v krvi kúpu sa...

A tvoja zlom pokropená duša,

Stehy krásy prerezať si skúša.

A v krvi.. čistej plynulej.

Sa v vrátiš k zlobe minulej...

A ostrou hranou posla smrti...

Tvoja krv sa ti z rúk rúti.

A nie je návrat. Cesty späť.

Slzy sa ti z očí lejú... Keď si v tomto veľkom tichu, pred bránami toho sveta,

Nájdeš zmysel.... Teplo leta...

A špinaví anjeli ti telo z kríža snímu.

A k sebe. K svojmu „bohu“ ťa s radosťou príjmu.

A diablov úsmev z tváre nezmyje už ničia ruka.

Len tá, ktorá sa ďalšej krvi neponúka..

                                                Ako Tvoja!!!