Ach, človek neznámy, aká to pohroma.

Ako veľmi mi na tvojom názore záleží.

Ako len veľmi chcem uspokojiť druhých.

Akú veľkú radosť mám, keď ma pochvália

a aký smútok cítim, keď nado mnou sklamane mávnu rukou.

Ako veľmi sa desím zlyhania.

Toho, že niekto povie: Nie si hodny.

Kam sa pozriem vidím svety.

Toľko svetov.

A každý jeden má sudcu, ktorý súdi všetko a všetkých,

neustále, bez prestania.

Toľká ťažoba. Aké je únavné čeliť toľkým súdom,

dňom i nocou, útok za útokom.

Vaši sudcovia sú vskutku neúnavní...

a ich pohľady také rôznorodé.

Ako mám vyhovieť všetkým?

Prečo mám vyhovieť všetkým?

Alebo... čo i len jednému?

To je tá správna otázka.